Lepšie časy
Podvečer úplne obyčajný. Mamina uťahaná. Má za sebou nekonečné hodiny za pultom lahôdok v supermarkete, kde máva problém odskočiť si na WC, z nejakého chlebíka si len tak medzi robotou odhryzne, kávu uchlipkáva medzi robotou. Dril za mizerný plat, tak mama hovorieva a pravda, na zákazníkov, aj tých drzých a večne sa sťažujúcich sa treba usmievať, tak káže firemná kultúra. Kde má brať silu, aby sa usmievala aj doma?
Trápia ju kŕčové žily a bojí sa operácie, bojí sa lekára, skrátka sa nevie odhodlať. A dnes? Ako každý iný deň. Dovlečie sa z roboty s nákupmi a môže sa postaviť rovno ku sporáku, takmer dvojmetrová sedemnástka Vlado je večne hladný. Mati, kedy bude večera? Nno, chvíľku to potrvá, urobím ti zatiaľ nejaký chlebík, dobre? Pravdaže! Drahý braček nevydrží, kým mama ukuchtí hráškovú polievku a vysmaží karfiol. Vlado, dlhé nožiská vyložené v obývačke na stolíku pozoruje, ako mu mamina natiera chlieb s maslom, obkladá salámou a paradajkami, ani nepípne, že ju bolia nohy.
Veď Martina nepípne tiež. Keby len slovkom naznačila, urob si ten chlieb sám, nevidíš, aká je mamka uťahaná, rozhorel by sa oheň na streche. Drahý braček by hneď začal vyratúvať, koľko sa nadrie mamina na ňu, na jej muža a na ich decko. A keby ho chytil amok, raz-dva by začal vyratúvať, že je utláčaný, lebo ho jej muž a ona a ich decko vytlačili z detskej izby a on teraz nemá svoj kútik, musí spávať v obývačke ako náhodný hosť!
Tak sa človek nemôže Martine čudovať, že prehltne a mlčí, lebo riešenie ich komplikovaného spolužitia je v naozajstnom nedohľadne. A vzájomné vzťahy? Chronická alergia, pomaly každý na každého. Ale úniková cesta z králikárne je fakt zarúbaná.
Drahý braček Vlado! Niežeby malú Sašku nemal rád. Občas sa ňou vie celkom chutne pohrať, ale len vtedy, keď má náladu on sám. Nikdy nie vtedy, kedy by to pomohlo ostatným členom rodiny, aby ju na chviľu zabavil, zamestnal. Napríklad teraz, keby ju na chvíľu zobral von, kým mamina urobí večeru a Martina by vyžehlila tú kopu bielizne, ktorá čaká v koši. Nie! On s nohami na stole ujedá chlebík a čumí do mobilu!
Veď mamina nie je otrlá. Cíti napätie. Maťka, zober malú von, zakiaľ svieti slniečko. Popri varení začnem žehliť ja, aj naša bielizeň je na balkóne už presušená. Z chodby sa ozve fajčiarsky kašeľ. Vrátila sa hlava rodiny. Večera ešte nie je? Vydrž, povie mama a unavene sa usmeje. Otec nakukne na malú, urobí ťuťu-muťu a už zapína televízor. Došľaka, pomyslí si Martina, aspoň raz keby jej drahý prišiel skôr domov a vyvenčil si dcéru. Ale už vidí pred sebou jeho otrávenú tvár. Načo sa mám ponáhľať? Ešte viac zaľudňovať preľudnený byt?!
Veď áno. V nervóznej a podráždenej atmosfére ostáva málo priestoru na toleranciu a zhovievavosť. Jej drahý Stano radšej trčí v robote. Alebo sa zastaví u svojej matky. A pravdaže, aj nevlastného otca. Dosť pravdepodobne sa jej vyžaluje, že svokrovci sú síce milí, aj sa usilujú byť ústretoví, ale niet tam ani kúsok priestoru, kam by sa mohol utiahnuť s učebnicou angličtiny, trebárs. Martina to dokáže vidieť celkom presne, mamička ho teatrálne poľutuje, chápem ťa, synček! Ale nič viac nemôže urobiť, lebo hoci ich byt v starom meste je podstatne priestrannejší, poznáš predsa Karola, má rád svoj pokoj!
