Syn

    Rozdrapil by som ho ako hada. Ju by som škrtil, kým by som nevidel, že jej oči vyliezajú z jamiek. Cítil som sa taký podvedený, tak ponížený, že som v prvom okamihu uvažoval, či sa nezabijem. Len som sa opil. Ako také prasa. Keď som sa prebral, z bolesti neubudlo. Navyše mi bolo zle. Zvracal som. Hlava mi išla prasknúť. Pustil som si rádio, ale už len najmenší hluk v byte mi rozvibroval vnútornosti. Sadol som si s fľaškou piva do kresla a hlavou sa mi preháňali myšlienky. Prečo to urobila? Prečo sa on tak zachoval? Čo som komu urobil? Vari som sa nestaral o syna odvtedy, čo sa jeho matka o nás prestala starať a v jeden deň zmizla bez stopy? Dal som ju hľadať, pred tými pár rokmi. Keď som ju našiel, bola sfetovaná. Pri pohľade na ňu sa mi dvíhala žlč. Bola odporná, nechutná a keď na mňa kričala, aby som sa jej viac do cesty nestaval, ani som nemusel žiadať o rozvod. Neboli sme zosobášení. Nežiadal som dokonca ani o výživné. Vedel som, že by som sa žiadneho nedočkal. Tá mala čo so sebou robiť. Ako žila, tak aj skončila. V nejakej ostrej hádke so svojím kumpánom, s tým, čo jej robil možno pasáka, možno ju len zásoboval drogami, ju pichol nožom priamo do srdca. Syn sa na mamu viac nevypytoval. Vedel, že ma s tým vždy len rozčertí. Zaumienil som si, že sa o neho postarám a slovo som dodržal. Veď bol môj jediný. Brával som ho na ryby, hrával som s ním futbal, keď dospieval, chodili sme s partiou na hory. Športoval, dobre sa učil, robil mi nesmiernu radosť. Bolo to, akoby mi perečkom šibrinkovali okolo nosa, taký som bol šťastný, keď mi nie jedna žena vyjadrila obdiv za moje otcovstvo. Mal som známosti a nebolo ich málo. Ale vždy som bral ohľad na syna. Nebudem mu predsa do života vnášať chaos. Keď dospeje, možno to zapichnem a ožením sa. Ale tá žena musí stáť za to.

Keď som stretol Kristínu, nemátala ma v hlave. Moje racio mi prikazovalo nemyslieť na ňu. Veď bola odo mňa o dvadsať rokov mladšia. Mohla mi byť dcérou. Nie raz som počul o mužoch, ktorí dobiehajú, čo sa dobehnúť nedá. Čas. Majú mladé milenky i manželky, no väčšina z nich na to doplatí. Tie ich oberú o to, čo si za roky s prvou manželkou nadobudli, stratia vlastné deti, aby sa presvedčili, že tie deti, z ktorých sa stali ich partnerky, im nikdy jednoducho patriť nebudú.

Náhoda však chcela, že som sa s Kristínou predsa len dal do reči. Kupoval som v kvetinárstve kyticu pre kolegyňu z práce. Vošla do predajne a vtedy som ucítil, ako sa mi zrýchlil tep. Usmiala sa na mňa. Povedala, že my dvaja sa predsa poznáme. Tváril som sa, akože lovím v pamäti, no napriek tomu, že som sa v duchu varoval, nakoniec som ju pozval na kávu a tú kyticu som jej daroval. Tak sa začalo naše randenie. Synovi som o tom spočiatku nehovoril. Nevedel som, či sa to neskončí. Ale Kristína bola mnou doslova posadnutá. Aspoň ja som to tak cítil. Mala vlastný byt. Nemohol som si teda nahovárať, že by ma chcela kvôli nejakým majetkom. Je pravdou, že sa mi neviedlo zle. Syna som dokázal sám uživiť, aj ho nechať vyštudovať, každý rok sme chodili na dovolenku k moru a v zime sme  lyžovali v Alpách, mal som auto a plánoval som si kúpiť chatu. Tento svoj sen som si splnil až po svadbe. Správne tušíte. Kristínu som požiadal o ruku. Vo chvíli, keď som začal precitať a uvedomovať si, že ak si ju k sebe nepripútam, môže ma opustiť. Tých nástrah v živote je naozaj požehnane. Keď som ju doviedol domov, môj syn sa tváril, akoby to bolo čosi nad slnko pochopiteľné, že moja budúca žena má o rok menej ako on. Tešil som sa, že si tí dvaja sadli, že našli spoločné témy. Napokon, prečo nie, veď boli vrstovníci. Na svadbe som žiaril šťastím. Môj syn si doviedol snúbenicu. Navrhoval som mu, aby sme spojili obe svadby, no on mi tvrdil, že ešte tak ďaleko s Michaelou nie sú.

