Vymenené úlohy

Po ceste z rodičovského združenia  Dáša tuho premýšľala. Tak tuho, že skoro zakopla o veľký koreň z odpíleného kríka, ktorý  vyčnieval  ako nemá výčitka pred vchodom do ich domu. Skoro som spadla, bodaj ho, a nedávno to isté. Načo Jakub vlastne čaká? Kým sa zmrzačíme? Tým chlapom treba všetko po lopate vravieť.  A aj tak to nepomôže. Spomenula som mu to najmenej päťkrát a nič! Koreň je tu a vyzerá to, že aj zostane. Minimálne týždeň, pretože počas pracovných dní Jakub nepohne ani prstom a cez víkend sa chystá do Zvolena za klientami. Ešteže tak dobre zarobí, v realitke sa našiel, predávať, ponúkať, to on vie. A aj zatajiť isté skutočnosti, na ktoré klienti nemajú možnosť prísť a keď už je ruka v rukáve a dom zaplatený, len  potom im občas drnčí  telefón a ona  je svedkom  výmeny názorov nahnevaného klienta a spokojného manžela, ktorý si  trie ruky a myslí si : Viete čo mi už teraz môžete...nič, ja v tom viem  totižto chodiť... Opäť sa myšlienkami vracia  k dnešnému popoludniu v škole. - Peter sa učí dobre, známky má oproti predchádzajúcemu  polroku lepšie, zlepšenie je výrazné hlavne v matematike a chémii, možno občas by ste s ním mohli doma  zapracovať na pravopise, nejaké diktáty navyše by to chcelo, ale o stupeň horšiu známku mať nebude, takže môžete byť spokojná. Len...zdá sa mi v poslednom čase nejaký nesvoj,  akoby ho čosi trápilo, zvnútra zožieralo, - odrazu povie triedna učiteľka a už len pozoruje znepokojený výraz na matkinej tvári. - Neviem o ničom, a chlapci, aj jeden,  aj druhý  sa mi dosť zdôverujú, sme si blízki odmala, nezvykli sme pred sebou mať žiadne tajomstvá. Aj doma je v podstate všetko v poriadku, neviem o tom, že by sme riešili nejaké vážnejšie problémy. Žeby sa zamiloval? Ale o tom by som  vedela ak nie od neho, Dušan, mladší syn, by mi to už bol prezradil.- Dáša vchádza do domu a len čo si v predsieni vyzuje topánky, už z hlavy vypúšťa problém, ktorý jej mierne pokazil náladu. Teraz rýchlo urobiť  večeru, volať mame, ešte som sa sľúbila pomôcť kamarátke, musím si rozpočítať, čo budem potrebovať  nakúpiť, keď zajtra pečiem tú tortu na objednávku, aha, chcela som si zacvičiť, ale stíham vôbec žiť? 

Pred tromi mesiacmi sa Peter pomaly  vliekol z nohy na nohu, má to zo školy domov  len kúsok a tam  sa mu ešte nechce.  Chvalabohu, že sme skončili  vyučovanie  o niečo skôr, taký nečakane získaný čas  vždy poteší.  Je piatok, učiť sa nepotrebujem, myslí si spokojne, tak hádam sadnem pred počítač a zasurfujem si. S pocitom výčitky svedomia sa pristihne pri myšlienke  na cigaretu, ktorú dnes cez prestávku potajomky vyfajčil za školou.  Nikto nevie o tom, že si občas z vreckového uleje na cigarety. Peniaze dá spolužiakovi a ten zase cez svojho otca prihrá mládeži drogu, ktorá spôsobuje rakovinu.   Keby to  mamina vedela, nepáčilo by sa jej to, ale hlavne asi preto, že si všetko alebo takmer všetko hovoríme, večer si občas zapálime voňavú sviečku, meditujeme spolu. A potom sa jeden druhému zverujeme so svojimi zážitkami, hovoríme o pocitoch, ktoré zažívame v konfrontácii s realitou života a našimi predstavami o tom, ako by to malo byť. Ach, mama, ty si taká úžasná žena, viem, že niektorí  naši spolužiaci ťa nám určite závidia. Vyzeráš pomaly ako naša staršia sestra, si taká láskavá, všetko vieš pochopiť, nikdy alebo takmer nikdy nesúdiš, výborne varíš a pečieš, rozumieš modernej hudbe aj kvetom a zvieratám,  tak prečo sa ti bojím priznať s tým, ako som podľahol pokušeniu a podlieham mu vlastne pravidelne...? A ešte niečo Petra trápi, a to ho trápi podstatne viac ako nešťastné cigarety. Bojí sa aj rozmýšľať o tom, čo videl celkom nedávno, čoho bol svedkom, bojí sa o mamu, bojí sa o svoju budúcnosť, bojí sa o budúcnosť svojej rodiny.      

