Všetko zlé je na niečo dobré

Keď sa Milena, rozvedená štyridsiatnička zoznámila s Jurajom, pocítila mravčenie. V bruchu či v kolenách, alebo niekde medzi kolenami a bruchom, to vlastne ani nie je dôležité. Podstatné je, že v jeho prítomnosti okamžite ožila. Mala za sebou nevydarené manželstvo, po rozvode na chvíľu zanevrela na celú mužskú populáciu, no ubehlo dosť času a ona sa nedávno, samozrejme zo špásu, pri sobotňajšej fľaštičke v kruhu kamošiek vyjadrila, že by išla už aj s čertom, len keby prišiel. Žila sama vyše roka a zavše si po nociach, v prázdnej veľkej posteli, poplakala... Milena nie je z tých žien, ktoré si vystačia samé. Tá jej samota bola čistá osamelosť v pravom slova zmysle a ona v nej nenachádzala žiadne potešenie či príležitosť a priestor na vlastný osobnostný, či nebodaj duchovný rast. Samota ju ničila, znášala ju veľmi ťažko a zo strachu pred ňou by už bola schopná vhupnúť do vzťahu s kýmkoľvek, no ako naschvál, nebolo nikoho, kto by za to stál. A pritom, kedysi to bývalo také ľahké. Vždy mala okolo seba nejakých mužov, no teraz... Štyridsať jej už odbilo, v kruhu priateľov, s ktorými sa sporadicky stretávala, sa neobjavovali žiadne nové tváre, tie staré boli všetky zadané v rôznych formách partnerského zväzku, a sama na vlastnú päsť nikam nechodila. Priatelia ju pred rozvodom posmeľovali: „Si skvelá baba, aj do koča aj do voza, prehrmí rozvod, uvidíš, niekoho si nájdeš a budeš opäť šťastná. Poznáš to predsa s tými dverami, keď sa jedny zavrú, iné sa otvoria...“ no to bolo pred rokom. Odvtedy v ich úzkom priateľskom kruhu pribudli nové zlomené srdcia, a to, že je Milena stále sama, sa akosi prestalo riešiť. Medzitým sa síce zatvárali a otvárali najrôznejšie dvere, no ani za jednými z nich Milena nenašla svoje šťastie.

Takže Juraj sa zjavil v jej živote doslova v poslednej chvíli. Bolo to na oslave narodenín ich spoločného kamaráta Palina, kde Milena nemohla chýbať, a keď si k nej Juraj prisadol, okamžite zacítila šancu, a to mravčenie...

Juraj je fasa chalan, žije už hádam desať rokov v cudzine, dobre sa tam uchytil a na Slovensko sa vracia ozaj iba zriedka, zreferoval jej Palino. Tentokrát ho domov priviedla naozaj nemilá udalosť, umrel mu otec, no Juraj má taký dobrý zvyk, kedykoľvek, keď sa doma ukáže, skočí aspoň na chvíľu k Palinovi. Ak už nie pre iné, tak kvôli pošte, ktorej je síce čoraz menej, no on mu ju aj tak poctivo vyberá zo schránky. Takže sa zastaví aj teraz, pokecajú, možno vypijú po jednom pive, ale až potom... po pohrebe. Náhoda ho však predbehla a Juraj s Palinom sa stretli ešte pred pohrebom v obchode s potravinami. A vtedy Palino Juraja, skrúšeného z celej tej smutnej rodinnej udalosti, pozval na túto oslavu. A on to pozvanie prijal, už vopred totiž vedel, ako bude posedenie so starými známymi po pohrebe a po kare potrebovať, a tak aj bolo. Ten pohreb bol čistá katastrofa. Súrodenci si samozrejme neodpustili vytknúť mu aj tentokrát, ako sa na otca vykašľal, odtatáril sa kamsi do sveta a oni aby sa starali. No na pozostalosť, na tú si určite bude robiť nároky. Držali sa akurát v dome smútku počas obradu a v neveľkej reštaurácii iba po prvý prípitok. A potom sa doňho ako sršne pustili. Akoby on práve nestratil otca, akoby Juraja otcova nečakaná smrť neranila. Nuž schmatol sako, z kufra auta vylovil fľašu, ktorú pre istotu kúpil hneď vtedy v tých potravinách a večer okolo deviatej, keď bola nálada pod altánkom na Palinovej záhrade najlepšia, sa tam zjavil. Posadili ho vedľa Mileny, ktorú síce nepoznal, no zoznamovanie šlo v ten večer veľmi hladko. V tej veselej spoločnosti Juraj okamžite pookrial, zabudol na svoj život v cudzine, nemyslel na zosnulého otca a ani na nepochopiteľné zádrapčivé reči súrodencov a švagrovcov. Milena mu padla okamžite do oka a on sa bavil. Bola za každý špás, vedela sa odviazať, no cez ten jej zdanlivo veselý smiech Juraj aj tak vycítil, že dokonale šťastná, tá žena nie je. Dokázal by s ňou stráviť ešte jeden večer, ale už len vo dvojici, a vôbec by nemuseli okamžite skákať do postele. Dobre sa s ňou rozprávalo, mala správne názory... a aj sa dobre bozkávala, konštatoval, keď sa cestou domov podopierali. Prv, než by Juraj opäť odišiel, stretli sa ešte trikrát, zakaždým to bolo fajn, zblížili sa a obaja úprimne ľutovali, že sa teraz uvidia - v lepšom prípade - o pol roka.

