Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Ťažká nátura

Ema sa s Bibianou zoznámila na školení, pretože obe pracovali pre tú istú firmu, ibaže v dvoch rôznych mestách. Školenie, ktoré bolo inak nudné a nanajvýš formálne, bolo však vďaka tomu ich stretnutiu, napokon celkom veselé. Ema musela uznať, Bibi je jednoducho super. Zdieľali rovnaký druh humoru, poznali a milovali tie isté filmy, mali očividne rovnaký vkus, slovom tá istá krvná skupina. Škoda, že nebývajú k sebe bližšie, isto by z nich boli doživotné dobré kamošky, myslela si Ema, keď sa školenie skončilo a oni si vymieňali telefónne čísla, všetky možné adresy a sľuby. Určite ma musíš prísť navštíviť, a ty mňa tiež...čo najskôr, povedali si, no akosi im to nevychádzalo. Doma zapadli do domácej rutiny a tak si iba volali a písali.

Všetko to bolo vždy veľmi príjemné a veselé, Ema mala Bibu vyslovene rada, keď sa na displeji mobilu zjavilo jej meno, vždy sa potešila a preklebetili minimálne hodinu. Povedali si už úplne všetko, dohnali, čo nestihli na školení, a Eme len jedno nešlo do hlavy, ako je možné, že je taká skvelá baba stále sama. Čoskoro oslávi tridsiatku a žiaden chlap. Aby však bola Ema celkom presná, chlapi sa sporadicky v Bibinom živote zjavovali, to vedela z rozprávania a dokonca bola sama jedného takého zjavenia očitým svedkom. Aj na školení ju jeden fešák vytrvalo obliehal, dokonca sa s ním nejaký čas celkom vážne aj stretávala, ba zvažovali – podľa Emy predčasné zásnuby, no potom sa po ňom záhadne zľahla zem.

Takéto paranormálne zmiznutia mužov sa Bibe, podľa jej rozprávania, diali non stop. Ale prečo? Najprv ošiaľ, idú sa kvôli nej hoci aj rozvádzať a ju si chcú hneď brať, a potom sú fuč. Musia to byť napospol čudáci, ak sa im tá fešanda so zmyslom pre praktický život aj romantiku, teda fakt žena do koča aj do voza nepozdáva ako celoživotná partnerka. Ak teda Ema niekomu niečo zo srdca priala, tak Bibe jedného fešného správneho chlapa. Inak mala všetko. Stabilnú a dobrú prácu, byt, auto. No dakde sa to večne zadŕhalo, a tak jej Biba opäť do telefónu rozprávala o ďalšom nepochopiteľnom sklamaní. 

„Toto ma fakt vzalo, kamoška moja. Tentokrát som bola presvedčená, že je to ten pravý a prosím, zbalil sa, bez vysvetlenia, respektíve s vysvetlením, ktoré sa ale nijako nedá pochopiť, a je preč. Ja už radšej prestanem veriť v zázraky...zrejme mi nie je súdené,“ vzdychla si, a zvrtla reč na niečo iné, veselšie. Ešte dobre, že má takú fajn povahu, že sa nad tými neúspechmi neumára, pomyslela si Ema. Aj to je vlastne ďalšia pozitívna povahová črta, márnosť, to dievča je takmer dokonalé, o to väčšia záhada. 

A potom jej Bibine telefonáty prinášali čoraz častejšie samé smutné správy. Operácia, taká aj onaká, jedna vážnejšia než druhá, seká ju to sprava zľava, až sa to zle počúvalo a človeku sa priam veriť nechce. To dievča je vážne asi prekliate. Toľko nešťastia, myslela si úprimná Ema a bola pevne rozhodnutá  – aj keď len na diaľku, byť Bibiane  oporou. Niekedy človeku stačí aj súcitné slovo, či pozorné ucho a to ona pre priateľku vždy mala. Iba sa to strašne zle počúvalo a Eme, žene, ktorá verí, že všetky ľudské nemoci majú prapríčinu v psychike a v našich myšlienkach, to nijako nedávalo zmysel. Biba je predsa jedna veselá optimistická osoba, nikomu nič zlé neurobila ani nepriala, tak prečo táto šnúra neúspechov a nešťastí. 

