Samozrejmosť
V kufri auta nosím stále tašku s plavkami, šľapkami a uterákom. Keď sa mi zadarí a svieti slnko, zastanem na Zlatých pieskoch a zaplávam si. Tak to bolo aj v stredu, v prvý septembrový týždeň. Bolo síce už po piatej poobede, ale stále pekne. Keď som vyšla z vody a začala sa vyhrievať ešte v posledných teplých lúčoch slnka, nemohla som sa nezapočúvať do rozhovoru dvoch kamošiek vedľa mňa.
„Pozri, ako si to tu užívajú, rehocú sa a tancujú, pritom tou hlasnou hudbou obťažujú okolie!“ Nechcelo sa mi otvárať oči, užívala som si teplo a snažila sa nepočúvať. Nešlo to.
„Jašia sa tu akoby u nich vojna nebola a pritom ju sami začali!“ pridala sa druhá kamoška.
To už ma posadilo. Rozhliadla som sa.
O kúsok ďalej sa veselo smiali a tancovali na hudbu z mobilu štyri asi desaťročné dievčatká aj s ich mamami. Na hlave mali také princeznovské čelenky a na lícach namaľované srdiečka. Niektoré veselo poskakovali, iné vyfarbovali obrázky zavesené na šnúre medzi dvoma stromami. Na akože stolíku postaveného z krabíc, boli papierové tanieriky s keksíkmi a orieškami. Počula som už veľa ruskej propagandy, ale že Ukrajina napadla Rusko, to som ešte nezachytila, až teraz. Obrátila som sa k nim a zapojila sa do ich rozhovoru: „ Áno, jasné! Zelenský si, aj so svojimi poradcami, sadol 23.2.2022 za stôl a keď mu povedali, že Rusi majú 10 krát viac vojakov, lietadiel a tankov, povedal si, skvelé, napadneme Rusko! Nie dnes, ale hneď! Nech zrovnávajú naše mestá so zemou a nech milióny Ukrajincov opustia svoje domovy!“
Jedna dáma už už otvárala ústa, keď ju tá druhá zastavila a ukazujúc na mňa povedala: „Táto pani je nejaká domýlená, radšej už poďme.“
Tak ja som domýlená! Chcela som im ešte niečo povedať, keď si ku mne prisadla jedna z Ukrajiniek a ponúkla mi keksík.
„Vezmite si, doma by som síce napiekla tvarohové koláče a Svetlanke objednala čokoládovú tortu, ale my sa tešíme aj takto. Svetka mala narodeniny 6. marca a tie sme strávili v pivnici nášho domu. Vtedy sme si sľúbili, že ich určite oslávime neskôr a tak oslavujeme, v septembri. Sme tu radi, deti chodia do školy, sme tu už druhý mesiac. Doma sme to už nevedeli vydržať, denne sirény, myslela som, že si zvykneme, ale bolo to ťažšie a ťažšie. Keď vyhráme a vojna sa skončí, vrátime sa domov.“
„Všetko najlepšie Svetke a vám všetkým veľa šťastia a ďakujem,“ povedala som a začala som sa baliť domov.
Udivená na mňa pozrela: „Vy ďakujete mne? A za čo?“
Iba som sa na ňu usmiala a zakývala jej na rozlúčku. Nemôžem jej predsa teraz povedať, že vďaka nej som si uvedomila, že mať svoj dom a domov nie je samozrejmosť.
