Švagriná
Bratia sa na letisku po roku srdečne zvítali. Márnosť, naposledy som bol doma na tvojej svadbe, Vojto! Maroš tisol na vozíku pred sebou niekoľko kufrov. Znamená to teda, keď máš toľko batožiny, že je to naozaj? Definitívne? Vraciaš sa domov nastálo? Maroš prikývol a Vojto brata radostne objal okolo pliec. Senzácia! Chýbal si tu, bráško, poriadne chýbal!
Maroš sa do Anglicka vybral pred štyrmi rokmi. Nebolo u nich roboty a odchádzali viacerí. Mama si aj poplakala, bála sa o syna, čo si tam počne, v cudzom svete, ale Maroš, plný elánu striasol prirodzené obavy z pliec, neboj sa, mama, poradia si iní, poradím si aj ja! Vojtech bol iný. Menej odvážny, menej mobilný. A najmä, bol zamilovaný, začínal chodiť s Beátou. Potichu obdivoval mladšieho brata, že sa len tak pustí do sveta. Aj jeho angličtina bola dosť biedna, ako sám priznal, hoci posledné týždne pred odchodom mal stále na ušiach slúchadlá s nejakým intenzívnym jazykovým kurzom.
Hoci jeho telefonáty po príchode boli stále optimistické, až pri prvej návšteve doma po roku priznal, že začiatky boli ťažké, kým sa s kamarátom zorientovali, našli si bývanie a teda najmä robotu, s biednou angličtinou nemohli veľmi vyskakovať, brali aj podradné roboty a chodili po večeroch na kurzy angličtiny, vtedy sa už Maroš smial, viete, aký som, vyhodia ma dverami, vleziem oknom, skrátka sa v londýnskom pube zoznámil s nejakým Poliakom, ktorý ho nasmeroval do menšieho mesta, sto kilometrov od Londýna a tam dostal miesto v hoteli aj s ubytovaním, čo bolo skvelé, aj keď spočiatku robil vlastne chyžnú, ale angličtina sa na neho lepila a postúpil vyššie, stal sa akýmsi manažérom upratovacích služieb, už si dožičil vlastný podnájom a túto robotu si Maroš pochvaľoval. Načo míňaš, ustarostene poznamenala mama, keď pri prvej návšteve vyložil na stôl kopec darčekov. Veď sú to len samé drobnosti, nebojte sa, odkladám si, nemienim v Anglicku stvrdnúť na celý život! Vojto, nechceš sa vybrať so mnou? Zarobíš si, ušetríš si, veď ty to tuším s Beátou myslíš vážne, či? Vojto sa iba usmial, ja som len taký domased a áno, s Beátou to myslím vážne!
Mali sa radi, tí dvaja bratia. Aspoň raz do týždňa si vymieňali maily, aby nestratili o sebe prehľad, aj pred Marošovým odchodom do Anglicka si boli blízki. A teraz bol Vojto naozaj bez seba, že má brata zasa doma. Aj keď pravda, on sa už presídlil z rodičovského domu, po svadbe si s Beátou našli podnájom a pomýšľajú na stavbu domu na pozemku jej rodičov. Ale pár kilometrov nie je vzdialenosť ako do Anglicka.
Bratia naložili batožinu do auta a odfrčali na stredné Slovensko.
X X X
Prvé dni po návrate si Maroš užíval, stretával sa s kamarátmi, nadžgával sa treskou a maminou domácou kuchyňou a rozhliadal sa. Rozhliadal sa po okolí a do vlastnej budúcnosti. Ešte nemal potuchy, ako zakotví, ale už v Anglicku si zaumienil, že sa pustí do podnikania, že bude sám sebe pánom, len mu ešte nebolo jasné, do akého podnikania. Vozieval sa v novom aute po okolí, kochal sa gýčovou krásou prírody rodného kraja a vtedy mu svitlo, hriech nezužitkovať takéto čosi v cestovnom ruchu. A rodičia tu majú nejaké pozemky, možno si dajú povedať a keby to všetko dobre vymyslel a pripravil, azda si aj banky dajú povedať s úverom, áno, áno, áno, toto je ono, Maroš ostal priam posadnutý týmto nápadom.
A kul zahorúca. Najprv dal reč s otcom, pozemky boli kúsok za dedinou, sám vravieval, že na oštaru, iba sa s mamou nadreli a platili, za osivo, robotníkom, lebo nemali stroje a sami nevládali a napokon, načo im je toľko zemiakov, nevyplatí sa, vykupujú za babku, do obchodov vozia zo zahraničia, všetko je to na figu, skonštatoval otec. A keby sme tam niečo postavili? Otec neveriacky pokrútil hlavou, chvíľu počúval mladšieho syna a napokon povedal, ty si bol vždy taký rojko, veď to je ako by mi nejaký film premietali, ale keby to vyšlo, bolo by to pekné! Ale mám podmienku! Nie bez Vojta! Aj jeho je polovica pozemkov!
To je úplne samozrejmé, s Vojtom počítam od začiatku, ako sa mi to zahniezdilo v hlave, sám by som to ťažko... A financie...? Máš ty potuchy, čo taký špás stojí? Hneď začnem zisťovať a obiehať banky, posurfujem trošku po internete, zorientujem sa, prvoradý bol tvoj súhlas, oci!
