Kaviareň na rohu

Alica sedela v malej kaviarni na rohu ulice, obklopená vôňou čerstvo namletej kávy. Vnímala mierny ruch okolosediacich. Vonku pršalo, na okno padali kvapky, ktoré sa zliali do rozmazaných ciest na skle. Šálku kapučína si pridržiavala oboma rukami, akoby sa snažila zahriať si prsty a pritom z hlavy vytlačiť nejasný pocit viny.

Mobil pred ňou zablikal a ona rýchlo odomkla obrazovku. Na displeji svietili dve správy. Jedna od Petra:

„Kedy ťa uvidím? Mohol by som prísť dnes večer... :)“

A hneď pod ňou správa od Michala:

„Všetko v poriadku s tou pračkou? Mám sa ešte zastaviť?“

Vzdychla si a jemne prstom poklepala po obrazovke mobilu. Cítila sa ako hlúpa pubertiačka. Keď sa konečne rozhodne, že Michala nechá za sebou, v tom okamihu sa niečo pokazí -pračka, auto, dokonca minule nevedela odkrútiť závit a vymeniť žiarovku - Michal ochotne príde. Vždy pripravený pribehnúť, upraviť, opraviť, pomôcť. A ona ho vždy pustí dnu. Nie, nemá brata a ani otca, ktorí by jej s takýmito vecami pomohli.

Petra mala rada, keď si len užívali, bez toho, aby sa príliš vypytoval. Ale zakaždým, keď sa mu podarilo dostať sa bližšie k nej, začal tlačiť na vzťah. Na „niečo viac“. Alica zovrela pery. Michalovi to nikdy nemusela vysvetľovať – poznal ju a chápal. A aj keď boli spolu päť rokov, nikdy nemala pocit, že by ju niekedy dusil.

Ale prečo s ňou Michal prestal spávať? To ju ťažilo najviac. Na začiatku to bola vášeň. Nemohol sa jej nasýtiť, obdivoval ju, pozeral sa na ňu, akoby bola jediné svetlo v miestnosti. A teraz? Boli spolu, aj neboli. Niekedy mala pocit, že Michal sa bojí byť s ňou tak blízko. A ona ho po rozchode chcela prinútiť sa zobudiť, zmeniť, vybudiť ho žiarlivosťou... Ale nevyšlo to.

Mobil znova zavibroval. Tentokrát od Petra:

„Nechcem ťa tlačiť, len mi chýbaš. Ozvi sa.“

Alica sa nevedela rozhodnúť, či je viac podráždená alebo zmätená. Pokrútila hlavou a prstami jemne poklepala po obrazovke. Bola z tých dvoch vyčerpaná.

„Prečo to všetko tak komplikuješ?“ zašepkala si pre seba.

Na chvíľu sa zadívala na Michalovu správu a potom napísala:

„Nie, všetko už funguje. Vďaka za pomoc.“

Odoslané. A teraz Peter. Naťukala pár slov:

„Dnes večer nemôžem. Dám vedieť, keď budem mať čas.“

Zatvorila oči a oprela sa o operadlo. Keď ich otvorila, všimla si svoj odraz v okne – krásna, upravená, sebavedomá žena. A napriek tomu taká stratená. Na chvíľu mala chuť obom napísať, že ich už nikdy nechce vidieť. Ale vedela, že by klamala.

Povzdychla si a schovala mobil do kabelky. V tej chvíli jej napadlo, že možno ani jeden z nich nie je to, čo skutočne chce. Ale ako sa to dozvie, keď sa nevie vzdať ani jedného?

Max

Max sa oprel o sklenené dvere kaviarne a skontroloval hodinky. Meeting mal mať o desať minút v budove oproti, ale klient sa mu ešte neozval. Keď mu zazvonil mobil, rýchlo ho vytiahol z vrecka a prijal hovor.

„Áno, počúvam ťa,“ povedal trochu nervózne a prešiel si rukou po kravatovom uzle. Vždy, keď mal stretnutie, obliekol si oblek – nie kvôli dákym predpisom, veď to bola jeho firma. Ale preto, že sa v ňom dobre cítil a aj vyzeral.

