Najhorší syn

Nik z rodiny so mnou nerozpráva. Moja manželka tvrdí, že si za to môžem sám. Nemôžem jej protirečiť, je to tak. Sám som si všetkému na vine. A to len preto, že som idiot. Za dobrotu na žobrotu, ako sa hovorí. Som najstarší brat a vždy ma v rodine považovali za najrozumnejšieho. Vyštudoval som, založil som si rodinu, za ktorú by som dýchal, mojej firme sa darilo, nikdy som sa nedopustil prehreškov, za ktoré by som sa musel spovedať, či už v spovednici alebo sám pred sebou. Podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ako sa hovorí. Naši rodičia nám všetkým trom dali, čo vedeli. Iné je, čo sme dokázali od nich prijať.

Môj stredný brat veľmi učeniu nedal ani na základnej škole. Mama mi prikázala učiť sa s ním, no márne som mu, Jožovi vtĺkal čosi do hlavy, keď som mu rozum nalieval z jednej strany, kým z druhej sa mu vylieval. Napriek tomu, že sa do školy nehrnul, v dospelosti sa mu dobre darilo. S kamarátom vlastnili pohrebnú službu. Tam bolo vždy dosť roboty, to človek vie. Vynášalo mu to viac ako dosť, no stal sa časom akýsi čudák, neschopný pochopiť ani žart, ani dobre mienenú radu. Bol vzťahovačný, na ženu zlý, nie raz, ako nám neskôr priznala, na ňu aj ruku vztiahol. Deti nemali, asi ich to trápi, ospravedlňovali rodičia môjho stredného brata. Neveste povedali, že musí chyba byť v nej, pretože oni svojho syna inak vychovali a ak ho hnevá, nemá to robiť. Vyhýbať sa konfliktom a nevyvolávať ich. Švagriná robila na autobusovej stanici v pohostinstve krčmárku. Naozaj je to pekná žena, aj keď už nie je najmladšia. Chlapi sa po nej obzerajú a veru nie raz som počul, že si dala povedať. To brata tak iritovalo, že ju aj z domu vyhodil, aj sa jej vyhrážal zabitím, aj ju prosil, aby to nerobila.

-Nie som žiadna šľapka. S tvojím bratom nám všetko fungovalo, kým mi pred pár rokmi nepovedal, že som jalová, že mu nedám dieťa. Keď som bola na  vyšetrení a zistilo sa, že som v poriadku, na vyšetrenie poslali jeho. No a vieš, aký bol asi výsledok, povedala mi švagriná, keď som sa jej chcel spýtať na pravú príčinu bratovho alkoholizmu, ktorý už naozaj prerastal medze únosnosti.

-Pije, lebo ... je neplodný. A čo ty? Chceš od neho odísť?

-Kam by som šla. Nemáme peniaze. Teraz, keď došiel aj o pohrebnú službu, spoločník ho vyplatil a ten somár, tvoj brat peniaze prepil, všetko ťahám sama. Som z toho zúfalá. Potrebujeme splatiť nejaké dlhy, ale nemáme z čoho, povedala švagriná a aj tak mi nedala odpoveď. Pomyslel som si, ja blbec, že bratovi pomôžem. Zašiel som za ním a spýtal som sa, koľko peňazí by ho vytrhlo z krčmy. Pozrel na mňa krvavočervenými očami a keď zašepkal tú sumu, takmer ma prevrátilo.

-Dvadsať tisíc, bratku, ale to ti prisahám, do centa ti ich vrátim. Ak by si to pre mňa urobil, nakoniec, kto iný, ako rodina ti má pomôcť, do konca života budem za teba dávať v kostole na oferu.

-To nemusíš, jediné čo od teba za to žiadam, aby si sa pozviechal a udržal si rodinu. Vrátiš mi, keď budeš mať, rok ti stačí? Tvoja manželka mi prezradila, že by ste si aj vzali nejaké dieťa k sebe, tak sa snaž. Dokáž, že si chlap.

Dokázal. Zobral odo mňa peniaze s tým, že nič nesmiem povedať rodičom, lebo sú už starí a nechápali by to, do akej šlamastiky sa dostal. Pristal som na to. Vybral som teda peniaze z účtu, hoci som prišiel o úroky a dal ich bratovi. Neviem, koľké peniaze z nich vyplatil na dlhy, no odvtedy sa v krčme objavoval čoraz častejšie a platil všetkým štamgastom. Poriadne ma to nasrdilo. To som ešte nevedel, že urobím ďalšiu chybu. Môj mladší brat, mamičkin miláčik, si za ženu vybral naozaj milú a starostlivú ženu. Také slniečko, ako sa hovorí na tých, ktorí rozdávajú okolo seba radosť. Ona ju dala nielen Paľovi, ale aj im dvom dcéram. Moje netere boli pýchou rodičov, ktorým sa darilo aj v podnikaní. Povedali by ste si, skvelá rodina, ale len dočasu. Keď dievčence dospievali, čosi sa tam pošramotilo. Nevedel som spočiatku o čo ide, ale keď mi Paľova žena prezradila, že ju muž podvádza už viac ako dva roky, bol som z toho paf. S tým by som teda naozaj nerátal.

