Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Rozdielne svety

 

Mia sedela s kamarátkou Rainou v parku na káve už tri hodiny a rozmýšľala, či jej má alebo nemá povedať, že sa strašne hrbí. Kedy sú si dve ženy také blízke, aby si mohli dávať nevyžiadané rady? Nechcela si potenicálne blízku kamarátku rozhnevať. Nemala ich veľa.

Nebola pravda, žeby sa vo Viedni ako Slovenka cítila nejako veľmi iná. Vlastne tu bola najmenej exotická cudzinka. Ľudia tu boli zozbieraní z celej Európy, aj z celého sveta. Veľa Srbov, ktorí sa už cítili ako doma, veľa ľudí s tmavšou pleťou, nad tým sa tu nikto nepozastavoval, veľa žien so šatkami na hlavách a chlapi s nalakovanými nechtami.

 Občas mala pocit, že ľudia tu, nema nič spoločné. Dokonca ani na oblečení podľa počasia sa nevedia zhodnúť. Usmiala sa, keď si spomenula ako minule, keď vychádzala z metra žasla, že ktosi mal oblečené krátke rifle a hneď vedľa neho si vykračovala žena v kabáte, jedni boli vyobliekaní elegantne, iní zas strelene, akoby šli na párty uprostred dňa. Zistiť, či na ulici hreje slnko sa podľa toho, čo ma ľudia oblečené, veru nedalo.

Mia nemala so spolužiakmi žiadny problém. Nie nie, viac problémov mali Rakúšania, čo bývali na hraniciach, dedinskí, takí, čo videli len Slovákov ako najčastejších migrantov.

S ľudmi jej aj tak bolo vždy ťažšie vychádzať. Bola príliš premýšľavá, príliš opatrná, mala priveľmi rada ťažké témy a dlhé diskusie a ak mali ľudia niečo spoločné naprieč krajinami, tak to bola neochota rozmýšľať. Proste, príliš veľká námaha. A takú lenivosť Mia neodpúšťala.

Na univerzite sa jej darilo nájsť kamarátky lepšie, hlavne na sociálnych vedách boli konečne premýšľaví, filozoficky ladení ľudia, ktorí radi diskutovali nielen o článkoch na úlohu alebo článkoch v novinách. Len jej tí rakúski spolužiaci prišli takí nejakí, chladní. Nemastní neslaní. Erika bola jej najbližšia rodená rakúska kamarátka a bola vždy milá, slušná, nekonfliktná, ale čo si naozaj myslela, Mia nevedela. Opatrná povaha, alebo tajný nesúhlas so všetkým, čo Mia hovorila? Bola jej evidentne zaťažko prejaviť nejaké emócie.

Hlavne o korone a Ukrajine bolo v dnešnej dobe veľmi nebezpečné diskutovať. Ochrana životného prostredia, klimatické zmeny, kryptomeny a ešte pridajte tých dvanásť nových pohlaví, to boli ďalšie citlivé témy, za ktoré by človeka ukameňovali, ak nemal ten správny názor. A to bol ten, čo šiel s dobou a nie s logikou. Bolo to miestom, storočím alebo ňou? Dnešná spoločnosť bola bezútešne rozdelená.

Človek musel byť opatrný, ak nechcel skončiť v ukričanej hádke na ulici, alebo, aby spolužiačku z Berlína neodviezla sanitka s infarktom, keď spolužiačka z Chicaga v prezentácii použila slovo černoch. Možno to tí Rakušania mali celkom dobre vymyslené s tými vyhýbavými odpoveďami a chladnými úsmevmi a hranou neschopnosťou pochopiť alebo reagovať, keď s nimi niekto nesúhlasil.

Ale odstrčená alebo cudzia sa za to necítila.

Napriek tomu, bola ale spolužiačka Raina, z Bulharska, iná káva. S prehnaným kovidizmom boli za jedno, manipulatívnym médiám sa posmievali spoločne. Pre dve idealistické dvadsaťpäťročné študentky sociológie, bola sloboda slova najdôležitejšie právo, najvznešenejší ideál, čo tam po strachu rodičov a ak ich kvôli tomu niekto nemá rád, nech si ide.

Aká nekompromisná je naivita.

Sedeli spolu už štvrtú hodinu, boli na káve aj na koláči, prebrali svetové problémy, vojnu aj ľudskú povahu. Mali by sa tí somárski politici ich dvoch pýtať, oni by vyriešili všetky problémy postmodernej doby. 

Prečo si tak rozumeli? Bolo to tým, že Raina študovala to, čo Mia? Alebo preto, že sociológia, antropológia, psychológia vedy budúcnosti? Alebo to bolo skôr tým, že Slovania sú si bližší, mentalitou aj kultúrou? Alebo je to snaď geografiou, Bulharsko a Slovensko predsa len je po Ukrajine ďalšie na rade, a to Rakúšanov a Nemcov vôbec netrápi. Aj hrozba zbližuje ľudí...

Za to všetko o čom mohli hovoriť, si Mia Rainu vážila.

Má jej povedať, že sa hrbí?

Mia neznášala, keď jej to hovorila mama, ale jej to zakázať nemohla a tajne sa na to snažila dávať pozor. Ale Raine to nemal kto povedať. Od osemnástich žila na internáte vo Viedni, rodičov videla dva týždne v lete, kto jej mal citlivo povedať, že sa hrbí ako modlivka? Inak bola Raina pekné dievča, trocha neupravené, ale Mia si tiež nejako nepotrpela na mejkap. Tešila sa, že Raina to s líčením neprežívala, mala lepšie veci na práci. Alebo skôr na mysli.

Nie nie, nebude ona zatiaľ riskovať toto krásne intelektuálne priateľstvo tým, že jej povie, že sa hrbí. Keby to bolo naopak, za svoju reakciu by neručila, nech je akokoľvek intelektuálne nad vecou.

pozrieť časopis