X X X
Vojto bol opatrnícka nátura, Maroš sa v debate usiloval preniesť kus vlastného zápalu a optimizmu preniesť aj na neho. Strašné riziko! Keby aj banky poskytli úver, veď to sa zadlžíme na celý život a môžeme aj vyjsť na psí tridsiatok, neviem, neviem, ja zatiaľ robotu mám, aj Beáta, to nie je len tak, hodiť všetko za hlavu! A vôbec, to by musela súhlasiť aj Beáta a ona nie je stavaná na prevratné zmeny, neviem, či by sa dala uhovoriť!
Maroš mu povedal, pozri, nejaké peniaze mám, nie je to síce majland, čo som si priniesol z Anglicka, ale vložím to do projektu všetko, aj otec chce, aby si do toho išiel aj ty, prehovor sám seba a potom aj tvoju ženu, veď Beáta je moderná baba, vyjde to, bráško, uvidíš!
Pri surfovaní na internete Maroš narazil na čosi, čo ho vychýlilo od pôvodného zámeru. Nie penzión! Taká menšia drevená dedina, samostatné drevené objekty na spôsob koliby, každá by mala svoj upravený vonkajší priestor, zatrávnený, s vonkajším krbom, altánkom, hojdačkami pre deti, áno, áno, to by bolo ono, pobyty aj pre rodiny s deťmi, interiér by poskytoval potrebný komfort, dostupná je neďaleká priehrada, blízko lyžiarske strediská, bráško, takáto myšlienka nemôže nevyjsť!!! Všetko z dreva a v našom kraji je dreva hojne, aj ľudí, ktorí s ním vedia robiť, nábytok do kolíb na mieru, rozbehneme reklamu a ľudia sa budú sem hrnúť, to ti takmer garantujem!
Vojto sa pousmial. Ty si bol vždy blázon! Aj keď ti tvoje bláznovstvá zatiaľ vychádzali. Mám to brať ako súhlas? Maroš bol naozaj neodbytný.
X X X
Dlhšie ako samotná realizácia trvala príprava! Dať dokopy založenie firmy, všetky projekty, úver, povolenia, pečiatky, to bolo na Marošových pleciach, firmy zháňal Vojto, mal v tomto regióne lepšie kontakty, predsa Maroš bol štyri roky mimo. Beáta síce s odutou tvárou, ale napokon predsa len vyslovila súhlas, pravda s podmienkou, že oni dvaja sa budú zapájať len popri svoje robote. Hurá, hurá, potešil sa Maroš, ideme do toho.
Miestni neveriacky krútili hlavami, čo to tí Tónovi chlapci vymýšľajú! Najprv vyrástla miestna komunikácia, potom inžinierske siete, Maroš to mal všetko pod palcom, lebo Vojto chodil do roboty, ale napriek všetkým stresom sa cítil ako ryba vo vode. Potom nastúpili firmy a drevená dedina začala rásť. Zabúdaš na seba, karhala Maroška mama, nemáš kedy ani poriadne najesť sa, zdravie si zničíš pri toľkej robote! Nezabúdam, mami, neboj, nezabúdam!
Maroš sa potuteľne usmieval. Nezabúdal na seba. Pri tých úradných vybavovačkách sa zoznámil s Nelou a bolo to, akoby ho zasiahol blesk. Nela pracovala v projektovej kancelárii, ktorú oslovil a keď Maroš rozprával o svojich predstavách drevenej dediny, rozžiarila sa jej tvár nadšením. Niežeby Maroš nemal za sebou žiadne vzťahy, najdlhší, takmer dva roky tam v Anglicku, s Češkou Jitkou. Ale keď hodil reč, že sa mieni natrvalo vrátiť domov, vzťah s Jitkou odišiel do stratena. A teraz mu do života vstúpila Nela. Krásna, milá, energická, múdra, no toľko pozitívnych prívlastkov, plus k tomu jej nadšenie pre Marošov cieľ. Stretávali sa, aj na stavbu chodila, baba do koča aj do voza, áno, Maroš to s ňou začal myslieť vážne. Pozdávala sa aj famílii, iba švagriná Beáta sa na ňu usmiala menej vľúdne. Keď sa Marošov sen zjavil vo svojej finálnej podobe, keď boli už aj jednotlivé chalupy oddelené živým plotom z ihličnanov a svietili v nich lustre a mohli blikať aj televízory a aj vo vnútorných krboch praskať oheň, bola kolaudácia u nich doma a na nej sedela aj Nela takmer ako člen rodiny. A čo tu robí tá? To pošepla Beáta Vojtovi. A akúsi nevraživosť nedokázala skrývať ani na svadbe Nely a Maroša o dva mesiace neskôr.
X X X
Prvá letná sezóna dopadla nad očakávanie, počas školských prázdnin nemali voľného týždňa v žiadnej chalupe. Iste aj vďaka masívnej reklame, ktorú organizovala, aj zo svojich úspor financovala Nela nielen na internete, ale je v printových médiách a povedala, že aj niekoľko bilboardov je nevyhnutnosť. Maroš bol totiž po dlhých mesiacoch bez príjmu už na finančnom dne a Vojto tvrdil, že oni tiež.
