Rozdielne prídely lásky

Drahoš znechutene položil telefón, musel sa riadne ovládať, aby ním netresol. Kolegyňa, ktorá náhodou vošla do jeho kancelárie, mu takmer sústrastne povedala tú obligátnu vetu, to nič, hlavne, že je to zdravé! Vôbec netúžil po dieťati. Keď mu žena oznámila, že čakajú druhé, bol bez nálady celé týždne. Jeho návrh, aby si to dala preč, hystericky zmietla zo stola. On si myslel, že jedno dieťa je až-až, aby mu človek mohol pripraviť skvelý život, kariéru a tak! Odsudzoval chudákov, ktorí plodili a privádzali na svet deti len tak bez rozmyslu, akože hlavné, že je to zdravé, ostatné sa v živote už nejako vyrieši. Svojho päťročného syna Filipka miloval pyšnou otcovskou láskou, v jeho očiach i rečiach nebolo vydarenejšieho a zázračnejšieho dieťaťa na svete, až mu žena vyčítala, že ho nezmyselne rozmaznáva. No a čo, zrúkol na ňu. Vari nebudem nášho jediného syna otĺkať! Keď sa ho známi občas spýtali, kedy bude druhé, zvykol sa pousmiať takmer s opovrhnutím. Stačí! Jedno stačí! Keď je také vydarené!

Hneval sa na ženu pre to druhé tehotenstvo. Iste ho s tou antikoncepciou oklamala. A potom sa celé mesiace zmieroval s myšlienkou na druhé dieťa. Aby to bol aspoň chlapec. Plodiť dievčatká, dcéry, mu pripadalo ako čosi menejcenné, nemužné. Ani sa nechcel dopredu dozvedieť pohlavie dieťaťa. A teraz mu oznámia, že sa mu narodilo triapolkilové dievča a on má vari jasať od radosti. Zlostným pohľadom zareagoval na kolegynine slová útechy. Aspoň že už má syna! Toho svojho šikovného chlapca.

X  X  X

Akoby ani tvoja nebola, vravela mu žena s výčitkou v hlase. Vari si slepý, nevidíš, ako čaká na tvoje pohladenie? Že sa aj s ňou trošku pomaznáš?! Filipko je o päť rokov starší a tomu vieš ukázať lásku  a Zorke nie. Ľúto mi je, nemal by si byť taký!

Daj pokoj, oboril sa na svoju submisívnu ženu. Vari jej niečo chýba?! Veď ty jej to maznaním vynahradíš! Už bude mať štyri roky a ešte ani čisto nerozpráva! To Filip v jej veku...

Táto veta bola v ich domácnosti frekventovaná. To Filipko v jej veku! Vždy bol bystrejší, krajší, múdrejší! Dievčatko len so strachom odliepalo  oči od zeme, keď malo pozrieť na otca, akoby vytušilo tú priepasť nelásky medzi nimi. Bola ustráchaná, nervózna a často sa stávalo, že mala do rána mokrú, pocikanú postieľku. Filip chodil na nočník, keď nemal ešte ani rok a ty?! Že sa nehanbíš! O rok pôjdeš do školy, kričal otec, keď ju ráno vyplácal za túto nočnú udalosť.  Pohladiť, to nikdy, potrestať, to nezabúdal. Znenávidí ťa to dieťa, osmelila sa submisívna manželka. Čuš, zahriakol ju. Musí niekto aj rozumne vplývať na výchovu! Čo by z nej inak vyrástlo, keby som ja na ňu nedozrel!

X  X  X

Syn Filip, to bolo dieťa! Radosť pozrieť, radosť pomyslieť. V škole prvým žiakom, akože inak. Trénoval hokej, chodil aj súkromne na angličtinu, všade mu to išlo. Matka tichučko špitla,  Zorka by rada do nejakého tanečného krúžku, dievčatká sa tam vycibria, získajú pekné držanie tela a ladnú chôdzu, ale Drahoš len mávol rukou. Na také blbosti sa nebudú peniaze vyhadzovať! V škole len hanbu robí s trojkami. Filip by sa radšej nemal priznať, že mu je sestrou. A ty nevymýšľaj hlúposti!

