Zlatá svadba bez pozlátka
List prišiel už pred týždňom. Strohý, nedal sa v ňom vytušiť žiadny cit. Iba oznámenie, prídeme všetci na budúcu sobotu a podpísaný Katkou. Dcérou. Viktor išiel od radosti z kože vyskočiť. Tak predsa len prídu. Od začiatku roka ho znepokojovalo to ich okrúhle výročie, hoci nahlas o tom ani nemukol. Veď sa nepatrí, aby dvaja starí ľudia boli v taký deň sami, keď majú dcéru, zaťa, tri vnúčatá, keď majú blízku rodinu. Melánii sa nepohol v tvári ani sval, keď jej prečítal list. Nič! Ani prekvapenie, ani radosť, ani len zlosť, skrátka Nič! A nič Viktor považoval vždy za nedobré znamenie. V tej chvíli nevedel, ako má prehlušiť mlčanie. Začal akoby mimochodom, Maruška, tá Katkina najmenšia má tuším päť rokov, dobre som to porátal? Melánia si narýchlo odpila mlieka. Tuším päť, povedala. Viktor bol šťastný, že sa jej rozväzuje jazyk, boli dni, celé dlhé dni, ktoré premlčali ako ryby. Poviem pravdu, nie je to smutné, že naša najmenšia vnučka má už päť rokov a my sme ju ešte ani nevideli?! To nie je moja chyba, jednoznačne sa rozhodla Melánia.
Viktor sa odmlčal. Dnes sa už v rozhovore ďalej nedostane. To nie je moja chyba, jednoznačne sa rozhodla Melánia. Akoby on nebol pritom. Akoby nebol svedkom toho všetkého. Veď celý život premýšľa o tom, ako môže mať dakto srdce obrastené takým hrubým, ľadovým pancierom, ako jeho žena. Drahí moji, písala vtedy ich Katka, s potešením vám oznamujeme, že je na svete vaše tretie vnúča, volá sa Maruška, tri kolá šesťdesiat, päťdesiatjeden centimetrov, tmavé vlásky a velikánske hnedé oči, celkom po tebe, mama! A žeby boli radi, keby ich prišli navštíviť, keď je už takáto príležitosť, atakďalej, ešte zopár bezvýznamných taľafatiek, aké sa zvyčajne píšu do listu. Viktor si presne spomína, ako sa vtedy zatvárila jeho žena. Nedokázala ukryť zlosť a pohŕdanie. Hlupaňa, vykríkla. Aká všedná, obyčajná hlupaňa je z mojej dcéry. Rodí deti ako cigánka v osade! Ledva tí dvaja trošku podrástli, kedy si mohla ako tak vydýchnuť a ona si nechá od neho urobiť tretie decko! Viktorovi sa vtedy zovrelo celé vnútro od úzkosti. Vari takýmito slovami víta jeho žena svoje tretie vnúča na svete?! Ani nápad, pokračovala vtedy Melánia. To tak, trepať sa vyše dvesto kilometrov! My sme už starí ľudia. Veď ona si rozumie. Má, čo chcela! Vždy si urobila, čo chcela!