„Iba žeby...“ nadhodil Juraj, nedopovedal síce, ale Milena zbystrila. To jeho „iba žeby“ zaváňalo nádejou, bola to predzvesť nejakého riešenia, hoci netušila, čo má chlap za lubom. Dokonca ani sama za seba by v tej chvíli nedokázala povedať, čo za zvrat udalostí by jej osobne najviac vyhovoval. Vedela iba jedno, a to, že sa s ním nechce na pol roka rozlúčiť.

„Iba žeby si šla so mnou,“ riekol Juraj rozhodne, a tak prirodzene, akoby ju volal, aby mu pomohla v neďalekom butiku s kúpou nohavíc. „Ako... s tebou?“ nechápala. „Tak... normálne. Pozri, ty si sama, ja som sám, je mi s tebou fajn, lenže ja som tam viac doma, než tu, to je po desiatich rokoch hádam jasné. Navyše, sme tam celá komunita Slovákov, samí správni ľudia, veď uvidíš a dáš mi za pravdu. Kdežto tu je to, až na pár kamošov iba moja neznesiteľná rodina a neistota. Tu ja už nemám čo hľadať. Obľúbiš si to tam, domov sa ti nebude chcieť. No a neskôr si nájdeš nejakú prácu, ako my všetci, proste začneš – začneme nový život. Nikdy si nad niečím takým nepremýšľala?“ Nuž, možno aj premýšľala, iba že tú myšlienku zakaždým hneď aj zavrhla. Na také dobrodružstvo bola Milena zbabelá. Sama, tak ako iné ženy odchádzajú, by ona do cudziny nikdy nebola schopná odísť. No takto, s chlapom, dá sa povedať, že nastúpiť už do riadne rozbehnutého vlaku, to by hádam aj riskla. Nemala čo stratiť. Žije sama v byte s veľkou smutnou posteľou, deti dospelé, žijú v iných mestách, nikomu by nechýbala, keby čo i len na skusy odišla. Aj načasovanie by bolo perfektné, práve si totiž hľadá novú prácu, pretože v tej starej, v ktorej pôsobila neuveriteľných pätnásť rokov, dala pred prázdninami výpoveď. S riaditeľkou si už nejaký ten rok vzájomne strpčovali život, nemalo zmysel ostávať dlhšie v takom otrávenom a dusnom prostredí, no neobávala sa, učiteľka s jej špecializáciou si prácu skôr či neskôr nájde. Ale teraz, s chrobákom v hlave, ktorého jej tam Juraj vsadil, videla všetko inak. Predstavila si život v cudzine, úplne iný život, život s chlapom, s ktorým sa len pred niekoľkými dňami zoznámila a prekvapilo ju zistenie, že pri tej predstave nemala žiadne negatívne pocity.