No ako všetko raz prejde, skončila sa aj táto epizóda. Dlho už neprišla nijaká zdrvujúca zvesť a Ema sa už aj prestala vypytovať, že čo a ako so zdravíčkom. Ustálilo sa. Zaplať pánboh, povedala čerstvá štyridsiatnička Bibiana a navrhla, že by sa už teda naozaj po desiatich rokoch patrilo zorganizovať stretnutie. No sláva, zaradovala sa Ema. Tiež na to pomýšľala. Neskutočne sa obe na svoj spoločný trojdňový výlet, ktorý si vymysleli a naplánovali, tešili. Prišla jar, človeka to priam lákalo po dlhej zime niekam z domu preč, na kúpanie to však ešte nebolo, nuž si vybrali hory. Akoby zázrakom sa zhodli okamžite na destinácii, aj ubytovanie bolo hneď jasné, netreba prehnaný luxus, len aby tam bolo všetko, čo človek na výlete potrebuje a aby bolo čisto. Ema sa ani nepozastavovala nad tým, že to takto klape, s Bibou si predsa vo všetkom rozumeli, dalo sa čakať, že to tak bude aj s touto ich krátkou dovolenkou. A potom  už len vyčkávali, až nastane deň D a oni sa po desiatich rokoch stretnú osobne a užijú si to. 

Hneď v prvej chvíli, v to slnečné piatkové poludnie, len čo celé nedočkavé a vysmiate otvorili dvere svojho dočasného príbytku a začali vybaľovať veci, čo podonášali, sa Eme dovtedy nejasný obraz začal pomaly skladať a dávať logiku. Biba mienila, že pri dnešných cenách bude rozumnejšie vziať si nejaké potraviny so sebou, než sa niekde po podnikoch draho stravovať. Jasné, že si niekam pôjdu sadnúť, aspoň raz, ale tak deň je dlhý, raňajky a večere vybavia na izbe, ktorá má byť vybavená kuchynkou. Ema súhlasila, veď to je vlastne celkom dobrý nápad, ibaže ona na to zatiaľ z tejto stránky nemyslela. Skôr by povedala, že si dačo tam, na mieste, v potravinách kúpia, než aby niečo trepala autobusom, ale keďže Biba ide autom, a môže teda logicky brať aj viac vecí než napokon bude treba, tak prosím, berme a hneď sa aj dohodli, čo ktorá vezme, aby nemali všetko zbytočne dvojmo. Takže Ema do svojej neveľkej batožiny napchala aj zopár jabĺk z vlastnej záhrady, aj pagáče, čo večer pred cestou napiekla, a veľmi sa čudovala, čo to Biba vlečie za náklad a opätovne sa vracia dolu do auta, lebo sú tam vraj ešte štyri škatule a dve tašky, však to ani nie ona mala priniesť a hlavne nie toľko! Debnička banánov a aj jabĺk, trojaký chlieb, koláče, pijatiky, salámy, syry a párky ako pre celý tábor, okrem toho aj plné dózy vareného jedla, navyše veľkú sklenú fľašu instantnej kávy, hoci sama kávu nepije a Ema jasne povedala, že ona si pre seba tú svoju prinesie... A to načo toľko, moja, však sme tu len na tri dni, spýtala sa v údive, na čo rozjarená Biba, že však auto odvezie. Proste som chcela, aby nám nič nechýbalo. Nuž hej, auto odvezie, ale načo sme si robili pred cestou ten rozpis a hlavne, načo som potom ja čokoľvek busom trepala, myslela si v duchu, veď vedľa toho pompézneho predzásobenia vyzeral jej príspevok do spoločného ako z chudobinca. Ale nepovedala nič. Nebude predsa kaziť tú dlho očakávanú radostnú chvíľu, ostatne, pravda je, že auto priviezlo, a tak isto aj odvezie, lebo to, čo stálo porozkladané po stole, by nepojedli ani za týždeň. A domácu, dajme si, aj do druhej nohy, hlaholí  Biba a nedbá na Emine protesty, odtíska jej ruku, nalieva a pohárik jej dobre, že nie sama k ústam prikladá. 