Karol je svokrin druhý manžel. Od nej mladší a svokra mu pofúka aj miesto, kam si chce sadnúť. Martina ho v duchu podozrieva, že si ju zobral len preto, aby mal luxusnú strechu nad hlavou, každodenný servis a obdiv v partnerkiných očiach navyše. S týmto podozrením sa Martina nikomu nezdôverila, svojmu manželovi tobôž.
Napokon, Martina by tam nechcela bývať, ani keby im hneď uvoľnili hoci dve izby. Veľmi dobre vie, že afektovanej Stanovej mamičke nevonia. Uloží malú do kočíka a vyberie sa von. Ale Stano by mohol so svojou angličtinou trčať radšej v robote, ako u mamičky. Od nej sa vracia vždy nejako divne naladený a potom sa oni dvaja natisnutí v najmenšej izbe ich bytu zvyčajne pohádajú.
X X X
Večera. Mamina ešte dosmáža posledné kúsky karfiolu, ale otec už spokojne odfukuje pri televízore a chvalabohu, aj drahý braček Vlado má tuším dosť. Vymieňa si tričko, prihládza vlasy, ty niekam ideš? Áno, mamulienka, aby ste mali viac súkromia, neodpustí si Vlado iróniu a cmukne maminu na vlasy. Nemáš sa učiť? A kde, mamulienka? Tak pá-pá, rodinka!
Mamina je namrzená, že Stano ešte nie je doma, lebo keď je jedlo čerstvé, je chutnejšie. A Martina jej ani nepomôže s riadom, lebo je čas kúpať malú, uvariť jej kašu. Práve ju má zabalenú v osuške, keď sa uráči Stano. Ahoj, rodina! Bol som u mamy.
Martina si zahryzne do jazyka. Napokon predsa povie, mohol si ísť s malou von! Ale ty si to stihla, láska, či? A nie, ďakuje, nebude večerať, najedol sa u mamy. Mohol si dať vedieť, mamina mohla menej variť. No skoro oheň na streche! Láska, veď tvoj brat to zbodne, či? Tento postreh situáciu odľahčí. Stano sa poberie poobliekať vykúpanú dcérku, do tých smiešnych malých hábikov a práve sa chystá prejaviť milú nežnôstku svojej manželke, keď do dverí bez zaklopania vojde mamina. Kde máš tie veci pre malú na žehlenie? Martina, celá červená uskočí od svojho muža, podá mamine tie veci a keď tá vyjde z izby, Stano sa rozzúri. Nemôžeš ju naučiť zaklopať? Došľaka! Naozaj by si ju nemohla naučiť zaklopať, keď chce do našej kutice?! Martina prehltne výčitku. Pravdaže by mama mohla privyknúť na zaklopanie na dvere ich izby a nielen ona, aj ostatní členovia rodiny. Ale učiť ich to jej príde príkre, veď je to predovšetkým ich byt. Keby sa chcela hádať, mohla by vytasiť protiargumenty. Vari mamina príchodom Stana do ich bytu neprišla o svoje súkromie? Veď aj jej by bolo trápne behať pred svojím zaťom napríklad v nočnej košeli, či spodnej bielizni. Stále dáva pozor, aby ju nepristihol v nejakej nenáležitej situácii. A čo? Má sa Martina obesiť?! Nehovoriac už o tom, ako sa im mamina snaží všemožne pomáhať, na rozdiel od jeho matky.
Veď to! Rodičia od decka šetrili Martine prémiové sporenie mladých, lenže keď ho zakladali, boli ceny družstevných bytov v porovnaní s dneškom za babku. A keď sa usporené koruny premenili na euro, ostali vlastne smiešne peniaze. Kdeže byt! Lanské snehy!
Nebuď urazená, povie jej Stano, len mi praskli nervy a ja mám tiež len jedny! Najlepšie by bolo, keby sme mali vlastný byt
To už Martina nedokáže zadržať slzy. Tak rob pre to niečo, prosím!!!
X X X
Mamina je vážne nemožná. Malá Saška už dávno spinká, aj Martina so Stanom už ležia na rozťahovacom gauči, slzy sú už usušené. Ale keďže mamina akurát dožehlila, potrebuje hŕbku Saškiných vecí doručiť na miesto, pravdaže bez zaklopania. Vy už spíte? Celá je prekvapená. Dám to tuto na stoličku. Dobrú noc! Martina sa nezdrží a zvrieskne, to nemohlo počkať do rána?