Klamala by, keby tvrdila, že sa na prvý pohľad až po samé uši, ako dáka pubertiačka do Juraja zaľúbila, to nie. Nebola to taká láska, od ktorej človek ohluchne, oslepne a len ide a skáče strmhlav do hlbín, to teda nie. Juraj bol síce pohodový chlap, ani škaredý, ani pekný, taký slovenský priemer v najlepších rokoch a ona sa s ním cítila výborne, no aj keď si padli do oka, obaja ostali stáť pevne nohami na zemi. Hádam preto, že už nemajú dvadsať. Navyše to, čo medzi nimi vzniklo, bol ten vzácny typ známosti, pri ktorej majú obaja pocit, akoby sa poznali už roky, a tak Milene rozhodovanie naozaj nezabralo veľa času.

Rozhodla sa doslova od večera do rána, o necelých dvadsaťštyri hodín už spolu sedeli v lietadle a tajuplne sa na seba usmievali. Niečo také spontánne, vzrušujúce a bláznivé by od ženy v jej veku a s jej konzervatívnou povahou sotva niekto očakával, no hádam práve to ju na tom celom bavilo najviac.

V cudzine, v dome na vidieku, kam ju Juraj zaviezol, od ktorého k moru nebolo naozaj ďaleko, sa čoskoro zabývala, zoznámila sa s tamojšími Slovákmi, zbližovala sa s Jurajom a deň šiel za dňom ako po masle. Preňho sa jej príchodom nič podstatné nezmenilo, on nič neriešil, iba zapadol do svojho tamojšieho navyknutého stereotypu a bol presvedčený, že Milena sa nestratí. Veď nie je žiadne dvadsaťročné húsatko, ktorému sa práve oči otvorili. Nabrala už v živote skúseností, poradí si. Hádam ju nebude za ruku vodiť od miesta k miestu. Na to nemá ani čas, ani povahu. Ani jemu nikto nič nepriniesol na tácke, sám si všetko vychodil a vydrel, a to keď začínal, ledva dokázal v cudzej reči zaťať. „Máš obrovskú výhodu, ovládaš reč,“ prehodil s nadšením v jeden z tých prvých spoločných večerov a mechanicky si pri tom meral tlak. Rezko založil manžetu tlakomeru na rameno, ukazovákom na perách Milene naznačil, aby bola chvíľu ticho, a keď prístroj po chvíľke tichého bzučania zapípal a ukázal hodnoty, Juraj sa nepokojne zahniezdil. „Mám vysoký tlak... nič nové, je to dedičné“, prehodil ledabolo a vrátil sa obratne k téme hľadania vhodnej práce pre Milenu. „Mne neprekáža, že nebudeš pracovať, som rád, že si tu, a to mi stačí. No tebe bude celé dni dlho.“ Áno,  je rád, že ju tu má, pretože mu operie, prichystá večeru aj desiatu na ďalší deň, uprace aj poteší. Takto, rozmenené na drobné to vyzeralo tak, akoby si ju sem priniesol čisto zo zištných dôvodov, no nebolo to tak. Niečo medzi nimi bolo, mali sa radi tak po svojom, tak akosi voľne, športovo a bolo to fajn. Viac než fajn. Poskytol jej bývanie na prekrásnom mieste, o nič sa nemusela starať, nákupy robil on, mala k dispozícii internet, na začiatok od nej nechcel nič iné, len aby si hľadala prácu, čosi pripravila na večeru, no vyslovene na tom netrval, hlavne však, aby ostala taká skvelá, ako bola na Slovensku. Iba škoda, že romantika, ktorú si priviezli so sebou zo Slovenska, bola po dvoch týždňoch preč. Rutina jej zapchala ústa, lebo celý ten zahraničný život frčal ako dobre naolejovaný, no chladný motor. Juraj, spolu so spolubývajúcimi ráno vstali, v spoločnej kuchyni chvatne dačo zhltli, naliali sa kávou a na troch autách vyrazili do hlavného mesta, vzdialeného asi dvadsať kilometrov, do roboty v automobilke. Večer sa umordovaní vracali, nespokojne frfľali, vraj makajú ako otroci, nebolo by na škodu nájsť si konečne aspoň trochu ľahšiu prácu, potom si trošku vypili na uvoľnenie a presne, ako roboti, o desiatej zaľahli a ráno opäť odznova to isté. Deň, čo deň to isté, ako cez kopirák. Milena nebola zas až taká romantička, no toto bolo aj na ňu príliš. Prekrásne okolie, more, to všetko akoby tam pre nich ani nebolo, zrejme sa toho už nabažili, čo teda vonkoncom nechápala. Prvé, čo by ona po ťažkom dni urobila by bolo, že sa hodí do priezračnej vody, no oni nie. S tamojšími nenadväzovali kontakty, nikdy si nezašli do priľahlého mestečka, ani jediný raz sa jej nepodarilo Juraja prehovoriť, aby si tam večer zašli, posedeli v niektorej z putík, ku ktorým doliehal šum mora, alebo sa len tak poprechádzať uličkami sami, ruka v ruke, no on nie a nie. Najhoršie to však bolo aj tak v tom dome. S Jurajom síce mali svoju veľkú izbu aj vlastnú kúpeľňu, o ktorú sa s nikým nemuseli deliť, no aj tak nemali takmer žiadne súkromie. Tam to už jednoducho tak chodilo, mali to tak zaužívané, že bol každý pre každého v každej chvíli dostupný. Proste veľká a súdržná komunita, do ktorej sa však Milena akosi nedokázala včleniť a kde si – napriek Jurajovým priaznivým prognózam – s nikým tak úprimne, naozaj nezapasovala. A bolo to vzájomné, oni zas považovali Milenu za akúsi divnú, takú nijakú, lebo s nimi nezdieľala ich neokrôchaný druh humoru, nerozumela ich štýlu. Ako by aj mohla, veď oni všetci pracujú na tom istom mieste, majú teda úplne prirodzene kopec takých spoločných tém, ku ktorým ona nemá čo povedať, tobôž sa ešte na nich smiať či baviť. A divné im pripadali aj jej večné potulky po priľahlom malom rybárskom mestečku, kde oni za celý ten čas boli hádam raz a nič pozoruhodné tam neobjavili, zato ona sa tam vraj chodí ukájať každý druhý deň. A aj to jej vysedávanie pri mori... len tak, čumí do vody a rozjíma. No fakt divné.

