Svokruša

Mala som rovných osemnásť a musela som sa vydávať. Za chlapca, s ktorým som sa zoznámila v škole, a s ktorým som po krátkom chodení a ešte kratšom nesmelom pokúšaní osudu v podobe telesných zblížení plných obojstranného ostychu, otehotnela. Len čo sme stihli obaja zmaturovať. Naši by to pokĺznutie hádam aj boli predýchali a celú vec vyriešili nejako modernejšie, no jeho rodičia boli skostnatení kresťania, ktorí riešiť naše zlyhanie inak než sobášom odmietali. Priviedol si ju do iného stavu, musíš si ju zobrať. Že ty ešte nevieš, či je to tá pravá, či s ňou chceš prežiť celý život? Prásk a už aj plesla facka spolu s vysvetlením, že na také veci mal myslieť skôr, a tak som potom radšej ani nepípla o tom, že ani ja si neviem predstaviť prežiť s týmto chlapcom celý svoj život.

 

Kamil bol správny chalan, no obaja sme rozmýšľali a plánovali nanajvýš do nasledujúceho dňa a teraz, zrazu, pre jedno pokĺznutie, či skôr „skĺznutie“ stála pred nami normálna svadba. Naša svadba. No v tom čase za nás rozmýšľali rodičia, všetko zariadili, my sme sa iba pekne poobliekali a šli. V tej ich rodine všetko riadila mama, rázna žena, o ktorej si moja rodina myslela, že je bezcitná až zlá, a ja som sa s ich názorom stotožňovala. No dnes, spätne, celkom sebakriticky uznávam, boli sme dospelo vyzerajúce decká a byť tak na jej mieste, možno by som riešila niektoré veci podobne, ako ona vtedy. A možno som len jednoducho po dlhých rokoch spolužitia s tou svokrinou náturou nechtiac nasiakla už aj ja. Ibaže vtedy som mala tých spomínaných osemnásť, vydala som sa za Kamila, odišla bývať z mesta na dedinu k nim do veľkého rodinného domu, čo stál tesne pri tamojšej fare, a ničomu a nikomu som tam nerozumela.

 

Ich dom od fary delila iba veľká záhrada a spájala malá bránka, cez ktorú svokra denne niekoľkokrát pendlovala k duchovnému otcovi, lebo sa mu starala o poriadok v izbách plných starožitného nábytku, z ktorého najkrajšia bola veľká knižnica plná cenných starých kníh viazaných v koži. Chodila k nemu najmenej raz denne, a to keď mu niesla presne o dvanástej obed, no v podstate skákala ako pán farár pískal a ja som sa nikdy nikoho nepýtala, prečo je to tak. U svokrovcov bolo všetko úplne iné ako u nás doma. Oveľa strohejšie, chladnejšie, ba akoby priam bezcitnejšie a zo všetkého najviac svokra, ktorá bola pravým opakom mojej citlivej láskavej mamičky. Pritom to však bola mimoriadne pobožná žena, ktorá ale mačičku Murinu, prvého tvora, ktorého som si u nich obľúbila, v pohode kopla do zadku, až sa tá prekoprcla. Sliepke sekerkou odfikla hlavu, držala ju za nohy, kým tá v agónii metala krídlami a stekala z krvi, a viedla pri tom úplne normálny rozhovor o hocičom, s hocikým, akoby nič. A potom vraj daj si polievku... dobrá, slepačia. To boli veci, s ktorými som mala veľké problémy. Muriny som sa, prirodzene, zastávala a svokra sa zo mňa vysmievala. Vraj si ju pokojne môžem hoci aj do dupačiek obliecť a kočíkovať po dedine, ona tú sprostú mačku aj tak znova vykopne, keď sa jej zamotá v kuchyni popod nohy. Toto bolo treba spracovať a prijať, no na počkanie mi to nešlo.