Prvé popoludnie strávili v ľahkej eufórii, nadchýnali sa krásou čarokrásnej prírody, tešili sa z toho, že sú spolu, ba ešte aj večer, ako na objednávku, dávali v telke ich obľúbený film, no nemohli si viac priať, slovom harmónia, pohoda. Problémy sa začali až na druhý deň ráno. Ema síce Bibu preventívne upozornila na svoj ranný rituál, ona nie je z tých, čo za úsvitu  vyskočia z postele ako struna a už žijú, nie. Ona potrebuje svoju polhodinku v pokoji, ideálne v tichu, aby si vypila kávu, potom ešte strávi chvíľku v kúpeľni a to by aj bolo všetko, môže sa začať deň, no tá informácia akosi nepadla na úrodnú pôdu, rovnako ako ten nešťastný rozpis potravín, ktorý horko – ťažko zostavili a napokon bol úplne zbytočný. Len čo sa ráno vypotácala z postele, vyskočila aj Biba a už rapotala. Kávu, čo si Ema priniesla, jej doslova vytrhla z ruky a natískala jej tú veľkú fľašu, čo sama priniesla, z ochoty a pohostinnosti – zrejme. Z tejto si daj, prosím ťa, tú svoju si odnesieš pekne naspäť, no... a už jej sama do šálky nakladá a pritom stále melie. Non stop melie. Ale dobre, ukázalo sa, že predsa len tú polhodinku, ktorú bežne potrebuje na prebudenie doma, tu, na horách oželie, lebo od očakávania bola aj ona akási čulejšia, než býva bežne, nuž to neriešila a uchlipkávala si z Bibinej kávy a kým tá vyťahovala z chladničky potraviny a chystala slávnostné spoločné  raňajky, spontánne a príjemne sa zhovárali. Iste to robila s najlepším úmyslom, ráno sa treba potúžiť, raňajky sú najdôležitejším jedlom dňa, rapoce a krája hádam už tretiu papriku, k tomu mladú cibuľku a vytvára úhľadné rolky šunky a syrov, ktoré sa už dovysoka týčia na tanieri. Ema mäso neje, raňajkuje ovocie, poprípade dáke sladké pečivo, spomínala to Bibe, lenže ani to jej neutkvelo, ako sa zdá. A štamperlík, na lačno, však na vypálenie červíka, ale čo sa štorcuješ, dáš si a hotovo a už aj stálo na stole. Nuž moja, z tohto si ja nedám, ani keby som ako chcela. Dať si takéto silné raňajky, môžem si ísť rovno naspäť ľahnúť do postele, ale ty si daj...spapaj, nuž Biba, už  hádam trochu aj dotknutá, že Ema jej pohostinnosť neoceňuje, sedela ticho za stolom a prežúvala, čo si nachystala. A aby dokázala, že raňajky sú naozaj najdôležitejším jedlom dňa, spratala takmer všetko. 