Vedela, že sa jej za chrbtom sarkasticky škeria, že jej inakosť je pre nich vďačným zdrojom zábavy presiaknutej posmeškami, no kašľala na to. Ich vzájomné nesympatie však dosiahli svoj vrchol, keď jej začali dohadzovať prácu. Zrejme ich o to Juraj požiadal, kto vie, možno sa mu už po mesiaci zdalo patričné, aby aj ona niekde zarezávala, a tak zaangažoval aj spolubývajúcich, ktorí boli v tomto smere naozaj snaživí. A boli to samé luxusné ponuky, po ktorých si človek prsty pooblizuje, všetko u nich, v automobilke, kde inde, však nič iné z celej cudziny, v ktorej žili, akoby ani nepoznali, lebo nikam nechodili. Upratovačka výrobnej haly, pomocná sila v sklade a jedného dňa jej s obrovským nadšením oznámili, že sa uvoľnilo miesto pomocníka v kuchyni v ich závodnej jedálni. Tak to bolo teda terno, stačí sa ísť predstaviť, čisto formálne, lebo to miesto je už v tejto chvíli jej. Vtedy sa už ohradila: Sorry, ale ja som učiteľka! Temer im dych vyrazilo. Chvíľu po sebe zaskočení pozerali, a potom sa s opovrhnutím v tvárach pobrali po svojom. Ona je učiteľka, ó... začula, aj keď o to nestála. Vtedy sa s Jurajom trošku poharkali, ale on ju pochopil. Priznal sa, že kamošov poprosil o pomoc, ale nemyslel to zle. A zato, s akými ponukami prišli, vraj on už naozaj nemôže. No tak či tak, iné si tu našinec ťažko nájde na prvý šup. Niekde proste treba začať. Uznala, že trocha pravdy na jeho slovách bolo, ale vážne len trocha. Podľa nej všetci títo Slováci robia obrovskú chybu, keď zoberú hocičo. A aj to ich večné pendlovanie troma autami denne tam a naspäť stojí kopec energie aj peňazí. Večer čo večer frfľú nad tou otročinou, ale nič nespravia pre to, aby sa mali lepšie. Takže jej pre zmenu ich systém nepripadal vonkoncom racionálny. Ona každopádne aj ďalej lovila na internete a hľadala profesie školstvu aspoň trošku príbuzné, ideálne v tom malom mestečku, kam sa dalo pohodlne zájsť na bicykli. No podľa spolubývajúcich zas len čistý „nonsens.“ Ako táto ženská rozmýšľa?

