Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Zmrznuté srdce

Jaro ovdovel. Kto to nezažil, len ťažko pochopí. Nie, že by to komukoľvek prial zažiť, to nikdy, no jednak sa neubráni trpkému úsmevu vždy, keď ho niekto dobre mienene vezme okolo pliec a vysloví, viem ako ti je... Nie, prirodzene, že to nikto z nich nevie, iba Jaro. Iba on cíti, aké to je, keď chlap odrazu ostane sám, keď stratí svoju polovičku, priateľku, družku. Pripadá si ako drevorubač bez ruky, ako ten povestný kôl v plote a možno by  aj pomýšľal pobrať sa za ňou, no také myšlienky musí zahnať. Pobral by sa, nebyť toho najdrahšieho, čo mu po Eve ako doživotná spomienka ostalo. Keby nie dvoch detí v tom najnešťastnejšom veku. Jedine oni ho držia nad vodou, hoci občas mu skôr pripadajú ako dve kotvy, čo ho ťahajú ku dnu. Dcérka má dvanásť, syn  trinásť, viac hádam ani dodať netreba. Čo s nimi, keď im vôbec, ale vôbec nerozumie? To bývala Evina rola. Bola rodenou manželkou aj matkou zároveň, a on sa staral o zvyšok. Aby mali z čoho žiť, aby bolo auto vždy v perfektnom stave, aby sa všetci mali tak dobre, ako sa len mať môžu a aby bol večer čo večer s nimi doma. Veľa toho s deťmi nenavyvádzal, ale bol tam. Iba sa díval, ako sa s Evou bláznia, učia, chodia spať a občas odpovedal na ich otázky . A teraz sa to celé rozpadlo a oni sedia nemo za stolom, deti mlčia lebo mlčí otec, iba naňho skľúčene klipkajú očami a nevedia čo s tým. Ani Jaro nevie. Najradšej by zutekal, alebo ich oboch objal mocnými ramenami a vyplakal sa ako malý. Slovom samé rozporuplné pocity. Kto to má zvládnuť? Eva... Eva chýbaš mi. Tak strašne, tak bolestne mi chýbaš, recituje si pred spaním a že ho deti počujú, to si nevšíma. Zatiaľ nie je schopný citlivého prístupu k nim. On taký jednak nikdy nebýval, svoju lásku im prejavoval inak než rečami o citoch a tak aj teraz hľadí v prvom rade na seba. On sám sa najprv musí cez to trápenie prebrodiť, potom podoprie aj ich. Zatiaľ si musia vystačiť s tým že je pri nich, pripraví jedlo, dá oprať veci, nakúpi a večer sa spýta, či majú úlohy. Je šťastím, že tento dočasný otcovský odstup, tú jeho duchovnú neprítomnosť nezneužívajú. Tiež majú svojho trápenia dosť, chúdence, no chodia k psychologičke a aj v škole sú im všemožne nápomocní a ústretoví, to musí zatiaľ stačiť. On, každopádne, na viac nemá síl. Popravde, nerád je doma. V robote dokáže úplne zabudnúť, práca ho celého pohltí a privedie na iné myšlienky, tam sa z neho aspoň dočasne vytratí ten lepkavý čierny dusivý smútok, lenže neskôr, doma naňho opäť padne a celého ho ochromí.  A takto žijú. Mĺkvy, studený, smutný život. Ak sa na nich Eva zhora díva, neteší ju to. Na svojho muža určite nie je hrdá. Taký silný charakter to býval a teraz, aký slaboch.