V sobotu Dáša vypraví chlapcov na vlak, cestujú do Banskej Bystrice ku starým rodičom. Jakub bude celý víkend preč, tak sa rozhodla, že si urobí aj ona výlet  ku kamarátke do  dediny v susednom okrese.  Je krásne počasie, začiatok leta, slniečko  už od  skorého  rána  poriadne hreje, urobia si babskú jazdu po okolí, dajú si niekde v reštaurácii dobrý obed, poobede zákusok ku káve na dvore pod slnečníkom,  len my dve  tak ako kedysi za študentských čias, budeme do noci popíjať, spomínať a smiať sa na zážitkoch  z minulosti. Vyvetrám si dušu, usmeje sa Dáša, čo mi to len zišlo na um...taký výraz, vyvetrať dušu, ale ako sa hodí. Konečne na chvíľu vypadnúť od povinností, od varenia, prania, pečenia na objednávku, od kontroly domácich úloh, od rozhovorov vážnych aj nevážnych s dvomi chalanmi, konečne mať nablízku ženu, a môcť sa jej zveriť  s tým, čo ma ako ženu trápi, lebo žena žene veru najlepšie porozumie. Jaj, či sa len teším!

Keď už bola  takmer  pred dedinou, v ktorej bývala jej kamarátka,  odrazu si spomenula, že zabudla Jakubovi povedať, aby kúpil  vo Zvolene krmivo pre  akvarijné  rybky. Krmivo sa práve  dnes ráno  minulo a zajtra, keď  sa vráti, ryby budú odsúdené na hladovku.   Siahla do kabelky, chcela vybrať mobil a odrazu zistila, že si ho zabudla zobrať so sebou. Doparoma, musím sa vrátiť, bez mobilu nemôžem fungovať, pomyslela si, síce nie som ten typ, čo večne dakomu vyvoláva alebo vyťukáva smsky, ale s chlapcami potrebujem byť cez víkend  v spojení, takisto tam mám kontakty na rodičov, sestru, keby niečo súrne...a klienti, pre ktorých pečiem torty, sa môžu nečakane ozvať, nemôžem si dovoliť  neprijať  nejakú objednávku hlavne teraz, keď cez prázdniny  plánujeme ísť s chlapcami k moru a dokonca Jakub vravel čosi o poznávacom zájazde v Španielsku...    No dofrasa, otáčam to, Magde zavolám hneď z domu, že prídem neskôr.    

Keď zastala pred domom, uľavilo sa jej. Ešteže som na to prišla teraz, od kamarátky by sa mi už ťažšie odchádzalo naspäť. Otvorila vchodové dvere a kráčala po schodoch hore do svojej izby, kde ho nechala pravdepodobne ležať na stole.  Zazdalo sa jej, že zo susednej spálne počula nejaké zvuky. Ruka sa jej trocha zatriasla, keď stisla kľučku a vzápätí pochopila, čo  to znamená, keď sa povie o niekom, že stojí ako soľný stĺp.  Nebola schopná  sa ani pohnúť, v úžase vypliešťala oči na obraz pred sebou, v ústach jej zhorkli všetky sliny a niečo  v jej vnútri  sa  zlomilo. Jakub rýchlo prikryl nahé dievča, s ktorým ležal v posteli, no tvár  toho dievčaťa zakryť nestihol. A vlastne, malo by to zmysel? Keby bol v tej posteli ležal hocikto, na situácii by sa nič nezmenilo. Možno by to len  bolelo o kúsok menej, ale skutočne len o malinký kúsok. Z hrude sa jej ozval ston, chytila sa rukami steny, pretože trasúce sa nohy nechceli počúvať. Daniela. Maturovala nedávno  na strednej škole v ich meste, a ešte ona sa za ňu prihovárala u slovenčinárky a ostatných vyučujúcich, aby jej dali aspoň štvorky, len nech školu skončí.  Bola síce hlúpa a pomerne drzá, ale bola to dcéra Jakubovho partnera v podnikaní s realitami. Ich rodiny sa navštevovali pravidelne, nielen na sviatky, zvykli spolu občas aj dovolenkovať. Keď boli chlapci menší, Daniela ich strážila, kým sa ona s Jakubom vrátila domov z nejakej oslavy. Nemala ju síce rada, dievča nebolo jej krvnou skupinou, inteligenciou  skutočne  neoplývalo, ale zdá sa, že disponovalo inými  kvalitami...   