A možno by aj bola napokon niečo podľa vlastných predstáv našla, pretože sa v mestečku zoznámila s niekoľkými predavačkami, ktoré tam poznali väčšinu obyvateľov, nebyť toho nešťastia, čo sa po necelých troch mesiacoch prihodilo. Bola si v ten večer posedieť pri mori, robievala to často a rada, no tentokrát sa zdržala o trošku dlhšie. Nemohla sa odtrhnúť, hoci sa už stmievalo a o taký čas sa na tomto mieste, pánu Bohu za chrbtom, nerada premávala vonku sama. Juraj s ňou nechodil a nešiel ani teraz. Keď odchádzala, hral s chalanmi karty, potom sa vraj navečerajú a pôjdu si ľahnúť. No len čo sa vrátila a vošla do domu, v tej istej chvíli začula dunivé ťažké buchnutie a čosi sklené sa rozbilo na dlážke. Prichádzalo to z kuchyne, nuž sa tam s nedobrou predtuchou rozbehla. Spolubývajúci, tí sa tiež museli práve len pred chvíľou rozpŕchnuť od stola po večeri do svojich izieb, ešte počula ich ťažké kroky a hlasy na schodoch, no aj oni spozorneli na ten dunivý náraz a štrngot rozbitého skla, a dupotavo sa náhlili späť, dolu do kuchyne. Keď Milena vykríkla, stáli už všetci okolo nej a v náhlivosti robili, čo bolo treba. Jeden privolal záchranku, druhý kontroloval, či Juraj dýcha a či má pulz, tretí zametal rozbité sklo z pohára, čo mu z ruky zrejme vypadol, štvrtý upokojoval Milenu. Vysvitlo, že všetci o Jurajovom vysokom, ba priam alarmujúco vysokom tlaku vedeli, všetci ho vystríhali, radili, nech to neberie na ľahkú váhu, všetci s niečím podobným počítali, lebo sa to už vraj stalo... mal už jeden slabší infarkt... pred rokom. O tom Milena nič nevedela. Poznala iba Jurajovu zbagatelizovanú verziu a jeho žoviálne reči o tom, že zlá zelina nevyhynie. Nebral lieky, nedbal na životosprávu, ignoroval Milenine dobre mienené rady ohľadne stravovania a zmeny životného štýlu aj tempa. No, ukázalo sa, že tentokrát to nebol infarkt, lež mozgová príhoda.

