Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

TRPKÉ POKĹZNUTIE

Dve sestry, mladšia Klára a staršia Olina sa vydávali v ten istý deň, v tom istom kostole. V koho hlave skrsla myšlienka vystrojiť dvojitú svadbu, na to sa už potom nikto nepamätal, no vtedy to každý považoval za senzačný nápad. Nevesty plánovali, mamky chystali, otcovia už dopredu zapíjali šťastie mladomanželov, všetko príbuzenstvo bolo už niekoľko týždňov pred svadbou v ľahkej eufórii. Iba prababka  podchvíľou zamrmlala, že dvojitá svadba neprináša šťastie, no nikto si ju nevšímal. 

Nadišiel teda svadobný deň, nevesty ako obrázok, všetko šlo ako po masle, ešte aj počasie ako namaľované, svadobčania sa zišli, svadobné mamy vzrušene pobehovali a dolaďovali čo bolo ešte treba a potom už pssst, čšššt, začal sa obrad. Napätie však opadlo, len čo bolo po ňom, a tak  sa takmer  tristo hlučných svadobčanov nahrnulo do spoločenskej sály kultúrneho domu, kde sa rozpútala ozajstná veselica. Na tú svadbu v ich dedine ešte dlho spomínali. Nebolo v ten deň šťastnejších ľudí, než tie dva mladé manželské páry. A šťastie, ako sa zdalo, si u nich zriadilo trvalý pobyt, lebo si nasledujúcich niekoľko rokov žili priam rozprávkovo. 

Bývať ostali v rodičovskom dome všetci spolu, pretože dom bol veľký, pohodlne sa pomestili.  K Olininým  priletel bocian ako prvý, z bábätka sa všetci tešili, no akoby malo byť rodinné šťastie úplné až vtedy, keď otehotnie aj mladšia, Klára. No u nich, nič. Prešli dva roky, Olina čakala už druhé a u mladšej sestry stále nič. Tá sa však neznepokojovala, verila, že všetko má svoj čas a keď Boh dá, aj ona otehotnie. No čas išiel akosi prirýchlo a keď prvorodený chlapček staršej zo sestier išiel už do školy, a u tej mladšej  stále nič, veru už kde komu napadlo, či tam náhodou nebude niečo v neporiadku. Mama občas opatrne nadhodila, pretože sa nechcela miešať, no tak či tak, iní by veru už po lekároch behali, možno to napokon viazne na dákej banalite, možno Klárike len dáky vitamín chýba, aj to sa stáva, no ostalo len pri dobrých radách a odporúčaniach. 

Sedem rokov prešlo od tej ich chýrnej svadby, keď dostali mladí od rodičov ako darček k výročiu poukaz na silvestrovský pobyt v Tatrách. Na rodičovskom dome práve finišovala kompletná renovácia, všetci sa tam nadreli, dobre padne oddych. Starí si najlepšie oddýchnu vo vynovenom obydlí, a mladí, tí zato občas potrebujú niekam vypadnúť. Pobalili  teda lyžiarsku výstroj, zopár vecí na tri dni, naložili všetko do auta, rozlúčili sa a vyrazili. O pár hodín už telefonovali,  že sú na mieste, už sa aj ubytovali, je tam rozprávkovo krásne a že ešte raz ďakujú za taký super darček. 

Po príjemnej večernej prechádzke sa rozhodli, že prvý večer strávia na izbe, otvoria  fľašku vínka, zahrajú si karty, lebo ten ďalší, silvestrovský, strávia, prirodzene, vo veľkej spoločnosti. Tie chvíle im boli vzácne. Doma každý bežal svojim smerom a hoci bývali pod jednou strechou, bývali dni, kedy sa vôbec nestretli. Fľaša však nebola ani do polovice dopitá, keď Oline prišlo zle. Od bolestí sa zvíjala, stonala a plakala, nezostávalo, než zavolať záchranku. Sanitka ju odviezla do nemocnice a všetci ostatní išli autom hneď za ňou. Samozrejme, žlčník. Tušila to. Mávala už aj prv záchvaty, no boli iné a podceňovala ich. Teraz dostala infúzie, bledá vysilená ležala na nemocničnej posteli, no našťastie, už jej bolo oveľa lepšie. Čo je dobre, pretože ak by nie, operácia by ju neminula, hneď tam namieste. Nateraz je ale stabilizovaná, povedal ošetrujúci lekár a poslal znepokojené príbuzenstvo domov. Teraz jej svojou prítomnosťou nijako nepomôžu, od liekov bude spať až do rána, no potom bude dobré, ak jej niekto prinesie nejaké veci, poprípade aj zostane, pomôže, personálu je málo... Pobrali sa teda, vrátili sa na hotel, no víkend - aj celý Silvester - akoby pre nich v tej chvíli skončil. 

