Stopárka

Bol piatok poobede. Škola skončila a mňa, sedemnásťročné mladé dievča, čakala cesta z internátu domov. Sto kilometrov vlakom. Spolužiačka a zároveň kamarátka, ktorá zvykla so mnou cestovať, ležala doma chorá. Párkrát sme sa zviezli domov stopom, a tak som sa rozhodla, že tentoraz budem stopovať sama. Trolejbusom som sa dopravila na koniec mesta a po pár minútach chôdze som sa postavila na okraj cesty. Počasie bolo pekné, slnko svietilo a mňa vnútorne zohrievala vidina skorého príchodu domov. Stopárov nás bolo viac a boli sme roztrúsení v odstupoch pár desiatok metrov od seba. Ani som nemusela dlho čakať. Vedľa mňa zastalo olivovozelené osobné auto. Za volantom muž stredných rokov. Spýtala som sa ho, či ide do mesta môjho bydliska a on mi odpovedal, že pár dedín pred ním končí, ale nech nasadnem a tam si potom bez problémov stopnem ďalšie. Sadla som si k nemu na predné sedadlo a pohli sme sa. Cesta ubiehala príjemne a v nenútenej konverzácii sme viedli celkom pohodový rozhovor. Šofér veľmi nevyzvedal. Pýtal sa len všeobecne kde bývam, na akú školu chodím, a tak. Proste aby nestála reč. On sám porozprával niečo o svojej robote, no všetko si už nepamätám, pretože to už bolo veľmi dávno. Podotýkam, že v tom čase sa u študentov bralo stopovanie ako samozrejmosť. Taká normálka.

Keď niekto povedal: „prišiel som stopom,“ jeden to bral ako senzi zážitok a iný, kto by si nikdy netrúfol na niečo také, sa pozeral na neho s obdivom. Ja s kamarátkou sme vnímali stop ako možnosť dostať sa domov zadarmo a skôr ako vlakom. Nehovoriac o našej nedočkavosti vyraziť hneď do mesta na korzo. No proste, boli sme mladé.

- „Môžem sa niečo spýtať?“ – ozval sa po chvíli mlčania pán stredných rokov. Bez najmenšieho zaváhania som súhlasila.

-„Prečo ste sa vybrali na stop sama? Nebáli ste sa postaviť na kraj cesty, a potom si sadnúť do auta k neznámemu mužovi?“ Jeho otázka ma vôbec nezaskočila. V jeho hlase som nepostrehla žiadny vedľajší úmysel, žiadne postranné myšlienky, len obyčajnú zvedavosť.

-„Mám spolužiačku, kamarátime sa a stopovať zvykneme spolu. Tento týždeň ale zostala doma, pretože ochorela, musí zostať celý čas v posteli a už sa na mňa veľmi teší. Samozrejme, že aj ja na ňu. Hneď ako prídem domov, zložím tašku a pôjdem ju navštíviť.“ Rozhovorila som sa o svojej kamarátke Maruške a  prestala som vnímať okolie. Rozprávala som a rozprávala, spomínala som rôzne veselé príhody, ktoré sme spolu zažili a trapasy, ktoré sme museli preskákať a môj sused len mlčky počúval. V zápale slov som ho vlastne prestala brať na vedomie.

-„Máte rada svoju kamarátku, je mi to jasné. Ale mohli by ste si nájsť trochu času aj pre mňa?“

Jeho tichý hlas sa mi zarezal do zovretého žalúdka ako lovecký nôž, keď v ďalšom momente otočil volantom doprava a odbočil na úzku cestu smerujúcu k Dunaju. Červené žiarovky v mojom mozgu sa rozhoreli tak oslepujúco, až som v tej chvíli prestala vidieť. Hneď nato ma oblial studený pot a začala som sa triasť. Aby som skryla svoje zdesenie, pevne som zovrela kabelku v rukách a sústredila som sa na dýchanie. Pomohlo mi to natoľko, aby som bola schopná otvoriť ústa.

-„Prosím vás, kde to idete?“ – otočila som sa k nemu a snažila som sa tváriť nebojácne.

-„Tam na hrádzi zastaneme a len sa budeme trochu rozprávať. Zdá sa, že prišla na mňa únava, v robote som mal toho veľa a chvíľka oddychu mi určite pomôže. Nemusíte sa báť.“

Stalo sa to dávno, pred mnohými rokmi, ale ešte aj dnes si jasne spomínam na tie zdrvujúce pocity, ktoré ma vtedy zachvátili. Pocity nestarnú. Spomienky na prežitú udalosť časom vyblednú, ale pocity, s ktorými ste ju vnímali, sa vám zaryjú hlboko do pamäti, aby v príhodnej chvíli znovu vyplávali na povrch vašej mysle. A nestarnú. Tak ako prvý bozk od našej lásky. Už si tvár toho chlapca nepamätáme, ale navždy nám zostane ten pocit šťastia, v ktorom sme sa vtedy kúpali. A rady sa k tomu pocitu vraciame.

Teraz však sedím v cudzom aute a moje pocity sa ocitli na bode mrazu. Napriek tomu, že tento pán stredných rokov mi hovorí : „nemusíte sa báť“ krvi by sa mi nedorezalo. Svoj plán dodržal a my sme zastali na hrádzi. Bol piatok poobede, počasie pekné, slnko ešte svietilo a na okolí široko ďaleko nebolo nikoho. Len my dvaja. Muž stredných rokov a mladé dievča, ktoré svojou výškou a postavou pripomínalo skôr trinásťročného žabca ako veľkú slečnu. Môj strach začal vysávať vzduch z auta a zahniezdil sa mi do každej bunky pľúc. Možno to ten pán sediaci vedľa mňa vytušil, lebo otvoril okno a naozaj začal rozprávať. O svojej práci, ktorá ho vlastne nebaví, o manželstve, v ktorom sa nenašiel, o manželke, ktorá ho nechápe, no veď to poznáme, keď sa muž začne sťažovať.... Konkrétny obsah si už nepamätám, ale ten strach, ktorý ma vtedy paralizoval, pri písaní týchto riadkov, cítim aj teraz. Spomínam si však veľmi živo, ako som pri počúvaní jeho, povedzme že „spovedi“ zareagovala. Otočila som sa k nemu so záujmom pozornej poslucháčky a tak povediac, snažila som sa vžiť do jeho situácie.

Aj ja som sa mu „zdôverila“, že ani moji rodičia si nerozumejú, že sa stále hádajú a mňa to nesmierne zraňuje. V skutočnosti sa moji rodičia mali veľmi radi a keby sa dozvedeli, čo som o nich narozprávala, boli by šokovaní. Rozprávali sme sa a rozprávali. Až keď sa nám slnko stratilo z dohľadu a tiene stromov pri brehu Dunaja sa začali nápadne predlžovať, uvedomili sme si, že hodiny sa poriadne otočili a začína sa zmrákať.

„Je čas pohnúť sa ďalej“ – povedal. Naštartoval, otočil auto a viezli sme sa úzkou cestou na hlavnú. Zaradili sme sa do premávky a pokračovali v jazde. Obidvaja sme boli ticho, ale to ticho už bolo také iné, také, ako ukľudňujúce. A zatiaľ čas plynul svojím jedinečným tempom odprevádzajúc zapadajúce slnko. Práve sme prichádzali do jednej obce, keď podotkol : -„Tu bývam, ale zoberiem vás domov.“

-„To naozaj nemusíte. Ale keď ma zoberiete na stanicu, počkám si na vlak,“- odpovedala som mu mäkkým hlasom. Strach, v ktorom som sa topila pred pár hodinami, zo mňa už vyprchal.

-„Nie,nie, zaveziem vás domov a úplne až pred dvere.“ Som vám to dlžný.“- povedal a usmial sa. Jeho úsmev bol taký zvláštny. Akoby zamyslený. Viem, že to nemá logiku, ale naozaj mi vtedy pripadal taký. Ja som už nenamietala, a tak sme sa viezli ďalej. Keď sme vchádzali do nášho mesta, bola už tma. Ten pán stredných rokov ma skutočne doviezol až pred náš dom, ospravedlnil sa mi, poďakoval, že vlastne som mu pomohla a nezabudol mi dať radu do života. Už nikdy nemám ísť sama stopovať. A najlepšie by bolo, keby sme s kamarátkou skončili s tým stopom nadobro.

Jeho radu som si tak zodpovedne zobrala k srdcu, že odvtedy som do auta s cudzím šoférom už nikdy nesadla. A o svojom zážitku som sa nikomu nezdôverila. Ani svojej kamarátke. Aj teraz, pri písaní týchto riadkov sa chvejem hrôzou, čo všetko sa mohlo stať.

pozrieť časopis