O pár dní už s paralyzovanou pravou stranou, sediac na nemocničnej posteli vtipkoval, že ho to, našťastie, len tak lizlo. Milena mala chuť streliť mu facku! „Takto ľahkovážne sa stavať k vlastnému zdraviu! Však si mohol pokojne zomrieť! Uvedomuješ si to vôbec?“ zvýšila hlas, keď ostali v miestnosti sami. „Keby som bola ostala na pláži o pätnásť minút dlhšie, mohlo sa to celkom kľudne stať, pri mozgovej príhode hrajú totiž rolu minúty.“ No on bol nad vecou, vraj hej hej, aj doktor povedal, že mal veľké šťastie, že mu kamaráti okamžite pomohli. Nebyť toho, dopadol by oveľa horšie, je mu to jasné. No takto, vraj má dobré šance, že to s lekárskou pomocou a dobrou rehabilitáciou „rozchodí.“ Milene sa tisli slzy beznádeje do očí. Jurajovi bolo ledva rozumieť, pravú stranu tváre mal ochrnutú, z jeho úst vychádzali skomolené nezrozumiteľné slová omývané cícerkom slín, pravú ruku mal meravú, postaviť sa nedokázal a on sa smial. Bola naňho veľmi nazlostená a zároveň jej ho bolo strašne ľúto. Márnosť život! Nedokázala si ani predstaviť, čo bude nasledovať okrem toho, že sa nasledujúci rok, možno aj dva, v práci Juraj neukáže. Bude potrebovať dvadsaťštyri hodinovú opateru a bola si vedomá aj toho, že Juraj je možno zato tak nad vecou, lebo na to má človeka. Ju. Od nej sa teraz očakáva, že ho bude prebaľovať, kŕmiť, polohovať, tolerovať jeho nálady, presádzať z postele do vozíčka a odtiaľ zasa späť do postele.... Bože dobrý, to čo bude za život? Iste, možno občas pomôžu aj chalani, keď ho bude treba povedzme dvihnúť a vložiť do vane, no väčšina starostlivosti bude na nej. Vo dne, v noci, bohvie ako dlho.

V ten rozhodujúci večer, kedy sa zapovedala, že dovtedy z pláže nevstane, kým sa definitívne nerozhodne čo urobí, za ním v nemocnici nebola. A ani nikto zo spolubývajúcich. Chalani v ten deň robili vo fabrike nadčasy a Milena si konečne, po prvý raz od toho nešťastného večera, keď sa Juraj sklátil porazený v kuchyni na dlážku, zišla dolu, k moru. Už to veľmi potrebovala. V hlave chaos, v nemocnici vlastne tiež a ani Juraj jej to neuľahčoval. Tentokrát jej neprekážalo, že je už tma, že tam presedela hádam aj štyri hodiny s pohľadom upretým na ligotavú hladinu a nadskakujúce vlnky, lebo si potrebovala roztriediť myšlienky aj pocity a vyniesť verdikt, ktorý sa zrejme nie každému bude páčiť. Mala pripravené dve verzie, ktoré v jej hlave vznikli počas uplynulých niekoľkých dní, a ktoré sa čoskoro chystala predostrieť Jurajovi. Sama ešte presne nevedela, ktorá z nich by bola jej osobne milšia, definitívne sa hádam rozhodne až podľa toho, aký výraz tváre nahodí Juraj, keď mu povie, že je ochotná starať sa oňho, pretože ho má rada, no nie tu. Na Slovensku, bez všetkého. Môže sa, prirodzene, nasťahovať k nej do bytu a ona preňho spraví, čo bude v jej silách. Len nech od nej nechce, aby ostala a starala sa oňho tu, kde je ich izba izbou pre všetkých, kde sa o kuchyňu delí desať ľudí a kde je najbližšia lekáreň a klinika vzdialená dvadsať kilometrov. A to sú len tie najvypuklejšie prekážky. Milena sa pozná, v takýchto podmienkach by sotva dokázala bez emočných výbuchov denne opatrovať postihnutého priateľa, ktorý zo všetkého najmenej potrebuje práve emočné výbuchy. Takže si to treba naozaj dobre premyslieť. Bez afektu a zbytočného vyhrocovania emócií. A ak nie, nuž tak sa vráti na Slovensko... sama. Možno je to kruté, možno aj sebecké, no inak nemôže. Toto bude musieť nejako šetrne Jurajovi naservírovať a veru, sama netušila, ako to dopadne.