To sa už vážne nedá vydržať, povie Stano a odtiahne sa na kraj gauča. Nervy by vytiekli aj najväčšiemu flegmatikovi. Mohli sme sa práve milovať! Začneme sa tu zamykať?
Martina je ticho. Zraniteľný prvok medzi dvomi kameňmi. Hoci...Krk by dala na to, že aj Stanova mama, ktorá sa tvári, že jemné móresy sú jej samozrejmé, by sotva zaklopala pred vstupom do ich izby, ak by sa táto nachádzala v jej byte. Nie, ani za svet sa ani len končekmi prstov nedotkne svojho muža, lebo ten by sa ešte viac rozčúlil. Tuším bude musieť mamine nejako jemne naznačiť to klopanie na ich dvere.
Bolo by krásne bývať vo svojom byte. Na túto tému sa dá snívať aj s otvorenými očami. Kuchyňa by bola bielo-červená. V obývačke nebude veľa nábytku, Martina chce sebe aj ostatným dožičiť radosť z priestoru, nie všetko prepchať mohutnými kreslami, ako je to tu a nebodaj nemožnými stenami. Saškina izbička bude veselá, s miestom pre hračky, aj pre kočík pre bábiky. Keď Martina privrie oči, vidí ten ich byt oveľa jasnejšie, konkrétnejšie. V sobotu ráno Saška dostane papať a oni si ešte ľahnú a budú leňošiť. Mladá rodina sa totiž ani pri tých najoddanejších a najtolerantnejších rodičoch nestane svojprávnou bez vlastnej strechy nad hlavou.
Snívanie je krásna vec. Dostane človeka do stavu eufórie, ale potom sa v reálnom svete pristáva ešte tvrdšie. Naštvaný a urazený Stano zaspal. Občas ho pochytí záchvat s prenajatím bytu. Keď je nazúrený, reálne sumy mu akosi unikajú. A tie sú, Martininým pohľadom teda dosť nehorázne. Je fakt, že Stanovi vo firme máličko pridali, ale aby z toho vyšlo na prenájom, či aj na hypotéku, na to si Martina netrúfa. Veď tu vlastne žijú zadarmo, občas Martina kúpi nejaké mäso a zeleninu, ale inak je všetko v rodičovskej réžii. Vy si len šetrite na vlastné bývanie, povedal otec. Ale kedy, kedy bude dosť našetrené? Veď Martina dostáva iba rodičovský príspevok a aj keď Saška príde do škôlkárskeho veku, že ju prijmú do štátnej škôlky, na to sa spoľahnúť nedá. A platiť súkromnú? Zabudnite! No a potom majme druhé dieťa! Mamina má do dôchodku ďaleko a Stanova mama sa na opateru necíti, takže Martina netuší, kedy sa vráti do práce, aby sa im finančne ľahšie dýchalo.
Pravda, mala v hlave aj plán B. Čo keby Stanova mama, žijúca so svojím druhým manželom Karolom v obrovskom štvorizbovom byte v centre, vynikajúco dispozične riešenom a majúcom obrovskú hodnotu, čo keby ho predala a sama si kúpila menší, v menej luxusnej lokalite a celkom iste by jej zvýšilo na nejaký príspevok pre syna, aby si aj oni mohli niečo kúpiť?! Iba jedinký raz nadhodila svoj plán B pred Stanom. Strašne sa rozčertil. Takýto nehorázny nápad už nikdy predo mnou nespomeň! Moja mama žije v tom byte sto rokov, má v ňom všetky svoje spomienky, nikdy by som si nedovolil čosi také jej navrhnúť!
Nno, tak plán B môže Martina zo svojej hlavy pokojne vygumovať. Skromná trojizbová králikáreň vyjde do stotisíc eur. Čiže, čiže... Znovu ju opantala beznádej. Sú iba oni dvaja so Stanom takí nemožní, že si nedokážu zadovážiť vlastné bývanie? Keď v telke vidí celebritky v luxusných tisícových handrách, ktoré sa vozia v luxusných autách a vymetajú nákladné exotické dovolenky, kladie si sama otázku, čím som ja horšia?
Saška zamrnčala. Martina vstáva, pôjde ju prebaliť. Z chodby prenikajú zvuky, junior sa vracia z vonku. Tvrdá realita. Sen o bielo-červenej vlastnej kuchyni , teda jeho naplnenie, sa odkladá na neurčito. Dovidenia v lepších časoch, pomyslí si Martina.