Mohol by si viac vážiť a čerpať z toho čo mali, veď iní také rodinné šťastie nikdy nezažijú. A oni, takmer dvadsať rokov. Ozaj šťastných dvadsať rokov. Neprikrášľuje. Akoby od prvej chvíle vedeli, že spolu majú začať chodiť, potom sa vziať, priviesť na svet dve podarené deti a radovať sa z každého všedného dňa. Čo len za tých dvadsať rokov pozažívali veselých a milých chvíľ. No a že ona musela predčasne z toho zväzku vystúpiť, s tým sa treba zmieriť. Nikto tu predsa nie je na trvalo. Nuž jej bolo toľkoto osudom - či pánom Bohom vymerané. Ale preňho to ešte zďaleka nekončí. Deti ešte nie sú  dovychovávané a  taký luxus -  aby hodil flintu do žita, to si on veru nemôže dovoliť. Tak sa vzchopím a fungujem! Priam ju počuje. Takto ona zmýšľala a hovorila, jeho Eva, ktorá je navždy preč.

Neuniesol tie jej reči ani vtedy, kým ešte žila a ani teraz, keď jej niet, ale on tie slová stále počuje v duchu. A to by ešte nebolo to najhoršie, no keď mu v jeden večer, keď už na tom bola veľmi zle, na rovinu povedala, aby si potom, keď tu už ona nebude, našiel inú dobrú ženu, to ho zložilo. Zrejme sa od nemoci pomiatla, keď môže cez ústa niečo také vypustiť, pomyslel si, kým ako malý chlapec plakal v kôlni.  Inak to chápať nemožno, už nebude chuderka pri zmysloch. Musím jej to prepáčiť, nevie čo hovorí. Utrie si z tváre slzy, ešte raz z hĺbky uboleného srdca vzlykne, vráti sa k nej do vykúrenej izby a pritaká, súhlasí, len aby mohla v pokoji odísť, ale dobre vie, že sa on na inú v živote nikdy ani len nepozrie.

*

 Dokedy to asi tak bude trvať? Takto...ako keď čas úplne postojí, ako keď zmrzne celý svet navôkol, aj vtáčiky na konároch aj ryby v potoku, a človek je taký nešťastný, že mu to priam vyhovuje. Často si v duchu kládol túto otázku ale nie zato, že by sa kamkoľvek ponáhľal. Času mal nadostač, pretože nič nemusel, ani len plánovať si budúcnosť, veď už so žiadnou nepočítal. Občas chodievali s deťmi na výlety, no aj tam sa len ako bez duše premával, nič ho netešilo, ak aj pochválil, tak len deťom pre radosť. Aj sviatky im vystrojil aj narodeninové oslavy, ale priam z toho sršalo ako zaťažko mu to padne a že ho všetky tieto povinnosti stoja  nadľudské úsilie. No teraz, celkom z nenazdania akoby bol s Eviným odchodom a svojim osudom už natoľko uzmierený, že sa mu jedného dňa zachcelo z tej stŕpnutej nečinnosti a otupenosti von. Tak zvláštne, neobratne sa začal snažiť napodobňujúc  pri tom Evine zvyky a spôsoby a deti to, prirodzene, okamžite postrehli. Bolo na čase, tatko, mysleli si a sledovali, ako sa snaží upratať skrine tak, ako bývali uložené kedysi, ako bezradne hľadí do roztvorenej kuchárskej knihy a potom dakde vzadu, v komore hľadá roky nepoužívaný plech na pečenie, lebo ten mamin jablkový závin...v noci sa mu o ňom snívalo, priam cítil jeho chuť a povedal si, že ho pre decká upečie. Zvládne to. No najväčší pokrok urobil hádam na ostatné Vianoce, kedy sa ozaj premohol a zašiel ďaleko za svoje hranice, pretože vystrojil vianočnú večeru, presne takú, akú Eva robievala... Lebo už prešlo päť rokov. Chlapec pred týždňom oslávil osemnástku a to bol zrejme akýsi mädzník.  Nakoplo ho to, prebralo, a priviedlo späť do reality. Osemnásť, náš malý má osemnásť, znelo mu v hlave celý deň. A potom, na oslave ktorú synovi vystrojil – a po piatich rokoch to robil po prvýraz ozaj s radosťou a láskou, si všimol, že jeho deti to celé, ten ich rodinný smútok  už hádam úplne spracovali. Smiali sa, vyvádzali s kamarátmi, plánovali, nová škola, nové výzvy, je im čo závidieť, aj učiť sa človek od nich môže, pomyslel si Jaro, ktorý sa síce po rozkrojení torty stiahol do kuchyne, no i tam vnímal tú ich veselosť. Robila mu dobre, zohrievala jeho premrznutú dušu. Vie, že vo vnútri budú Eviným odchodom aj oni nadosmrti poznačené, no napriek tomu vedia ísť ďalej. Ale krásne sú, vydarené, obe jeho – ich deti. A napodiv, práve v synovi občas zahliadne záblesky Evinej tváre ako si ju pamätá a navždy bude, jej mimiku, pohyby a gestá, a dcérka zas viac Jarovi seba samého pripomínala. Krásne vyrástli, vidíš Evka, a zdá sa mi, že tamto dievča, čo mi bolo predstavené ako spolužiačka, je preňho viac než len to. Kiežby mali obe deti pri voľbe partnera na život rovnaké šťastie aké sme mali my. Áno, po tých piatich rokoch Jaro zacítil vo svojej duši miernu úľavu. Trúfalosťou by bolo vravieť,  že prebolelo, to by on v živote takto nevyriekol, konečne sa však dokázal nadýchnuť a vidieť pred sebou aj niečo viac, než len tmavú ničotu bez radosti. Postavil altánok na záhrade, vysadil pár ovocných stromčekov, také malé chlapské radosti a náhle sa mu tak videlo, že preňho predsalen jestvuje aj dáka budúcnosť. 

