Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Zatúlaná šťastná hviezda

V tej chvíli, keď autobus prudko zabrzdil, si Eva práve zdriemla. Bolo to o chlp, duchaprítomný vodič zabránil nešťastiu, vlastne sa len ťukli s autom, ktoré vbehlo do protismeru. Eva bola namrzená, ktovie, ako dlho tu budú trčať, kým príde polícia, bola na smrť unavená, mala za sebou ťažkú službu, myslela si, že si cestou trošku odpočinie, veď doma ju čakalo plno roboty.

Nie, ona sa nenarodila pod šťastnou hviezdou, ktovie, kde sa tá vtedy túlala. Hoci...Teraz možno bola nablízku, veď to nie je až taká zriedkavosť, že pri havárii  autobusu zahynú aj cestujúci. Za normálnych okolností jej cesta trvá niečo cez polhodinu, ktovie, ako sa to teraz natiahne, kým sa dostane domov. Jaro, jej muž, je na turnuse na stavbe, vráti sa až v nedeľu, decká sú už síce veľké, ale ufrflané, treba navariť, dvaja chalani jedia, ako keby pálil, to iba dcéra Monika je teraz v takom veku, že si dáva pozor, aby nepribrala. To má aj z toho počítača, odkedy ho dostala, večne doňho kuká a obdivuje tam na sociálnych sieťach tie nafúkané ksichty, ktoré sa tam pretŕčajú a chce sa im podobať. Nie a nie jej také sprostosti vytĺcť z hlavy.

Nech si tá malá nenamýšľa, ani ona sa nenarodila pod šťastnou hviezdou, aj keď sa oni dvaja s Jarom usilujú, aby ich deti mali lepší život, ako majú oni. Snažia sa, ale nevedia im dať viac. Monika sníva o tom, že by chcela byť herečka. Kristepane, to sú nápady! Jaro, otec, sa na nich dobre zasmial. Ale veď oni by nedbali, aby ich decká študovali, aby z nich niečo bolo, ale ktovie... Či bude robota napríklad. Jaro bol pár mesiacov bez nej, fabrika v meste, že nemá odbyt svojich výrobkov a zahraničný majiteľ sa rozhodol prepúšťať. Jaro v nej odrobil takmer dvadsať rokov a zrazu na dlažbe. Úrad práce. Vzalo ho to, chlapca, vzalo, lebo tu v okolí len tak o robotu človek nezavadí. A Jaro je človek robotný, rozumie bársčomu, ale tá výpoveď ho dosť dala na kolená. Párkrát sa v krčme opil a to on nemával vo zvyku, Eva vtedy aj strach dostala. Akoby ho všetko prestalo baviť. Ale po tých pár mesiacoch, kedy u nich doma bývalo poriadne dusno, sa dopočul o stavebnej firme, ktorá má zákazky kde-kade a ponúkol sa a vzali ho, lebo veď čo človek v takej situácii navyberá, aj keď to znamenalo, že väčšinu času bude z domu a spávať bude ktovie kde.

A doma všetko Eve na krku. No ale čo človek navyberá, decká potrebujú, o tie sa treba postarať. Ale zato Evu pichne, keď vidí, aká je Monika nedočkavá,  akoby čo najradšej odtiaľto vypadla do takého ligotavého sveta, aký sleduje na obrazovke. Potom si Eva spomenie, že v jej veku mala aj ona svoje, síce kvapku iné, ale svoje sny a čo z nich ostalo?! Takáto tvrdá realita. Namiesto doktorky sa z nej stala krajčírka a závod, v ktorom sa zamestnala, padol medzi prvými. Trpkú chuť výpovede okúsila skôr, ako jej muž. No veď niežeby v dome a okolo neho, pri troch deťoch a malom hospodárstve nebolo pre jednu ženu dosť roboty, ale za tú veru nič nepristane na účte. A potom jej na úrade práce navrhli, že keď si urobí rekvalifikačný kurz, mohla by robiť opatrovateľku v domove dôchodcov tu v meste.

Skočila po tej ponuke. Cesta do roboty by jej trvala z domu rovnako, ako predtým. Človek si v tomto regióne veľmi nenavyberá a starí ľudia vedia byť vďační a milí a...Áno, áno, áno, povedala aj mužovi, ktorý dosť ohrnul nosom nad tým, že jeho žena bude starým ľuďom utierať zadky. Povzniesla sa. Aj ty raz budeš starý! Isteže! Keď má človek štyridsať, je taká predstava v nedohľadne. Ale napokon, lepšie niečo, ako nič. Deti potrebujú!