Z výletu za kamarátkou nebolo už nič. Trasúcimi prstami vyťukala smsku, že nepríde a všetko vysvetlí neskôr, že teraz to nedokáže.  Potom si sadla do svojej izby, uprene pozerala z okna a slzy jej prúdom stekali po tvári. Bolesť v hrudi  sa stupňovala, napätie mierne povolilo, keď si naliala do  väčšieho pohára koňak a razom ho do seba dostala. Neznášam koňak, ale nejako fungovať musím, ak  nechcem skončiť na pohotovosti. Keď  sa dostavili prvé účinky a alkohol splnil svoj účel, dokázala sa už aj usmiať  a zakývať susedke kráčajúcej popri ich dome, dokázala sa aj zasmiať na tej trpkej fraške, ktorá sa odohrala po odhalení nevery. Jakub za ňou neprišiel, nedokázal sa jej pozrieť do očí, keď ho videla  vychádzať zo spálne, zato Daniela sa ukradomky snažila zachytiť výraz tváre tety Dášky, ako ju volala.  Dáša však bola dobrým psychológom a v tvári svojej sokyne čítala ako v otvorenej knihe. Tá tvár bola tvárou víťaza, nie tvárou pokoreného.

O mesiac už každý, kto sa zaujímal o klebety, vedel, čo sa v rodine známeho podnikateľa stalo. Sústrastné pohľady  blúdiace zvedavo po jej tvári, si už ani nevšímala. Najväčšou oporou  boli pre ňu rodičia, sestra, pár známych a samozrejme, synovia.  Keď pozrela do oči Petrovi, vedela, že  pravdu poznal oveľa skôr ako ona a už jej bolo jasné, čo ho to zožieralo zvnútra, na čo narážala triedna učiteľka.- Mami, videl som ich raz, ako išli v aute po meste a všimol som si, že ho hladkala  a dala mu pusu, nebol som si však istý, čo to má všetko  znamenať, a nechcel som, aby si sa trápila.- zveril sa jej Peter a vyklopil zo seba aj pravdu o cigaretách s tým, že si dáva záväzok, že s fajčením nadobro prestane, kvôli nej, aj kvôli sebe. Keď je otec taký hajzel, ja chcem byť teraz tvojou oporou.  Neprítomne ho objala a pobozkala a pritisla si k sebe aj menšieho, Dušana. -  Bude dobre, pozbieram sa a dostaneme sa z tejto kaše, nebojte sa.  O otcovi nevravte nepekne, vás má rád  a záleží mu na vašej budúcnosti, vám nechcel ublížiť...možno ani mne...snažila sa Dáša Jakuba obhajovať  aspoň pred synmi, keď v duchu mu robila výčitky a častovala ho nepeknými nadávkami. Je to však otec mojich detí, obaja sme inteligentní ľudia a ja nechcem klesnúť na úroveň tej...  

Súd ich rozviedol pomerne rýchlo aj vzhľadom na vytŕčajúce bruško Daniely, ktorú si Jakub hneď vzápätí na to zobral.  Neprisahal jej v kostole, že s ňou zostane v dobrom i v zlom, mali len obrad na úrade, ale každý, kto si vie spočítať koľko  je dva a dva vedel, že ani prisahať nemusí. Ťahal na päťdesiatku, ukážkový krásavec nebol, takže ak  by sa náhodou vyčerpalo žriedlo jeho peňazí, mladá žena po jeho boku, by si zrejme hľadala náhradu. Možno to bolo jasné aj jemu, pretože zakaždým, keď sa jeho pohľad stretol s Dášiným,  čítala v ňom, že ľutuje, že si nie je istý, či to bol správny krok, že ak by mu manželstvo nevyšlo, ona je matkou jeho detí a že v kútiku duše dúfa v odpustenie.