Olinin muž, Zdeno, sa teda hneď ráno vybral do nemocnice, a strávil tam s manželkou  celý deň. Kláre a jej mužovi Janovi vyslovene nakázal, aby sa len pokojne išli lyžovať, nech si to aspoň oni užijú, nemusia  predsa pri Oľge sedieť v trojici. Ak by ale bolo treba, môže ho potom, večer, niekto vystriedať. Žreb napokon padol na Jana, lebo Klára si na svahu podvrtla  členok, nuž sa Jano po vydarenej lyžovačke osprchoval a sadol do auta, že teda skočí na hodinku – dve za švagrinou, ak by ešte dačo potrebovala, nech nie je v úplne cudzej nemocnici sama. Klára s boľavou nohou si najprv dopriala pohodu vo vírivke a potom sa natiahla pri telke, kde ju našiel Zdeno, keď sa unavený po celodennom opatrovaní vrátil z nemocnice. 

„Fantastická dovolenka, len čo je pravda!  Čo sa nám, do kelu, ešte stane? Olina v nemocnici, ty s nohou dochrámanou, teda poviem ti, keby som to vedel, nepohnem sa z domu. To bude zase rok!“ hundral.

„Nehromži, švagrík. Toto sú už len resty toho starého roka. Ten nový, čo o pár hodín príde, ten bude perfektný. Uvidíš.“ 

„No, len aby si mala pravdu,“ vzdychol ustato. 

„Nalej si za pohárik vínka a ak ti môžem  poradiť, vyskúšaj tú vírivku, je úžasná. Budeš ako znovuzrodený.“ Švagor  prikývol, možno aj poslúchne, nalial pre oboch a zložil sa do kresla. 

„Prečo sa to muselo stať práve teraz? Raz za čas si môžeme takto vyraziť, spolu s vami, sami bez našich detí...,“ premýšľal nahlas, Klára ho ani nevnímala, načiahol sa po fľaške, nalial sebe aj švagrinej, odpil dopoly a potom sa pobral do kúpeľne. 

„Keď sa vrátim, vypijeme zvyšok, veď je, do pekla, Silvester! Človek by takmer zabudol,“ zakričal ešte z dverí a Klára pobavene pritakala, vraj ona inak tiež na chvíľu zabudla. Vôbec nemá silvestrovskú náladu, jednostaj myslí na sestru a na svoju boľavú nohu, no švagor ju zrejme už ani nepočul. 

