Mohlo by byť ináč
Rána bývajú mučivé. Hlava treští a tisnú sa do nej spomienky a niekedy aj predsavzatia. Spávať veľa nevládze. Ak ušetril z večera nejakú cigaretu, zapáli si aj o štvrtej ráno. Dnes mu ale nezostalo. Najúprimnejší čas dňa sa potom vlečie ešte pomalšie. Hlava treští, v ústach sucho. Keby tak bola nejaká polievka. Fazuľová, gulášová, ach jááj, slepačia! So širokými domácimi rezancami, aké varievala jeho mama a aké sa musela naučiť variť aj Júlia, jeho žena. Aspoň keby mal v zásobe nejakú vrecúškovú, čo beží v reklame v televízii. To by bol balzam na žalúdok. Ani od pohára piva by sa neodhodil. Ale keby aj pivo mal v zásobe, rána sa nedožije, pijatiky sa neudrží ani kvapka. Ešteže tečie z vodovodu. Hltavo sa napije.
Napije sa a zvalí sa do postele, hoci je jasné, že spať už nebude. Natiahne na seba ufúľaný paplón v dotrhanej obliečke, fakt si nepamätá, odkedy je tá obliečka na ňom. Možno keby sa dobre do skrine pozrel, aj by dajakú našiel, ale načo... Večer sa ani nezobliekol, ľahol si tak, oblečený, ako sa vrátil z krčmy. A tak je to skoro každý deň. Jemu by teda veľa vody naúčtovať nemohli, čo si občas umyje ruky a tvár, a teda vodu najmä pije, hoci iba nadránom. Zápach? Ani necíti. A zvláštne, teraz mu z pamäti prišla do nosa tá vôňa, akú z rozkošou vychutnával vtedy, keď Júlia celý deň na balkóne vetrala paplóny a vankúše a večer ich obliekla do čistučkých voňavých obliečok. Do pekla, to sú tie somariny, tie spomienky, pri ktorých človek ostáva ako idiot, ešte aj oči sa mu zarosia. Pravdaže, od spomienok nie je ďaleko k predsavzatiam takého neskutočného charakteru, že by sa ešte čosi dalo zmeniť, keby si človek dupol nohou sám v sebe a povedal si, že je chlap! Žeby ešte mohol dakedy v živote spať vo voňavých perinách.
Nech čert berie spomienky, rána bývajú fakt mučivé. Nič sa s tým nedá robiť. Napokon vždy nejako prejdú. Pred pol siedmou si namočí prsty do vody a pretrie si oči. Dnes sa aj učeše. Potom sa vyberie do samoobsluhy. Dáva si záležať, aby mu na pivo a dva rožky vždy zostalo. V predajni ho ženy poznali a nemali ho rady. Nepripúšťal si to veľmi. Vždy sa na ne usmial, pozdravil, nikdy tam nič neukradol. Ibaže zakiaľ sú rána ešte chladné, vytiahne z vrecka otvárač a pije pivo rovno v obchode, pravdaže po zaplatení. Minule sa naňho rozvrieskala taká čertovská blondína, dcérou by mu mohla byť, pane, tu nie je krčma! No vari on hovorí, že je? Iba si otvoril svoje pivo, ktoré si kúpil a dal si pár dúškov. Tá mladá možno ani nevie, že niektorí chlapi bez piva ráno skrátka nie sú schopní existovať! Ani Júlia, jeho žena to nevedela a hoci jej to vysvetľoval, nevedela to pochopiť.