X  X  X

Žena mu dnes také povedala, ty by si bol tuším radšej, keby sa naša dcéra nebola narodila! Nemáš ju rád! Neotravuj, nezačínaj zasa. Predsa sama vidíš, že s Filipom sa nedá ani porovnať! V žiadnom smere. Kto viac ukazuje, má právo i viac dostať.  Zober si jeho výsledky! Kdekoľvek samé chvály na neho počuješ. Napokon, dobre vieš, ako to bolo s jej narodením, že si si ju vydupala, tak nezačínaj! Nevydarila sa bohvieako, taká trojkárka, tak čo s ňou... Ale je naša, dovolila si namietnuť žena, viac lásky by si jej mal ukázať, rovnakým dielom obidvoch merať. Nezačínaj! So synom sa človek môže popýšiť! Ale je papuľnatý, do ničoho sa mu doma nechce, ani po sebe upratať, všetko za neho musí Zorka! No, aspoň nejaký úžitok je z nej  a aj tak, ktovie, čo z nej vyrastie! Filip, ten má jasnú budúcnosť pred sebou. Zmaturuje a pôjde na architektúru. Ale Zora?  Zasa priniesla štvorku z písomky. Sedí nad tým, sedí a nič jej do hlavy nejde, dodal pohŕdavo. Hovoríš tak, akoby ti na dcére vôbec nezáležalo. Keď chceš vedieť, ani nezáleží, aby som raz pre vždy ukončil túto tému. A rozhovor skončil!

X  X  X

Keď bola Zorka celkom malá, začala to tušiť a roky jej dali za pravdu. Pre otca bola jednoducho vzduch, bral ju na vedomie, iba keď ju mohol vyhrešiť, ponížiť, uraziť. Čo akokoľvek sa snažila. Keď išla prvýkrát do školy, len poznamenal, čože ty, ako Filip sa nikdy učiť nebudeš! Táto veta sa jej uložila v detskej hlavičke a otec ju často oživoval v rôznych obmenách. Spočiatku sa veľmi usilovala získať si otcovu priazeň všelijakými spôsobmi, ale zostal hluchý aj slepý.  Keď viac vyrástla, poznala, že nech robí, čo robí, v rodine je akási prebytočná. Aj mama k nej bola láskavejšia iba vtedy, keď otec nebol doma, aby si sama udržala jeho priazeň. S bratom, tým vydareným vzorným jedincom, sa nenávideli. Vinila ho za všetko. Uchmatol si otcovu náklonnosť pre seba, otec sa v ňom videl, na rozdiel od nej nemal doma žiadne povinnosti a všetci ho len obdivovali. Zatvrdila sa. Kašle na nich. Kašle na nich aj ona. Otec jej v poslednom ročníku základky zatrhol koncoročný školský výlet. Ale braček pôjde na prázdniny k moru s kamarátmi. Nech ich čert berie. Nenávidí ich, aj keď im je to vcelku jedno.

X  X  X

Takáto hanba, takáto hanba, slzila žena do vreckovky. Najradšej by som ju chytil za vlasy a ťahal po ostrých kameňoch! Ale tomu si ty na vine, vrieskal Drahoš na ženu. Ty! Ty si sa jej zastávala, tebe sa videlo, že som na ňu príliš prísny, že by som mal k nej ako k Filipovi. A kam nás doviedla tvoja výchova! Mlátiť som ju mal viac a častejšie! Ona dva mesiace nechodila do školy a ty si o tom netušila?! Partia, zlí kamaráti a ty si netušila?! Ani to, že fajčí, sopľanda?! A teraz vykradnú novinový stánok! Zlodejku máme v dome. Zlodejku! Len aby sa to nedozvedel nikto na Filipovej fakulte, ešte aj jemu pokazí život. Ale to sa nesmie stať. Pôjde do takého zariadenia, dakedy sa tomu hovorili polepšovňa, sám ich požiadam, nech si ju tam nechajú, kým nebude plnoletá a potom nech sa stará! Nech sa mi tu viac tá chuligánka neukazuje.

Žena len slzila do vreckovky. Asi má pravdu. Asi s ňou bolo treba tvrdšie. Asi ju treba vypudiť zo srdca, nevďačnicu, aj keď pre matku to nie je také jednoduché. Aspoň že so synom nie sú starosti. Výborný študent, všade sa vie obracať. Pravda, k nim je doma odmeraný, dakedy sa jej vidí, akoby sa za nich hanbil, taký je povýšenecký, ale to si človek vari namýšľa. Nebude o tom premýšľať, má právo mať zo syna radosť. Drahoš mal pravdu, nezaslúžili si tie ich deti rovnaký diel lásky. Zo Zorky predsa vyrástla zlodejka. A ktovie, čo z nej ešte bude.