 *

S deťmi sa o týchto veciach málo rozprávali, nebolo treba.  Práve preto ho  prekvapilo, ba až zaskočilo, keď mu jedného dňa predostreli, že by mal so sebou niečo robiť. Niečo zmeniť, proste aby nezostával sám, tak celkovo, v budúcnosti. Lebo však oni sa obaja chystajú z rodného domu preč, najprv chalan, na vysokú do krajského mesta a zakrátko potom aj dcérka. A Jaro to aj očakával, veď obe deti už pomerne skoro vedeli, čo so životom, mali jasno v tom, kam a čo chcú ísť študovať, takže to nebolo žiadne prekvapenie.

 

Prekvapením bolo len poznanie, že je to už tu. Tak skoro. Takže musíme dačo vymyslieť, tatuško, lebo samého ťa tu my veru nenecháme, žartovala dcérka a Jarovi hneď nedocvaklo, čo má dievča na mysli, keď sa tak tajuplne tvári a huncútsky usmieva. A boli vytrvalí, to majú tiež po Eve, lebo Jaro si zavše celý rozohnený dačo zaumienil, nadchol sa pre niečo, no nie vždy – ba skôr skoro nikdy, vec nedotiahol do konca, až teda na pár výnimiek. Zato Eva, tá si išla za svojím ako baran. A tu, výrastkovia, to isté. Nie pričasto, ale zato periodicky, systematicky tú tému vyťahovali. Nie je vraj dobré ostávať sám, treba sa stýkať s inými ľuďmi a tým nemyslia len tú hŕstku kolegov v práci. Akoby to aj sám nevedel, pomyslel si Jaro. Veď o to ide, často sa mu vyslovene žiada niekam patriť, lebo on je ten typ, ktorý niekam patriť musí a vtedy sa svet točí ako má. Súrodencov nemá, rodičia pomreli, sesternice vo vzdialených mestách majú svoje životy, neudržujú vrúcne rodinné vzťahy, iba také povrchné, telefonáty vo sviatky a odkedy je internet, už ani len pohľadnice k narodeninám nechodia.

