Nech rozhodnú ony

     Moja manželka sa márne zamýšľala, kde urobila chybu. Myslím, že nikde. Presviedčal som ju o tom, no ona mi neverila.

-Nie je možné, aby som nerobila niečo správne, keď si sa rozhodol opustiť ma. Po tridsiatich rokoch manželstva. Neverím tomu, nariekala a ja som nemal odvahu chytiť ju do náručia a povedať jej, ako veľmi ma mrzí, že som sa znovu zaľúbil. Ale nie do vlastnej manželky. Sám som neveril, že by sa mi to mohlo ešte niekedy stať.

Svoju ženu som naozaj celé tie roky miloval. Poznali sme sa zo školského dvora. Mali sme štrnásť, keď sme sa po prvý raz pobozkali. Inú ženu ako ju, som dovtedy nepoznal. A aj keď mi kamaráti tvrdili, že je nenormálne zostať žene verný aj po rokoch, ba sa mi smiali, že som trápny a asi v posteli už veľa nevydržím, ja som odrážal ich útoky jedinou vetou. Svoju ženu naozaj stále ľúbim. Tak ako pred rokmi. Priateľky mojej manželky jej závideli. Tvrdili o mne, že som dokonalý muž. Ale dokonalý človek predsa neexistuje. Záleží od nás, nakoľko sme tolerantní k tým druhým. Ako som teda už povedal, s manželkou sme sa zosobášili po naozaj dlhodobej známosti a nik z nás nepochyboval, že to bude láska až za hrob. Narodili sa nám dve dcérky, rok po roku. Nemali sme s nimi žiadne starosti. Žiadne problémy. Pochopiteľne, nejaké tie výkyvy nastali, ale všetky v rámci dospievania. Keď obe promovali, s manželkou sme si vydýchli. Dokázali sme svoje deti postaviť na vlastné. Staršia sa krátko po ukončení ekonomickej univerzity vydala. Odišla za manželom do Púchova, kde si dali na kľúč postaviť malý domček. Navštevovali nás raz do mesiaca. Mladšia býva doposiaľ s nami, aj keď, ako sa hovorí, jej svadba je na spadnutie. Všetci sme zdraví, a to veru nemôže každý povedať. A vo veku, v ktorom sme my s mojou manželkou, kedy sme krátko pred päťdesiatkou, je to priam zázrak.

Náš život plynul jednoducho priamočiaro, ale, ako som si neskôr uvedomil, jednotvárne. Neuvedomoval som si, že sa nie raz nudím. Až kým som nestretol Ivanu. Po prvý raz sa nám pohľady stretli pred takmer rokom. Cestovali sme tým istým vlakom za prácou do Bratislavy. Ráno čo ráno stála na peróne a pokukávala najprv po svojich náramkových hodinkách, potom po mne. Cítil som jej pohľad a ona musela vedieť, že ma zaujala. Bola taká krásna. Taká mladá. Netušil som celé týždne ako sa volá, kto to je, čo robí, či nie je zadaná, či chodí ešte do školy alebo pracuje. Len som dedukoval. Keď som sa odvážil spýtať sa jej, či si k nej môžem prisadnúť do kupé vlaku, hlas sa mi triasol ako pubertiakovi. Platonickú lásku, ktorú som prežíval ako nejaký pubertiak, sme čoskoro zmenili na ozajstnú. Celkom mi poplietla rozum. Bola úplne iná ako moja žena. Ani v mladosti moja manželka nevyzerala tak dobre ako Ivana. Ivka má božské telo, nádherne sa pri chôdzi vlní a keď je hladná, vrčí ako nejaké šteniatko. Milovanie s ňou to je čosi, čo som v živote nezažil. Myslel som si, že už to mám dávno za sebou, ale ona ma prebudila k životu. Začal som teda manželku klamať. Hľadal som si výhovorky na to, prečo chodím neskoro domov. Bral som si v práci dovolenku, aby som mohol byť u Ivanky. Ráno som odchádzal z domu ako poriadny manžel, v aktovke som mal desiatu, ktorú mi manželka nachystala. U Ivanky som si vyzliekol košeľu a nohavice z obleku, aby som si ich nepokrčil. Mal som u nej doma svoje šaty. Kúpila mi ich ona. Keď som prišiel raz domov v boxeroch, ktoré som si zabudol prezliecť, vyzeralo to vtedy tak, že budem musieť s farbou von.