Čo sa okolia a prírody týkalo, nemali fixný plán, žiadne špeciálne body či miesta, na ktoré by sa s určitosťou chceli ísť pozrieť, ako to turisti bežne robia, oni si iba tak pôjdu, a cestou uvidia a aj uvideli. Najdôležitejšie je, že sú spolu, však naokolo je všade krásne, a ten vzduch...nie je šanca, že by sa nezhodli. Alebo predsa len je? Nuž veru, bola a nenechala na seba dlho čakať. Po skvelom dopoludní, ktoré naozaj nemalo chybu, iba ak jedinú – Ema odmietla spontánne vymyslenú vysokohorskú túru, pretože na ňu nebola vhodne obutá a to Bibu na chvíľu znechutilo  – prišlo popoludnie a nečakané ochladenie. Ema by si už aj zašla na izbu, dačo zjesť, niečo teplé by bodlo, aspoň čaj, veď už bol čas, obe boli sviežim jarným vetríkom riadne vyfúkané, no Biba bola k nezastaveniu. Ešte tamto sa poďme pozrieť, a ešte aj tuto, a tu okolo, že čo tam je, a tam dolu tiež. Vieš čo, moja, zbehni si tam sama, ja ťa tuto počkám, v tejto krčmičke, dám si teplú polievku a ty len choď, povedala, no Biba na ňu úplne zdesene vyvalila oči. Sama?! Nuž a čo, divila sa Ema, však si veľké dievča, nemusíme celý víkend za ručičky chodiť, žartovala, no ukázalo sa, že žarty neboli na mieste. Teraz už ale vážne pokazila Bibe náladu aj celú dovolenkovú radosť. Neocenila jej donášku, ani ochotu nachystať spoločné raňajky ako sa patrí, no aby sa oddelene po horách túlali, to pre ňu bolo zrejme priveľa. Nuž stíchla. Čo bolo celkom fajn, Eme totiž už v hlave šumelo a skúšala si spomenúť na to, prečo jej to na tom školení, kedysi, nevadilo a aj na to prišla. Však prednášky zakaždým trvali aj dve - tri hodiny, počas ktorých bolo treba mlčať, nuž to tak nebolelo. Kráčali teda smerom k ich penziónu úplne bez slova, a to neveštilo nič dobré. Ema nerada takéto napätie, okrem toho úplne zbytočne, vyčítala si, že Bibu vopred nepripravila na to, že ona by si občas aj sama rada vyšla, no načo by to bolo dobré. Tá si aj tak ide svoje, bez ohľadu na dohodu. A pretože to ticho už trvalo pridlho, spýtala sa, či sa teraz vážne kvôli tomu fúka, že s ňou nechcela ísť obzerať ďalší hotel, no Biba, vraj, ale kdeže, o to vôbec nejde. Náhle jej vraj prišlo zle. Úplne na umretie...zrejme z tých raňajok. A je to čoraz horšie, takže, len čím skôr na izbu. Ale čo nepovieš, pomyslela si Ema trochu sarkasticky, lebo ona zato už všeličo zažila, aj nevoľnosť z bohatých raňajok, ale nie dobrých desať hodín po nich a hlavne, nie takto náhle. Však ešte pred chvíľou džavotala, pobehovala  a ťažobu v žalúdku ani len nespomenula. Okrem toho, domáca slivovica  to istila, červík bol vypálený, takže  tu išlo zjavne o úplne iný druh nevoľnosti. A kým sa úbohá Bibiana zvíjala na posteli a hrala svoje narýchlo zbuchnuté divadielko, Ema iba žasla. Všetkého je to dievča schopné, len aby bolo stredom pozornosti, nuž jej ju dopriala a podujala sa urobiť všetko pre jej pohodlie. Už ti je lepšie, mojka, spýtala sa asi po hodine, načo Biba, vraj pomaly už aj hej. Medzitým však ešte -  len čo sa Ema rozložila, že sa teda aspoň ona naobeduje, kým kamarátka stone – stihla vyskočiť z postele a naukladať na stôl varené jedlá čo priniesla, lebo tie treba zjesť, aby sa nepokazili a nie to, čo si Ema začala chystať. Nadarmo mala chuť na iné, Biba jej to doslova z rúk vybrala a potom sa opäť na posteli oddala svojej imaginárnej nevoľnosti. Keď sa napokon pomaly pozviechala, usúdila, že je čas dačo si vypiť, nuž otvorila fľašu šumivého a stiahla dobrú polovicu. Mohli vyraziť na večernú prechádzku. Obočie zdvihnuté od údivu Eme ostalo už hore až do samého konca, lebo odvtedy sa Bibine nálady striedali ako počasie na horách. Raz to bola opäť ona, veselá a ukecaná, a potom vedľa Emy kráčal nadutý mechúr, ktorému ani svätý nevedel, čo sa zas znepáčilo. Na otázku, či ju niečo znovu bolí, odpovedala neúprimným ale nie, nie..., riešenia, ktoré by ich spolužitie aspoň na tých posledných pár hodín mohli spríjemniť, odmietala, slovom ani z voza ani na voz. Miestami to bolo fakt únavné. Ema by už aj na tú vysokohorskú túru v teniskách s mäkkou podošvou išla, len aby kamarátku potešila, no už bolo na dobré skutky neskoro a tak si v istom momente povedala, dofrasa, však ja som tiež na dovolenke! Kašlem aj na jej útlocitnú povahu, čo som komu urobila, že toto mám tolerovať namiesto toho, aby som sa kochala, užívala si a tešila sa! Iba ak pri najbližšej príležitosti. Ale vtedy budem, prisámvačku, pri voľbe partnera na dovolenku oveľa opatrnejšia. 

