Ťažoba

     Neboli sme s bratom na tom tak zle, aby sme si tak zaťažili svedomie. Prekvapilo nás to. Šokovalo. Naša matka sa o nás starala od okamihu, kedy sme prišli na svet. Otec bol tvrdý, nekompromisný a u nás sa jednoducho nediskutovalo. Všetko bolo tak, ako povedal. Márne sme sa vzpierali, v období dospievania trieskali aj dvermi, bolo nám to na dve veci. Na nič...a ešte na väčšie nič. Iba čo sme vyfasovali výprask. Neviem o žiadnej svojej kamarátke, na ktorú by otec siahol aj v plnoletosti. Zato náš otec nikdy v duchu nerátal do desať, kým čosi vykonal. Nehovorím, že sme boli viac bití ako sýti, ale predsa len, to pohladenie, láskavé slovo a tajné peniaze nám strkala do vreciek mama. A nechcem tým povedať dokonca ani to, že by sme otca nemali radi. Bol jednoducho prísny a náročný aj voči sebe samému. Vždy nám hovoril, že to ho oprávňuje klásť na nás vysoké nároky. Jeho predstavy o tom, kadiaľ budú viesť kroky o rok staršieho brata a mňa sa celkom naplnili. Až na to, že brachovi sa nechcelo študovať na vysokej škole, a tak to po maturite zapichol a začal robiť. Ja som mala ambície ekonómiu dokončiť, no nezvládala som to. Učila som sa veľmi ťažko a dlho. Bolo to pre mňa tak vyčerpávajúce a nakoniec ma to ani nebavilo, že som odišla po treťom semestri. Sklamanie mamy nebolo o nič menšie ako otcove. Ešte väčšie sklamanie som im pripravila, keď som ako dvadsať jeden ročná otehotnela a rozhodla sa bez porady s nimi, že si dieťa dám vziať. Nemohla som im predsa povedať, že som k dieťaťu prišla na žúrke, kde som to akosi prehnala nielen s alkoholom, ale som fajčila marihuanu. Kto bol otcom decka, doposiaľ netuším a nič neľutujem. Pravdou zostalo, že som viac deti mať nemohla. Mama trpko nariekala, vyčítala mi, že som si pokazila život, ale ja som to prehodila len z pleca na plece.

-Ani ty nemáš školu!, ohradila som sa, keď mi zase raz pílila uši.

-Ale mám teba a tvojho brata.

-A čo teraz? Mám sa zabiť, alebo čo odo mňa chceš? Už na tom aj tak nič nezmeníš, odvrkla som a bolo mi dosť jedno, čo otec za mnou vykrikuje, keď som buchla vchodovými dvermi. Aj od neho som sa začala pomaly odpútavať. Otec akoby zostarol. Odvtedy, čo sa to so mnou stalo, nepozrel mi do očí. Akoby on bol príčinou toho, čo ma v živote malo čakať a nečaká. Prestali sme spolu komunikovať. Brat sa od našich odsťahoval k frajerke. Jej rodičia mali obrovskú haciendu, ku ktorej, počítam, nemohli prísť poctivo zarobenými peniazmi. Bracho sa oženil a nevyženil len obrovský majetok, ale aj ženu, ktorá bola na peniaze ako drak. Tí dvaja si sadli. Ani sa dlho nemuseli hľadať. Bratovi sa darilo. Podnikal so svojím svokrom a o budúcnosť sa veru báť nemusel. Zato ja som bola ako biela vrana rodiny. Stále ma prepúšťali zo zamestnania. Niežeby som robila nejaké priesery, ale buď podnik zanikol alebo súkromník skrachoval. Čo si navyberáte. Otec ťažko niesol, že nič zo mňa nie je a keď náhle umrel, mama povedala, že sa mu konečne uľavilo a pozrela sa na mňa tak, akoby mňa obviňovala z jeho infarktu. Otca sme pochovali a záplatu za jeho stratu priviedla na svet švagriná. A hneď dvojnásobnú. Narodili sa jej dievčatá. Až vtedy, po pár rokoch som si uvedomila, že ja nikdy nebudem žiadne dieťa kočíkovať, že nikto mi nepovie mama, že sa nebudem jednostaj o kohosi báť a neskutočne ho milovať. Žila som so svojím partnerom celé tri roky, o sobáši sme nehovorili, načo aj, keď nás v jeden podvečer mama zavolala do reštaurácie. Teda môjho brata a mňa.

-A čo mama, niečo oslavujeme?, spýtal sa bracho a ja som si oprela hlavu o bradu. Mama sa nervózne pohniezdila na stoličke, vzdychla si a ja som si až vtedy uvedomila, že vyzerá staro a strhane. Netušila som, že sa s ňou čosi deje.