No tak dosť. Už má svoje pivo, nebude predsa myslieť na Júliu. Už vonku pred obchodom si upíja z piva, rožok má vo vrecku, ulamuje z neho, skrátka raňajkuje a díva sa na ľudí. Nervózni sú, uponáhľaní ako blázni. Cez vchodové dvere vidí, ako z košíkov do tašiek vykladajú všelijaké hlúposti, bez ktorých sa dá zaobísť. Jogurty, syry, mlieka, šunčičku... Kam sa ponáhľajú? Na raňajky? To aj Júlia vždy dbala, aby deti mali ráno čerstvé rožky a miláčikov a kakavko. Pre tie veci chodil ráno on, pravda, do iného, nie tohto obchodu. A potom zvykla na neho zavolať do kúpeľne, ty budeš praženičku, alebo párky? Júlia vedela robiť výborný čaj! Mal vtedy rád raňajky, bol to taký obrad, hoci ho trošku rušilo, že je nervózna, ustavične uponáhľaná. Nikdy sa nevedela zastaviť. Donesieš ráno rožky, to je fakt, ale inak sa o nič nestaráš, myslíš iba na seba! No takéto častovanie dokáže človeku pohnúť žlčou. A keď bola chorá, vari nevyzdvihol ich dvojičky zo škôlky? Ona znervóznela vtedy, keď sa narodili dvojčatá. Nedokázala zachytiť ten správny rytmus. To máte tak, niektoré ženy navaria, operú, upracú, doma sa všetko ligoce s ešte sa dokážu usmievať. A iné zasa ustavične naháňajú čas, fňukajú, nestíhajú a za svoju neschopnosť obviňujú vlastných mužov.
Júlia bola z tých druhých. Chlapovi sa preje taká atmosféra. Áno, párkrát si to s ňou aj ručne vybavil. A potom si zrazu postavila hlavu a že alebo sa niečo zmení, alebo koniec! No nech sa páči, moja drahá! Tak bohdá nebude, aby sa on prosil nejakej sukni, aj keď s ňou má dvojčatá. Hej? Do manželskej poradne by ho ťahala? Tak to by musel byť blázon. On nehovorí o rozvode!
X X X
Ulamuje z rožka, upíja z fľaše, pomaly bude na dne. Čumí na tie ženské, ako kadečo ukladajú do tašiek a zasa sa mu pchá do hlavy ten obrázok, on sa v kúpeľni holí a do dverí vopchá hlavu Júlia, vlasy má ešte rozstrapatené od spánku, ale telo pod zamatovým županom vonia mydlom a raňajšou sprchou a pýta sa ho, budeš párky, alebo praženicu? A v kuchyni sa prekárajú dvojčatá a Júlia ich súri, pohyb, rýchlo dojesť, lebo prídeme neskoro! Boli to fajn časy. Ale Júlii z toho zrazu strelilo, až tak, že sa osamostatnila. Dosiahla ten rozvod aj bez manželskej poradne, vymenila ich byt za dva, povedala mu novú adresu i to, kedy príde sťahovák. Nie, neogabala ho. Aj obliečky na paplón, aj uteráky, aj príbor a vôbec, plno vecí mu dala a zašla s ním aj do jeho jednoizbáku a poradila mu, kde si má čo uložiť. Tak prečo nemôžeme byť spolu?! Lebo sa mi hnusíš a už nemôžem s tebou žiť. Dosť jasná odpoveď. Deti že môže mať, koľko len bude chcieť, len nech dá dopredu vedieť. No v tomto urobila podraz. Keby bývali vo vedľajšom činžiaku, zájde za nimi namôjpravdu každý deň! Ale Júlia tie byty vymenila tak, že každý bol na inom konci mesta, strašná vzdialenosť! Tak sa stalo, že ich nevidel niekedy aj celé týždne, ba aj mesiace. No mal sám so sebou roboty. Ak si neopral sám, musel pozvať nejakú, ktorá to urobí. A také zdvorilostné formality, to zaberie hrozne veľa času.
Napokon sa dozvedel, že Júlia sa vydala! To je teda mater! Decká sú v najhoršom veku, tuším už majú trinásť a toto im urobí! Vtedy sa náhodou stretol s dcérou a akurát dostal nejakú mimoriadnu odmenu v robote, prebudil sa v ňom otcovský cit, poď, kúpime ti niečo pekné. No ktoré dievča odmietne kvalitné džínsy? Keď sedeli v cukrárni, povedala mu, že mama sa vydala a Peter že je celkom fajn! To nedovolím, aby ste žili s cudzím chlapom, obaja sa pobalíte a prídete ku mne! Otec, prosím ťa, čo to je za nápad?!V tejto vete postrehol značnú dávku predčasne dospelého pohŕdania. Veru nebudú už žiadne džínsy ani nič, zaprisahal sa v duchu. A slovo dodržal. Skrátka on a jeho dvojčatá prestali o sebe vedieť úplne. Akurát čo platil súdom stanovené výživné.
