Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Zamotaný život

Kým Adela naštartovala, zavolala ešte mužovi, že už je na ceste. Povedal okej, že nech si dáva pozor a neprekračuje rýchlosť a zasmial sa pritom. Dobre vedela, že ako vodička je s dodržiavaním predpisov takým akože super šoférom na smiech, ale vždy jej pripadalo márnotratné a zbytočné vyhadzovať peniaze na pokuty, čo sa teda Tiborovi napríklad čas od času prihodilo. A potom samozrejme vždy prítomný apel na bezpečnosť jazdy. Nepovažovala sa za hazardéra za volantom, aj keď aj decká občas nabádali, mami, pridaj, vlečieme sa ako slimáky. Nepodliehala takému vábeniu a mala za sebou už slušný počet kilometrov bez nehody. Rada šoférovala, ale predpisy neobchádzala, nevideli sa jej zbytočné.

Naštartovala a pustila si hudbu. Takmer vždy, keď si potrebovala prečistiť hlavu, siahla po Karolovi Duchoňovi. Nikdy ho nezažila naživo, ale bol to jeden z najobľúbenejších spevákov jej mamy a tento vzťah akosi podedila. Jeho nádherný hlas pôsobil na Adelu upokojujúco. A mala si z čoho čistiť hlavu. Návštevy otca v hospici je dávali zakaždým zabrať, ľútosť nad jeho vlastne beznádejným zdravotným stavom sa miešala s výčitkami svedomia, že mu sama nie je schopná poskytnúť starostlivosť, akú by si zaslúžil, ale zdôvodnila si to sama v sebe, keby si otca zobrala k sebe v jeho stave, obrátila by naruby nielen svoj život, ale aj svojej rodiny. Čo mala ostať doma z práce? Uviazať sa na dvadsaťštyri hodín denne, s ťažko chorým otcom a s jeho vrtochmi, necítila sa na to disponovaná a presviedčala nielen seba, že to nie je ani nevďačnosť, ani sebectvo. Ale áno, každá návšteva jej dala zabrať. Keby žila mama, bolo by to iné, boli by dve. Ale takto...

Pohmkávala si s Karolom, o takú polhodinku môže byť doma, cesta je parádna, dúfa, že sa nepripletú nejaké zápchy. V tom na krajnici diaľky zbadala nejakú postavu, inštinktívne spomalila, ale keď sa k postave priblížila, tá sa nečakane vrhla pred auto, Adela prudko zabrzdila, auto zastalo milimeter nad priekopou, postava ženy ležala na ceste, Adela bez dychu siahla po telefóne a volala pomoc. Krvi by sa v nej nedorezal. Zastavil aj protiidúci vodič. Po chvíli prišli záchranári aj polícia. Ženu postavili na nohy. Bola pri vedomí, bľabotala. Tá je na mol, poznamenal jeden zo záchranárov. U vodičky Adely prítomnosť alkoholu vylúčili. Aj tak sa celá triasla, desivý zážitok. Záchranári naložili evidentne opitú ženu s mútnymi očami do sanitky. Až keď sa na nej zatvorili dvere, Adela si uvedomila, že tú ženu ona predsa pozná. Videla sa jej povedomá, áno, ani akási utrápená opitosť, zanedbaný zjav neprekryli pekné črty tváre. Veď to je krásna Pavlína z gymnázia, z triedy o rok vyššie, do ktorej boli všetci chalani paf a ona si dokázala omotať okolo prsta každého, koho sa jej práve zachcelo. A kým policajti spisujú nehodovú udalosť, výpoveď Adelinu i toho jediného svedka z oproti idúceho auta, ktorý povedal, že žena z ničoho nič vbehla pred auto a vodička reagovala duchaprítomne, ináč by to skončilo horšie, Adela sa  v mysli vráti o tie roky dozadu, keď tá žena bola krásnym a výrečným dievčaťom a Adela jej potajomky závidela a chcela sa jej podobať. Policajti skončili svoju prácu s poznámkou, že tá ženská mala sakramentské šťastie, že ste nešli rýchlejšie, doudieraná síce je, ale maximálne zlomená ľavá ruka a vy máte načatý blatník. To je najmenej, hlavne, že je auto schopné dopraviť ma domov.

Za volantom sa Adela zhlboka nadýchla. Takýto nečakaný negatívny zážitok. Po toľkých kilometroch opatrnej jazdy prvá nehoda. Zavolala mužovi, ten celý nervózny, že kde toľko trčí a Natália že sa niekde zasa fláka, zaslúži si poza uši, tak ho prerušila a vychrlila to celé v skratke. Si v poriadku?! Som, neboj! Ale potešilo, že sa o ňu bojí. Otec v hospici ustúpil do úzadia. Naštartovala.

