Mohol si za to sám

    S mojou mladšou sestrou nemôžeme povedať, že sme v jedinom okamihu stratili oboch rodičov. Otec totiž pre nás prestal existovať už dávno. Báli sme sa ho. Ja ako staršia, som sa snažila chrániť aj o päť rokov mladšiu Pavlínku, no veľmi sa mi nedarilo. Od útleho detstva bola neurotická, neustále ňou mykalo, len čo sa zabuchli na chodbe výťahové dvere, ohrýzala si kožtičku nad nechtami a v škole bola maximálne nesústredená. Nosila domov samé štvorky, za čo ju otec zmlátil namiesto toho, aby sa jej venoval. Ja som to robila za neho. Mama akosi nevládala. Chodila na smeny a otec bol nesmierne žiarlivý. Utešovala som sa, že je to fajn, keď sa obtýždeň míňajú, ale otec si na mamu vždy počkal a potom ju vyšetroval. Dopodrobna mu musela líčiť, čo všetko v práci robila, s kým sa pozdravila, kto na ňu z ktorej strany pozrel, či sa pozerala v závodnej jedálni rovno do taniera a nekrútila sa na stoličke, aby si obzerala kolegov. Boli to nekonečné výsluchy, ktoré sa skončili rovnako. Nech mama povedala čokoľvek, zakaždým vyfasovala bitku. Otec jej strieľal facky, no nie raz som videla, ako ju zrazil k zemi a položil si na ňu nohu ako na trofej. Kričal, aby ho prosila o odpustenie. Nemala začo, no napriek tomu tak urobila. Nechcela, aby nás otcov krik zobudil. Ale ja som vždy o všetkom vedela. Keď som raz vletela do kuchyne a pustila sa do otca, snažiac ju od mamy odtrhnúť, vylepil mi zaucho. Stena mi dala druhé a ja som sa zviezla na zem. Mama sa preľakla, keď som spadla rovno na ňu a v panike kričala, že nás obe zabíja. Otec sa len zaškľabil a povedal, že zlá bylina nevyhynie a že my dve sme ako cez kopirák. Nenávidela som ho. Aj za to, že moja mladšia sestra nič nechápala a svojím spôsobom ho stále bránila, aj keď už mala oči na stopkách a v duši chaos.

Najhoršie to bolo v čase, kedy mal otec výplatu. Vtedy chľastal viac ako obvykle. Nemôžem povedať, že by sa spíjal do nemoty, to nie, ale stačil mu jeden poldecák, podpichovanie kolegov z práce a už bol oheň na streche. Naša mama bola vždy krásna. Štíhla a mala aristokratické črty tváre. Nechápem, ako si mohla vziať takého tupca, akým bol už na pohľad náš otec. Široká tvár s úzkymi perami, ktoré mal stále zovreté. Nosil také odporné ryšavé bokombrady, z ktorých mi bolo na vracanie. A keď ma požiadal, aby som mu ich ostrihala, zúrila som. Nenávidela som to, keď som musela pri ňom stáť, kým on sedel na vani a otáčal sa mi raz sprava, raz zľava. Cítiac jeho pach, sa mi prevracal žalúdok. Keď som konečne odstrihla z jeho bokombrád, položila som nožnice na pračku a chcela odísť.

-Ešte chlpy v nose! Tu mi ich zastrihni, ukázal si na široký a rozpľasnutý nos, z ktorého mu trčali pokrútené chlpy.

-Ostrihaj si ich sám, odpapuľovala som a on ma zdrapol za ruku tak, že mi ju vykrútil. Musela som poslúchnuť. Všetko čo povedal, mi prekážalo. Všetko čo spravil, sa mi hnusilo. Už aj ten vzduch, čo dýchal, ma dusil. Trvalo to celé roky. Naši sa jednostaj hádali, ale nešli od seba. Nechápala som mamu, ktorá nedokázala od neho odísť.

-A z čoho by sme žili, dcérka? Vieš, že ja veľa nezarobím a on... nám predsa len peniaze dáva.

