Keď suka nedá ...

     Viem presne, kedy sa to začalo. Kedy som pochopila, že vo svojom manželovi už nikdy nebudem mať oporu. Sklamal ma na celej čiare. Tá bola dlhá ako železničná trať, ktorá nikam neviedla. Dovtedy, kým som nepochopila, kde je konečná. Čo všetko tomu predchádzalo? Čosi tak hrozné, čo si nevie predstaviť nik, kto to neprežil. Nechcem, aby ma ktosi chápal. Našla som človeka, ktorý od začiatku stál pri mne a bol mi oporou vo chvíľach, kedy som rozmýšľala, že skočím z okna a bude po trápení.

V jeden podvečer som sa vracala domov z poobedňajšej smeny. Premýšľala som, čo narýchlo ukuchtím svojmu manželovi. Nepotrpel si na ktovie aké prípravy jedál, zjedol všetko, čo som mu naservírovala, ale ja som si povedala, že prekonám únavu a niečím ho prekvapím. Mali sme výročie sobáša. Siedme. Nemali sme šťastie mať deti a stále sme sa nedohodli, či sa rozhodneme pre adopciu nejakého dieťatka, ktoré by tak získalo nový domov. Môj manžel s tým sám vyrukoval, ale keď došlo na lámanie chleba, uskočil. Prekvapilo ma to, no pomyslela som si, že asi na to ešte nie je pripravený. Ako som tým parkom prechádzala, v hlave mi hmýrilo množstvo myšlienok, ani neviem, odkiaľ, spoza ktorého kríku, či stromu vyskočil muž, ktorý bol odo mňa o takmer dve hlavy vyšší. Zavalitý, mohutný chlap ma zvalil na zem, odtiahol ma do kríkov a zakryl mi ústa rukou. Spomínam si na to, že tá jeho ruka bola veľká ako lopata. Zakryla mi viac ako polovicu tváre. Od strachu som prestala dýchať. To, čo nasledovalo potom, sa mi azda nikdy nevytratí z mysle, nič to nedokáže vyzmizíkovať. Znásilnil ma. Ešte dnes, po rokoch, sa mi pri pomyslení na to chce zvracať. Nie, nič sa mi nerozplynulo v mysli, na nič som nezabudla. Fučal, držiac mi jednou rukou ústa a neustále opakoval, že sa deje len to, čo ja chcem, o čom som snívala, no nikdy som to nevyslovila nahlas. Ale že on vie, že na nič iné nemyslím ako na tvrdý sex. Ak sa mi to nepáči, zabije ma. Ak ho udám, urobí to isté. Ak o tom ceknem, nájde si celú moju rodinu a vyvraždí ju. Pomyslela som si na svoje dve sestry s rodinami, na rodičov, na svojho manžela a necítila som nič iné, len bolesť a nesmierne poníženie. Keď zo mňa zliezol, zopakoval, že si ma nájde, že on na rozdiel odo mňa vie, kto som, kým ja o ňom nič netuším a už vôbec nie to, čoho je schopný. Neviem, kde som v sebe našla odvahu, ale keď som sa dovliekla domov, prvé čo som urobila, povedala som to manželovi. Ten neveriacky na mňa vyvaľoval oči. Vrhla som sa mu do náručia. Potrebovala som cítiť jeho prítomnosť, schúliť sa do jeho objatia a aspoň na chvíľu si myslieť, že nič z toho, čo sa udialo, nie je pravdou. Manžel ma chytil do náručia, ale bolo vlažné. Vymanila som sa z neho a sprchovala som sa azda hodinu. Keď som vyšla z kúpeľne, manžel doma nebol. Išiel na políciu. Bez toho, aby sa so mnou dohodol ako ďalej, rozhodol. Napokon som si povedala, že asi koná správne. Na druhý deň som bola schopná výsluchu. Bola som chorá z toho, čo sa mi stalo. Nemohla som spávať, pracovať a normálne žiť. Liečila som sa tri mesiace na psychiatrii.

-Prečo si nebol včera za mnou? Ani predvčerom? Sľúbil si mi, že ma nenecháš deň bez toho, aby sme sa videli. Aj mobil si mal vypnutý. Myslíš, že je to pre mňa jednoduché?, vyčítala som mužovi.

-A čo si ty myslíš, že pre mňa je to čo? Vieš, povedal a pozrel sa mi priamo do očí, v ktorých bol toľký chlad, až ma zamrazilo, ja si myslím, že si ho musela niečím vyprovokovať. Koľko razy som ti hovoril, aby si nenosila sukňu, aby si sa neobliekala akoby ťa vystrihli z módneho žurnálu. A tie pery, tie si tiež nemusíš natierať všelijakým tým chemickým svinstvom.