-Čo si sa zbláznil? Nevážiš si, čo máš? Krásny dom, veľkú záhradu, dve autá a to najcennejšie okrem zdravia, čo si človek môže želať, vydarené decká! Povedz, prečo to robíš?, spýtal som sa brata, ktorý len sklonil hlavu a pošúchal špičkou topánky zem pod nohami.

-Kamarát, to všetko je len naoko. Som  v poriadnom srabe. Mám dlžoby. Jožo mi hovoril, že si mu požičal dvadsať tisíc, ja potrebujem len nejakých desať tisíc, bratku, do šiestich mesiacov ti to vrátim, prisahám. Ja nie som Jožo. Viem, že z neho prachy nevieš vytĺcť, ale ja som iný a nejde predsa o majland. Ale prosím ťa, naši nech sa nič nedozvedia. Tí by to nepochopili, tľapol ma Paľo po pleci, akoby to bola vybavená vec.

-Ale ja som siahol pri Jožovi na železnú zásobu. Mal som našetrené pre decká, keď sa budú chcieť ženiť a vydávať. Neblázni, človeče... no tak dobre, ale nebudem ti čakať dlhšie ako pol roka.

Peniaze som tak požičal jednému aj druhému bratovi. Žene som to nepovedal. Útrpne som čakal, kedy na to príde. Modlil som sa, aby si naše deti nezmysleli vojsť do chomúta. Našťastie, nič také sa najbližšie dva roky nedialo. Ja som bol však na pokraji zrútenia. Moji bratia mi nedali ani cent.

-Bratku, mal som nejaké problémy. Ale teraz som uzavrel výhodnú zmluvu, kvapne mi z toho toľko peňazí, čo som v živote nevidel. Nič sa neboj, mám číslo tvojho účtu. Budúci týždeň tam máš celých desať tisíc. No tak, nehnevaj sa, nemohol som.

Ja idiot, som mu uveril. Peniaze mi na účet nenabehli ani budúci, ani ďalší nielen týždeň, ale aj mesiac. Zúril som, pretože všetko prasklo. Moja žena, ktorá bola inak ako sa hovorí Boží človek, ma div nezmlátila. Kričala, plakala, nakoniec sa rozhodla, že ak nie ja, ona zájde za oboma bratmi a ich manželkami. A ak ani to nepomôže, povie to našim rodičom.

-Ale veď oni sú starí, vieš, že by ich to mohlo zabiť, začul som sám seba, ako opakujem po svojich bratoch. Naozaj som kretén, hovorilo mi moje druhé ja. Ženu som nakoniec uprosil, aby nikam nechodila a už vôbec nie za svojimi svokrovcami.  Ale tá to dlho nevydržala a poriadne vypucovala žalúdok bratovi Paľovi aj pred jeho manželkou. Tá o ničom nevedela. Keď počula, že nám dlhujú desaťtisíc už skoro tri roky, bolo jej to veľmi ľúto.

-Ty si obyčajná sviňa, peniaze máme a ty nie si schopný vrátiť bratovi dlh? Už aj tak urob, inak sa s tebou rozvediem.

Môj mladší brat sa uškrnul a na drzovku povedal.

-A prečo by som mal? Čo mu tie prachy chýbajú? Aby sa neposral, to po prvé a za druhé, má nejaký papier? Nemá! Tak nech drží hubu, lebo ja ak sa naseriem, vôbec mu ich nemusím vrátiť.

Bratovi som jednu vrazil. Aj tomu druhému, ktorý ma ošklbal o dvadsať tisíc by som nenatiahol jednu, ale by som ho dobil... ale ten je už v takom rozklade, že mu nič nepomôže. Žena od neho odišla a ja si myslím, že v tej pôvodne jeho pohrebnej službe sa bude čoskoro vybavovať miesto na cintoríne pre neho. Naši rodičia o ničom nevedeli, ale prestali so mnou komunikovať.

-Nechceme ťa ani vidieť! Vlastným bratom nie si schopný pomôcť! Čo si ty za človeka?!, vyrútil sa na mňa otec a mama nič nevravela, len mlčky krútila hlavou.

-Si ten najegoistickejší... si ten najhorší syn, akého si rodič môže priať, dorazil ma otec a keď sa mama zvrtla na opätku, aby dobehla otca na chodníku, sadol som si na schody a vložil hlavu do dlaní. Pohladila ma po nej ruka mojej ženy, na ktorú som sa usmial, ale neuľavilo sa mi, ako tomu bolo inokedy.