-Dáva ti ich preto, lebo sám by si nedokázal ani účet založiť. Je to kretén, ten tvoj muž.

-Ale je to aj tvoj otec. Lepší takýto ako žiaden.

-Omyl, mama, lepší žiaden ako on!, vychrstla som na mamu, na čo sa moja sestra na mňa udivene pozrela a spýtala sa ma, prečo na mamu kričím. Rozplakala sa. Ja s ňou. Mama so mnou. Bol to hrozný život. V súvislosti s otcom si nespomínam na nič príjemné. Na nič, čo by mi prerušilo niť odporných spomienok spojených s ním.

Vyvrcholením všetkých tých rokov tyranizovania bolo, že sa naša mama po prvý a posledný raz v živote vzbúrila. Že mala všetkého plné zuby a útok otca vrátila. Stalo sa to v jedinom okamihu, ktorý si bude, ako ju poznám, vyčítať po zvyšok života. To, čo sa stalo u nás doma, keď sme boli s mojou sestrou u mojej spolužiačky na záhrade v ich dome, sme sa dozvedeli už len z rozprávania. Mama prišla z obchodu domov a keďže sa otcovi zdalo, že jej to trvá pridlho, začal ju vypočúvať. S kým sa stretla, u koho v byte si to s niekým rozdávala, či je lepší ako on... a podobné nechutnosti, ktoré sme poznali. Tie jeho stále dookola sa opakujúce otázniky, ktorým  už aj moja mladšia sestra dobre rozumela. Otec skončil výsluch, ako inak, dobre mierenou fackou. Keď sa mama pozviechala zo zeme, prvé, čo jej vošlo do rúk, bola pletacia ihlica. Mala rozštrikovaný pulóver pre mňa, ktorý mi chcela dať pod stromček. Bol to vraj okamih. Pichla ho jediný raz. Do krku. Otec sa v šoku chytil za miesto, ktoré mu krvácalo a keď sa sklátil na zem, mama sa preľakla. Hneď volala sanitku. Hrot ihlice sa zaboril rovno do krčnej tepny. Otec zomrel. Mama sa priznala a jediné čo v plači opakovala, čo bude s jej dievčatami. Keď nás zavolali domov, otcova mŕtvola tam už nebola. Zato sa objavila naša teta, mamina sestra, ktorá nebola nikdy vydatá. Schúlili sme sa jej do náručia a ona nás vzala k sebe.

-Čo urobia teraz našej mame?, dožadovali sme sa odpovede. Naša teta nám na to odpovedať nedokázala. Trpeli sme celé mesiace, kým neprebehol súd a našu maminu neodsúdili. Za zabitie dostala osem rokov nepodmienečne. Za otcom sme nesmútili, ale každý deň sme plakali na našou mamkou.

-Dajú nás do domova?, spýtala sa ma moja sestra a ja som veru nevedela. Dúfala som, že to teta nedovolí, no vedela som i to, že je vážne chorá a že jej lekári nedávajú veľa šancí na prežitie. Neprorokovali jej viac ako rok života.

-Nebojte sa, zvládneme to. Budeme si pomáhať. Vy mne, ja vám, teta sa na nás usmiala. V čase, kedy sme už neverili na zázraky, stal sa. Rakovina, ktorá rozožierala našu tetu, ustúpila. Chemoterapie a dve operácie dali, napriek prognózam lekárov, nádej na život. Tak nesmierne sme sa tešili, keď sa tete uľavilo, keď nám svitla nádej, že spolu budeme čakať na návrat našej maminky. Trvalo celých päť rokov, kým ju prepustili. Zvítanie bolo také, že sa opísať nedá. Plakali sme, smiali sme sa, objímali sme celý svet. Keď sme sa celé vzrušené so sestrou pobrali každá do svojej izby, začula som cez poodchýlené dvere, ako hovorí teta mame.

-Vďačím tým tvojim dievkam za život. Keby nebolo ich, nemala by som chuť ďalej bojovať, povedala teta a ja som tíško nariekala do vankúša.