Samota už nebolí

Najspokojnejšia bola, keď si konečne večer mohla vystrieť nohy po celodennej práci, na stolíku šálka bylinkového čaju, zapozerala sa do svojho obľúbeného seriálu. Bolo jej úplne jedno, o aký žáner išlo, seriály hltala ako na bežiacom páse, musím čestne priznať, že som na nich závislá, stávam sa seriálovou maniačkou, hovorila kolegyniam, akurát všelijaké tie sci-fi, a také o upíroch a zombie nemusím. Najviac jej srdcu lahodili rodinné príbehy, tie takzvané vzťahové, v ktorých láska a nenávisť, žiarlivosť, pomsta, hnev, odpustenie, pokánie a vykúpenie hrali prím. Vlastne ešte mala jednu záľubu. V skrini mala odložené puzzle z predchádzajúcich rokov, kopili sa jej tam, a hoci nemala čas skladať, pribúdali nové a nové, pretože deti a Andrej sa jej najčastejšie zavďačili práve týmto spôsobom. Pár poskladaných obrazov po stenách bytu už viselo, obrazy začali pribúdať aj na ich chalupe na vidieku. Nestíhala však. Chalupa si žiadala svoje hlavne na jar a v lete. A ako len Andrej tú chalupu nechcel! A teraz aký je šťastný! Veď čo by na staré kolená robili sami v byte? Hádam by po sebe večne zazerali, bolo jej to jasné. A takto – prídu na chalupu, kosia, pestujú v záhradke všeličo možné, úrodu zbierajú, stále je čo robiť.

Ako mladé dievča mala svoje sny a túžby, neboli síce také typické pre dievčatá, určite si nemohla dovoliť snívať o kariére modelky či herečky. Vysoká štíhla postava, pekne tvarované nohy by síce ešte ušli, ale inak nezaujímavá, dá sa povedať až skôr nepekná tvár s tukovou hrčkou pri brade. No o čo menej bola pekná, o to viac sa snažila byť užitočná. Doma už ako jedenásťročná pripravovala obedy, robila v záhradke, šila. Nikomu sa však nepriznala, ako trpela pocitom, že ju rodičia nemajú dosť radi, že nikoho nezaujíma. Dnes už ako mama dospelých detí a čerstvá stará mama vie, že to tak nebolo. Rodičia len proste nedokázali svoje pocity vyjadriť, radšej ju pokarhali, ako by boli pochválili. Chceli ju takto motivovať k lepším výkonom. A keď dostali výbornú pracovnú ponuku, odišli do Afriky na dva roky, ona už bola na vysokej škole, mysleli, že je dospelá, a až keď to prerástlo do takého štádia, že si na jeden rok musela vybaviť individuálne štúdium, pretože nezvládala odlúčenie od domova a trpela depresiami, až vtedy pochopili, že čosi nie je v poriadku. Že urobili kdesi chybu aj oni, o tom veľmi nepremýšľali, u nich doma sa problémy nerozoberali a ak aj áno, dieťa nemalo právo kritizovať rodičov, rodič vedel všetko najlepšie, bol pánom aj Bohom v jednej osobe.

Keď sa zoznámila na cvičáku psov s Andrejom, neočaril ju, skôr jej bol nesympatický. Taký teplákový gadžo, pomyslela si, nie ako hrdina z romantických filmov, proste taký neohrabaný chlap. Možno aj s trochu zeleným mozgom ako sa vojakom hovorilo, vedel si však všetko vypočítať tak ako ona. Išiel za svojím cieľom vytrvalo a podarilo sa mu to. Musela si priznať, vyhovovalo jej, že si bude môcť robiť všetko po svojom, že on jej brániť nebude a ustúpi. Ona bola tá, ktorá musela nosiť v dome nohavice. Svoje city tlmila, no predsa aj ona túžila po láske.

Andrejko, jej prvorodený, sa ako malé dieťa veľmi snažil zavďačiť svojej mame. Alena mala ťažký pôrod, keď sa narodil, pár hodín ho nechcela ani vidieť, až ju v pôrodnici začali volať kukučka. Domov si ho doniesla práve v čase, keď sa  sťahovali, lebo jej muža preložili k inému útvaru. Či už to bolo preto, že sa tak natrápila, alebo zo sklamania, že nebol dievčatkom, povedala si v duchu - už nikdy viac nechcem rodiť! Andrejko bol dobré, tiché dieťa. Nekričal, neplakal ani by sa nebol odvážil. Tak ako Alena ani on sa nedočkal pochvaly, hocijako sa snažil rodičom, predovšetkým mame, vyhovieť. Keď spadol a udrel sa, už ani neplakal, pretože nepočul slová útechy, ale skôr výčitku: Čo to robíš? Ty nešika, zničíš nám podlahu... A keď už bol škôlkarom, vedel dokonca čítať, starý otec ho to naučil. No pochvaly sa mu nedostávalo ani vtedy – namiesto toho počul samú kritiku, že nečíta tak ako si to predstavovali, že by mal čítať lepšie. Bál sa vyjadriť svoje pocity, a keď sa mu zdalo, že je matka až príliš nespravodlivá, pre seba si ticho hlesol: Taká si až nedobrá, mama. Slovo zlá by sa nebol opovážil vysloviť ani pre seba.