-Čo tým chceš povedať?!, ledva som lapila dych, keď som sa ho to spýtala.

-Čo?, muž vstal zo stoličky a postavil sa k oknu nemocničnej izby, Myslím si, že keď suka nechce, pes nič nezmôže.

Začala som sa chvieť rozrušením. Neverila som vlastným ušiam. Prudko som sa posadila na posteli a prvé čo som schmatla, pohár s džúsom, som šmarila po mužovi. Trafila som ho rovno medzi oči.

-Ty bastard jeden! Zmizni!

-Ja tu nemusím byť. To máš pravdu. Nemusíš ma vyhadzovať, pôjdem aj sám, povedal a keď za ním zapadli dvere, rozplakala som sa. Museli mi pichnúť injekciu na upokojenie. Na druhý deň som čakala, že sa manžel objaví vo dverách s obrovskou kyticou kvetov. Namiesto toho prišiel nie síce hneď, ale o pár dní jeho rozvodový právnik. Skoro som sa zbláznila. Môj muž ma považoval za špinavú, zneuctenú a už nikdy sa ma nemienil dotknúť. Život bez sexu, navyše so ženou, ktorá nedokáže otehotnieť, to bolo na neho priveľa.

Celý svet sa mi zrútil. Keby nebolo mojich sestier, rodičov, mojej skvelej rodiny, neviem, či by som sa nestala inventárom v psychiatrickej liečebni. Ja som sa však zaprela, čosi sa vo mne vzbúrilo a rozhodla som sa bojovať nielen proti tomu, čo sa mi stalo v parku, ale aj so životom.

Rozvod bola fraška. Dozvedela som sa o sebe toľko nezmyslov, že som nestačila ústa otvárať. Právnik, ktorého si môj muž najal, na pojednávanie neprišiel. Nevedela som prečo. Rozviedli nás však aj bez neho. Vydýchla som si. Ak sa niekedy niečo niekde končí, presne na tom istom mieste by sa malo čosi nové začať. A ja som chcela začať nový život, len som nevedela, ako to dokážem. Pár týždňov po tom, čo som sa stretla so svojím mužom v súdnej sieni, mi ktosi telefonoval do práce. Zodvihla to kolegyňa, ktorá mi podávala slúchadlo.

-Nejaký príjemný hlas.

-Ženský?, spýtala som sa, na čo mi ona ukázala krúžky na čele. Pomyslela som si, že to bude nejaký omyl a myslela som si to aj vtedy, keď sa mi predstavil. Keď k svojmu menu dodal aj to, kto je, chcela som zložiť slúchadlo. Bála som sa problémov.

-Dobre, stretnem sa s vami na káve. A o čo ide?

-Vlastne o nič ... ale mne o všetko.

-Nechápem, povedala som, keď som zložila slúchadlo.

-Kto to bol?, visela mi kolegyňa na perách.

-Právnik môjho muža.

-A čo chce ten tvoj ex, ešte ťa o čosi pumpnúť? Veď ťa skoro zodral z kože.

-Neviem, odvetila som po pravde a bez toho, aby som skontrolovala svoj obraz v zrkadle, som ani nie o dve hodiny prichádzala k hodinám na námestí, kde som ho už videla stáť. „Asi ide niekam na návštevu,“ napadlo mi, keď som mu zahliadla v ruke kyticu kráľovských ľalií. Keď som k nemu prichádzala, uvedomila som si, že je to pekný muž. Dovtedy som si to vôbec neuvedomila.

-Chcel som len, aby ste vedeli, že som vášho muža preto odmietol zastupovať, ani som neprišiel na vaše rozvodové konanie, pretože... prepáčte... možno sa vám to bude zdať hlúpe... ale ja som ... nemohol. Tak rád by som vám pomohol. Viem, že prežívate ťažké obdobie, a to, čo sa vám stalo... prepáčte, nemám právo o tom hovoriť a nerád by som vám to pripomínal.

Vytreštila som oči a neveriacky krútila hlavou. Ale len dovtedy, kým som si všetko nedala dohromady. A kým som nebola schopná Tomášovi, tak sa totiž ten úžasný muž volal a volá, dôverovať. Keď som po roku otehotnela, letela som za ním.

-Budem mamou, povedala som Tomášovi a jemu sa od šťastia oči zaliali slzami. Prvýkrát v živote som videla muža plakať. Teda, otec, ten plakal, keď sme sa so sestrami jedna po druhej vydávali, ale tieto slzy, to bolo čosi neskutočne krásne. Až sa bojím nahlas povedať, že som nesmierne šťastná, aby som to nezakríkla. A nechcem vysloviť ani vetu o tom, že všetko zlé je na niečo dobré, pretože... pretože sa mi to k tomu, čo som prežila, akosi nehodí, aj keď viem, že je to pravda.