Zhlboka sa nadýchnuť

Nie raz pomyslela Danica na to, že keby mala súrodenca, mnohé, čo ju v živote postretlo, by zvládala ľahšie. Túžila po tom ako malé dievča a túžila po tom aj nahlas a mama ju vždy zahriakla. Ba, mohla mať vtedy deväť, začula, ako sa mama sťažuje jednej z kamarátok, ktoré bývali u nich v dome častými hosťami, že predstav si, tá naša Danica čo vymyslela, že chce bračeka, alebo sestričku, no uznaj, ja a ďalšie decko, v žiadnom prípade.  Tak jej kúp psa, poradila jej kamarátka. Toto sa Danici dobre uložilo v pamäti. A stále ju mátala predstava, že keby mala brata, alebo sestru, bolo by mnohé akosi ľahšie.

Ale veď sa nemieni ani len v spomienkach sťažovať. Bolo ako bolo. Detstvo, ktoré jej mnohí závideli. Áno, vyrastala takpovediac v prepychu, okrem toho súrodenca si mohla zažiadať o čokoľvek a nebol problém. Pre teba všetko na svete, povedal otec, v tých vzácnych chvíľkach, keď bol doma a našiel si na ňu čas. Otec bol veľmi vplyvný, známy a veľmi zaneprázdnený človek, ako decko Danicu pravdaže jeho kariéra nezaujímala, chcela, aby bol viac s ňou, aby chodili spolu na výlety cez víkendy a tak, ale ocko mál málokedy voľný víkend. To Danica až neskôr pochopila, ako sa  mama vyhrievala v lesku jeho kariéry, jeho postavenia. Áno, bola z nej vlastne taká milostivá, pre ktorú nič nebolo dosť dobré a ktorá chcela mať všetko najlepšie. Lebo na to mali. Lebo ocko...! Veď aj Danica mala všetko, na čo si len pomyslela, pravda, okrem toho súrodenca, ktorého chcela najviac na svete. Mama nechodila do nijakej práce a upratať ich dom im chodievala taká teta, ktorú mama dosť nahlas dirigovala. A potom k nim chodili také mamine kamarátky, tie sa jej nepáčili, lebo boli hlučné, najmä keď popíjali všelijaké vína, či čo a potom ju chceli stískať a vraveli jej, aká je rozkošná. Ale áno, v lete chodievali aj na dovolenku, s ockom sa to podarilo iba dva razy, lebo mu vždy do toho niečo prišlo. Áno, Danica mohla mať a vlastne aj mala z takého povrchného hľadiska všetko, drahé značkové handry, lyže, neskôr aj šminky a vysoké vreckové, ale akosi sa na ňu nenalepilo nič z maminho pôžitkárstva. Až neskôr si uvedomila, že to možno zdedila po babke, ktorá k nim chodievala veľmi zriedka, možno raz do roka, lebo sa necítila dobre, ako povedala, v takom panskom prostredí, že to aby sa človek bál, že tam niečo pokazí. Danica nikdy nenabrala odvahu, aby sa babky spýtala, aká bola mama, keď bola malá. Lebo išlo jej to správanie, akoby sa narodila v zlatej perinke. Ocko bol iný, ale bolo ho málo v Danicinom živote. Ten dirigovala mama. Ona určovala aj to, akých kamarátov si môže priviesť do ich domu, testovala, z akých sú rodín, či sú dosť vhodní. Roman by rozhodne neobstál pod jej drobnohľadom. Taký obyčajný chalan, rodina so štyrmi deťmi, to by mama iba zalamentovala a ešte k tomu nemá ani poriadne vzdelanie, taký chudák, nič pre moju dcéru, oznámila by mama svojmu dámskemu krúžku u nich v obývačke, alebo na terase. Veď hej, Roman ako najstarší po maturite nastúpil do práce, lebo že akosi to nevychádzalo pri troch mladších sestrách, aby išiel študovať. To už bola Danica na fakulte, keď sa náhodou s Romanom zoznámila a bola z neho teda hotová, akoby do jej života vstúpili iné rozmery, ale doma vôbec nebola pôda na to, aby čokoľvek o Romanovi zverejnila. Jednak otec sa o také drobné malichernosti ani nezaujímal, on mal vždy dôležitejšie starosti, na také veci je tu predsa mama. A tá? Danica si dokázala predstaviť, akoby povýšenecky ohrnula nos a potom by začala jačať, to teda rozhodne nie je nič pre teba, dúfam, že nemieniš... Veď v maminom dámskom krúžku už prebiehala debata o možných a vhodných partiách pre slečnu z takej významnej rodiny. Danici sa z toho dvíhal žalúdok, ale odvahu zatiaľ nepozbierala, aby Romana doma predstavila, čo len ako kamaráta, lebo vedela presne, aké vypočúvanie, aké kádrovanie by nastalo. To nemienila pripustiť a tak s Romanom chodila vlastne akože tajne. Bolo to fajn, nesľubovali si hory-doly, ale Danica si to vedela predstaviť, že život s Romanom... A rozhodne si ho nepredstavovala taký, aký žijú jej rodičia. Otec niekým je, mama sa na niekoho hrá, panebože, aké je to pre Danicu trápne, keď vidí, ako sa mama predvádza medzi tými svojimi, akoby vyšla z nejakého šľachtického sídla. No! Ak bude Roman chcieť, ona skončí fakultu a až potom to oznámi doma. Že skrátka Roman a takto to bude. Hoci sa jej už teraz ktovie prečo triasli kolená pri tej predstave. Ale urobí to. Svoj život vidí s Romanom a hotovo. Urobí to! Vypadne z tohto snobského hniezda. Roman toto tajnostkárstvo ich vzťahu príliš nechápal, lebo Danica v jeho rodine bola už ako doma, ale...