Či sa stal zázrak, či spolubývajúci vycítili Milenine úmysly, alebo to bol z ich strany len akýsi súcit, jedného večera sa úplne spontánne zišli všetci spolubývajúci a sadli si s Milenou za stôl v kuchyni. To sa za štvrť roka nikdy nestalo. Keď ich ona zo začiatku pozývala, že pripravila čaj, upiekla bublaninu, nech sa prídu ponúknuť, mali vždy niečo súrne. Skajp s rodinou z domu, či niečo iné, zaiste vymyslené, nuž im, celkom prirodzene, požičané vracala rovnakým spôsobom. Tentokrát sa však zhovárali tak družne a s pochopením, až tomu bolo ťažké uveriť a ona im napokon o svojom pláne otvorene porozprávala. Vraj správne, na jej mieste by to riešili rovnako, úplne ju chápu, má to len jeden háčik, Juraj na Slovensko nepôjde, povedali. Za to by vraj dali ruku do ohňa. A potom, tu je aj tá lekárska starostlivosť na inej úrovni, Milena, veď si predsa sama videla tú kliniku, kde by také na Slovensku... veď uznaj.

Popravde, trocha jej to rozhodovanie týmito rečami uľahčili, no vždy tu ešte bola možnosť, že tak hovorili len preto, aby sa jej zbavili. Nevyznala sa v nich, no veľmi chcela veriť tomu, že by v takejto situácii už len hádam neboli k nej zákerní a zloprajní.

Už keď Juraja doviezli z nemocnice domov, bolo na ňom badať slabučké zlepšenie, no možno sa len naučil s  nehybnými perami lepšie artikulovať. Každopádne, Milena zreteľne rozumela, keď rázne vypľul jedovaté: ani bohovi!  Bola to jeho odpoveď na Mileninu ponuku, že by odišli spolu na Slovensko, kde by sa oňho starala. A pretože aj ona mala vo svojej povahe dosť spurnosti a trucovitosti, okamžite si pomyslela, že nech ho teda opatruje kto chce. Čo to je za reakciu? Vraj ani bohovi. Ako rozmaznané chalanisko! No dopriala mu deň, dva, nech sa na to vyspí, nech si to premyslí, nech si pohovorí s kamarátmi, na ktorých ešte stále viac dal, než na ňu a ona to dokázala tolerovať, a potom nech sa definitívne vyjadrí. Lenže prešiel už týždeň, ona okolo neho kmitala potkýnajúc sa pritom o spolubývajúcich, on pričasto strácal trpezlivosť, bol zo svojho stavu na nervy, lebo doma bolo všetko oveľa ťažšie než v nemocnici, kde mu so všetkým pomáhali kadejaké šikovné prístroje,  stalo sa už aj to, že šmaril o stenu šálku s čajom, lebo bol horúci, a tak Milena vyšla s ultimátom. „Do zajtra. A zajtra mi definitívne povieš, čo s nami bude ďalej. Okej? Proste, či ostaneme spolu, alebo každý si pôjdeme po svojom.“ Držala sa, zadržiavala slzy, krotila sa, aby len nepostrehol, ako sa jej trasú ruky, ako sa jej slzy tisnú do očí, pretože do samého konca verila, že sa v ňom niečo pohne. Náhle si uvedomila, že aj keď možno nie až po samé uši, no predsa sa doňho zaľúbila. Tak rada by od Juraja počula, že to cíti rovnako. Aj keď si uvedomovala, že v stave v akom sa on práve nachádza, má trocha poprehadzované priority, no aj tak,  musí predsa cítiť, či ju ľúbi, alebo nie. Veď v tomto ohľade sa mu to v hlave nepomotalo, vie on triezvo uvažovať aj napriek mozgovej príhode. Ak jej teda dovolí odísť, neľúbi ju... a to bude bolieť. Ona si teraz už len z princípu bude stáť za svojimi dvoma, podľa nej férovými ponukami. Bože, ako rada by tu ostala, ako mohlo byť všetko inak, ako pekne si mohli žiť, možno sa po čase osamostatniť od tamtých, nájsť si svoj bytík, iných spoločných priateľov... nebyť toho nešťastia.

