Byť si blízko by nemalo byť také ťažké
Mal to byť pekný deň.
Na koniec marca bolo slnečno a teplo. Ulice boli preplnené ľuďmi, fontány sa plnili vodou a Daniela dosiahla svoj denný cieľ v počte krokov.
Bola teraz taká nervózna. Celý deň bola nervózna a na pokraji slĺz. Najprv sa zľakla, že prechádza nejakou životnou krízou, kým si uvedomila, aký je deň.
Oh.
Tie emócie v skutočnosti neboli jej emócie, len hormóny jej tela.
Uvedomenie si tejto skutočnosti, jej pomohlo zmierniť nervozitu, ale nijako nezabránilo následkom. Reklama v električke na nákup bezpečných smartfónov pre deti ju takmer rozplakala.
Ľudia na ulici do nej neustále vrážali, akoby bolo ich svätým poslaním prejsť cez ňu a poškodiť jej novú koženú kabelku. Motocyklové pruhy sa neustále striedali s pruhmi pre chodcov a motorky ju nútili preskakovať medzi nimi. Hnevala sa a aj bála.
Bolel ju chrbát. Pri pohľade na slnko jej slzili oči, bola unavená a jej myšlienky, jej zvyčajné útočisko, pripomínali bodavý bzukot včiel.
Sadnúť si na najbližšiu lavičku v parku, neďaleko radnice asi nebol najlepší nápad, ak sa chcela vyhnúť ľuďom. Bolo to však blízko univerzity, kde neskôr bude mať prednášku a nevyzerá to tak, že by mala kam pred ľuďmi utiecť. Nie vo Viedni.
Ľudia sa ponáhľali, prechádzali, turisti blokovali chodcov svojím fotografovaním a pózovaním, ľudia jedli za pochodu, ľudia stáli v rade na World Cafe, ľudia na kolobežkách...
Túžila im všetkým vyškriabať oči.
Možno bolo načase vziať si voľno a navštíviť rodičov. Túžobne zavzdychala za prechádzkou po pšeničných poliach, ktoré boli po zime ešte holé, ale pomaly sa do nich vkrádala zeleň, s jej nekomplikovaným psom a nonstop rozhovormi s mamou.
Teraz sa však dlhšiu dobu za rodičmi nedostane. Chýbali jej. Keby okamžite nastúpila na najbližší vlak za ako dlho by ich mohla vidieť?
Bolo detinské chcieť práve teraz svojich rodičov? Pravdepodobne to nebol ten správny dôvod na telefonát.
Ahoj, mám 25 rokov a som zahltená maličkosťami. Prosím, povzbuďte ma.
Na to ste v tomto preplnenom meste potrebovali priateľov. Ale jej kamarátky boli zaneprázdnené, mali priateľov, aj keď Alessia bola veľmi milá, Daniela nemala pocit, že ju pozná dosť dobre na to, aby jej takto náhodne zavolala.
Vytiahla telefón a prechádzala kontakty. Zastavila sa pri Martinovom mene.
Keby boli spolu, mala by väčšie právo mu zavolať. Ale, aj keď boli spolu, nikdy mu nezavolala len preto, aby sa na niečo sťažovala.
Ale teraz? Skôr než ju úzkostné myšlienky prinútili pochybovať o sebe, napísala mu.
Ahoj, kde si? Nie si náhodou niekde blízko? Mohli by sme sa stretnúť? Nevadí mi, ak sa ti to nehodí.
Jeho ikona sa okamžite stala online.
Pošli mi svoju polohu. Hneď tam budem.
Daniela si hrýzla spodnú peru. Snáď ho nevystrašila, aby si nemyslel, že sa deje niečo vážne.
Ale to bolo presne to, čo potrebovala počuť.
„Čo sa stalo? Si v poriadku?“ Martin lapajúc po dychu si sadol na lavičku vedľa nej. Prezeral si ju, akoby očakával nejaké zranenie.
„Som v poriadku, prisahám. Prepáč,“ mávla rukou.
„Si si istá?“ Zdvihol obočie a položil jej ruku na plece. „Tá nočná mora včera v noci a teraz toto... deje sa niečo väčšie, o čom mi nehovoríš? Je ti zle? Je ti...“
Daniela sa mu pozrela do očí. „Nie je to nič také. Prepáč, že som ti napísala, len som chcela spoločnosť.“ A ja som si nemyslela, že si na mňa hneď nájdeš čas.
Martin podráždene pokrútil hlavou. „Dobre, dobre, nerobíš to bežne, že ma chceš vidieť uprostred dňa,“ usmial sa.
„Naozaj som ťa nechcela vystrašiť. Chcela som sa ti len vyžalovať, nič vážne.“
Napodobnil jej pohyb, oprel sa o lavičku a zvedavo ju pozoroval.
„Je to len... vlastne, nič. Práve som mala ťažký rozhovor s profesorkou o diplomovej práci - jej spätná väzba sa vôbec nezhoduje s radami môjho školiteľa - a neviem, či mám napísať kolegyni o študentských prezentáciách, ktoré robila, pretože si myslím, že si pletie teoretické modely a teraz to všetci v pracovnom tíme budú prezentovať zle, ale možno som to ja, kto tomu nerozumie? Žeby som sa až tak mýlila? A pozvali ma na pracovný pohovor, a netuším, či aj ostatných ...a mnohí moji kolegovia, tam určite budú, pretože sa im končia zmluvy...“ Daniela sa s povzdychom odmlčala. „Len ma dnes všetko štve, to je všetko,“ kyslo sa usmiala.
Martin prikývol, akoby to dávalo zmysel. „Dobre.“ Jeho ruka sa pomaly ovinula okolo jej ramien, a keď neprotestovala, pritiahol si ju k sebe.
Srdce jej búšilo až v ušiach. Ale byť tak blízko, v jeho náručí, s jeho vôňou, s tvárou na jeho krku... ...niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a s úľavou sa k nemu pritisla.