X  X  X

A ty? Spýtala sa Zory jej spolubývajúca, s ktorou sa delila o izbu na ubytovni. Ja? Zora prekvapene zdvihla oči. Do osemnástich v takom zariadení, vyučila som sa remeslu a teraz som tu. Veď to všetci o mne vedia, pozerajú na mňa ako na nejaké čudo. Že tá odtiaľ...Veď vieš, ako to chodí.

Viem, povedala spolubývajúca. Za to sa nesmieš na ľudí hnevať. Že nedôverujú, keď niekto...keď niekto celé roky žil inak. Ale nie to som sa pýtala. Niekde predsa musíš mať domov. Rodinu a tak...

Zora pozerala von oknom a zrazu videla pred sebou matku, ako sa naposledy stretli. Matka celá ustráchaná, stále sa obzerala s pocitom, že ju niekto sleduje, vieš, otec by ma zabil, keby vedel, že som išla za tebou. Stále sa na teba hnevá, pre tú hanbu, čo si urobila, vieš, máme teraz plno starostí. Filip bude mať o pár týždňov promóciu, s červeným diplomom, vieš, má plno ponúk, všade ho chcú, tak si vieš predstaviť, aký je otec pyšný. No tak, ja už pôjdem, aby mi neušiel vlak  a ty sa drž!

Vieš, to je tak, povedala Zora spolubývajúcej, akoby som nikoho na svete ani nemala.

X  X  X

Drahoš uprene pozeral do zeme. Toto bral od Filipa ako ranu pod pás. Jeho jediný syn, jeho pýcha! Toľko si od neho sľuboval. Skvelú kariéru mal pred sebou, uviedol sa veľmi sľubne hneď na začiatku. Pravda, bol taký uzavretý, doma veľa slov nestratí, ale to človek pochopí, pri takom povolaní... Na dovolenku v Karibiku sa veľmi tešil, išiel aj s tou dievčinou Nelou, ale do takých vecí mu oni nemohli hovoriť. Ale on teraz pošle len dosť stručný mail, že cestuje do Kanady, mal to všetko pripravené, má tam sľúbené miesto v odbore, komunikoval s ľuďmi z tej firmy už dlhšie... Skrátka, keď sa zabývame, musíte aj s mamou prísť nás pozrieť! Teda tak! On sa rozhodol. Vykašľať sa na nich a najmä na otca, ktorý celé roky všetko len pre neho!

Žena mlčala. Potom len, neostáva nám iné, len sa s tým zmieriť. Keby sme aspoň Zorku mali doma!

Tú?! Tú nechcem vidieť. Kriminálničku!

Prečo na ňu takto, napísala mi, že robí tam vo fabrike, býva na ubytovni a šetrí si na byt, myslím, že sa celkom zmenila a že čaká na to, aby si ty... Nechcem ju vidieť! A daj mi pokoj!

X  X  X.

Nie, bezprostredné nebezpečenstvo už nehrozí. Ale budete sa musieť zmieriť s tým, aj váš muž, že zostane čiastočne ochrnutý, odkázaný na starostlivosť, povedal lekár. Mozgová mŕtvica nie je maličkosť!

Po mesiaci Drahoša previezli domov. Žena nevedela, čo si počať. Sama zostať z roboty doma, či zohnať nejakú opatrovateľku... Drahoš je apatický, nechce sa mu žiť. Syn na jej zdesený mail napísal, mama, nesmieš robiť paniku, také veci sa predsa stávajú, ako vidíš, aj tesne po päťdesiatke, treba sa s tým zmieriť, aj keby som hneď bol doma, no ako mu už len ja pomôžem! Nejaké peniaze máte, musíš niekomu zaplatiť, či ako...Existujú predsa také zariadenia pre imobilných...Ja sa vrátiť nechystám a vôbec, mm teraz plno starostí sám so sebou.

Večer prišiel mail od Zorky. Ak myslíš, mama, žeby otec nenamietal, keby som sa vrátila domov, urobím to veľmi rada a pomôžem vám. Prácu by som si iste našla aj doma a keď sú také okolnosti, vo fabrike by mi azda nerobili prekážky, aj keď teraz stále nadčasujeme, prišla súrna objednávka. Vrátim sa veľmi rada, povedz to aj otcovi.

Žena sa celá rozochvela, slzy sa kotúľali na počítač. Pravdaže musí Zorka prísť, čo by si tu bez nej počala. Ich deti! Ako rozdielne toho od nich dostali a akurát naopak vracajú...