Z kúpeľne sa vrátil v rovnakom mäkučkom bielom župane, aký mala na sebe aj Klára, prisadol si k nej a zadíval sa na film, ktorý mala rozpozeraný. Čo to pozeráš, prehodil len tak a ona mykla plecom. Sama neviem, dáky film, povedala. Mlčky sa dívali už hodnú chvíľu, myšlienkami boli zrejme obaja niekde úplne inde, dej nebol ktovie aký pútavý, až sa to celé zrazu zvrtlo nepredvídateľným smerom a na obrazovke sa už odvíjala celkom vážna erotická scéna, hoci doteraz sa iba zhovárali. Kláre ostalo veľmi nepríjemne. So švagrom si inak rozumeli, no dívať sa s ním na to, ako sa tí dvaja vo filme kade – tade hladkajú a maznajú, to bolo pre ňu priveľa. A tá scéna nemala konca kraja, do paroma, čo to je vôbec za film, čo to je za stanicu, hádam nie ozaj dáka taká... Prv, než Zdeno prišiel, úplne bezmyšlienkovite prepínala kanály a ostala na tomto, lebo si myslela, že je to romantický slaďák. To by si pozrela, odpútalo by jej to myšlienky, no ukázalo sa, že to veru nie je žiadna romantická telenovela. Šteklivá scéna, namiesto aby sa skončila, naberala na intenzite a ona nevedela, kam s očami. Bolo jej trápne, čakala, čo urobí švagor, diaľkové ležalo na stole, hádam to prepne alebo odíde, no ten -  nič. Možno oni s Oľgou na takom fičia, hádam si tým spestrujú svoje manželské chvíľky a potom mu to ani nepríde nepatričné, dívať sa na to. Nedivila by sa. Oľga bývala z nich dvoch vždy tá zmyselnejšia, temperamentnejšia. Klára vie dokonca aj to, že Zdeno má riadny sexuálny apetít. Keď s ním jej sestra začala randiť, pochválila sa. Len sa po dačo zohnem, už je pri mne...nedbal by to robiť stále. Ale to bolo, kým nemali deti. Hádam sa časom upokojil, preletelo jej mysľou, kým sedela a hádam ani nedýchala, iba sa ako také teľa dívala a počúvala to ochkanie a vzdychanie, po krk zabalená do županu, nohy stiahnuté pod seba, neschopná pohybu, kým on bol čoraz uvoľnenejší. V izbe ticho, iba vzdychy z televíznej obrazovky, už riadne rozbehnutí účinkujúci a jej švagor so zrýchleným dychom vedľa nej. Odrazu aj ona čosi pocítila v slabinách. Tak ale toto teda fakt nie! Treba to prerušiť, zmobilizovala sa v duchu, energicky siahla  po diaľkovom ovládači, lenže Zdeno jej zadržal ruku.

„Nechaj...však čo si, decko? Hádam sa nehanbíš. Veď to nie je škaredé...“ prehodil len tak, akoby nič, akoby to bolo niečo úplne prirodzené, dívať sa so švagrinou  na porno, podal jej pohár s nedopitým vínom bez toho, aby oči od obrazovky odtrhol a sebe ešte dolial. 

Vedela, že by sa na to nemali dívať, že to vôbec nie je dobrý nápad, cítila, ako jej horúčava stúpa do hlavy a nedbala by robiť to isté, čo robia tamtí, hoci je to šialené, pretože sedí vedľa nesprávneho muža, no v takej chvíli vidí človek všetko akosi skreslene, spotvorene, inak by predsa nebolo nechcených tehotenstiev. Klára videla, ako sa Zdenov kúpací plášť v istom bode nebezpečne dvíha, no nebránila sa, keď sa jej so zrýchleným dychom dotkol tam, kde sa jej dosiaľ dotýkal len jej manžel Jano. Jej málo presvedčivé krátke šibrinkovanie rukami ho nemalo šancu zastaviť. Už sa to vlastne ani nedalo zastaviť. Rozum akoby sa vypol a všetko riadili pudy. Načo to víno pila, načo?!  Lebo sú na dovolenke? Lebo je Silvester? Vie dobre, že po ňom stráca zábrany...a to hlúpe porno k tomu. To čo nasledovalo, bolo živelné, impulzívne a nepochopiteľné. Skončili takmer zároveň s účinkujúcimi, ktorých Klára v duchu do pekiel posielala. Spolu so švagrom, aby ho čert vzal. Aj s jej poddajnou povahou. V očiach ju pálili slzy a s pocitom obrovskej viny sa obaja bez slova stiahli do svojej časti apartmánu. Akoby sa tým odchodom malo odstať to, čo práve urobili. Čo len to spravila, vyspala sa so švagrom! S mužom svojej vlastnej sestry...hlúpa, hlúpa! To je horšie než zlé, to je jednoducho strašné! 

Hotelom sa ozýval smiech, hlasná hudba, podchvíľou petardy, kde tu aj krátky ohňostroj, hoci bolo len niečo okolo siedmej večer, no v ich izbe bolo hrobové ticho. Klára sa ešte vrátila do obývacej miestnosti, na miesto činu, aby skontrolovala, či ani náhodou nezostala žiadna stopa po tom tragickom omyle a rýchlo si ľahla do postele vo viere, že sa jej podarí zaspať, kým sa jej manžel vráti z nemocnice. Nepodarilo sa jej, ale zahrala to presvedčivo, Jano nič nepostrehol. Nešlo mu síce do hlavy, prečo švagor aj jeho manželka už tak skoro spia, no pripísal to na vrub obštrukciám toho dňa. Ona sa takmer dolámala, on strávil deň v nemocnici...komu by sa chcelo vítať Nový rok? Nuž sa čoskoro uložil aj on. 

Zdeno hneď po raňajkách zmizol za Olinou do nemocnice  a keď sa zas všetci traja stretli pri obede, nenápadne, kým Jano zbehol po nápoje, povedal Kláre s úprimnou  ľútosťou v očiach, prepáč. Prepáč, to tak pomôže, pomyslela si a do konca  pobytu sa mu vyhýbala. Nikto našťastie nič nezbadal, všetci sa starali o Olinu a jej pohodlie, keď ju doviezli z nemocnice a na ďalší deň si zbalili veci, odhlásili sa z hotela a vrátili sa domov. 

„Veru, toto nebol najšťastnejší Silvester. Pamätám si aj veselšie,“ skonštatoval Jano, len čo doma začali vykladať veci z auta, hoci on mal o nešťastiach najmenej čo hovoriť. So zmenou prostredia prišlo, našťastie, aj mierne upokojenie a keďže sa Klára Zdenovi starostlivo vyhýbala, celkom to šlo. Ako to zvláda švagor, to ju nezaujímalo. V duchu sa naňho hnevala, hoci na tom celom mala vlastný podiel viny. Bola však pevne rozhodnutá mlčať o tomto prešľape až do samotnej smrti. Zdalo sa, že to dokáže. Bolo to dokonca deň za dňom ľahšie, až sa prekvapila, že je schopná toľkej neúprimnosti. Čo by však dosiahla, alebo čo by sa zmenilo, keby sa zhrýzala, alebo keby sa, povedzme, priznala? Komu by tým pomohla? Stalo sa, už sa neodstane. Najlepšie bude čušať, zabudnúť a bude. 

No prešiel mesiac a ona rozochvená stála nad umývadlom v kúpeľni, v ruke tehotenský test a v očiach slzy. Bola tehotná. Až vtedy sa začali ozajstné muky. Koľké roky sa s vlastným mužom  pokúšali o dieťa a zbytočne! A tu, jedno pošmyknutie, a prosím. Bola si takmer istá, že dieťatko bude švagrove. Od tej nešťastnej lyžovačky sa totiž milovaniu s manželom vyhýbala. Hanbila sa tak strašne, že sa nebola schopná pred Janom ani len vyzliecť, no teraz bude musieť. A tým sa to celé iba začne. Kde v sebe naberie toľko odvahy, aby mu po tom všetkom oznámila, že miláčik, MY budeme mať dieťatko. Ako bude zdieľať jeho radosť, keď je celá ušpinená hanbou? O dva mesiace odišla k lekárovi, ktorý jej oznámil, že test neklamal, mamička, čakáte bábätko. Ešte aj ten lekár sa tešil, musela teda konečne začať hrať hru, s ktorou až do svojej smrti nebude môcť prestať. Nikomu nič nepovie, nikomu. Sama si to navarila, sama si to vyžerie.

Celá rodina oslavovala, keď im oznámila tú radostnú správu. 

„Veď už bolo načase! No že ste sa nedali zahanbiť, však Olina už tretie čaká...“  komentovalo príbuzenstvo radostnú udalosť, len budúca mamička bola akási bledá a bez nálady. Často jej bývalo nevoľno, nechutilo jej jesť...ale to sa všetko poddá. To sa napraví, keď bude malé na svete. A na svet prišiel krásny chlapček, dali mu meno Janko a nikto si nevšimol, že malý akoby krstnému otcovi z oka vypadol. Každopádne Klára, zakaždým, keď sa pozrela na svojho synčeka, v ňom švagra neodškriepiteľne videla. A možno jej už preskakuje, lebo nikomu inému z rodiny to nebolo podozrivé. Trápila sa, prepadala depresii, tá ťažoba bola priveľká nato, aby ju sama zvládla niesť. Vydržala to, kým bol malý Janko v perinke, kým ho dojčila, kým začal sedieť a liezť, no len čo dorástol natoľko, že ho mohol postrážiť ktokoľvek z rodiny, čoraz častejšie odchádzala do kostola. Nikto to neriešil, nikto sa jej nepýtal, že čo tak odrazu.  Každý to bral tak, že je v dome nesmierne  rušno, šesť dospelých a štyri deti, nuž potrebuje kúsok samoty, ticho, nech si ide. Možno tam chodí ďakovať panne Márii, za malého...že je zdravý a že sa vôbec narodil. Dobre hrala svoju rolu, ani manžel ani nikto iný nič nespozoroval, no ona pomaly ale isto strácala sily. Nezvládne to. V klamstve žiť desiatky rokov? Nemožné. Vychádzali jej len dve možnosti.  Zmárniť sa, alebo ujsť. To, čo si napokon naplánovala, jej pripadalo ako vyslobodenie, a preto dlho ani neváhala a napísala list na rozlúčku.

 „Odchádzam. Nehľadajte ma, postarajte sa o malého, s láskou, vaša Klára.“ Vedela, že v súdržnej rodine, akou tá jej bola, takáto správa vyvolá rozruch, nikto to nebude chápať a vedela aj to, že sa budú o ňu strašne báť, no to všetko bol len prach a piesok v porovnaní so skalami, ktoré ťažili jej dušu. Čas ho čoskoro rozfúka a potom už len budú malému rozprávať, že jeho mamička je teta Olina, či vymyslia nejakú inú rozprávku, veď dáko len bude, hlavne ona aby už nemusela viac chodiť s večne sklonenou hlavou od toho, čo sa tu už nikomu nemôže pozrieť do očí.

Ak si však myslela, že odchodom od rodiny sa problém vyrieši, že niekde inde získa späť svoj niekdajší pokoj, že sa odstane to, čo sa už stalo, mýlila sa. Odišla, no všetko to, čo ju ťažilo, išlo s ňou. Prenasledovalo ju to denne a chodilo to s ňou všade, kam sa len pohla. Mysľou bola viac doma, pri rodine, než vo svojej novej práci v Bratislave, než vo svojej novej izbe v byte u bývalej spolužiačky, kamarátky  Betky, ktorá jej ochotne pomohla, hoci jej vôbec nerozumela.  Keď za ňou pred mesiacom Klára prišla s tým bláznivým nápadom, že chce žiť v Bratislave, bola si istá, že žartuje. Vedela, ako doteraz žila, vyrastali predsa v jednej dedine. Bývali časy, keď Kláre a Oľge doslova závidela ich super rodinu, lebo takých je málo. Ona sama nemala toľké šťastie, však zato aj z domu zutekala, len čo dospela. A teraz, vraj sa doma niečo stalo, niečo vážne a ona potrebuje na nejaký čas bývanie v Bratislave. A aj prácu, lebo je bez peňazí. 

„Ale čo sa stalo?“ domŕzala. „Počúvaj ma, ak mi nepovieš o čo ide, vážne ti poviem, že tu nemôžeš ostať!“ pritvrdila, no nič z nej nedostala. A tak spolu teda žili pár dní, Betka už nevyzvedala, iba sa dívala, ako Klára chodí po byte ani tieň, očividne ju niečo zožiera a dusí to v sebe a dusí, nič nepovie, no rozhodla sa, že vyčká, až sa sama zdôverí. Keď však z Klárinej izby začali presakovať noc čo noc srdcervúce vzlyky tlmené vankúšom, rozhodla sa konať. Toto takto nie je v poriadku. Nedozvedela sa pravdu od kamošky, dozvie sa ju od jej rodiny, povedala si a odcestovala do rodnej obce. Bola si istá, že robí dobre. Takéto veci sa nedejú len tak. Muselo sa stať niečo zlé, Klára potrebuje pomoc, hnala sa po diaľnici a modlila sa, nech u nich dakoho zastihne doma. 

Keď zazvonila pri bráne, otvoriť jej prišiel čudne bledý Klárin otec. Očividne nebol návšteve rád, no slušnosť je už raz na dedine slušnosť.  Nejdeš síce vhod, moja, no poď ďalej. Betka ho nasledovala a o chvíľu sa ocitla v kuchyni, kde bola naposledy na svadobných dozvukoch, stretli sa tam všetci spolužiaci a veselili sa celý deň. Teraz to v tej istej kuchyni vyzeralo, ako na kare. Zrejme niekto umrel, možno to má spojitosť s Klárinou nečakanou návštevou, prebleslo jej mysľou, nuž sa spýtala. 

„Čo sa, prosím vás pekne, stalo? Klára mi nič nechce povedať a ja sa na ten jej smútok už nemôžem ďalej bez vysvetlenia dívať.“  Spoza stola vyskočili všetci, čo tam sedeli, s tou istou otázkou: „Ty si s ňou bola? Kde je?!“ 

„Však predsa u mňa, v Bratislave. Prišla, nič mi nevysvetľovala, chcela len podnájom, u nás v práci som jej potom našla miesto, ale večer čo večer plače zavretá v izbe. Preto som tu,“ Betka hovorila vcelku zrozumiteľne, no i tak ju nechali, nech to ešte raz zopakuje, lebo nemohli uveriť. A potom jej zas oni vyjavili ich tajomstvo, ktoré už tajomstvom nebolo, lebo Zdeno sa im hneď po Klárinom záhadnom zmiznutí so silvestrovským pokĺznutím priznal. 

Keď postáli pred Betkiným  panelákom, Zdeno vyskočil z auta prvý, nedbal na Betku a rozbehol sa hore schodmi. No akoby toho nebolo dosť, Klára nebola v byte. Bezvýsledne vytáčal jej číslo, napokon strčil telefón do ruky Betke, skús ty, možno tebe zdvihne a tak aj bolo. Snažila sa znieť naliehavo, ale pritom nechcela zbytočne kamarátku vyplašiť či rozrušiť, keď jej hovorila, že pre ňu má prekvapenie, nech príde čím skôr do bytu a Klára prisľúbila, že je o chvíľu tam. Iba dolu, do parku zišla. Jano chodil  nervózne sem a tam po izbe, keď v zámke konečne zašramotil Klárin kľúčik. Keď uvidela svojho manžela, omdlela, no obklad na čele, pohár vody, čerstvý vzduch a pochopenie aj zmierenie v mužových očiach  ju čoskoro z mrákot prebrali. 

„Zvládneme to, spolu všetko zvládneme, len sa vráť domov, prosím ťa. Nikto na teba nebude prstom ukazovať, nikto ti nič nebude vyčítať, ja pri tebe budem stáť, nech by ešte čokoľvek malo prísť.“  Boli to presne tie slová, ktoré potrebovala počuť. Do smrti sa bude hanbiť za to, čo urobila, o to viac, že jej muž je dobrý a chápavý človek, no ak jej on podáva pomocnú ruku, zvyšok spolu zvládnu. Návrat domov bol ťažký, ale nie ťažší, ako boli tie dni, keď sa rozhodla z domu ujsť. Za veľkým stolom, ktorý si už kadečo pamätá, si všetko povedali a aj uzavreli. V rodine, ako je tá naša, sa žiadne hnevy a hriechy nedržia. Každý vie akú chybu urobil, každý teda má vedieť aj to, ako ďalej so životom naložiť, aby ju už nikdy nezopakoval. Odpustenie je veľká cnosť a teraz je tu príležitosť preukázať, nakoľko sme jej schopní, uzavrel otec, hoci jemu samému sa hlas zadŕhal. Neboli to ľahké chvíle, no časom sa život vrátil do starých koľají. Iba jediné ostalo visieť nezodpovedané vo vzduchu...kto je Jankov biologický otec. Nezáležalo na tom. Janko bol proste ich a nikto ani len zdvihnutím brvy nenaznačil, že by to mohlo byť aj dáko inak. Iba Klára na to čas od času myslela, ona by rada vedela pravdu. Nič by sa vlastne nezmenilo, no i tak. Chcela to proste vedieť a veľmi by si priala, aby bol Janko aj pokrvne ich. Až keď bol malý už školák, povedala o svojej túžbe manželovi. Nemal nič proti, možno aj v ňom tá neistota hlodala a žiadala si jasnú odpoveď, aj keď sa navonok  tváril sebaisto a vyrovnane. Otcovia proste majú v takýchto veciach radi jasno a tak teda podstúpil test otcovstva.

Chytili sa s Klárou pevne za ruky, keď prišla pošta. Potom otvorili obálku. Ako sa s nimi osud zahral? Urobili dobre, keď celú tému nanovo otvorili. Držali sa za ruky, keď sa dočítali, že Jankov biologický otec je Jano.

 

pozrieť časopis