To sú už pravdaže roky. Iba sprostredkovane sa dozvedel, že dcéra sa vydala a tuším už má aj nejaké decko, ale to sú veci, ktoré už idú mimo neho.
X X X
Fľaša piva bola už prázdna a to bolo iba sedem preč. Ak si kúpi ešte jednu, nezvýši mu na zajtra. Je to idiotské, dnes tých premietačiek z minulosti bolo neúrekom. Trošku sa pomotá a keď sa o deviatej otvorí bufet, hneď je veselšie. Poschádzajú sa aj tí, čo vydržia dlhšie spať. Stretáva ľudí zo sídliska, ktorí mieria do roboty. Obyčajní v autobusoch, väčší páni v autách. On nemal auto nikdy. Kým si ho stihli nahonobiť, Júlia sa osamostatnila. A on teda auto nepotreboval.
V bufete sú taká veselá partia. Bez roboty. Aj keď k dlhodobej nezamestnanosti iste rôznou cestou prišli. V podstate ho to ani nezaujíma. Dosť, že si pamätá, ako to bolo s ním. Vari on bol duševne pripravený na to, že sa v päťdesiatke ocitne bez roboty? Zrušili ich. Teda nie žeby býval voľakedy úderníkom, ale mal maturitu a svoju robotu si zastal. Ako tak. Ako väčšina ľudí. Mal smolu, že zrušili akurát ich. Dostal odstupné, celkom slušné, vtedy si myslel, že si azda kúpi nový televízor a možno aj koberec.
A novú panvicu. Ale zazdalo sa mu, že mu na to všetko nevyjde a ako tie peniaze boli naukladané v zásuvke, bralo sa z nich ľahúčko, ani nebolo vidno, že jedna bankovka chýba. A prečo by nezašiel s peknou slečnou do peknej reštaurácie? Nezaslúži si? Veď prišiel o robotu! A jedného večera, to už bol poriadne opitý, si doviedol do bytu takú ryšaňu a keď zaspal, tá mu aj posledné prachy potiahla. Ani nevedel, ako sa volala.
Na neho baby fakt idú. Do bufetu chodí jedna, no môže mať sedemdesiat, hovoria jej pani Klárika a to sú hneď dvojky vína na pulte. Vraj predala nejaké pozemky, tak je pri peniazoch. Keby niekto chcel naznačiť, že ju využíva, hubu mu rozbije. On sa vie so ženami slušne porozprávať, vypočuť ich a táto stará vdovička je šťastná, že má poslucháča, rada vínkom počastuje. Keď stojí s ostatnými pri pulte a zazrú ju, hneď mu, už ide tá tvoja! Závidia! A zaplatí aj polievku. Ktovie prečo, ale domov ho ešte nezavolala. A načo?! Nuž, taká je to známosť s babkou!
Robotu si teda hľadal, niekoľkokrát. Ale nikdy to nebolo ono. Ani na úrade práce mu nič nenašli k jeho maturite. Keď tam skončila podpora, išiel na sociálku. Zo sociálky sa dá. Nájomné raz zaplatí, raz nie, nie je notorický neplatič. Na ulicu sa dostať nechce. Pár rokov do dôchodku ešte musí vydržať. Posledné dni pred sociálkou je to tvrdé, rožok a pivo, ale vždy sa nájde niekto, kto počastuje.
K večeru je ten deň už celkom fajn. Človek, keď nechodí do roboty, má čas na ľudí. Večery sú celkom jasavé. Príde domov a zvalí sa do špinavej postele. Občas sem nejakú dovedie. A keby sa jej hnusilo, môže oprať. Horšie sú tie rána. Oprú sa do hlavy spomienky a niekedy aj predsavzatia, že by to mohlo byť ináč. Ale načo?!