Viktor chcel vtedy svoju ženu poopraviť, ale potom to vzdal. Nemá to predsa zmysel. Keď to nedokázal v prvých rokoch manželstva, teraz, na sklonku, sa mu to sotva podarí. Ale aspoň to presvedčivé divadlo keby pred ním nehrala. Alebo je už sama presvedčená, že to naozaj tak bolo?! Katka predsa veľmi chcela ísť študovať na vysokú školu. Nebola síce najlepšia žiačka, ale študovať chcela. Ale Melánia sa zaťala. Rozum si potratila? Otcovi hrozí invalidný dôchodok a z čoho chceš, aby sme ťa vydržiavali na štúdiách? Na internátoch? Darmo Katka vravela, že možno by dostala aj štipendium a žeby si našla nejaké brigády! Máš devätnásť, už sa patrí, aby si zarábala a rodičom pomáhala. Viktor nemal základ, z ktorého by mohol podporiť Katkin úmysel, išlo mu srdce puknúť, ale nič nemohol. Bol po druhom, hoci už slabšom infarkte a lekári sa jasne vyjadrili, že sa do práce už nemôže vrátiť. Úspory u nich neexistovali. Jeho žena nikdy netúžila po tom, aby sa sama zamestnala a priniesla nejaký príjem do domu, tá stihla jeho výplatu vždy bez problémov minúť na bežné veci života. Hoci Viktor bol presvedčený, že hospodáriť sa dá aj rozumnejšie. Ale nikdy ani nemukol, lebo Melánia vraj nosila v sebe akúsi modrú krv, kniežaciu, či akú a on bol len taký niktoš, ktorý sa priženil do dobrej rodiny, kde panovali nóbl móresy a bolo by neslýchané v tých kruhoch vraj, aby žena chodila do práce, aby sa muž o rodinu nedokázal postarať. Mali iba jedno dieťa, hoci ako chlap túžil aj po synovi, ale Melánia nechcela ani počuť a v manželskej posteli sa pre istotu od neho odťahovala. Nemôže povedať, v ich byte ani škvrnka, všetko sa ligotalo čistotou, ale on sa tam vlastne nikdy necítil ako doma, lebo tam prekážal každý jeho pohyb, nikdy neurobil ten správny! Mal toho dosť pokrk a viac doma sa teda začal cítiť v krčme na rohu ich ulice, pohár vína, alebo pár pív, odmeny začal zatajovať, aj tých pár fušiek, ku ktorým sa dostal, ale presvedčil sám seba, že má na to nárok, že bez takéhoto uvoľnenia by sa doma zadusil celkom určite.
Keby ju aspoň raz videl bezradnú. Neistú. Váhavo sa rozhodujúcu. Ale nie! Ona vždy hneď a celkom presne vedela, čo treba. Aj s Katkou. Tá musí ísť do zamestnania a nie na vysokú školu. Ten jeho infarkt a invalidita vlastne celkom zapadli do jej plánov s dcérou. Si dievča, potrebuješ si kúpiť výbavu. Z čoho ti to máme my, žobráci?! To je celá Melánia. Na jednej strane modrá krv a na druhej strane žobráci!
Katka ju vtedy poslúchla, ale naposledy. Bol z nej iba taký malý úradnícky poskok, ale už v nej driemalo rozhodnutie zariadiť si život po svojom, bez matkiných zásahov. Jakuba priviedla domov nie na schválenie. Bola rozhodnutá. To bola jednoducho hotová vec! Keby bol aspoň inžinier ako tvoj otec, vždy som si myslela, že zarúbeš trošku vyššie! A ja som čo?! Vtedy Katka na matku takmer kričala a Viktorovi bolo akosi jasné, že tam sa citové puto neudrží už ani na tenučkej niti. Prestaň sa hrať na aristokraciu! Jakuba si zoberiem, aj keby som sa v tomto dome už nemala viac ukázať! Napokon! Jakub ako montér zarobí viac, ako si ty predstavuješ!
Viktor bol presvedčený, že tento fakt Jakuba v očiach jeho ženy aspoň čiastočne omilostí. Hoci, Jakub sa ukázal ako inteligentný, sčítaný chlap, ktorý sa navyše vedel v živote obracať. Mal v pláne založiť si vlastnú firmu a podnikať. Melánii doniesol zo zahraničia krásne záclony, o akých vtedy naše obchody ešte nesnívali. Trošku ju nalomil. Načo by ste išli do podnájmu. Dáme vám tú menšiu izbu a časom sa uvidí, veď bývať v takomto byte, s vysokými stropmi, na takomto lukratívnom mieste, čo povieš, zaťko?!
Katka naletela, poznala matku predsa len slabšie, ako on, Viktor. Spolužitie pod jednou strechou nemohlo priniesť nič dobrého. Je to predsa len taký sedliačisko, ráno sa premával po chodbe v trenírkach. To je dnes svet!