V myšlienkach ten čas Eve ubehol akosi rýchlejšie. Napokon pristavili náhradný autobus. No, príde domov o hodinu neskôr. Decká určite nenasypali sliepkam. A keď Moniku zasa pristihne, ako hľadí na tie somariny v počítači s obdivným a hladným pohľadom, asi ju prizabije.  Keby ho decká nepotrebovali kvôli škole, tuším ho Eva radšej otrieska o podlahu.

Autobus sa konečne pohol.

X  X  X

Mamií, kde si tak dlho?! Sme hladní! Čo iné u chalanov, ako hlad! Až teraz Eve napadlo, že im mala zavolať, že sa zdrží, lebo autobus... Kúpila si chlieb? ČO bude na večeru?! Z izby vyšla Monika. Nevieš chlapcom niečo dať jesť?! Už si dosť veľká! Keď ani chleba nemáme! A ja mám učenie!

Veď toto! Všetko na svete je na nej! Teraz Eva nevie, čo skôr. No čo, uvarí špagety so syrom, to je najrýchlejšia večera, opatriť hydinu, dozrieť chlapcom na úlohy, aspoň s tým že jej Monika pomohla, poriadila trošku kuchyňu. Najradšej by si dala sprchu, vliezla pod paplón a zavrela oči. Nie, povedala si, že robotu si nebude nosiť domov, ale babka Katarína je stále vchádza do hlavy, ktovie, či sa dožije rána. Vedúca zavolala aj lekára a ten povedal, tu sa už nedá nič robiť, nemá význam volať sanitku. Keď Eve končila služba, ešte za ňou zbehla do izby a nebol to pekný pohľad. Chrčala s otvorenými bezzubými ústami, nevnímala okolie a jej spolubývajúca babka Agneša sa so strachom spýtala, ona už umrie? A tu s nami?! Boľavý obrázok, boľavá atmosféra.

Vyložila nákup, ktorý vždy donášala z mesta, kým Jaro nechodil na turnusy, obstarával ich starým autom nákup sám, to Evu kvapku odbremenilo. Teraz je ale úplne všetko na nej. Pravda, nie sú zasa tak nariedko s financiami. Chalani obaja vyrástli z tenisiek, treba nové, aj Monika poškuľuje po takých módnych, dobre mastných, ale to nech si vyhodí z hlavy. Nebude ona drieť tri dni na jej tenisky za to, že ich tá mladá videla komusi na nohách a ona si ich vyhľadala na internete. Na taký špás ich zárobky nedočiahnu. Je to taký tvrdý život, že z ruky do úst. A politici pred voľbami sľubujú, že lepšie bude. Keď sa taký človek, ako je Eva, zamyslí nad tým , koľko zarábajú takí poslanci za to, že sa tam v parlamente hádajú, alebo driemu a koľko sa ona musí nadrieť za tú almužnu a ešte môže byť rada, že voľakam môže zamieriť do roboty, tak to pociťuje ako hroznú nespravodlivosť. No, ale taký ten mladý od tých fašistov či čoho, ten čo ho raz vraj aj odsúdili, nedávno ho videla v telke, ako si nadrapoval tú tučnú papuľu, tak taký si napchá vrecká každý mesiac takou sumou, na ktorú Eve veru pol roka nestačí. Veď to je hnus, áno, nespravodlivosť, ktorá trčí až do neba!

Somariny behajú Eve po hlave, veď ona tým nič nevyrieši, iba čo ju tá hlava rozbolí. Vyvarí špagety, poleje kečupom, posype syrom. Večera! Chalani hltajú, Monika opatrne, lebo veď línia. Eve samej večera akosi nejde dolu hrdlom. Je uťahaná ako kôň! A to mala ešte v pláne, že dnes zabije jedno z kurčiat a uvarí perkelt na zajtra, veď od nedele nebolo žiadne mäso a decká rastú, potrebujú. Domáca hydina, vajíčka, zelenina zo záhrady jej dosť odľahčia peňaženku, pravda, robota okolo toho. Ale teraz Jarovi, keď skončí turnus, bude pár dní doma a veru mu na oddych nezvýši, do letnej kuchyne začalo zatekať a bude ju treba aj vymaľovať. Roboty ako na kostole!