 

Takže vlastne okrem detí nemá nikoho. Veď v tom bol jeho hlavný problém, keď sa mu rozpadla rodina. Akoby na voze, ktorého bol kočišom, odpadlo jedno koleso. A teraz dcérka presne do toho miesta štuchla prstíkom, vraj choď medzi ľudí, do dákeho spolku a tak začal chodiť do rybárskeho klubu. Nuž, nie presne to malo dievča na mysli, ale ako prvý krok to deti tatkovi odobrili. Bolo veselé sledovať ho, s akým nadšením si kupoval výstroj a keď im potom všetko poukazoval, opäť zosmutnel, so zvesenou hlavou klesol na stoličku a deti presne vedeli, na čo myslí. Keby tu tak bola, keby to videla Eva... No i tak sa vybral na svoju prvú rybačku s novým rybárskym lístkom a starými známymi, ktorých len zbežne poznal, z videnia, iba vedel, že sú to vášniví rybári, ale oni ho prijali medzi seba. Niektorí vedeli, čo za osud chlapa postihol, iní nie, no o tom sa pri vode nehovorilo. Iba rybárske historky a vtipy o rybároch, a také chlapské taľafatky, čo sa na podobné miesto hodia. Rád s nimi chodil. Dobre mu robilo hľadieť mlčky na hladinu, ktorá bola zavše pokojná a tichá, inokedy rozčerená a mútna, v mnohom si boli s riekou podobní... 

Ale deťom akoby to nestačilo. Vieš, tatko, ešte aj iné by si mohol skúsiť, vraveli a robili sa, že ani sami netušili, čo by to „iné“ malo byť, hoci presne vedeli, kam chcú svojho tatka silou mocou vmanévrovať. Niekam, kde sú aj ženy, či už s podobným osudom, alebo s úplne iným, hlavne také, čo sa vedia trochu zo života radovať a čo by tú radosť dokázali preniesť aj na ich otca.  Nebáli sa, že by natrafil na nejakú vypočítavú potvoru, to im akosi ani nenapadlo. Chceli iba, aby si ich otec našiel spriaznenú dušu, s ktorou sa bude cítiť dobre, s ktorou bude rád tráviť čas, či hoci  len sedieť v záhrade a mlčať. Akoby tie decká vedeli, ako to v tatkovom veku chodí. Jaro už tiež šípil, o čo tým fafrnkom ide, no ešte sa rozhodol hrať chvíľu  nechápavého, nech vidí, kam až vo svojej snahe a horlivosti budú schopní zájsť.

A prekvapeniam nebol koniec, áno, navrhli aj to, čo bolo teda naozaj mimo Jara, internetovú zoznamku. Mária svätá, celý večer ho vtedy varili a predbiehali sa v argumentovaní, lebo mali pocit, že sa tatko konečne zlomí. Už - už to vyzeralo, že súhlasí a on sa na tom náramne dobre bavil.  Pozri sa, je to to najlepšie, čo môžeš urobiť. A najbezpečnejšie, dodal syn. Si v úplnej anonymite, najprv si tú dotyčnú oťukáš, môžeš si s ňou iba písať až kým nezistíš, čo je zač  a pritom sa s ňou nikdy nemusíš stretnúť, ak pravda nebudeš chcieť. Tak to chodí. Nechal ich, nech sa namáhajú. Nech švitoria, nech sa nadchýnajú a predstavujú si, ako sa ich tatko s nejakou ženou cez internet zoznámil a teraz chodia spolu do divadla či na štrkáreň sa kúpať, alebo spolu plejú riadky na záhrade. Nech len kujú plány, však čoskoro z domu odídu a jemu bude práve toto ich štebotanie strašne chýbať. Jaj, a že či ich vraj  počúva. Nuž ani nie, deti moje,  veď to, čo tu vy splietate  je čisté bláznovstvo...ja a zoznamka. Kdeže, holúbkovia, dajte pokoj. Ale neprešiel ani týždeň a téma bola opäť na stole. Ako vravím, celá ich mama, pomyslel si Jaro pobavene. Tvrdohlavé barance.

A otcovské srdce je už raz také, aj keď odmerané, prísne, zato mäkké. Iba im pre radosť...hádam by už potom, keď sa tam  prihlási, dali pokoj, nuž privolil. Vraj mu vytvoria profil. Ešte keby tak vedel, čo to je. Hej, má on profil, keď sa na seba pozrie v malom zrkadle z boku, či mu vzadu vlasy dupkom nestoja, tak sa vidí z profilu, a má ho ozaj schopný. Eva tiež hovorievala, že má výborný profil, taký aristokratický, orlí nos,  výrazné lícne kosti a žiaden podbradok, ale vtedy už naozaj vyprskol do smiechu. Márnosť, tak to sa mu roky nestalo, takto sám seba pozabávať. A potom sa naučil, ako sa robí profil na internetovej zoznamke. Tá fotka je strašná, vyzeráš ako taký dedko! A aj tá košeľa, márnosť, oci, to nemáš niečo schopnejšie? Uvedom si, prečo to robíme, chceš sa predsa zapáčiť! Mudrovala dcérka a Jaro si pri tom myslel svoje. Jediní, komu sa chcem zapáčiť ste vy, deti moje. Páči sa mi, ako sa okolo mňa zvŕtate, fotíte ma a už som aj tam, na monitore toho vášho počítača ako dáky herec, taký starší, zarastený, byť ženou ani sa nepristavím, no keď vás to celé má až takto baviť, nuž len robte, ja vám budem pózovať aj na otázky odpovedať.  Áno, aj zvieratá mám rád aj turistiku, pokojne to tam napíšte, aj rybár som vášnivý, ale nezabudnite dopísať, že som vdovec a že žiadnu už v živote nebudem tak ľúbiť ako vašu mamu. Sám sa zháčil, len čo to vyriekol. Pokazil deťom zábavu a úprimne, aj sebe. Keď videl ako obe jeho ratolesti v sekunde stuhli, akoby im srdcia železná ruka náhle pri tých jeho necitlivých rečiach zovrela, obanoval tie slová. Dobre to s ním myslia a koľko času tomu už venovali. Veď ho už najmenej pol roka nabádajú a teraz, keď sa už práve tak javilo, že sa poddal, toto im šplechne. Veď to oni dobre vedia, že žiadnu inú tak ľúbiť nebude, tu ale nejde o to. Nemá si nájsť za maminu náhradu. Má spoznať niekoho, s kým mu bude príjemne, aby im nebodaj aj on na smútok neumrel alebo od samoty nezatvrdol. Muž potrebuje ženu a koniec, prskla dcérka a demonštratívne vypla počítač. 

Už dva týždne prešli, a deti nič. Rozprávali sa o iných veciach, aj občas požartovali aj šlo všetko ako má, iba zoznamka sa viac nespomenula. Vzdali to. A Jaro to chápal. Sám by to už bol vzdal a oveľa skôr. To iba oni, vytrvalci po mame vydržali tak dlho hustiť do svojho beznádejného tatka, navyše bez výsledku. Jaro Jaro, si ty prípad, zaznelo mu v mysli Eviným hlasom. Okrem toho, voľačo si mi sľúbil, pamätáš sa? Viem srdiečko, som prípad a voľačo som ti sľúbil, odpovedal jej v duchu. No prečo som ti to sľúbil, to už teraz určite vieš aj ty. Ale dobre teda, napravím to, sľubujem. 

Myslel som...táto košeľa by sa hodila, čo poviete...veď viete na čo. Aj u holiča som bol...predvčerom, začal neobratne. Nebol on žiaden diplomat ani rečník, no deti zaraz pochopili, zbystrili, poodhadzovali lyžice, s hrkotom odsúvali stoličky a už aj sadali za počítač. Nuž, opäť to nebol profil na jednotku, ale bol. Jaro ho odsúhlasil, deti slávnostne šťukli do toho najväčšieho tlačítka na klávesnici a povedali, hotovo. A teraz budeme čakať. Iste sa čoskoro dáka kamarátka pre teba ozve, aj keď tá fotka nie je ktovie čo. Tato, ty vôbec nie si fotogenický. A pritom v skutočnosti ani z ďaleka nie si taký skrkvaný starý pánko, no ale nič, však mnohí  tam fotku nemajú vôbec.  Zato však profil je tak akurát, ani veľa ani málo, cítim že to dobre dopadne, dodal syn a so sestrou si na to aj tľapli.  Prvé dva -  tri dni  vyslovene striehli, či niekto tatovi napíše, no keďže sa nič nedialo, pohltilo ich každodenno, práca, škola a  o zoznamke,  z ktorej stále  žiadna správa neprichádzala, sa už nebavili tak často. Jaro bol vlastne aj rád. Pretože akonáhle sa tá možnosť, teda že by si naozaj začal písať s nejakou cudzou ženou reálne priblížila, akoby sa zľakol. Nelákalo ho to, ani v najmenšom po tom netúžil. A deti sa tiež nevypytujú, hádam celá vec čoskoro zapadne do zabudnutia a bude po paráde. To by bolo fajn.