A prvé vnúča, malá Zorka ju rozčuľovala do nepríčetnosti. Svojím nočným poplakávaním, svojim plienkami, hrmotom mixéra, v ktorom sa pripravovali rôzne kašičky. Kočíkom, ktorý všade zavadzal. Mama, mi ti prekážame, hoci sa tisneme v tej malej izbe! A čo by si?! Počuješ Viktor?! Tvoja dcéra by nás chcela namiesto vďačnosti natisnúť ako nepotrebnú haraburdu do slúžkovskej izby! Nehanbíš sa?! Tvoj otec je po infarkte! Invalid! Nemáš citu?! Keď sa to Melánii hodilo, rada sa odvolávala na cit, hoci Viktor pochyboval, že dakedy poznala pravý význam tohto slova.
Keď boli sami, Viktor jej dohováral. Vymeňme byt. Za dva menšie. Nie! Vari by mala dožiť svoj život v nejakom sídliskovom kamrlíku?! A tento byt dýcha históriu. V takých vždy žili iba lepší ľudia. A kam by som dala ten vzácny starožitný sekretár, ten nádherný porcelán po mamičke a omamičke?! Ty takým veciam nerozumieš, nerástol si s nimi. Máš predsa dcéru, povedal Viktor. Pre nich je to škoda, povedala, akoby s tými krámami chcela byť pochovaná.
Katka ostala v druhom stave skoro po prvej dcére. Melániu to privádzalo do šialenstva. Už nič neskrývala. A spolužitie sa stalo neznesiteľným. Jakub sám prišiel za Viktorom. Presunie svoju firmu do regiónu, v ktorom sa mu rysuje aj tak viac objednávok. A byty sú tam cenovo celkom prístupné. Niečo má, nejaká hypotéka, dajú to dokopy. Napokon, s babičkinou pomocou pri vnúčatách aj tak nemôžeme rátať! Ale ty si fajn chlap, Viktor, povedal mu zať. Viktorovi išlo srdce puknúť, ale sám uznal, že to tak bude pre mladých najmúdrejšie.
V Melániinej tvári ani náznak citu, keď sa sťahovali. Skôr akoby striehla, či sa im do batožiny nedostal kúsok pravzácneho porcelánu po omamičke. Budeme ľutovať, odvážil sa jej Viktor povedať až večer. Čo?! Skríkla. Vari ten harmatanec, navyše, keď má pribudnúť ešte jedno decko? Viktor si pomyslel, že žena so srdcom nehovorí o vnúčati ako o tom decku! Ale ona ho má obrastené ľadovým krunierom. Viktor má už šesťdesiat preč, večné kardioproblémy, život sa mu v tejto zostave vonkoncom nevidel zaujímavý. Čože ich mladí. Tí mohli ubziknúť.
Vyzúvaj sa hneď na schodišti! Čo len dva kroky urobíš v predsieni v topánkach, zostanú stopy a musím ich utierať!
Veď áno! To je dôležité. Aby po človeku nezostávali stopy.
X X X
Dnes majú prísť. Prvýkrát po ôsmich rokoch. Vlastne nechodili ani listy. Iba šťastné Vianoce a všetko najlepšie k narodeninám, Katarína s rodinou. Všetko sa definitívne pokazilo pred tými rokmi, keď už bolo jasné, že z dôchodku nedokážu udržať ten nadmerný byt v lepšej štvrti a financie chýbali aj na chod domácnosti. Hoci Melánia živila v sebe ilúzie, napokon sama prišla na to, že ho musia predať a kúpiť si menší na sídlisku a z finančného rozdielu si prilepšovať na živobytie.
Mali ten dvojizbáčik už ako tak zabývaný, keď prišla Katka vtedy ešte s dvomi deťmi. Melánia spustila. Len tebe môžeme ďakovať, že sme sa takto ocitli. Z takého krásneho bytu! Ale mladá pani sa tam dusila, musela odísť a toto spôsobila. Viktor chcel pribrzdiť, vitaj, dcérka, sadneme si, porozprávame, Melánia, nalej dačo na privítanie, dlho sme sa nevideli. Ale Katka nemala Viktorovu mäkkú, poddajnú povahu. To si ako myslela mama, že my sme ťa sem dohnali?! Akurát, čo sa deti vycikali. Ideme. Pitie si kúpime na pumpe! Neunúvaj sa, otec! Nežehli! Viem presne, ako to myslela. Ako si mohol toto, celé tie roky vydržať?! Deti, pozdravte starého ocka, sadajte do auta. A ty sa ukáž, oci! Sadni na vlak a príď. Radi teba uvidíme. Zdôraznila slovo teba!
Takže jeho radi uvidia. Viktor sa cítil ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. S Melániou človek nepohne. Nie je ti to ľúto, skríkol na ňu, až sa sám zľakol intenzity vlastného hlasu. Neodpovedala. Iba po chvíli, vyzleč si ten sveter, tento nie je na doma. Vo Viktorovi vzkypela krv. Ako mu to povedala dcéra? Ako si mohol? Ako môžeš toto vydržať?!
Melánia si ľahla a začala si prikladať studené obklady na čelo. Adam vyšiel do kuchyne, viac Katkinu návštevu nespomenul. A odvtedy chodili iba tie pohľadnice a potom ten list, že je na svete tretie vnúča, ktorý Melániu iba popudil. Viktor si odvykol spomínať ich nahlas. Premlčali celé dni. A jemu to už tak prichodilo, že nemá nikoho blízkeho na svete. Aj keď, to zlaté výročie ich manželstva ho znepokojovalo od začiatku roku. Predsa sa nepatrí, aby v takýto deň boli sami, hoci, vie, niet veľmi čo oslavovať. Katke by to nemal prečo zazlievať. Veď aj k tretiemu vnúčaťu,. Maruške, jej blahoželal vlastne potajomky, hoci napísal, že aj v maminom mene, poštou poslal sto eur, akože malej do vankúšika. Iba tŕpol, aby Katka nebola taká urazená a nevrátila ich späť, to by sa už pred Melániou neutajilo. Ale ona sa dovtípila. A namiesto je rodiny boli stále iba tie pohľadnice. Ale pred týždňom ten list. Že prídu!
X X X
Melánia kúpila viac mäsa. Viktor ju uhovoril. Aj na víno a šampanské. Dávno sme nemali hostí. Každý sa nám vyhýba. Iba mykla plecom. Za celý ten týždeň nedala na sebe znať, či s ňou blížiaca sa návšteva dcéry s rodinou dačo robí. Nech ju skúmal akokoľvek.
Ráno dal Melánii kyticu ruží. K tomu nášmu výročiu! Sucho sa zasmiala. Vyhadzuješ peniaze na také daromnice, aj tak s tým mám plno neplánovaných výdavkov, toľko mäsa a víno a koláče a...Neviem si predstaviť, kde ich poukladám, toľko ich je!
Zmĺkol. Sklamane dal ruže do vázy. Ešte dodala, tie decká to naisto prevrhnú, daj to do nejakého pohára, škody by bola krištáľovej vázy. Viktor pozrel na svoju ženu. Mohol toto všetko predvídať, teoreticky ho nič nemalo prekvapiť. Ale akoby sa uvoľnila rokmi zdržiavaná para. Varujem ťa!!! Varujem ťa! Ak dáš čo len nepatrným gestom najavo, že ťa znervózňujú, že ti nie sú vhod, ak sa po celý čas, čo tu budú, nebudeš pretvarovať, že máš tie deti rada a že ich všetkých po toľkom čase rada vidíš, hanba – nehanba! Odídem od teba! Ku Katke, ak ma prijme, alebo do domova dôchodcov!
Melánia nechápavo pozerala na Viktorov výbuch. Čo sa mu v hlave niečo pošramotilo?! Taký hlúpy deň! Že zlatá svadba! Už aby bolo po tom cirkuse. Už nech je byt prázdny a uprataný a nech je všetko ako má byť!
Nie. Nič sa okolo jej srdce neroztopilo. Ááha, už je hrmot, asi vystupujú z výťahu, už sa všetko trasie. Aj ich byt sa bude dva dni otriasať, dlhšie vari nezostanú. Otvorila dvere a cez zuby precedila – vitajte! Viktor sa na ňu povzbudivo usmial, akoby nebolo výbuchu pred chvíľou a začal na seba vešať decká.