To keď sa o sedem rokov narodil Jurko, to bolo iné, Alena dovtedy zabudla na ťažký pôrod. Veľmi túžila otehotnieť. Na Jurka si, ale už tak vyskakovať nemohla. Jednak v čomsi dospela, jednak bol veľmi chorľavým dieťaťom. Porucha imunity, musel brať Prednison, večné horúčky, pobyty v nemocnici. Ak mal teplotu pod tridsaťosem, ani to neriešili, brali to tak, že je všetko v poriadku. Nakoniec sa jej predsa len splnil aj sen - o dva roky po Jurkovi sa konečne narodila Anička. Dostala meno po babke - ako inak? S Aničkou problémy neboli, vyrovnaná, sebavedomá, dobre sa učila, ovládala domáce práce, povaha, ktorá vie, čo chce a ide si za svojím. Akurát otca si nevážila, to odkukala od mamy. Alene sa deti vcelku vydarili, aj svoju prácu v škole milovala. Typická pani učiteľka. Len ten zelený mozog muža jej vadil. Ale zato vo všetkom podstatnom poslúchal, peniaze odovzdával do centa. Vlastný názor vysloviť mohol, ale tým to končilo.

Nič mi vlastne nechýba, som spokojná, presviedčala sa často. Jediné, čo by som uvítala, je skutočná láska, súlad duší, ale existuje vôbec? Je to možno len taká vášeň, ktorá pominie, keď sa hormóny upokoja, no hodnoty ako spoľahlivosť, zodpovednosť tu zostávajú. A to jej stačí, už prestala snívať. Romantické filmy len v realite škodia. Treba myslieť pozitívne a byť vďační za to, čo máme. A ja toho mám veľa. Muža, ktorý urobí to, čo poviem, tri deti, vnučku, peniaze... Jaj, peniaze, to bola veru Alenina slabosť. Pred rokmi bola schopná manžela hnať cez celé mesto, ak len niekde bolo o kus čosi lacnejšie, aby ušetrili, a pritom dobre obaja zarábali. Nikdy nikomu nič nepožičali ani od iných nič nechceli. Minule ju najlepšia kamarátka prosila, aby jej len na pár mesiacov požičala stovku, lebo má práve finančné suchoty. No Alena nie, nedám, nič od nikoho nechcem, ale ani svoje nedám... prepáč, som už taká... Kamarátka musela odísť s dlhým nosom. Nič sa nedalo robiť.

Bolo horúce leto, v strede júla, sparný deň. Alena ostala v mestskom byte, čakala dcéru z Brna, vracala sa v piatok zo školy. Andrejko pribehol iba na skok, prišiel si nakŕmiť hady. Už žil so ženou a malou Kristínkou v inej časti mesta, ale hady nechal u rodičov, mama mu ich tolerovala, ale kŕmiť odmietala. Doniesol  aj čosi navarené, to ho bavilo, Alena mu stále vravievala, že sa mohol pokojne živiť aj ako kuchár. Jurko bol ešte v robote, len nedávno sa vrátil domov z Írska, mal už dosť našetreného, dobre mu padlo byť konečne u svojich. Doma je doma. Ona doopravovala písomky a opäť ju napadla hriešna myšlienka: čo tak odísť predčasne zo školstva a venovať sa len svojim záľubám? Malej vnučke, záhrade, rodičom? Však mama je už ako malé dieťa a otec zase po operácii bedrového kĺbu, potrebujú pomoc. A ja mám skutočne nasporené až - až, poodkladané, pokojne by som si mohla žiť do dôchodku aj takto. No na druhej strane, nebolo by mi smutno za žiakmi? Toľké roky v školstve. A nejde len o zvyk, v práci sa skutočne našla. Zamyslená chodila po byte, tešila sa predstave, že onedlho uvidí milovanú Aničku, predsa len dcéra je dcéra. Majú si čo povedať. A žena ženu najskôr pochopí. A na staré kolená rodičov skôr doopatruje dcéra ako syn. Keď zazvonil telefón, chvíľu trvalo, kým pochopila o čo ide. Čas zastal a otriasol všetkými istotami, ktoré v živote mala.

Volala rýchlo Andrejkovi, aby prišiel čím skôr. Utekali do nemocnice. Keď ho videla, ako leží, tak odovzdane, bezvládny, zostarnutý, hlava už šedivá, po čiernej hrive z mladosti ani stopy, stratila reč. Privinula sa k nemu, pohladkala ho po tvári. Už vedela od suseda, čo sa stalo, zbytočne sa bolo k tomu vracať. Neskôr bude ešte čas. Hlavne, že žije. Na chalupe pílil drevo a odniesla si to pravá ruka, krv mu tiekla prúdom a keby neboli susedia doma, teraz je z nej už určite vdova. Andrej z posledných síl prebehol cez dvor ku susedom, nechávajúc za sebou krvavé stopy, kričal: Pomôžte, susedia, umieram! Duchaprítomne mu hodili na ruku bundu pokúšali sa zastaviť krvácanie a sused naštartoval auto. Cesta do nemocnice trvala 20 minút, ale jemu to pripadalo ako večnosť. Bodaj by nie, keď z vás život uniká.

Keď si o pár dní sadla ku seriálu,  spokojne vyložila nohy a pozerala na svoju svorku, na chlapa, ktorý len tak - tak prežil, uvedomila si, že ju vlastne samota už nebolí. Nemyslela už na romantické pohladenia, ktorých sa jej nedostávalo, keď ho sledovala vďačnými očami, ďakovala osudu, že zasiahol včas, že jej ho ešte nechal. Veď sme ešte Jurka neoženili, Aničku nevydali, rodičov nepochovali, ešte máme veľa čo na tomto svete dokázať. A vnúčence, to je ešte len láska nad všetky lásky, máme pre koho žiť. Usmiala sa na Andreja a spýtala sa, či aj on chce bylinkový čaj. 

pozrieť časopis