Toto priateľstvo bolo teda už očividne naštrbené, no preto, lebo sa to tak patrí a lebo sú na spoločnej dovolenke, kráčala Biba oddane pri Eme ako tieň až od popoludnia posledného dňa, na otázky odpovedala len zahmkaním, nič ju už nebavilo, nič nenadchýnalo, čakalo sa len na Emin autobus, aby sa toto martýrium konečne skončilo. Túlali sa miestami, ktorými už včera – ba aj predvčerom  prešli, keď vytiahli mobil bolo jasné, že sledujú čas a nie nové správy či zmeškané hovory, nuž Ema navrhla, aby sa rozlúčili. Ona si na svoj autobus rada počká sama, nech Biba len pokojne sadne do auta – do ktorého hneď ráno napratali veci a všetky potraviny, ktoré sem auto doviezlo a ktoré nebola šanca skonzumovať – a nech ide domov, veď čoskoro sa už aj tak začne stmievať. Dbala pri tom na to, aké slová volí, aby na kamarátkinej citlivej duši nenarobila ešte hlbšie škrabance, no tá napokon súhlasila a keď sa Bibine auto naskutku pohlo a šlo, Eme doslova balvan zo srdca spadol. Keď jej zamávala na rozlúčku a auto zmizlo z dohľadu, s úľavou si sadla do najbližšieho podniku a dala si riadny obed podľa vlastného výberu. Konečne opäť niečo príjemné. Tak teda toto bola vážne makačka! V živote by to nebola predvídala.

Hlboko v duši však aj tak cítila ľútosť. Samozrejme, že ani ona nie je dokonalá, pripúšťa, že niečo z jej správania naozaj mohlo precitlivenú kamarátku podráždiť, no to, že budú mať na rôzne veci rôzny názor, to sa hádam dalo čakať. Dve osoby, ktoré sa síce po telefóne roky poznajú, predsa majú svoje odlišné obyčaje, no pri troche tolerancie by sa víkend inak mohol vydariť. Žiaľ, dopadol tak, ako dopadol. V tej chvíli sa Ema ani jednému mužovi, ktorý kedy od Bibiany zutekal, nedivila. Úplne ich chápala. Biba totiž človeka svojou ochotou a akčnosťou doslova zadusí. A ak nie je patrične ocenená, zahrá aj divadlo, ba dokonca ochorie. Skrátka, svojou prehnanou snahou s tým najlepším úmyslom dokáže vyvinúť na človeka taký tlak, aký len málokto znesie. A to z jej komplikovanej povahy Ema zažila zrejme len zlomok.  Nuž, zo skúseností už toľko sama vie, že  muži takéto zložité nátury len veľmi ťažko znášajú, pretože im nerozumejú. Prirodzene, že Biba potom zas nechápe ich náhly odchod a takto to s ňou potom ide dookola. Mohla by si pomôcť, keby sa uvidela zvonka, lenže  to sa, zrejme, nikdy nestane, pretože Biba o sebe jednoducho nepochybuje. Ema priam počula, ako si, chúďa, doma ťažká na otrasnú Emu a spackaný víkend. 

Po príchode domov si dali, samozrejme zo slušnosti vedieť, že šťastne dorazili, ešte pochválili začiatok víkendu, ktorý bol vážne fajn a odvtedy je ticho. Ani jednej sa nežiada kontaktovať tú druhú. Ema sa však pozná, vie, že na nepríjemnosti čoskoro zabudne, ostane len to pekné, a opäť ju bude zaujímať, ako Biba žije a ako sa má. A verí, že tak isto to cíti aj jej priateľka. Nemôže sa na ňu hnevať, veď jej vlastne iba nastavila zrkadlo. Tiež taká bývala. Keď dávala, dávala maximum, keď žiadala, očakávala  maximum. No odučila sa. Život ju odučil. Musela sa zmeniť, keď nechcela byť permanentne sklamaná zo života a z ľudí. Od istého času už nič neočakáva a snaží sa nebrať si nič osobne. Spočiatku to šlo ťažko, no všetko sa dá, keď človek chce. Kiež by aj Biba aspoň trochu chcela.

 

.pozrieť časopis