Máte dosť? Chalani fučia. Do školy ste pripravení? Aj ty, Monika? Všetci traja prikyvujú a Eva už vie, že dnes sa z kontroly úloh uleje. Ani do kuraťa a do perkeltu sa nepustí. Áno, zmáha ju hrozná únava a pridáva sa k nej aj bolesť chrbta, ktorá sa v poslednom čase ozýva čoraz častejšie. A dá sa tomu čudovať?! V domove sú dvaja klienti dobre vyše stokiloví a teda ich opatera je pre šťúplu ženu, akou Eva je, riadna zaberačka pre jej chrbát.

Nesťažuje sa, aj tak by to nepomohlo, vedúca sama robí, čo môže, ale štátne zariadenie sociálnej služby má svoje limity. A hoci ich región je skúpy na pracovné ponuky, pracovné podmienky odradia mnohých. Viaceré ženy z okolia dali prednosť opatere rakúskych seniorov. Veď aj od nich asi pred polrokom odišla Helena, schopná a statná opatrovateľka a Eve povedala, že starkých jej je ľúto, tí predsa za nič nemôžu, ale že takáto drina a za také smiešne peniaze, to je vraj čosi ako dobročinnosť, ale veď každá z nás má svoju rodinu, ktorá potrebuje z niečoho žiť, platiť účty, usilovať sa zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre svoje deti. Veď svätá pravda! Prečo je taká nesmierne potrebná, namáhavá a súčasne humánna práca taká finančne podhodnotená? Helenu nedávno stretla. Že ani v Rakúsku to nie je med lízať, záleží na tom, na akú rodinu a na akého klienta človek natrafí, aké podmienky si vyjedná, dva týždne je človek mimo domu, ale potom dva týždne doma a keď si človek nastaví ten rytmus aj vo svojej hlave, dá sa. Veď tu, pri tom zhone, pri počte klientov a počte opatrovateliek ani pri najväčšej snahe tá opatera nemôže byť stopercentná. Si pri jednom starkom a hoci by si ešte chcela a mala to a to, musíš ho nechať, lebo čakajú ďalší. Áno, Helena má svätú pravdu. Eva kŕmi milú babičku, ktorá keď je, nemôže rozprávať, ale potom by jej rada čo-to o svojom živote, o svojej mladosti, dobre by jej to padlo, ale Eva musí bežať, lebo čakajú ďalšie hladné ústa na večeru. Tak ju len pohladí a povie, potom, babi, druhý raz, teraz musím...Potom sa vlastne nekoná, lebo opatrovateľka len lieta, aby stihla aspoň to najzákladnejšie.  Ale páni tam hore, ktorí sa dakedy vedia až rozvášniť pri rečiach o tých najzraniteľnejších, o tom, ako im treba pomáhať, akoby nemali ani potuchy o tom, ako naozaj niektorí žijú. Mali by ako naozajstní dobrovoľníci prísť aspoň na jednu smenu a zúčastniť sa jej aktívne. Možno by prišli aj na to, aká je tá práca potrebná a dôležitá a ako je podfinancovaná. Veď aj oni raz budú starí a ktovie... Ľudské osudy sa vedia všelijako rozohrať a to Eva nemá v povahe, aby želala niekomu niečo zlé. Helena jej povedala aj to, či sama nepremýšľa nad tým Rakúskom. Že nie je to med lízať, ale je to oveľa lepšie. Ale akoby mohla Eva, veď z domu na turnusy chodí Jaro. A čo ich deti? Vylúčené čo len uvažovať nad tým.

Riad po večeri umyla na príkaz Monika, chalani utierali. Eva sníva o umývačke riadu, ale akosi stále na ňu nevychádza. Možno k Vianociam, alebo keby tak z neba spadli nejaké mimoriadne odmeny.

Konečne si dá tú sprchu a sadne si k televízoru. Jej šťastná hviezda dnes musela byť kdesi blízko, keď sa dnes autobus zrazil s autom a všetci vyviazli živí a bez zranení.

Ani nevie, čo bežalo v televízii. Strhla sa, keď ju Monika vypla. Mami, nespi tu. Chlapcov som uložila, desiate majú v chladničke, poď, pomôžem ti, ľahni si do postele, dobrú noc.

 

pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie