Milá pani
Milá pani
Mária sa vracala z kurzu slovenčiny. Dve hodiny týždenne. Po troch mesiacoch jej to už ide lepšie a lepšie. Z Charkova odišla aj s mamou, bývali spolu v jednej rodine. Dobre si spolu rozumeli, boli fajn, aspoň si to myslela. A odrazu, že vysťahujte sa už teraz, o tri týždne skôr. Bez vysvetlenia.
No nevadí, budú zatiaľ cez prázdniny tu, v miestnej telocvični. Už aj práca sa črtá. V Kyjeve skončila Filozofickú fakultu a má aj doktorandský titul, ale teraz bude vďačná aj za prácu na pošte. Slovensky už natoľko vie, že sa určite dohovorí aj so zákazníkmi. Včera bola prvýkrát od začiatku vojny bicyklovať. Aká radosť! Dedina obklopená kopcami, krása. Doma, v Charkove, chodila aj trikrát do týždňa. Aj mame je už lepšie, depresia pomaly odchádza, akurát v pravú chvíľu, lebo aj tak jej končia lieky. Ale už na pohľad je vidno, že sa mama vzchopila. Nie je ľahké začínať nový život v šesťdesiatke, ale aspoň sme živé.
Keď si Mária spomenula na včerajšok, usmiala sa. Kúpili si v potravinách makové lupačky a kakao a ako šli cez námestie domov, tu pred nimi stoly a stoličky a mama, že poď, sadneme si, zjeme lupačky pri stole, zapijeme kakaom. Nikto tam nesedel, ale aj tak Mária nechcela, veď mami, to sa nepatrí, keď si tu, v cukrárni, nič neobjednáme, ale mama už sedela a s chuťou sa zahryzla do lupačky. Mária si nervózne spomenula ako im pred týždňom ktosi opľul predné sklo na aute a vytrhol ukrajinskú poznávaciu značku. Síce ju našli v najbližšom koši, ale predsa nepríjemnosť. Vtom sa objavila čašníčka, že či si niečo objednajú, Mária odpovedala, že nie a začala vstávať a baliť nákup, keď sa čašníčka usmiala, kľudne si dojedzte, dobrú chuť. Aké príjemné, milá pani. Život nie sú veci. Život sú ľudia, okamžiky, úsmevy.