A čo sa on tvári ako šéf nás všetkých?! Túto jedovatú poznámku si Beáta neodpustila, pravdaže iba pred Vojtom. Si spolumajiteľom firmy rovnako ako on, tak prečo on len rozdáva príkazy a o všetko rozhoduje, čo je on riaditeľom zemegule?! A tá jeho najkrajšia, najmúdrejšia tá sa tiež tvári, akoby jej všetko patrilo! Chodí za hosťami, usmieva sa na nich, podlizuje sa im, vypytuje sa, čo by bolo treba zlepšiť! Nech si trhne nohou! Ja nebudem robiť žiadne účtovníctvo, dosť mám čísiel v robote! A chodiť v sobotu upratovať po hosťoch?! No zbláznil si sa? Mne tvoj brat rozkazovať nebude!
Darmo Vojto argumentoval, že väčšinu roboty, organizačnej a inej urobil jeho brat a bez akéhokoľvek príjmu, kým oni brali platy vo svojich zamestnaniach, v Beáte sa zahniezdila jedovatá zlosť. Vojto si s tým nevedel rady.
A asi pri tomto dátume začal začiatok konca ich na pohľad úspešného podnikania.
X X X
Letná sezóna bola fajn, jeseň dosť hluchá, prvé objednávky pobytov prichádzali až k decembrovým dátumom. Toto má byť celý náš zisk?! Pohŕdavo sa uškrnula Beáta. To nemyslíte vážne! A prečo vy máte zhrabnúť viac ako my?! Beáta, sadni si, bez emócii. Mohla si účtovníctvo urobiť ty, bolo by to lacnejšie a najmä videla by si, že čísla nepustia. Splátky banke, energie, plus samozrejme výdavky na mzdy remeselníkov z Oravy, všetko sa nedalo financovať z úveru a dovolím si poznamenať, že všetky výdavky, súvisiace s prípravou stavby, všetky poplatky som financoval ja, reklamu, bez ktorej by nebola v lete taká návštevnosť, zasa Nela! A dovolím si pripomenúť, že si odmietla sobotňajšie upratovanie objektov, robila to vo všetkých Nela so svojou sestrou, hoci ste sa mali deliť na polovicu. Aké to máš oči?! Myslela si, že z tohtoročného zisku si postavíš vilu? Ja som šťastím celý bez seba, že nie sme v mínuse, tak čo tu otváraš ústa?!
Beáta po Marošových ostrých slovách celá červená pozrela na Vojta, ten, hoci sa ju snažil predtým krotiť, zrazu vstal a skríkol, nedovoľuj si takto sa zhovárať s mojou ženou! Toto teda nie!
Buchli dverami a odišli. Obaja. Šampanské ostalo v chladničke a do kuchyne vošiel otec. Čo je to tu za krik?!
X X X
Maroš očakával, že keď Vojto s Beátou vychladnú, zavolajú a veci sa dajú na poriadok. On sa fakt tešil ako malý, že nie sú v mínuse a tu zrazu švagriná s pažravými požiadavkami, prakticky úplne bez roboty. Vojto zohnal remeselníkov z Oravy, ale to bolo všetko! A otec naliehal, chlapci, dajte to do poriadku, ale Maroš sa zaťal. Nebude zo seba robiť idiota, on sa nemá za čo ospravedlňovať! Iba vecne predložil fakty! Je ti brat, nástojil otec. Nie! Ja mu prvý volať nebudem!
X X X
Vojto sa ohlásil asi po mesiaci, po celý ten čas bratia o seba nezavadili. Žeby si mali spolu sadnúť a vyriešiť veci. Jasné, bráško, potešil sa Maroš. Ale iba my dvaja, bez žien, zdôraznil Vojto a Maroš v duchu zajasal, je to na najlepšej ceste.
No realita mrazivá. Vojto sa radil s akýmsi právnikom a oni dvaja s Beátou si myslia, že jediná cesta je ukončiť spoločné podnikanie, nehnuteľnosti a úver rozdeliť na polovicu a každý si bude hospodáriť sám. Moja žena neznáša tvoje dirigovanie! A ty?! Vojto zostal ticho. A potom, tak súhlasíš s takýmto návrhom?
Maroš ešte stále nemohol polapiť dych. Dočerta, veď sú predsa bratia!
X X X
Pôvabná drevená dedina, ktorú priviedol na svet Maroš, má dvoch pánov, no ľudia v obci sa riadne čudujú. Čuduje sa aj otec, kto to kedy videl, aby sa dvaja bratia, ktorí boli najlepší kamaráti, takto mali k sebe! Veď je to hanba!
Marošova polovica má vždy viac klientely. Nela nezabúda na reklamu a sú hostia, ktorí sa pravidelne vracajú. Keď sa tam náhodou dvaja bratia míňajú, chladne na seba kývnu hlavou. Keď sa stretnú ich ženy, Nela sa usmeje a Beáta odvráti hlavu.