Ktovie, ako tá Pavlína. Bola síce pri vedomí, ale načisto opitá. Taká zanedbaná. A o nej si všetci voľakedy mysleli, že ju čaká hviezdna kariéra a rozprávkový život. Nič o nej Adela nevedela, neboli priateľky, iba študentky z jedného gymnázia. Keby zavolala do nemocnice, dali by jej informácie, keď nie je príbuzná? Sotva. Azda nemá vnútorné zranenie, ale...keď bola pri vedomí. Ale...Prečo má Adela nejaké výčitky svedomia, keď to nezavinila? Veď toto, výčitky si chodia kade-tade! Ale Tibor je zlatý, aký mal prestrašený hlas, bojí sa o ňu. Ktovie, či existuje niekto, kto sa bojí o Pavlínu. Adele to nedá. Len čo príde domov, zavolá do toho špitála a pôjde ju navštíviť, nájde si ten čas. Takto to urobí. Veď keby išla rýchlejšie, mohla ju zabiť. Ako by sa s tým dalo žiť?! Čo tam pokrčený blatník!

Zaujímavé, dokázala došoférovať domov celkom pokojne. Pôjde Pavlínu navštíviť.

X  X  X

Jasné, Tibor už svoje obavy o Adelu zahnal do kúta, tým, že nehoda neskončila tragédiou a Adela nič nezavinila, nazval celú tú udalosť premiérou, posunul to do humornej polohy, Adelu nazval hviezdou premiéry, obslúžil ju večerou a nalial aj pohárik vína, bolo to také milé, iný chlap by možno frflal, že auto je označkované. Áno, Tibor je spoľahlivý partner pre život a nie iba do slnečného počasia, pomyslela si Adela, hoci o chvíľu by ho najradšej prizabila, keď začal dcéru vyšetrovať, že kde a s kým sa fláka, že na aké veci má ešte čas, prvoradá je škola, až žiarlivého otca Adela jemne napomenula, Tibi, naša Natália má už takmer osemnásť! No žiarlivý otec, najradšej by strieľal zo vzduchovky tých, čo sa k ich dcére len priblížia. A syn Paťo, taký správny pätnásťročný pubertiak, sa z toho iba smeje. Mám vlastne taký normálny život, pomyslí si Adela. Keby neboli starosti s otcom. Ktovie, aký ho má tá Pavlína. Bola iba opitá, alebo žeby naschvál vbehla pred jej auto? Musí to zistiť. Zájde za ňou, veď to je normálne ľudské a nie iba preto, že ju voľakedy obdivovala. Dnešný deň bol naozaj búrlivý.

X  X  X

Sedela s Pavlínou na nemocničnej chodbe. Tá sa už spamätala z prekvapenia z nečakanej návštevy. Nepomýlili ste si ma s niekým?! Pavlína si zo svojich hviezdnych študentských čias takú sivú myšku Adelu vôbec nepamätala a ako vodičku z toho auta už pravdaže vôbec nie.  Potom pripustila, áno, je to možné, tak to si vlastne tykáme, keď sme z jednej školy?

Áno, ešte jej robili nejaké vyšetrenia, čaká sa na výsledky, vlastne až na tú ruku v sadre, ktorú jej museli aj zoperovať, sa cíti celkom dobre, teda relatívne, až na tú hlavu. Liekmi chcú z nej vyhnať ťažké depresie, ktoré v poslednom čase celkom ovládajú nielen jej hlavu, ale vlastne celé telo. Že ale vôbec sa jej nechce vrátiť domov, lebo... Že vlastne načo to Adele rozpráva, veď sa vlastne prakticky nepoznajú, Pavlína si vzdychla a odmlčala sa. Potom, že ďakuje za bonbóny, aj za ovocie, načo si robila starosti, nemá prečo cítiť vinu, ona predsa nezapríčinila tú nehodu. Adela sa začala cítiť nesvoja, ale predsa položila otázku, takú neutrálnu, že ako žije, čo robí, či má deti a tak a Pavlína sa zamračila. Ak sa pýtam nevhod, tak prepáč, len som... To nebola iba moja opitosť, prerušila ju Pavlína, v ten deň som od rána premýšľala, ako to urobiť, ako so všetkým skončiť, tak som si nalievala a potom som sa vybrala na tú cestu a prestala som premýšľať, mrzí ma, že som akurát tebe spôsobila komplikácie a...mrzí ma, že to nedopadlo tak, ako som chcela.