 

 No deti boli nečinné iba zdanlivo. Sledovali oni tatkovu schránku na zoznamke úzkostlivejšie, než by sa Jaro nazdal, aj ráno aj večer, a veľmi sa divili, že mu zatiaľ žiadna správa neprišla. Počkali ešte týždeň a potom vzali veci - a tatkov osud - do vlastných rúk. Keď sa  otec neskôr, keď to celé prasklo, nástojčivo dožadoval odpovede na otázku ako im len mohlo niečo také bláznivé zísť na um, nevedeli odpovedať. Obom vraj napadla tá istá myšlienka súčasne a oni konali úplne bez rozmýšľania, no musí  im veriť, že s najlepším úmyslom. Pre také „násťročné“ deti nie je nič jednoduchšie ako vytvoriť falošný profil, nuž si vymysleli dámu, ktorá by sa podľa ich predstáv mohla tatkovi pozdávať a v jej mene mu napísali správu. Len stručnú, dve krátke vety, lebo zato o tom, že čo si takýto dospelí  ľudia na zoznamke môžu vypisovať, nemali veľa zdania. A potom otca nenápadne napomenuli, že sa už dávno nedíval do schránky na zoznamke, čo keď medzičasom prišla pošta. A tak Jaro, úplne bezstarostný, však ktože by mu už písal, keď sa tak doteraz nestalo, keď tam nahliadol, priam zbledol od prekvapenia. Napísala mi dáka Emília...habkal a očividne znervóznel. No hurá! A čo píše, ako vyzerá, odkiaľ je? Ratolesti ho zasýpali otázkami a on im ako v mrákotách odrecitoval text, čo tam stál a ktorý bol novinkou iba preňho. Že sa jeho deti akosi prapodivne tvária, to si v toľkom  vzrušení vôbec nevšimol. A obecenstvo vraj, ale sympatická je, treba uznať, či nie, čo povieš, pozdáva sa ti ako o sebe píše, odpíšeš jej? Nuž, čo iné mi zostáva, patrí sa to, vzdychol si otec a s nevôľou, no predsa, fiktívnej Emílii odpísal. A deti sa práve vtedy kamsi vytratili, koľká ohľaduplnosť, zrejme nechcú otca rušiť, pomyslel si Jaro, hoci  teraz by ich hádam aj potreboval, nebol si totiž istý, čo je vhodné v takejto prvej správe neznámej žene napísať a čo sa, naopak, už nehodí. Ale poradí si aj bez nich a ak pani Emíliu odplaší  či znechutí, aj tak dobre. Však o to vlastne ide, netreba mu žiadnej Emílie. Takže nemá čo stratiť a tak písal čo mu len napadlo. A kým on písal, deti v detskej sa nestačili čudovať, čo to ten tatko stvára. O rybároch a rybačke jej píše, o práci, o záhrade ba dokonca o nich a o tom, kam sa chystajú študovať. Slovom celé zle, takže decká museli zasiahnuť. A vytiahli najcitlivejšiu kartu, urobili z Emílie vdovu, nech má s tatkom aspoň niečo spoločné, nech prestane blbnúť a konečne to začne brať  vážne. Emília o sebe len toľko, že prišla o manžela pri dopravnej nehode a že už roky žije sama. A nebude tajiť, chýba jej partner, s ktorým by sa zašli občas poprechádzať do prírody, príjemne si posedieť napríklad do  kaviarne, delili sa o radosť z detí a tak. Nič viac nehľadá, pretože jej nebohého manžela jej aj tak nikto nikdy  nahradiť nedokáže. Zabralo to, brnkli na tatkovu strunu. Neodpovedal síce hneď, nechal sympatickú pani Emíliu dva dni v neistote, no čo potom napísal, bolo vrúcne, dojímavé  a deti si s odľahčením vydýchli. Dobre, klaplo to. No dobre, ale čo ďalej? Čo ak sa po čase tato bude chcieť s Emíliou stretnúť, alebo jej zavolať. Poznajúc otca síce museli uznať, že kým k tomu príde, to potrvá a že im dovtedy hádam  už len niečo, nejaké riešenie napadne, no plným právom sa tej chvíle vopred obávali. 