-Ale veď má na ruke snubný prsteň od teba, začudoval som sa.

-Otec, do ničoho sa bezhlavo neženiem. Potrebujem čas. A Michaela ešte odchádza do Londýna na pár mesiacov. Možno potom, keď si overíme, či vydržíme bez seba, to aj ja zapichnem, zasmial sa. No dobre, tak urobíme svadby oddelene, pomyslel som si. Keď Michaela odišla do zahraničia, môj syn sa s nami zdržiaval čoraz častejšie. Nevadilo mi, že sa v trojici prechádzame po lese, že chodíme spolu na ryby ako tomu vždy so synom bolo, že Kristína kúpila lístky do divadla pre troch.

Netušil som, že sa tí dvaja niekoľko mesiacov zo mňa smejú, že majú strach, alebo sa na mne zabávajú. Čo iné som si mal myslieť, keď som ich nachytal v jeho izbe? Také tie trápne výhovorky, že  objatia boli iba prejavom vzťahu medzi matkou a synom... aké smiešne. A keď mi to vysvetľovali, keď ma prehovárali, že zle vidím, smiali sa. Lepšie povedané, vysmievali sa mojej  žiarlivosti a neschopnosti vcítiť sa do myslenia a konania mladých ľudí.

-Ale mucko, hádam by si nežiarlil na vlastného syna. Veď má frajerku, objímala ma manželka okolo krku, no ja som ju odstrčil.

-Zmiznite mi obaja z očí!

-Nespali sme spolu, ak sa chceš na to spýtať!, vykríkla odrazu urazene a zlostne buchla päsťou do podušky. Pozrel som sa na ňu a odľahlo mi. Veril som jej do okamihu, kým nedoložila, Teda zatiaľ nie. Ale keď ma najeduješ, urobím to.

Vyletela mi ruka. Ani neviem ako. Nikdy som žiadnu ženu neudrel. Neviem, čo to do mňa vošlo. Keď som jej strelil zaucho, vo dverách sa zjavil syn. Odtrhol ma od nej a bez slova, no s výhražne zodvihnutým ukazovákom ma varoval.

-Ešte raz, otec, a už ani jedného z nás neuvidíš.

Nevidel som ich. Niekoľko dní. Boli spolu snowbordovať.

-Ale veď ty ani nemáš snowbord,  mucko, a čo som teda mala robiť?, zaliečavo sa ospravedlňovala Kristína, keď sa mi konečne ozvali z Donovalov, Nesúhlasil by si s tým a ja mám už plné zuby toho vysedávania doma. Pochop, som mladá a...

-Zamilovaná, čo?, spýtal som sa ticho. Kristína na chvíľu zaváhala.

-Som.

-Ale nie do mňa, cítil som, ako sa mi šmýka ruka na mobile. Vzdychla a akoby uťal. Povedala len, máš pravdu, mucko, do teba nie a vypla ma.

Neželám si iné, len aby sa Kristína vrátila, no viem, že by nám to nefungovalo. Medzi nás sa nepostavil len môj syn, ktorého mimochodom stále milujem, ale čas. Čas, ktorý sa podpísal nielen na mojom zovňajšku, ale aj premýšľaní.