-Chcem vám povedať dve veľmi dôležité veci, povedala mama.

-Tak najprv tú zlú a potom tú dobrú, zasmiala som sa.

-Nemôžem povedať... neviem vlastne, ktorá je horšia... ja som nepovedala, že je jedna dobrá, druhá zlá, pozrela sa mi priamo do očí a mňa v tej chvíli preskočila smrtka. Pochopila som, že ide o čosi naozaj vážne.

-Máte sestru.

Vytreštili sme obaja oči.

-Otec... ten paskudník nejakú splodil a ty si nám nič nepovedala?!, buchol brat do stola, až poháriky so sektom poskočili. Matka sa ešte väčšmi schúlila do seba.

-Ja som to dieťa porodila. Ešte pred vami. Vášho otca som stretla až po tom, ako ma otec mojej prvorodenej dcéry opustil. Zobral si ma, ale pod podmienkou, že to dieťa dám preč.

Odfúkli sme si s bratom a neveriacky hľadeli na mamu.

-To je teda správa!, skríkol brat a ja som ledva prehltla, ako ma tá knedľa v hrdle pálila a puchla, no tak to už vyklop, mama, aj tú druhú jóbovku.

-Umieram. Lekár mi dáva maximálne dva mesiace života.

Pri stole nastalo mŕtvolné ticho.  Pozrela som sa na brata, on na mňa. Nedýchali sme, len sme zízali na mamu, ktorá sklopila zrak a doložila vety, ktoré nás neviem či ešte väčšmi neodrovnali.

-Som dlžníčkou svojej dcére, a preto som sa rozhodla, že ... všetko prepíšem na ňu. Dom so záhradou... a auto je už aj tak jej. Má postihnutého synčeka a potrebuje ho väčšmi ako...

-Je mi jedno, čo je s ňou! Ja žiadnu sestru nemám!, jačala som na mamu. Brat sa zlostne zodvihol zo stoličky, zašibrinkoval mame pred nosom ukazovákom a výhražne povedal.

-Pre mňa si už teraz mŕtva! Ty si nás vydedila!, otočil sa na podpätku a vyšiel von z reštaurácie bez toho, aby počkal na jedlo a na maminu reakciu. Nasledovala som ho. S mamou sme sa dlhšie nestretli. Môj partner ma nechal, pretože takú tvrďasku, ktorá nemá zľutovanie s vlastnou matkou a myslí len na seba, si po svojom boku nevie predstaviť. Ja som však bola presvedčená o neprávosti, o tom, že matka sa voči mne a bratovi zachovala svinsky. Rozhodla som sa vyhľadať tú, ktorá nás mala okradnúť o všetko a nemienila som si dávať servítku pred ústa. Keď som zistila, kde býva a ocitla sa pred dvermi bytovky, stratila som odvahu. Nakoniec som predsa len zazvonila. Otvorila mi žena, ktorá sa na mňa tak ponášala, že mi to vyrazilo dych. Netušila som, že po zemi chodí ktosi, komu akoby som vypadla z oka. Bola len o pol hlavy vyššia a moletnejšia. Len čo ma zbadala, ihneď vedela kto som. Pozvala ma ďalej. Chcela som zostať stáť na prahu dverí a vyblafnúť na ňu, čo si o nej myslím, no rozmyslela som si to. Odzbrojil ma jej dobrotivý úsmev. Odrazu som sa cítila nesvoja. Keď som vstúpila do skromne zariadenej dvojgarsónky a uvidela po zemi loziť azda desaťročné chlapča, ktorému tiekli sliny a vydával čudesné zvuky, dostalo ma to.

-Som rada, že si prišla... že ťa konečne môžem vidieť, povedala tá, ktorej by som ešte pred pár okamihmi najradšej oči vyškriabala.

-Aj ja, povedala som priškrteným hlasom a neustále som sledovala jej dieťa, môjho synovca. Doľahla na mňa toľká ťažoba, že som nevládala ani rozprávať. Dcéra mojej matky, ktorá ju spoznala až pred pár mesiacmi, na mňa uprela spýtavý pohľad a ja, ja som sa rozrozprávala. Pochopila som, že mama chce splatiť svoj dlh.

-Poď, pôjdeme za ňou, povedala mi po dvoch hodinách rozhovoru Anka, moja nevlastná staršia sestra a o pár okamihov sme vstúpili do maminej nemocničnej izby. Keď nás mama zbadala, usmiala sa. Do izby vošiel aj náš brat a keď videl, čo sa deje, otočil sa na opätku. Možno sa šiel vyplakať zo smútku, možno ušiel pred vlastným svedomím. Ja to svoje mám čisté. Pomáham svojej nevlastnej sestre a našla som aj odpovede na množstvo otáznikov, ktoré viseli nado mnou posledné roky.