A tak si nič netušiaci Jaro takmer mesiac vymieňal správy so svojimi dvoma huncútmi v domnení, že mu odpovedá pani Emília, ktorá mu – treba uznať -  nebola vôbec nesympatická. Naozaj nič viac, iba si raz za čas spolu zájsť na nejaký pekný výlet, na večeru, poprípade do divadla ak ho má rada a potom sa uvidí...no to „potom“ bude za dlho, aby bolo jasné, povedal jedného večera a už aj bral mobil, lebo medzičasom si zadovážil smartfón, aby nemusel deti zakaždým ťahať k počítaču a aj sa na ňom naučil chatovať s Emíliou. Nebolo možné prehliadnuť, ako sa tatko mení. K holičovi pravidelne raz  do týždňa, aj chlpy z uší aj z nosa kamsi zmizli, v kúpeľni pribudla akási nepoznaná pánska kozmetika aj taký akýsi plachý nesmelý plamienok radosti sa mu v očiach zjavil, až jedného dňa poprosil svoje deti, či by neporobili ešte zopár fotiek aj spolu s nimi, aj na záhrade, možno mu potom aj Emília viac zo svojho súkromia poodhalí,  lebo je to síce čudné, no dosiaľ je akási zdržanlivá. A on by ju chcel lepšie spoznať. Za iných okolností by decká skákali od radosti, no v tejto situácii , keďže im  stále žiadne spásonosné riešenie tejto patovej situácie nenapadlo, museli s pravdou von. Nebolo na čo čakať, teraz, alebo majú po chlebe, nuž vyklopili pravdu a Jaro neveril vlastným ušiam.

Ani sa na nich len pozrieť nemohol, ba čo viac, ani im len nevynadal. Bez slova vyšiel z izby, nebolo ho hádam dve hodiny a odvtedy majú tichú domácnosť. Po troch dňoch Jara  jeho  urazenosť, hnev aj zlosť prešli do takej miery, že bol schopný položiť  svojim deťom jedinú jednu otázku, na ktorú si nedokázal sám odpovedať. Lebo na niektoré otázky si, samozrejme, odpoveď dať dokázal. Chceli svojho tatka preniesť cez to najťažšie, chceli dosiahnuť, aby urobil ten najzložitejší – prvý krok a aj sa im to podarilo. On to dokázal a za tých niekoľko dní sa z neho pod vplyvom dopisovania si s neznámou Emíliou skutočne stal nový človek. Môže sa teda na svojich dvoch asistentov hnevať? No nemôže. Ďakovať by im mohol, nebyť urazenej hrdosti a tej zrady, ktorú za tým celým cítil. Ako sa len dokázali až tak dobre pretvarovať, tak nevinne až prekvapene sa tváriť zakaždým, keď im vykladal, čo napísala Emília, hoci to dobre vedeli, veď to sami vyhútali aj napísali. Má pod strechou dvoch klamárov a to ho udivovalo, trápilo aj hnevalo. S Evou bývali k sebe maximálne otvorení a úprimní, viedli k tomu od mala aj deti, takže  toto od nich bral ako čistý úder pod pás. Ospravedlneniam nebolo konca, deti úprimne ľutovali, že to muselo takto dopadnúť, no nech predsa uzná aspoň to, že sa mu samé od seba včas priznali. A potom, zopakovali už hádam po piatykrát, mysleli to dobre. Najlepšie ako sa len dá.