Pomerne rýchlo sa citovo odpútala, potrebovali ju synovia, rodičia, klienti a veľký dom. Ten jej zostal, Jakub sa dočasne  presťahoval ku svokrovcom a usilovne začal pracovať na novostavbe. Veľmi skoro vďaka peniazom a kontaktom stál na blízkom pozemku menší domček, do ktorého pribudol jeho tretí syn. Ľudia mu však nezávideli. Uštve sa pri nej, uvidíte, všetko sa mu vráti, taký názor panoval vo všeobecnosti  a on to vedel, ale nemalo zmysel niečo riešiť. Čo som si navaril, to si aj zjem, myslel si  a tešilo ho aspoň to, že  Peter a Dušan na neho celkom nezanevreli, že sa mu dokázali aspoň pozdraviť a prehodiť po telefóne pár slov, ak to bolo potrebné.  

Staršia moletná bruneta, perfektne oblečená, na očiach drahé značkové slnečné okuliare  sa práve nakláňa ku recepčnej a hovorí s jemným  maďarským prízvukom :- Kedy mi tu nechal odkaz? Veď sme spolu ráno telefonovali, vedel, že prídem a teraz odrazu musel nečakane odísť? –Je mi ľúto, ale  prišiel asi pred polhodinou a nechal na recepcii  list  v obálke, nepýtala som sa, pochopiteľne, čo v tom liste je, povedal  len,  že sem príde jeho manželka a že  jej mám dať toto.- Moletná bruneta si recepčnú premeria : - A vy tu pracujete odkedy? Keď som naposledy penzión navštívila, bola tu taká mladučká slečna, ktorá sa striedala ešte s jednou v približne v rovnakom veku, vraveli, že obe chcú po čase  študovať na vysokej škole. Ale to nebolo tak dávno. Dáša pokrčí plecami a akosi ospravedlňujúco  povie, som tu len tretí mesiac, našla som ponuku na prácu recepčnej cez  inzerát, viem  dobre nemecky a trocha anglicky. –A ste veľmi príjemná,kultivovaná dáma,  nie ako tie mladé žaby, čo si myslia, že pojedli všetku múdrosť sveta.  Vy už tiež asi o živote viete svoje.  Vidno vám to na očiach. - Veru myslí  si trpko Dáša, všeličo som si už zažila. –Moletka pokračuje :  Môj muž tu zvykol zamestnávať také osemnástky,  tesne po strednej škole, som rada, že konečne pochopil... Ak to tu má mať istú úroveň, nemôže každú chvíľu meniť zamestnancov, treba zamestnať takých, ktorým na našom penzióne bude záležať a nebude pre nich len prestupnou stanicou.  –Mne sa tu páči, som spokojná, neplánujem odísť - odvetí Dáša. – Pred rokom a pol  som sa rozviedla, mám dvoch chlapcov, obaja študujú tu v meste, potrebovala som  stabilnú prácu, pravidelný príjem. Z predchádzajúcej práce som po rozvode odišla na vlastnú žiadosť. –Áno? zaujíma sa moletka.  Aj ja mám dvoch synov, ale už dospelých, no zatiaľ sú ešte slobodní. Ja nemusím pracovať, tento penzión nám dosť vynáša, ale napriek tomu sa snažím byť aspoň nejako užitočná, tak dohadzujem manželovi klientov. Tak nech ste tu spokojná, ja sa teda poprechádzam ešte  po meste  a vrátim sa, keď tu Dominik bude. Napísal, že  mi zavolá, keď skončí jednanie. Alebo si idem dačo dobré  dať  a až potom pôjdem do mesta. Čo by ste mi odporúčali z dnešného menu? – usmeje sa už uvoľnene.    