X  X  X

Život sa vie v jednom okamihu otočiť úplne zlým, úplne tým najhorším smerom. Danica už pracovala, po promócii dostala miesto bez otcovej tlačenky v zaujímavej, perspektívnej firme  a zbierala odvahu predstaviť doma Romana s tým, že toto je pre ňu ten pravý, najlepší. Určila si už aj dátum, z ktorého nemienila vycúvať. Na budúcu sobotu. Túto sa rodičia, akoby zázrakom obaja spolu, chystali na návštevu na chalupu k nejakým známym.

Zlý sen, ktorého človeka nevyslobodí žiadne prebudenie.  Havária, z tragickými následkami. Otec mŕtvy na mieste, mamu s ťažkými zraneniami previezol vrtuľník do nemocnice. Situácia, na ktorú človek nevie byť nikdy pripravený. A čo zvláštne, Danica v nej nezniesla prítomnosť Romana. Nechaj, musíme si dať pauzu, musím to zvládnuť sama! Chcem! Vtedy opäť intenzívne zatúžila po prítomnosti súrodenca. A vlastne sama netušila, aká dokáže byť silná. Odmietla aj pomoc báb z maminho dámskeho krúžku. Iba otcov najlepší kamarát pomohol s organizáciou pohrebu. Nie, Roman, ďakujem, nevolaj mi teraz, prosím! Jej konanie aj myslenie išlo akosi mechanicky.

Mama zvládla niekoľko operácii. O jej zdravotnom stave sa striedali horšie správy s lepšími. Jej profesionálny rozbeh vo firme sa pribrzdil, hoci všetci mali pochopenie. Nie, Roman, nevolaj, chce to čas. V Danici sa ozvala aj taká myšlienka, že možno Roman naozaj nie je ten pravý, keď ho nechce mať v takej ťažkej životnej situácii pri sebe. Asi to chce čas, kým sa s tým sama vysporiada.

Hoci mamin život tiež visel na vlásku, napokon to po pár ťažkých týždňoch dala. Pravda, s doživotnými následkami. Na vozíku. S porušenou miechou zázraky neprichádzajú.

Tak, mami, sme doma! Ani sa neusmiala. A Danici akoby až teraz došlo, že jej každodenný život sa musí riadiť inými pravidlami. Pod jednou strechou, v ich dome s mamou, ktorá sa nedokáže postaviť na vlastné nohy. Aspoň že hosťovskú izbu na prízemí pripravila pre mamu. Má týždeň dovolenku a zháňať opatrovateľku jej tiež malo napadnúť skôr. Nie, Roman, ďakujem, zvládam to, povedala som, aby si mi nevolal! Akosi jej vypadával z hlavy, z myšlienok. Vlastne aj jej vlastný život jej vypadával z plánov. Otec mŕtvy, mama na vozíku, odkázaná na jej opateru, musí ho prispôsobiť tejto realite. Keď večer uložila mamu, dala si sprchu a v kúpeľni sa rozrevala sama nad sebou. Ale musí sa naučiť s tým žiť. Sama. Nechce nikoho obťažovať. A v tej chvíli sa rozhodla, že s Romanom končí definitívne. Nemá právo vlastné bremeno hodiť aj na jeho plecia. Veď mama aj na vozíku vie byť nepríjemná, povýšenecká, o toto ju havária nepripravila, nechce do takejto atmosféry vťahovať Romana, nech si svoj život zariadi bez nej a jej starostí a jej mamy. Lebo plány, že sa zoberú a odsťahujú sa hoci do podnájmu, tie padli s haváriou. Ona sa musí predovšetkým postarať o mamu.

X  X  X

Nebolo to ľahkých pätnásť rokov. A komplikovala ich mamina teda ťažká povaha. Máloktorá opatrovateľka vydržala dlhšie, to mamine povýšenecké sekírovanie, hoci gážu Danica ponúkala nadštandardnú. Mama dokonca nástojila, nech Danica nechá robotu, veď po otcovi ostalo dosť peňazí, majú z čoho žiť, ale tu si Danica postavila hlavu. Byť dvadsaťštyri hodín s mamou stále, to by skončila na psychiatrii, aj keď máva pocit, že nemá k tomu ďaleko. Práca vo firme ju bavila, napĺňala, aj keď kariérny postup nemohol byť v hre, vzhľadom na jej obmedzenia v súvislosti s mamou. Ale je to jej mama a ona vie, čo je jej povinnosť. Akýže jej súkromný život? Firma a domov! Priestor na budovanie nejakých bližších vzťahov jednoducho nezvyšoval. No boli chvíle, keď jej vlastný život bol na nevydržanie. Jej niekdajší Roman? Spočiatku sa bránil jej definitíve, ale napokon ju prijal a zariadil si život po svojom. Niet dôvod, aby boli v nejakom kontakte. Raz ho zahliadla v meste. S nejakou čiernovláskou s copom tisli kočík. Aspoň jemu to vyšlo.

Po pätnástich neľahkých rokoch mame zlyhalo srdce, infarkt a hoci sanitka prišla rýchle, nedokázali jej pomôcť. Danicu zmietali protichodné pocity. Ľútosť, žiaľ, predsa jej umrela mama, jediný ako-tak blízky človek a súčasne úľava. Že je koniec trápeniu ich oboch. Za tú úľavu sa ale zahanbila. Čo som to za človeka?!

Dlhé týždne ju nielen v priestrannom dome, ale aj vo vlastnom vnútri obklopovalo prázdno. Má štyridsaťjeden, ako má teraz žiť? Práca áno, do tej sa pustila s nasadením, aj aby odohnala pesimistické myšlienky. Šéf jej naznačil, že prišiel čas využiť jej potenciál. Dobre, ale čo ďalej?! Zakiaľ bola mama, vlastne ani nemala priestor pociťovať absenciu blízkej duše. A teraz tá absencia dráždi čoraz nástojčivejšie. Veď vlastne nemá ani žiadnu priateľku, dávno sa všetko spretŕhalo. Má si napísať na čelo, že hľadá blízku dušu?!

Potom sa na internete dočítala, že existujú akési zoznamovacie podujatia pre ľudí, ktorí žijú single, že z nejakých dôvodov si dosiaľ nenašli vhodného partnera. No Danica po Romanovi nijakého nehľadala. Najprv sa tomto nápadu vysmiala. To je naozaj taká chudera?! Pár večerov o tom uvažovala a napokon sa rozhodla, že to skúsi. No tak sa prinajhoršom zosmiešni a prinajlepšom niekoho stretne. Bodka! Urobí to! Skúsi! Všetko lepšie, ako táto desivá prázdnota. Dá si urobiť vlasy, nahodí sa pôjde. Veď sa možno iba zabaví. Dávno nevytiahla päty z domu. Prežila si svoje, ale preto nemusí byť ostýchavá. Človek sa potrebuje zhlboka nadýchnuť a ísť!

pozrieť časopis