Napokon celé to kajanie sa prestalo baviť tú s podrezanejším jazykom z tej podarenej dvojice, teda dcérku, ktorá z ničoho nič spoza stola vyskočila a vraj nebude sa ona dookola ospravedlňovať za to, čo mal  otec sám od seba už dávno urobiť.  Prepáč , tati, však si sa vzpieral ako taký osol a teraz, pozri sa na seba do zrkadla! No len choď a pozri sa! Už nie si ten strhaný zošúverený nešťastný chlap na akého sme sa tu päť rokov dívali! A myslíš si, že to bola slasť, vidieť ťa takého? Nuž nebola, ak chceš vedieť. A keď sme už pri klamstvách, vieš kto klamal najviac a najvytrvalejšie? Nuž  ty sám! Veru, sám seba si klamal vytrvalo a hlúpo! To, že si mamku miloval, je každému jasné. Ale povedz sám, naozaj sa už nikdy na žiadnu nepozrieš? No prepáč, ale z tých správ, čo si písal Emílii to tak veru nevyznelo. Veď sa ťa, pre živého Boha, nikto nechystá oženiť, iba ti otvoriť oči, čo ti bolesť zatlačila. Chúďa dievča, naostatok jej aj hlas preskočil a slzy vyhŕkli, navonok tvrdá a rázna, vo vnútri citlivá,  ako som vravel, celá je po mne, pomyslel si Jaro zaskočený dcérkiným správaním. Ale veď má, dievča, vlastne pravdu. Čo sa tu on hrá na sudcu, na prísneho otca, prečo ich týra ešte viac, než ich už sám život vytrápil.  Zlatíčka moje jediné, pravdu máte, viem, viem...no ako uhladiť túto situáciu? Ako to s Evou zavše robievali? Lebo aj v tom najromantickejšom manželstve sa zavše zamračí, prirodzene, že aj oni mávali nezhody, no prv než by sa boli naozaj pohádali, Eva to celé na humor obrátila a bolo po mrakoch aj po nezhodách. Nuž dobre, láska moja, počúvnem ťa, pomyslel si na svoju nebohú manželku a obrátil sa na dcérku, ktorá si po tom svojom prejave sadla nadurdená a usmoklená späť za stôl k bratovi. Nože, pani Emília, nepostavili by ste na čaj? zahundral Jaro a ona, cez slzy vyprskla do smiechu, no i tak na otca stále hnevlivo zazerala a nemala sa vôbec k činu. Nuž vstala druhá pani Emília, tá tichšia, umiernenejšia, teda syn, ktorý v tom celom mal tiež prsty, ibaže – po mame – nie je taký bojovný, napustil do rýchlovarnej konvice vodu a zo skrinky vybral šálky. Obe deti znášali s pokorou fakt, že ich tatko nejaký čas týmto menom oslovoval a to bol naozaj ten najmiernejší trest za ich trúfalú malú bezočivosť.  Emília, prosím vás vyperte mi tieto košele, ja mám na záhrade inú robotu, a vy, pani Emília, poď mi pomôcť poprenášať tamtie kvádre, nech už tú cestičku do sadu konečne dorobím. A aj jedna aj druhá Emília išla a oprala aj pomohla, bez odvrávania a on s tým špásovaním po čase, keď uznal, že toľká príučka stačí, prestal.

 A potom urobili Jarovi úplne nový profil, kde sa už z fotky vľúdne usmieval naozaj vyrovnaný pán s úprimnými očami a v niekoľkých vetách opísal, čo hľadá a čím by rád obohatil svoju budúcnosť. Veru áno, plánuje si svoju budúcnosť. Síce bez Evy, no zato možno čoskoro s vnúčatami, ktože to vie, no prinajmenšom hľadieť  tej novej budúcnosti v ústrety, si konečne dovolí. Na odpovede, prirodzene, nebolo treba dlho čakať.

 

pozrieť časopis