-Ale veď... ráno som ti nachystala iné boxery... ako tieto... tieto ani nepoznám.

-Ježišmária, rozkričal som sa na ženu, čím som priznával chybu, ty si nepamätáš, že mi ich kolegovia kúpili z recesie k narodeninám?

Manželka nechcela pripustiť, že by bola zábudlivá, len pokrčila nos a nadvihla plecia. Rezignovala. Vtedy som mal povedať pravdu a bol by pokoj. To martýrium, tie výčitky svedomia ma zožierali ďalšie dlhé mesiace. Ivanka začala na mňa naliehať, aby som žene všetko povedal. Túžila po rodine. Chcela, aby som jej urobil dieťa, ale ja som sa zľakol.

-V päťdesiatke mám byť znovu otcom? Miláčik, neblázni, som už na to starý. Veď moja staršia dcéra čaká dieťa, moje prvé vnúča. Ja sa na to naozaj necítim.

Ivanka sa najprv správala tak, akože chápe, ale postupom času sa jej to prestávalo pozdávať. Rozumel som jej. Chcela dieťa. Veď mala po tridsiatke a nenaplnený sen jej ukrajoval zo sebavedomia ženy, ktorá by sa nikdy nemala stať matkou.

Vtedy som premýšľal, že to s Ivankou ukončím. Vrátim sa k rodine a ona si môže nájsť iného. Mladšieho. Ale už len predstava, že sa s niekým miluje, že jej ktosi šepká do ucha čo ja, ma ničila. Pokúsil som sa s Ivankou, kým mi na to nepríde moja žena, rozísť dvakrát. Ani neviem ako, do týždňa som sa vždy objavil pri jej dverách alebo ju vyčkával na stanici. Ba som skúšal aj zmeniť, nechodiť do Bratislavy za prácou vlakom, ale autobusom. Stretli sme sa aj tam. Mali sme rovnaké myšlienky. Nemohli sme byť jednoducho jeden bez druhého. Keď to prasklo, moja žena sa zrútila.

-Venovala som ti najkrajšie roky svojho života, kričala na mňa, použijúc klišé, ktoré som toľkokrát počul z filmového plátna, či z televízora. Stál som pred ňou so zvesenými ušami a hľadel tupo do zeme. Nemal som na to čo povedať. Mala pravdu. Prežili sme spolu krásnych tridsať rokov, no nebolo v nich žiadne také vzrušenie, aké mi za čas, kedy som poznal inú ženu, priniesol sám život.

Stále bojujem na dvoch frontoch. Neviem sa rozhodnúť, pre ktorú ženu sa upísať do konca svojho života. Naše dcéry už o všetkom vedia. Tá staršia so mnou nekomunikuje, mladšia ma obchádza. Nemyslím si, že som im povinný skladať účty. Veď voči nim som sa vždy správal ako dobrý otec, aspoň si to myslím. A môžbyť sa stane, že ma opustí ako moja manželka, tak milenka. Len si nie som istý, či mi niečo potom v živote zostane. Možno oči pre plač, ale ja som už roky neplakal. Rozľútostili ma promócie oboch dcér a keď sa tá staršia vydávala. Predstava, že by sa jej raz mohlo stať čo jej matke, ma dosť plaší, ale neriešim to. Každý je zodpovedný za svoj život sám. A ja... ja som asi zodpovedný hneď za tri. Ivanku bláznivo milujem, som ňou doslova posadnutý, manželku si vážim, mám ju skutočne rád, tak neviem čo urobím. Najlepšie by bolo, keby to za mňa rozhodli ony dve.