„Nie, tie krabice už sú na sklade. Len ešte potrebujem potvrdenie od kuriéra, že to stihnú do zajtra. Nemôžem si dovoliť ďalší sklz, rozumieš?“

Rozhliadol sa po kaviarni, hľadajúc miesto, kam si sadnúť. Všetky miesta pri stolíkoch boli obsadené, až na jedno. Sedela pri ňom mladá žena, štíhla, upravená, vychutnávala si kapučíno a pohrávala sa s mobilom. Nevyzerala, že by na niekoho čakala. Keď k nemu zdvihla oči, v tvári sa jej zračila mierna zvedavosť a na perách jej zaihral pobavený úsmev. Keď sa na ňu pozrel, kývla mu bradou na voľnú stoličku oproti.

Max chvíľu váhal, ale potom sa posadil, stále držal telefón pri uchu. „Jasné, Samo. Dobre. Pošli mi potvrdenie, keď to bude. Zavolám ti po meetingu.“ Zložil hovor a odložil mobil do vrecka.

Alica sa pousmiala. „Veľký biznis?“

Max sa na ňu trochu prekvapene pozrel, potom si uvoľnil kravatu a vydýchol. „Nie až taký veľký,“ usmial sa, „ale tu to vyzerá na dobrý biznis, ani si niet kam sadnúť, vďaka že ste ma prichýlili.“

„Na mňa pôsobí ten tvoj ako veľký biznis,“ podpichla ho, „krabice?“

„Obaly pre e-shopy,“ vysvetlil a pokrčil plecami. „Myslíte, že je to také vzrušujúce, ako to znelo?“ prekvapil sám seba, že flirtuje. To sa mu už dlho nestalo.

Alica sa zasmiala a napila sa kávy.

„To je na tom vzrušujúce – ako vieš predstierať, že robíš niečo hrozne dôležité.“

Max sa tiež zasmial, trochu uvoľnenejšie.

„Niekedy si hovorím, že by som sa mal naučiť brať veci menej vážne. Ale keď máš vlastnú firmu, všetko sa ti zdá také... podstatné.“ Max si uvedomil, že sa prispôsobil proťajšku a tiež prešiel na tykanie.

„Chápem,“ prikývla Alica a zastrčila si pramienok vlasov za ucho. „Tiež som to niekedy preháňala. Až kým som si neuvedomila, že nie je dôvod vyzerať za každú cenu seriózne.“

Max si ju zvedavo premeral. „A čo robíš ty?“

„Spracovávam dáta na ministerstve. Vlastne teraz čakám na odpoveď od šéfa. Ale nezdá sa, že by sa ponáhľal.“

„Tak to asi máme rovnaký problém,“ zasmial sa Max. „Čakanie na odpoveď. Ako keby od toho závisel celý náš svet.“

„Možno práve preto je fajn niekedy si sadnúť a dať si kávu,“ poznamenala Alica. „Bez toho, aby sme predstierali, že máme všetko pod kontrolou,“ vykúzlila očarujúci úsmev.

Max sa nad tým zamyslel a uvedomil si, že už ani nevie, kedy naposledy len tak sedel a vypol. Vždy len práca, zháňanie klientov, kontrola objednávok. Ani si nevšimol, kedy sa z jeho života vytratili všetci, s ktorými by si mohol len tak posedieť a pokecať.

„Možno máš pravdu,“ priznal a pozrel sa do jej očí. „Asi by som mal častejšie vypnúť.“

„Možno by ti prospelo, keby si na chvíľu vypol nielen mobil, ale aj hlavu,“ podpichla ho, keď zbadala ako Max opäť kontroluje display svojho mobilu.

Max sa uškrnul a vyzliekol si sako, akoby chcel uvoľniť aj seba. „Máš s tým skúsenosti?“

„Viac než by som chcela,“ priznala Alica s jemným úsmevom. „Možno by si mal začať tým, že sa prestaneš tváriť, že obaly pre e-shopy sú stredobodom vesmíru.“

„A nie sú?“ Max sa uvoľnil a konečne sa oprel o operadlo stoličky. „Možno máš pravdu. Ale nie som si istý, či to zvládnem práve teraz.“

„Nemusíš. Začni tým, že si dopiješ tú kávu a skúsiš si predstaviť, že si len obyčajný chlap na obyčajnom mieste. Niekedy je to osviežujúce.“

Max sa usmial a prvýkrát za dlhý čas mal pocit, že sa s niekým naozaj rozpráva. Bez biznisu, bez plánov, bez povinností. Len tak, o ničom a o všetkom. A práve to sa mu páčilo.

Uvoľnil sa, akoby si povolil uzol nielen na kravate, ale aj v hlave. Alica mu rozprávala o tom, ako na ministerstve chystajú nový systém na správu dát a ako ju stále niekto prehliada, lebo „predsa len nie je ITčkár“.

„Tak som im ukázala, že ich staré riešenie má viac dier ako ementál. Na chvíľu všetci sklapli,“ povedala so spokojnosťou v hlase.

„Obdivuhodné,“ prikývol Max. „Málokto má odvahu sa takto postaviť šéfovi.“ Čo to tu tliacha? Sám bol prekvapený, ale nemohol od tej ženy naproti odtrhnúť oči. Priťahovala ho ako magnet.

„To preto, že väčšina ľudí sa bojí riskovať. Ale ja si radšej urobím po svojom a potom sa tvárim, že to bol ich nápad,“ mrkla naňho.

Max sa chystal odpovedať, keď mu znova zazvonil mobil. Pozrel sa na obrazovku – Samo. Zatvoril oči a na chvíľu sa zamyslel. Mohol by to zdvihnúť, ale potom si uvedomil, že nechce. Nie teraz.

Alica si to všimla. „Nehovor, že sa teraz bojíš predo mnou zdvihnúť telefón,“ podpichla ho.

„Nie... len...“ Max zaváhal. „Možno by som nemusel brať každý hovor, keď práve sedím na káve s takou zaujímavou ženou.“

Alica sa pobavene pousmiala. „Takže ja som teraz dôležitejšia ako tvoj biznis?“

„Asi áno,“ rýchlo priznal Max a odzbrojujúco pokrčil plecami. Nikam nechoď, zostaň ešte so mnou, pomyslel si.

„Tak to ti veru neuverím,“ uškrnula sa Alica a skúmavo sa naňho zahľadela a potom, zčista jasna povedala: „Vieš čo? Možno by sme si mali vymeniť čísla. Čisto preto, aby si vedel, komu nemáš dvíhať, keď budeš nabudúce na káve.“

Max sa potešil a rýchlo vytiahol mobil. „To by som rád. Takže...“

Alica však zdvihla ruku a zastavila ho. „Počkaj, tak ľahko to nepôjde. Musíš si to zaslúžiť. Takže... aká je najbláznivejšia vec, čo si kedy spravil?“

Max sa zamyslel. „Najbláznivejšia? No... asi keď sme s kamarátom rozbiehali firmu. Mali sme prvú veľkú objednávku a dodali sme úplne zlé rozmery krabíc. Celé palety boli nanič. Tak sme to nakoniec vyriešili tým, že ...“

Alica sa rozosmiala a prerušila ho s hraným smutným povzdychom:

„No, ak toto je tvoja najbláznivejšia vec, tak to ťa ešte čaká dlhá cesta,“ prehodila Alica so zdvihnutým obočím.

Max sa trochu zarazil. „Ako to myslíš?“

„No... musíš sa naučiť robiť aj niečo šialené len pre radosť. Nemôžeš byť stále len ten seriózny pán v obleku.“

„A čo by si navrhovala?“ spýtal sa so zvedavosťou.

„To už je na tebe. Ak ma tu ešte niekedy nájdeš, možno ti to číslo dám. Ale budeš musieť byť odvážnejší,“ odpovedala Alica so záhadným úsmevom.

Max sa pousmial, trochu zmätený, ale očarený. Keď Alica vstala a hodila naňho ešte jeden provokačný pohľad, vedel, že bude rozmýšľať nad tým, ako si najbližšie zaslúžiť jej číslo.

Alica sa ešte na odchode otočila a s miernym úsmevom dodala:
„Ak si nebudeš vedieť rady, nájdeš ma v tom fitku oproti. Možno ťa tam zbadám... ale iba ak sa odvážiš odložiť si sako.“

Max sa usmial, pozrel na svoj mobil a potom ho vypol. Na chvíľu mu to dávalo zmysel. V hlave si už začal premietať svoj rozvrh a zamýšľať sa nad tým, kedy by si šiel zacvičiť.

Keď Alica zmizla za rohom, uvedomil si, že prvýkrát po dlhej dobe sa potešil aj niečomu inému ako novému pracovnému projektu. Tá ženská ho dostala.

XXX

Max si natiahol tričko a skontroloval svoj odraz v zrkadle v šatni. Vlastne to nebolo až také zlé. Kým začal so svojim biznisom, chodieval pravidelne do fitka a tiež hrával futbal s partiou zo strednej. Teraz sa viac potil pri excelovských tabuľkách, než na ihrisku.

„Tak do toho,“ zamrmlal si pre seba a zamieril do hlavnej sály fitka. Rozhliadol sa a zrazu ju zbadal – Alica práve dokončovala sériu na leg presse. Vlasy mala stiahnuté do copu a na sebe tmavé športové oblečenie, ktoré zvýrazňovalo jej dokonale štíhlu postavu.

Zastavil sa na chvíľu, neistý, či k nej má vôbec podísť. Alica ho však zbadala v zrkadle a okamžite sa otočila.

„No pozrime sa! Ten pán v obleku sa rozhodol potrápiť si telo?“ podpichla ho s pobaveným úsmevom.

Max sa uškrnul. „Nebolo to až také ťažké. Stačilo zahodiť kravatu a kúpiť si niečo pohodlné.“

Alica si ho premerala od hlavy po päty. „Vyzeráš celkom... pohyblivo. Nike je tvojim sponzorom?“ Zachichotala sa. „Zvládneš aj niečo viac ako len stáť pri činkách?“

„Len si nedovoľuj,“ uškrnul sa Max a prešiel k lavičke s jednoručkami. „Zvládnem toho viac, než si myslíš,“ mrkol na ňu dvojzmyselne.

Alica sa pousmiala. „Tak fajn. Daj si sériu a ja uvidím, či tu naozaj nie si len na okrasu.“

Max sa nenechal dvakrát vyzývať. Zobral činky, spravil niekoľko bicepsových zdvihov a bez väčšej námahy dokončil celú sériu. Alica uznanlivo prikývla.

„Nie zlé. Nečakala som, že ti to pôjde tak ľahko,“ povedala.

Provokuje ma, uvedomil si spokojne Max a nahlas sa spýtal:

„A čo ty? Robíš tu rozruch pravidelne?“

Alica si sadla na lavičku vedľa neho a vzala si fľašu s vodou. „Keď mám voľno, tak áno. Pomáha mi to zbaviť sa napätia. Na rozdiel od teba tu však nepredstieram, že som riaditeľka fitness centra.“

„Nie každý môže vyzerať ako seriózny šéf aj pri drepoch,“ povedal Max so zdvihnutým obočím.

„Možno by si mal skúsiť bežecký pás. Stavím sa, že po desiatich minútach budeš mať seriózne problémy s dýchaním,“ podpichla ho. Ten chlap ju priťahoval.

Max sa zatváril odhodlane. „Beriem to ako výzvu.“

O chvíľu už vedľa seba bežali na bežeckých pásoch. Max udržoval tempo a v duchu si nadával, že sa nechal vyprovokovať. Po piatich minútach už cítil, ako sa mu rozbúšilo srdce, ale Alica sa stále tvárila akoby nič.

„To je všetko? Už sa zadýchavaš?“ spýtala sa s úsmevom.

Max prehltol a zdvihol bradu. „Len sa rozbieham.“

Keď to povedal, trochu pridal rýchlosť. Alica sa len zasmiala. „Pozor, aby si sa nerozbehol až príliš.“

Po desiatich minútach to Max vzdal a siahajúc po uteráku uznanlivo kývol hlavou. „Dobre, uznávam, máš výdrž.“

Alica sa natiahla a usmiala sa naňho. „No vidíš. Takže nie si až taký tvrdohlavý, ako som si myslela.“

„Možno len viem, kedy uznať prehru. A stále čakám, kedy mi dáš tvoje číslo.“

Alica sa zastavila a pozrela naňho so zdvihnutým obočím. „Myslíš si, že si ho zaslúžiš len preto, že si na páse nedostal infarkt?“

Max sa na ňu usmial, jemne pokrčil ramenami. „Myslím, že som ti dokázal, že sa viem trochu uvoľniť.“

Alica chvíľu váhala, potom vytiahla mobil. „Tak fajn. Nebudem ťa trápiť. Ale len preto, že som ťa nevidela padať na zem.“

„Toho by si sa nedočkala,“ odvetil Max, zatiaľ čo si zapisoval jej číslo.

„Uvidíme,“ povedala s tajomným úsmevom a zamávala mu na rozlúčku.

Keď odchádzala, Max si uvedomil, že sa už dlho necítil takto dobre. Tá krásna žena sa ho odvážila vyzvať – a on tú výzvu prijal.

XXX

Max prešiel okolo činky a skúmavo sa pozrel na Alicu. Vyzeral až príliš uvoľnene – a to Alicu znervózňovalo. Bol božský, bicepsy a modré oči, ach slušalo mu to!

„Tak čo, pán podnikateľ? Si pripravený na odvetu?“ podpichla ho s úsmevom.

„Tentokrát to nebude bežecký pás. Vyber si niečo, v čom máš šancu vyhrať,“ uškrnul sa Max.

Alica pokrčila plecami. „Kliky. Jednoduché, jasné, bez výhovoriek.“

„Fajn. Dvadsať na rozohriatie, potom uvidíme, kto vydrží dlhšie,“ súhlasil Max a už sa začal pripravovať.

Obaja sa postavili vedľa seba na podložky. Alica si ešte rýchlo upravila cop a venovala mu výstražný pohľad.

„Pripravený?“ spýtala sa.

„Vždy,“ odvetil Max.

Začali klikovať naraz. Prvých desať išlo ľahko, obaja mali rytmus a zdalo sa, že to bude vyrovnané. Pri pätnástom už Alica začala cítiť ramená, ale Max vyzeral, že je v pohode.

„Nepoddávaj sa,“ povzbudil ju Max, zatiaľ čo ona zavrčala: „Zmlkni!“

Po dvadsiatich sa Alica postavila a vydýchla. „Dobre, teraz súťažná fáza. Kto to prvý vzdá, prehral.“

Začali znova. Tentokrát Max zvoľnil tempo, ale jeho pohyb bol stály, plynulý. Alica sa s ním snažila držať krok, no cítila, že sa jej ruky trasú viac a viac. Pri tridsiatom už dychčala a v duchu si nadávala, že podcenila jeho fyzičku.

Max sa uškrnul: „Nie je zlé na takú útlu ženu.“

„Šetri si dych, chlape,“ odvetila a pokračovala.

Pri štyridsiatom to Alica nakoniec vzdala, dopadla na podložku a prevrátila sa na chrbát. „Fajn. Vyhral si.“

Max sa ešte niekoľkokrát spustil k zemi a potom tiež skončil. Sadol si vedľa nej a utrel si čelo. „Možno si ma podcenila, ale bolo to férové. Si tvrdá.“ Vstal. Nahol sa k nej a podával jej ruku, aby jej pomohol vstať. Ruku prijala a prudko sa postavila, takmer sa dotkli tvárami.