Cítila aká neistá je pôda pod jej nohami. Naopak on sa cítil byť, napriek svojmu postihu, silný a neohrozený. Zrejme zato, že nie je sám, má tu osem ľudí, ktorí mu pomôžu, keď sa ona, žena, na ktorú sa spoliehal, ktorú si sem priviedol a ponúkol jej všetko, hrabe späť na Slovensko. Len keby vedel, za čím?! Nikoho, okrem detí, s ktorým sa vída tak raz za rok, tam nemá, nič ju tam nečaká, tak za čím sa tam hrabe? A tak sa stretli v nemilosrdnom súboji Milenina tvrdohlavosť s Jurajovým dotknutým egom a bojovali neľútostne dva dni a dve noci. Svoje zbrane zložili akurát len na tých pár hodín, kým si zdriemli a už sa opäť urážali, citovo vydierali, prosili, vyhrážali sa, vyčítali si a vlastnými rečami rúcali všetko to pekné, čo za uplynulých pár mesiacov postavili. A keď už odznelo všetko a v záplave argumentov aj tak nebolo možné nájsť kompromis, Milena vytiahla z izby ku dverám svoj zbalený kufor a bez slov, iba pohľadom sa s Jurajom rozlúčila. On do nej na chvíľu zapichol svoj urazený pohľad a so stisnutými perami sa vzdorovito odvrátil.

Ďalej to už išlo rýchlo. Jeden z jeho kamošov ju zaviezol na letisko, chvatne sa rozlúčil a nechal ju tam, ona rovno z letiskovej haly napísala Palinovi najnovšie udalosti, ktoré končila slovami „...ozaj fasa chalan tento Juraj,“ a o necelých desať hodín sa vo svojom byte zmorená zvalila do svojej veľkej prázdnej postele. No tak či onak, keď si po čase odtrúchlila uznala, že nemá čo ľutovať. Ak nič iné, strávila predsa štvrť roka na prekrásnom mieste, zdokonalila sa v reči, spoznala pár príjemných tamojších ľudí, nezanedbateľní boli aj ôsmi spolubývajúci Slováci, ktorých zmýšľanie je pre Milenu dodnes záhadou a aj jedného správneho, aj keď zadubeného chlapa, s ktorým mohli, pri troche dobrej vôle z oboch strán, prežiť spoločne hoci aj do staroby. Ľúbi ho síce, ale niekedy to proste nestačí.

A tak je vo svojej veľkej posteli opäť len sama a predstavuje si, že to tak zrejme už ostane navždy. Iba ak by ten čert rohatý predsa len prišiel, v čo teda nehodno dúfať. Spočiatku sa naivne domnievala, že by ju hádam neskôr, keď sa Juraj postaví na nohy, mohol opäť vyhľadať... potom, až sa mu zacnie a uvedomí si, že mu Milena chýba, lebo aj také sa stáva. No uvedomila si, že iba ak v románoch. To by Jurajovi jeho dotknuté mužské ego nikdy v živote nedovolilo urobiť. Keby mal od túžby za ňou aj zgegnúť, toto nikdy! Opustila ho predsa v tej najťažšej chvíli. Bol nevládny, odkázaný na to, aby mu aj ten sprostý pohár vody podal niekto druhý, lebo to on sám nedokázal a ona odišla. To sa proste neodpúšťa. Zvláštna epizóda života, pomyslela si Milena, hoci myseľ jej už viac než Juraj zamestnával zajtrajší pracovný pohovor. Nová škola, sľubné podmienky, ostatné sa uvidí. Napokon jej k tomu miestu možno dopomôže práve ten štvrťročný pobyt. Treba uznať, všetky malé štrbinky a nedostatky týkajúce sa reči sa jej tam podarilo dokonale vyplniť, obrúsiť, dotiahnuť do dokonalosti. Takže super. Prekotúľala sa  pre zmenu na opačnú, vychladnutú stranu postele, čo bola vlastne jediná prednosť toho zbytočne veľkého kusu nábytku a spokojne zaspala.

   pozrieť časopis