Keď pani manželka z penziónu odišla a vrátila sa na južné Slovensko, kde mala trvalý pobyt, Dominikovi značne odľahlo.  Ja viem, že  ma tu chodí občas kontrolovať, myslí si, že  som malý chlapec alebo že mi nedochádza? Nie, nežiarli  na mňa, -hovorí žene, ktorá leží vedľa neho na posteli v luxusnej izbe  penziónu, skúma jej reakciu  a pokračuje  :-  My už dávno vedieme každý svoj vlastný život. No načo sa rozvádzať ? Deti sú veľké, onedlho budú mať  svoje  rodiny, každý  z nás má svoje vlastné príjmy, a ja som presvedčený, že aj ona dakoho má. Celé tie roky, čo chodím domov iba občas, by predsa nebola sama. Možno nemá milenca, ale aspoň kamaráta na rozhovor, občasné výlety, návštevy kina... Že sem občas príde, to je fakt,  ja vlastne ani  neviem prečo, či z nejakého trucu alebo  snáď má pocit majetníctva. - Žena vedľa neho si rukou prečeše  dlhé čierne vlasy, ktoré  zatiaľ neskrývajú  ani jednu šedinu,  preloží  nádherne formované  štíhle nohy cez tie jeho a pritúli sa k nemu.  Jemným hlasom, ktorý ľudí zvyčajne upokojí,  aj keď majú zlú náladu zareaguje na Dominikove  slová :  –Miláčik, naozaj si si istý, že k tebe už nič necíti? Myslíš, že o nás dvoch nič netuší? – Som ešte stále jej muž, tak jej svojím spôsobom na mne záleží a ako  aktívna  katolíčka je dosť zásadne proti rozvodom.  Ale ona dobre  vie, že ja sa rozvádzať nechcem.  A že  by tušila o nás? To som  si  istý, že nie. –Tak ako netušila o tých predtým, o tých študentkách, čo pracovali  v penzióne, pomyslel si v duchu. Síce, ktovie? Hlúpa nie je... Určite  vie,  že som tu bez ženy nezostal, ale že by som si začínal s tak mladými ročníkmi, to jej asi nenapadne. No veď hej,  pri nej som už roky  hral  úlohu konzervatívneho  pána  v rokoch, ktorý má svoj usadlý spôsob života  a v podstate mu  stačí  dobré jedlo, spánok, dovolenky, a práca...  Netuší o tom, aké túžby majú muži v skutočnosti... A tak je to dobre. – uzatvára  Dominik úvahy vo svojej hlave a pobozká spokojne svoju milenku. 

Jedného dňa urobila pár zásadných rozhodnutí, týždeň jej trvalo, kým myšlienky pretransformovala na skutky  a po týždni odišla za novou prácou do metropoly Slovenska. Keď sa teraz  Dáša  prechádza uličkami Bratislavy, v duchu si blahoželá k dobrému rozhodnutiu. Chlapci doštudujú vo svojom  rodisku, bývalý na nich bude dozerať, v tomto mu verím. Už dávno pochopil, aký omyl urobil, ale už je neskoro.  Vidím na ňom, aký je strhaný, nervózny, život s Danielou mu viditeľne neprospieva. A ja som musela odtiaľ odísť, dusilo ma to tam všetko.  Budúcnosť som si s Dominikom spájať nemohla, keby aj bol uvažoval o rozvode, ako raz naznačil, jeho povaha nás nepredurčovala k šťastnému spolunažívaniu.  Myslí si, že neviem o tých babách, ktoré sa striedali u neho v penzióne, o tých jeho posteľových radovánkach. Mňa nepodvádzal, dobre, ale dokedy by vydržal sekať dobrotu? A tie jeho maniere, len čo na mňa pozrel nejaký cudzí chlap, už začali scény....je zvláštne ako chlapi, čo veselo podvádzajú svoje ženy a  menia partnerky ako špinavé prádlo,  vedia odrazu žiarliť, keď sa im zdá,  že im ich korisť môže uniknúť...  Nie, už takto ďalej žiť nechcela.  V pretvárke, klamstvách, bez úcty k človeku vedľa seba strácala úctu aj k sebe samej. A ja som myslím, hodnotný človek, ešte môžem niečo v živote dokázať. Chcem ešte  stretnúť muža, ktorý ma bude skutočne milovať, -  usmeje sa a hodí kúsok pečiva na zem holubovi, ktorý jej vzápätí hrkútaním vyjadruje  vďaku. Ach, ako dobre, že si sa tu zjavil, pripomenul si mi, že mám kúpiť krmivo pre rybičky...

Mária Sliacka