„To ešte len zistíš,“ mrkla na neho a zadívala sa mu do očí.

Max sa nahol k jej uchu, takmer sa ho perami dotkol a šepol: „Myslím, že som si týmto zaslúžil šancu na rande.“

Alica sa neodtiahla a prikývla. „Dobre. Ale ja vyberiem, kam pôjdeme.“

„Platí,“ súhlasil Max.

XXX

Max sa oprel o barový pult a poobzeral sa po miestnosti. Karaoke krčma bola hlučná, plná veselých ľudí a krásna Alica už držala v ruke mikrofón, keď ho zbadala.

„Myslel som, že si si robila srandu,“ zamrmlal Max, keď sa k nej pripojil.

„To by si sa mal už naučiť – nikdy nepochybuj o mojich slovách,“ odpovedala so šibalským úsmevom.

O pár minút neskôr už Alica vystúpila na pódium a bez zábran spievala V dolináááách od Duchoňa. Publikum ju povzbudzovalo a Max z nej nevedel spustiť oči. V tých úzkych čiernych šatách bola tak sexy!

Keď dospievala, zamierila k nemu a hodila mu mikrofón do rúk. „Teraz si na rade ty.“

Max sa zháčil. „Ja? Nie, nie, to nedám.“

„Ale dáš. Dohoda je dohoda,“ trvala na svojom.

Max si povzdychol a vybral si hit Zatancuj si so mnou, ktorý poznal naspamäť. Keď začal spievať, jeho hlboký hlas síce nebol dokonalý, ale mal charizmu a publikum sa k nemu pridalo. Keď skončil, Alica sa smiala na jeho trochu nešikovnom výkone, ale poklepala ho po ramene.

„To nebolo také zlé. Myslím, že si si získal pár fanúšikov,“ usmiala sa.

„Ty si jedna zákerná žena,“ povedal jej so smiechom.

„Alebo taká, ktorá ťa rozosmeje,“ namietla Alica a jemne ho štuchla do ramena. Chytil ju za plecia a jemne ju pobozkal na čelo.

Keď po karaoke vyšli z krčmy, ulica bola už tichšia a vzduch svieži. Max práve farbisto popisoval Alici ako dnes vybavil veľkú objednávku, keď sa odrazu vedľa nich vynoril vysoký, starší muž.

„Alica?“ ozval sa.

Alica stuhla. „Michal? Čo tu robíš?“

Michal sa zamračil na Maxa. „Kto je to?!“

Alica si povzdychla. „Toto je Max, môj... priateľ.“

Max natiahol ruku, ale Michal si ho len premeral. „Nevedel som, že už máš niekoho nového.“

„Michal, už sme sa o tom rozprávali,“ povzdychla si Alica.

Max pocítil napätie, ale radšej mlčal. Keď Michal konečne odišiel, Alica sa smutne usmiala. „Prepáč. To bolo nepríjemné.“

„To nič. Ale zdá sa, že to s ním ešte nemáš úplne vyriešené,“ poznamenal Max opatrne.

„Ja mám, to on to stále nepochopil,“ priznala Alica.

XXX

O niekoľko dní neskôr Alica u Maxa doma, sedela na gauči, s pohárom vína. Rozprávali sa o všeličom, keď sa téma stočila na Michala.

„Prečo sa s ním stále stretávaš?“ opýtal sa Max.

Alica si povzdychla. „Bol súčasťou môjho života päť rokov. Mám pocit, že mu niečo dlhujem.“

Max mlčky prikývol. „Chápem. Ale nemôžeš nechať minulosti diktovať, čo urobíš teraz.“

„Máš pravdu,“ usmiala sa a jemne sa k nemu pritisla. „Možno si ťa nechám,“ povedala žartovným tónom, ale v očiach jej svietilo niečo viac.

A tak sedeli vedľa seba, ruka v ruke, v tichu, ktoré vôbec nepôsobilo ťaživo.