 

Pri jednej príležitosti, keď bola svokra čerstvo po operácii žlčníka, som s ňou zašla do kostola. Nechcela ísť sama, vraj je ešte slabá, tak sme šli spolu, hoci som už bola „na rozsypanie,“ možno deň, dva pred pôrodom. Bola to udalosť, moja kostolná premiéra a ako na objednávku, v ten deň pán farár kázal práve o láske a láskavosti. Bol to pre mňa zážitok, u nás patril kostol a ľudia, čo doň chodia do iného sveta, no na počudovanie ma celkom nadchlo a zaujalo to, o čom pán farár hovoril, no predovšetkým ako to hovoril. Máme sa milovať božskou láskou, znelo kostolom a to mi teda s kopancami a sekerkou na slepačie hlavy nijako nešlo dokopy. Bola som veľmi mladá, navyše vybavená ortodoxne ateistickou výchovou, a tak som sa po príchode z kostola, celkom prirodzene, svokry vypytovala. Spýtala som sa jej aj na to, ako môže ubližovať zvieratám, keď sa to pánu Bohu celkom iste nepáči. Chcela som vedieť, porozumieť všetkému, od Boha ma delila v tej chvíli len svokrina neochota. Stačilo jedno jediné trpezlivé vysvetlenie a cirkev mohla mať o jednu, úprimným srdcom po Bohu bažiacu ovečku viac, no ona iba odfrkla, vraj nebude opravovať to, čo moji rodičia pokazili. Podľa môjho osemnásťročného rozumu naši nič nepokazili, vychovali zo mňa mierumilovného empatického človeka, ktorý by inému človeku, no rovnako ani zvieraťu neublížil a to som považovala za bohumilejšie, ako dennodenné driemanie na studenej kostolnej lavici. Veru, driemanie, lebo keby svokra v ten deň v kostole bdela, už by nesmela v živote žiadnej sliepke ublížiť. Odpoveď na moje otázky mi nakoniec dal môj manžel, hoci celkom jasno v tých veciach nemal ani on sám, a to ma udivilo. Človek by čakal, že žena tak hlboko veriaca vychová zo syna človeka aspoň tak nábožensky založeného ako je ona, chalan mal byť miništrantom len čo nohami dokázal prepletať, no nebol. Ani svokra a ani pán farár - a to ho mali takmer priamo v dome – mu nedokázali vštepiť do srdca ozajstnú lásku k Bohu. Do kostola síce chodil, no väčšinou pod hrozbou nejakého trestu či zákazu, alebo za úplatok. Pár drobákov, alebo keksík a už aj mazal ochotne do kostola.

 

Aj keď mladá, a podľa svokry iste aj hlúpa, som sa predsa len snažila o pestovanie dobrých vzťahov v mojej novej rodine, no zakaždým som dosiahla pravý opak. Keď sa nám potom narodil dôvod celého toho nášho spolužitia, naša dcérka Pavlínka, svokra vybavila krst. Nebolo témou či bude dieťa pokrstené, alebo nebude, krst proste musel byť už len preto, lebo svokra nášmu dievčatku až do krstu inak ako „to dieťa“ nepovedala, hoci my sme jej meno už vybrali. A to tak nemohlo ostať natrvalo, takže krst sa práve išiel udiať tak, ako viera káže, keď sme sa v jeden pekný deň všetci zišli v kostole, kam sme len tak zľahka prebehli zo susedného domu. Bolo to praktické. Všetko išlo hladko a pekne, aspoň mne, čo som nemala potuchy o tom aké sú obyčaje okolo krstu, sa tak zdalo. Nadchýnala som sa, aké je to len pekné, slávnostné, že je naostatok možno aj dobre, keď budú naše deti vychovávané v kresťanskom duchu, keď sa zrazu len pán farár otočí ku mne a vraví: „Košieľku pre dieťa, kde máte?“ „Košieľku? Noo... nemáme,“ zajachtala som bezradne kĺžuc zrakom z Kamila na mojich rodičov a späť. Že vraj košieľku... akú košieľku... ty si to vedel? Štuchla som do manžela, no aj on len bezradne pokrčil plecami, rovnako ako moji ateistickí rodičia. Nuž duchovný sa s povzdychom unavene odvrátil a odniekiaľ vybral dáku erárnu, pre deti odpadlíkov a pýta si sviečku, na čo som zas len bezradne zdvihla plecia. „Ani sviečku nemáte?“ povedal už trocha nervózne a ja som doslova cítila na chrbte škodoradostnú páľavu šľahajúcu zo svokriných očí. Nevadilo jej, že sa na to pán Ježiš priamo z kríža nad oltárom díval, zrejme jej to za ten pocit stálo. Ona presne vedela čo a ako treba, čo všetko je ku krstu potrebné, aby bol dôstojný a pekný, no ani slovom sa nezmienila. „Však čo ti ja mám vysvetľovať, vždy vieš všetko najlepšie, myslela som si, že aj toto vieš. Veď to vie predsa každý,“ prskla, keď som si ju potom, doma, za ten podraz podala, no nevzbĺkla vo mne voči nej nenávisť. Iba som sa utvrdila v tom, čo som si už aj tak myslela. Moja svokra nie je dobrý človek. Nikdy som sa však neunúvala pátrať po tom, prečo je taká, aká je a čo mi vlastne chcela týmto svojim činom naznačiť. Hádam mi len opäť dať pocítiť, aká som nemožná. Iba ak to. Nechápala som, ako môže byť ku mne taká... a aj ku Kamilovi. Prísna, neprístupná, kritická. V dedine žilo mnoho jej vzdialených príbuzných vo vysokom veku, ktorí by mi iste ochotne porozprávali čo - to o jej živote, prečo je z nej taká drsná stvora, musí to mať predsa nejakú príčinu, lebo takýto sa človek nenarodí, no ja som sa nevypytovala. Aj keď vytváraním podobných situácií svokra naozaj nešetrila, zažila som si s ňou svoje, no mala som pri tom vlastne veľké šťastie, že sa aspoň do nás nemontovala. Myslím to tak, že nerobila medzi nami dvoma s Kamilom žiadne rozbroje ako to občas človek o svokrách počuje. Zrejme si myslela, hlavne že sú zosobášení, ale inak... nech si žijú a poradia ako chcú a vedia. Proste robila čo mohla preto, aby si ju človek ani omylom neobľúbil. Takže od toho prípadu pri Pavlínkinom krste som ju už ja inak než „svokruša“ neoslovila a ona sa, div sa svete, neurazila.

Roky išli, k dcérke Pavlínke pribudol synček Jakubko, všeličo sa pomenilo, iba svokra nie.

Jedného dňa pán farár umrel a ona zdedila všetok ten starožitný nábytok aj s knižnicou plnou cenných kníh viazaných v koži, čo tam mal. Ja som si teda na dedičstvo zuby naozaj nebrúsila, ale zato tie knihy sa nám všetkým páčili, radi sme čítali a aj čítame, rovnako naše deti milujú knihy, no svokruša si tie farárove strážila ako oko v hlave. Len sme sa ku knižnici priblížili, už aj tam bola a či ich začala oprašovať, či prekladať, hocičo, len aby sme sa k nim nedostali. Doslova telom nám cestu zahatala. Pavlínka však napriek ostražitej ochranke predsa jeden úžasný starodávny obrázkový herbár s popismi liečivých bylín, tinktúr a odvarov z knižnice vytiahla. A začala drankať, tak milo, neviem si predstaviť rodiča či starého rodiča, čo by jej dokázal odolať a tú radosť odoprieť. Veď komu inému by mal človek dať... Ten herbár by dokonca Pavlínka mohla použiť ku svojmu štúdiu, nešlo len o nejaký rozmar. A okrem toho,  chcela si ho len požičať, nie vziať. No svokruša, ba dokonca aj svokor okolkovali, jeden na druhého sa vyhovárali a nie a nie dievčaťu dovoliť. Lebo ho iste dakam zapotroší, zničí... „Márnosť! Navyvádzajú okolo toho, akoby to bola prinajmenšom zlatá tehlička. Veď je to len kniha, o čom sa to tu bavíme?!“ rozčuľovala som sa spravodlivo a Kamil ma tíšil. Naostatok svokor povolil a posmelil vnučku: „No, tak si ho teda vezmi, keď sa ti tak veľmi páči. Ale veľký pozor naň dávaj!“ Svokra zajastrila, no celkom výnimočne mlčala. Lenže čo tam po tom, že mlčala, keď po celý čas, až kým sa herbár nedostal späť na svoje miesto, chodila odutá a mrzutá, akoby sme ju okradli. Veď si to všetko na druhý svet neodnesieš, hundrala som zlostne. Keby sa to dalo, nebol by to tu pán farár nechal, lež by si všetko on pobral so sebou. Ako môžeš byť taká bezcitná, vlastným vnúčatám odopierať, myslela som si vtedy, no pre pokoj v rodine som sa na mužovo naliehanie o knihách už radšej nezmieňovala. Výslovne mi zakázal v tom dome slovo kniha vysloviť. Aj sme sa naostatok na tom smiali. Herbár mala stará naspäť a s tým ostatným nech sa hoci aj zadrhne. Až jedného pekného dňa, možno o dva roky neskôr, všetky tie knihy zmizli. Nebolo ich, ani jediná jedna tam nezostala. Zbadal to náhodou Jakubko, pretože my sme tým smerom už radšej ani nepozerali, a veru na hodnú chvíľu sme z toho pohľadu ostali paralyzovaní, no radšej sme mlčali. Veď na to ani slov nebolo. Svokruša veľmi dobre vedela o tom, že by sme s radosťou prijali kúsok z toho dedičstva, no ona ho odtatárila bez toho, že by sa aspoň pred Kamilom zmienila a predala či dokonca darovala to všetko do posledného kusa kamsi do nejakého múzea. Či náročky, či to domyslieť v tej svojej inakosti nedokázala, ťažko povedať. A priamo sa jej spýtať, to Kamil zakázal. Ale teraz už vraj o tých nešťastných knihách naozaj viac ani slovo nechce počuť! Vraj ak by ich mama neodpratala, sám by ich bol jedného dňa podpálil, toľko priekov kvôli nim už bolo.

 

Krátko na to dostal Kamil pracovnú ponuku v zahraničí a rozhodol sa prijať ju. Prišlo to tak náhle, dnes mu oznámili, že zajtra môže ísť, takže sme sa museli rýchlo zariadiť. Na jednej strane radosť, no aj riadny stres. Nebolo mi všetko jedno, boli - a aj sme na seba mimoriadne naviazaní, predsa len, od ranej mladosti stále spolu... takže som si ani len predstaviť nevedela, do čoho to ideme. Už bol pobalený, pripravený na cestu, keď sme ešte zbehli ku svokrovcom oznámiť im tú novinu. Ako naschvál, svokruša práve počúvala omšu v rádiu a vtedy pre ňu okolitý svet prestal existovať. Vôbec si nás nevšímala, akoby sme tam ani neboli. Museli sme si sadnúť a počkať, kým ona s privretými očami rozjímala a až keď bol koniec omše, dalo sa s ňou hovoriť. No ani vtedy neprejavila žiadnu emóciu. Ani radosť, že si hádam finančne prilepšíme, ani obavu o svojho syna, ani slovo o tom, ako na jeho rodinu, teda na nás dohliadne, aby si nerobil starosti, nech sa len pokojne sústredí na prácu, ako by to pravdepodobne urobila hociktorá iná mama vrátane tej mojej. Svokra iba vzala na vedomie a ďalej žmolila svoj ruženec. A nám to už ani divné neprišlo, ani nás to nepobúrilo. Ona bola proste taká. Iba som si pomyslela: Ej, že ti tie pátričky v tých rukách nezhoria...

Kamil potom prichádzal zo zahraničia domov tak raz za štvrťroka, ja som žila pod jednou strechou so svokrovcami a našimi deťmi, ale už som si tak nejako zvykla a konfliktov medzi mnou a manželovou matkou akoby ubúdalo. A vtedy som vážne ochorela. Prišlo to ako blesk z jasného neba, dovtedy som sa cítila byť úplne zdravá, no po tom, čo som absolvovala sériu vyšetrení, môj lekár vyslovil nemilosrdný verdikt, ktorý ma takmer zložil na kolená. Bude nutná transplantácia kostnej drene, povedal. Potrebovala som kostnú dreň od zdravého darcu. Treba otestovať všetkých pokrvných rodinných príslušníkov, potenciálnych darcov, lebo šanca nájsť vhodného darcu medzi nepríbuznými je mizivá. Trochu šťastia som predsa len mala, manžel prišiel niekoľko dní pred tou udalosťou domov s rozhodnutím potiahnuť v cudzine ešte do konca roka a vrátiť sa domov. Neuveriteľne mi odľahlo. Teraz síce ostane doma len týždeň, no urobí všetko, čo len bude treba a tak aj bolo. Stál pri mne a hoci on ako darca nepripadal do úvahy, jeho prítomnosť bola pre mňa, ako ostatne vždy, veľkou oporou. Pavlínka, ktorá už medzičasom študovala v Čechách, tiež okamžite pricestovala a podstúpila testy. Aj náš sotva desaťročný synček, ktorého sme vôbec do toho traumatizujúceho diania nechceli vťahovať, no nebolo možné sa tomu vyhnúť a zatajiť pred ním fakty, sám trval na teste a nedal si vyhovoriť, že je na to ešte malý. „To nejde, Jakubko, máš málo rokov. Ale až vyrastieš a ešte stále budeš chcieť urobiť taký významný skutok, môžeš tak spraviť pre niekoho cudzieho. Možno  práve pre mamičku nejakého iného, podobného chlapca, ako si ty teraz.“ Našťastie sa mu tá predstava zapáčila, a potom už len vzrušene sledoval, čo sa bude diať ďalej, kto jeho mame napokon pomôže a každému rozprával o tom, ako raz, neskôr, zachráni mamičku nejakého cudzieho chlapca. Rovnako moji rodičia a sestra, všetci sa bez zaváhania zhŕkli na pomoc a vtedy prišlo najväčšie prekvapenie, moja svokruša. Žena, ktorú som roky považovala za bezcitnú a chladnú bytosť, trvala na tom, aby aj ona mohla podstúpiť vyšetrenie aj keď je minimálna šanca, že by medzi našimi tkanivovými znakmi bola zhoda. Bola však taká odhodlaná, že keby som v tej chvíli potrebovala povedzme obličku, ľahla by si na operačný stôl a povedala: režte a berte, no hlavne okolo toho nerobte žiadne veľké haló! Toto jej mimoriadne humánne gesto bolo hodné veľkého rešpektu. Bola očividne ochotná podstúpiť čokoľvek, ak by mi to malo dať druhú šancu na život hoci ani netušila, o čo pri mojej diagnóze vlastne ide. A to som si cenila o to viac, že som ju dobre poznala. Aj vtedy, v nemocnici, sa vyjadrovala sucho a nezúčastnene, no jej to proste inak nešlo. Veď som predsa vedela ako nenávidí, keď sa zbytočne robí okolo vecí priveľký rozruch. Náhle som si uvedomila, že som sa v nej zrejme celé tie roky mýlila. Nie je ona zlá, je len iná. Mala som šťastie, ja a moja sestra patríme medzi tých šťastných 25 percent súrodencov so zhodnými antigénmi, a teda bolo možné uskutočniť transplantáciu, ktorá mi zachránila život. Bol to mimoriadne silný zážitok, ktorý nás dve so sestrou ešte viac zblížil, ale nie len to. Zblížil celú rodinu, moju aj manželovu, no ako najsilnejší moment z mojej choroby aj tak ostal v mojom srdci uložený deň, keď svokruša so skalopevným odhodlaním zachrániť ma, išla na testy. Počas mojej choroby som dokonca aj ja našla svojho Boha. Nebol to ten istý Boh, ku ktorému sa modlila svokruša v kostole, no už mnou za moje zvyčajné postoje a moju bezbožnosť aspoň neopovrhovala. Húština, ktorá nás dve odjakživa delila, akoby sa o kúsok rozostúpila, aby odhalila uzučký chodníček, vďaka ktorému sme sa jedna k druhej ľahšie dokázali predrať. Kým som sa zotavovala, nedalo mi to a odhodlala som sa konečne spoznať pozadie jej nevšednej nátury. Pozbierať aspoň nejaké informácie z obdobia jej detstva a mladosti len preto, aby som tej žene konečne porozumela. Chcela som stoj, čo stoj zistiť, kde sa stala chyba, akou výchovou, či práve výchovnou chybou sa jej rodičom podarilo vychovať tak málo citlivú ženu opovrhujúcu svetskými záležitosťami, radosťami a pôžitkami lebo o tom – teda o svokrinej mladosti -  sa v ich rodine nehovorilo. Neboli to pekné veci, čo som sa nakoniec od cudzích, lepšie povedané od veľmi vzdialených príbuzných dozvedela. Od mala bola vraj viac bitá, než chleba sýta ako sa vraví. Mama jej umrela veľmi skoro, otec ju doslova nenávidel, bol k nej krutý a ju si potom podávali príbuzní ako vec, ktorá nikam nepasovala, všade bola navyše či dokonca na ťarchu. O tomto vraj málokto vie, každopádne pre môjho muža to bola rovnako šokujúca novina ako pre mňa. Pokúšala som si predstaviť vlastnú svokru, tvrdú a prísnu ženu, ako malé týrané dieťa a veru, zakorenené názory v mojej hlave sa v okamihu začali premieňať. Že prečo bol vzťah medzi pánom farárom a mojou svokrou až taký vrúcny, že jej zanechal celý svoj pozemský majetok, a prečo ho ona roky obsluhovala prednostne pred svojim mužom a synom, to môj informátor s úplnou istotou povedať nevedel, hoci svokru poznal od mala. No vraj to bolo odjakživa tak. Ona sa už ako malá večne motala len okolo kostola a on jej pomáhal ako vedel. Kostol bol totiž jediným miestom, kde do nej nikto nekopal, nevyháňal ju za tmy na ulicu hoci aj v mraze, nikto ju tam nebil... Zlé jazyky údajne istý čas konšpirovali, vraj kto vie prečo ju otec tak znenávidel. Či v tom nemá náhodou duchovný otec prsty, či ona celkom náhodou nebude nakoniec plodom nejakého jeho chvíľkového zlyhania, to sa vraj s istotou nevie. No nech bolo ako chcelo, toto už dnes naozaj nie je dôležité či potrebné odhaliť. To, čo som sa dozvedela, mi stačilo, viac do detailu som zachádzať ani nechcela, veď už aj toto mnou riadne zamávalo. A cez prizmu tých nových informácií sa mi odrazu moja svokra javila ako niekto, kto na sebe odviedol teda riadny kus práce. Vzhľadom k tomu, ako málo lásky ľudskosti a tepla sa jej v detstve ušlo, koľko neistoty  a ľudskej zloby počas svojej mladosti zažila, ona vychovala zo svojho syna vynikajúceho človeka. Proste robila čo mohla. Vďaka Bohu zato, veď bez nej by ho vlastne nebolo a bez neho by zas nebolo našich úžasných detí. A taký život si ja veru ani predstaviť neviem. Takže dnes si svokrušu dokážem za určité veci dokonca vážiť, byť jej vďačná a brať ju prosto len tak ľudsky takú, aká je. Lebo nech by sa človeku akokoľvek žiadalo, minulosť už nezmení. No súčasnosť áno, tú máme v moci zmeniť, a tak ju v rámci rodiny často, za pomoci obyčajných každodenných maličkostí, spolu s Kamilom meníme k lepšiemu. Nerobíme to zato, aby sme svokru ohúrili či, aby nám ďakovala. Pravda je taká, že ona si našu snahu len celkom ojedinele vôbec všimne. No stále veríme, že aj keď ona dobro nie naozaj dokáže oceniť, hádam ho len niekde úplne hlboko cíti.

pozrieť časopis