Bolo to vonku. Adela teda mala dobré tušenie. Ale prečo?! Nemala právo vyzvedať, nie sú dôverné priateľky, spojila ich teraz iba tá nešťastná udalosť, Adela netušila, ako správne zareagovať, ale Pavlína sa rozhodla pokračovať. Jasné, že si užívala život, chlapi sa okolo nej točili a ona to s nimi vedela, striedala ich podľa nálady, vyberala si  majetnejších, precestovala kus sveta, keď sa vyskytla gravidita, išla bez premýšľania na potrat, veď také decko iba skomplikuje život. Nie, na školu sa vykašľala v treťom ročníku, jej vtedajší bol vplyvný a bohatý človek, samozrejme ženatý, ale miloval ju a kúpil jej aj byt a keď to s ňou končil, obstaral jej lukratívne a dobre platené miesto. Že bola to škoda, lebo Pavlíne sa videlo, že ho aj miluje, ale čo už, že život ide ďalej. Ona o chlapov nemala núdzu a potom sa zčista-jasna presýtila takého života a hľadala nejaké ukotvenie, skrátka roky utekali a tak sa vyskytol Norbert. Na jej vkus síce málo zazobaný, ale zamiloval sa do nej, tak si povedala, že ide do toho.

Zrejme to nebolo príliš šťastné rozhodnutie, Norbert bol spokojný, že má vedľa seba atraktívnu ženu, ale nemal rád komplikácie, rád si plával životom bez vážnejších problémov a ten sa veru vyskytol a poriadny. Ich syn. Jeho diagnóza, s ktorou sa narodil, nepasovala do jeho pohodlného života. Taký autista, to nebolo pre Norberta také atraktívne, ako výstavná manželka, s ktorou sa predtým rád predvádzal. To neber, ako vyťahovanie sa, povedala Pavlína Adele. Jeho nervozita a podráždenosť z dieťaťa bolo na dennom poriadku a na nevydržanie. Vlastne, keď sa rozhodol zutekať zo spoločného života s takým dieťaťom, vydýchla som si!

Ťažké, ťažké, ťažké. To si nikto nevie predstaviť. K tomu výčitky svedomia, či k synovej diagnóze neprispeli predchádzajúce interrupcie. A že toto je trest boží za predchádzajúci ľahkomyseľný spôsob života. Neutíchajúce spory so susedmi, ktorým právom išiel na nervy častý a neznesiteľný hluk z ich bytu. Vytratili sa priatelia, lebo Pavlína už nebola tá veselá „parťáčka“, vždy za každú srandu.  Špeciálna škôlka, špeciálna škola. Keď bol Jakubko v pohode, bol milý a rád sa pritúlil. Ale keď to naňho prišlo... Mama jej radila, daj ho do nejakého ústavu! S takou myšlienkou sa nechcela zmieriť. Zakiaľ žije, nič také nedopustí. Jakubkov otec Norbert? Súdom stanovené výživné a nulový záujem. Ani náhodou opora, občasné odbremenenie. Veľa o tej diagnóze čítala, radila sa s odborníkmi. Snažila sa. Brať ho medzi ľudí, do parku, medzi deti, ale vždy to končilo fiaskom. Ľudia sa od nich odťahovali. Nikto si to nevie predstaviť, ale stále odmietala myšlienku, dať ho do nejakého zariadenia. A Jakubko vyrástol na silného, mocného chlapca, vozila ho do denného stacionára, kde horko-ťažko zohnala miesto. Iste, odvážil sa aj na ňu. Schytala modriny, pravdaže. Opakovala si, trest boží za to, čo voľakedy vyvádzala. Ale načo ti to rozprávam. Pavlína sa na nemocničnej chodbe odmlčala. V to ráno na mňa vytiahol nôž. Potom akoby sa spamätal, zahodil ho a začal ručať. Ukľudnil sa a zaviezla som ho, na smrť vystrašená, do stacionára. Nešla som do práce a začala som si nalievať. Nastal v hlave ten skrat, keď človek nepremýšľa racionálne. Že nech to už všetko skončí. Vybrala som sa, potácajúc sa, na tú cestu a zvyšok už vieš! Mala si ísť rýchlejšie a mala si ma zabiť. To by bolo riešenie. Kto to nezažil, ťažko pochopí. Jakuba že zo stacionára odviezli na vyšetrenie a potom do nejakého zariadenia. Môj syn je v nejakom blázinci. Chápeš? Ja, ktorá som si voľakedy myslela, že mi patrí svet! Čoskoro ma odtiaľto prepustia a neostalo mi nič. Ani len blízka duša, nič, celkom nič! Len chorý, agresívny syn! A prepáč, že som...

To je v poriadku, povedala Adela a pohladila ju po ramene. Ulož si ma do mobilu. Keď ťa pustia, ozvi sa, okej?

Adela doma pretlmočila Pavlínin osud Tiborovi. Zatváril sa mrzuto. Nemáš dosť svojich starostí? S otcom? Akože jej chceš byť nápomocná?! Nie je tvoja kamoška. Kvôli nej si havarovala. Zahoď to za hlavu!

Tibor to myslí dobre, to Adela vie. Ale zahodiť za hlavu?! To sa nedá. Pousiluje sa pomôcť jej, aby sa znovu postavila na nohy! Život vie byť naozaj poriadne zamotaný.

  pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie