Priveľa priateľov škodí

Klaudia už bola vnútorne vyrovnaná aj s tou možnosťou, že s manželom Jarom vlastné deti nikdy mať nebudú. Prijala to rozumne, veď koľko je bezdetných párov a žijú si spokojne. Ostatne, aj oni si tak žijú, vcelku spokojne, zdalo by sa, že im vôbec nič nechýba, no predsa po dieťati túžia, aj keď... Za tých päť rokov si vytvorili istý model spolužitia, ktorého nebude ľahké sa vzdať, až sa im raz „pošťastí“ a narodí sa aj im dieťatko. Svoj voľný čas vypĺňajú podľa možnosti spoločným programom, veľa cestujú, chodia na túry, za kultúrou, navštevujú sa s priateľmi, s rodinou. Aby však toho spoločného nebolo priveľa, vyvažujú to zas úplne rozdielnymi športovými aktivitami. Klaudia si chodí pravidelne zabehať s kamarátkou Danicou a Jaro si zas s partiou chalanov pestuje svoj sobotňajší futsal.

A roky idú, ono to tak akosi samo plynie, hladko, príjemne, obaja majú vo svojej práci stabilné miesto, takže Klaudii skôr napadajú myšlienky typu, aké mohutné zmeny by museli porobiť, keby do toho zabehnutého rytmu pribudlo bábätko, než by sa umárala nad opätovným neúspechom z počatia. Nevadí, že je test negatívny, veď možno o mesiac... Samozrejme, uvedomuje si, že je najvyšší čas a ak chce byť aj mamou a nie len úspešnou ženou či dobrou manželkou, zrejme bude treba prírode pomôcť. S Jarom sú manželia už dosť dlho, ak by boli obaja v poriadku, asi by už dávno bola otehotnela. Takže v duchu si pred nedávnom dala ešte tak pol roka a ak sa nič nestane, prejdú si šnúrou vyšetrení, zákrokov a terapií, aby si jedného dňa nemuseli nič vyčítať. Proste pragmaticky a uvážene.

A potom, akoby sa vesmírne veci dali do pohybu práve na základe jej vlastných úvah a plánov, o dva mesiace neskôr ležali v posteli tak príjemne uvoľnení, držali sa za ruky a pod chvíľou sa znova a zas dívali na pozitívny test. Po každom jednom takom pohľade sa mocne objali, veľa toho nenahovorili, iba sa usmievali, vychutnávali si tú dlho očakávanú chvíľu a každý vo svojej hlave prehadzoval rebríček priorít, lebo z nich zanedlho budú rodičia. Bola to krásna chvíľa, Klaudia si ju bude dlho pamätať, možno aj navždy, hoci krátko na to sa idyla rozplynula. No vtedy v tej posteli zreteľne cítila spolupatričnosť s tým mužom, ktorý ležal vedľa nej, a ktorý je otcom jej dieťaťa. Bude z neho skvelý otec, veď len čo mu so zatajeným dychom oznámila, že je v tom, začal so zanietenými rečami o rekonštrukcii celého bytu. Spálňa je zbytočne veľká, vymuruje sa priečka a tak získajú „akoby“ detskú, dieťatko bude mať svoj kútik a na tamtú zárubňu sa zavesí hojdačka... Nebudú dbať na predsudky a povery, lež si v pokoji všetko pre dieťa nakúpia vopred. A aj auto bude treba väčšie. Našťastie na to majú. Možno je aj fajn, že bejby neprišlo hneď, keď žili od výplaty k výplate. Za tých päť rokov sa postavili na stabilné nohy, načasovanie je úplne perfektné, môžu sa stať rodičmi na plný úväzok. Neuveriteľné, ale toto všetko boli Jarove reči, plány, vízie. Smiali sa, keď Klaudia na vrub jeho nadšenia poznamenala, že asi by ho mala priviazať, aby jej od samej eufórie náhodou neuletel a pri tom netušila, že sa svojou poznámkou zľahka dotkla budúcnosti. Nemohla predvídať, že jej jedného dňa Jaro uletí, a tak ďalej rozprávala o svojom stave. Je vraj veľmi rada tomu, že sa jej podarilo otehotnieť úplne prirodzenou cestou. Celkom vážne. Keby nevedela z prvej ruky, od priateľky Ivany, čo za tortúra by ich čakala, keby sa rozhodli požiadať o pomoc modernú medicínu, asi by sa do toho bola pustila už skôr. Tak pred rokom, dvoma. Super, že im to takto vyšlo a že toho všetkého, nemocničného, ostala ušetrená. A vlastne nie len ona, aj otecko sa musí pri takej príležitosti podrobiť rôznym nepríjemnostiam. Áno, v tej chvíli boli obaja dokonale šťastní.

Na druhý deň zašla ku gynekológovi, ktorý správnosť domáceho testu potvrdil a ona vlastne nič iné ani nečakala, veď odhliadnuc od testu, už pár dní jej bolo ráno, čo ráno tak divne nevoľno, ako ešte nikdy. Takže vedela, že sa v jej tele niečo deje. Teraz to však už mala oficiálne potvrdené, a tak okamžite celá šťastná tú novinu oznámila najbližším priateľom a samozrejme obom ich rodičom. A všetci sa hneď, úplne prirodzene, zhŕkli. Každý večer pri ich dverách niekto zvonil, aby vyjadril svoju radosť a aj ponúkol pomoc, zakaždým prišli s dvoma fľaškami, vážne, akoby sa boli medzi sebou dohodli, v jednej ruke sekt a v druhej detské šampanské, pre Klaudiku. Aby si aj ona mohla pripiť na zdravie a na šťastie budúcej mamičky a dieťatka. A len mleli: „Klaudi, keď budeš čokoľvek potrebovať, všetci sme na dosah, stačí cinknúť.“

Dialo sa to tak často až to už Jara štvalo, hoci rozumom chápal, že to nemyslia zle. Však dobre, jasné, možno majú pravdu. Oni vedia svoje, všetci už najmenej jedno dieťa vychovali, radia dobre mienene, no vrtia sa výhradne okolo Klaudie a jemu to začína liezť na nervy. A on? Jeho misia sa už teraz akože skončila? Nikto sa ani raz nespýtal, ako je jemu, ako to celé vníma či prežíva. Hnevalo ho to, alebo jednoducho len žiarlil. Klaudia ho po každej takejto návšteve musela uisťovať o tom, že je len prirodzené, keď sa teraz všetka pozornosť upriami na ňu a on by tomu mal byť rád. No nie je úžasné, ako sa ich priatelia zachovali, akí sú skvelí? Fandia im, tešia sa s nimi, a to dnes naozaj nie je až také prirodzené, tak čo má za problém? Samozrejme, mala pravdu. A už ho aj mrzelo, že sa pred chvíľou tak nemožne správal, trochu sa dokonca aj hanbil, veď sa zachoval ako rozmaznaný chlapec a nie ako chlap, opora, budúci otec. Mocne objal svoju tehotnú manželku a sľúbil, že sa už nikdy tak hlúpo nezachová. Ostatne, už u nich boli všetci, hádam ten prvotný ošiaľ opadne a oni si toto obdobie vychutnajú vo dvojici a hlavne v kľude.

Lenže netrvalo dlho a ukázalo sa, že Klaudia je jednou z tých žien, ktoré tehotenstvo znášajú obzvlášť zle. Jej ranné nevoľnosti – ktorým síce hovorila „ranné“ no u nej boli doslova celodenné - sa začali okamžite, stupňovali sa a trápili ju plné tri mesiace. Ku koncu trimestra musela byť hospitalizovaná, lebo vyvrátila doslova ešte aj vodu. Bol to nebezpečný stav, ktorý sa však vďaka infúziám podarilo dostať pod kontrolu a ona dúfala, že po tom prekliatom treťom mesiaci sa tieto príznaky definitívne stratia. Každý to hovoril, dokonca aj gynekológ. Po treťom mesiaci príde úľava, nebojte sa, mamička. Závidela tehotným ženám, ktoré si behali po svete bez problémov, chodili do práce a tehotenstvo si užívali, lebo ona si ho doslova odtrpela. Od všetkého ju napínalo, najrozličnejšie pachy ba aj vône, ktoré pred tým obľubovala, ju teraz dráždili. Jej jedálniček sa okresal na úplné minimum, lebo už len samotný závan vône jedla, ktoré prv zbožňovala, ju neúprosne hnal od stola do tej malej miestnosti, v ktorej strávila väčšiu časť svojej gravidity. Či si po troch mesiacoch Klaudia na svoje galeje zvykla, alebo sa jej naozaj uľavilo, to by už s istotou ani ona sama nedokázala povedať. Bola vyčerpaná, utrápená, slabá. Neodškriepiteľný je však fakt, že počas niekoľkých nasledujúcich týždňov naozaj zaznamenala pozitívnu zmenu, zdalo sa, že si hádam aj ona bude môcť tehotenstvo, to krásne a jedinečné obdobie, aspoň trocha užiť, no len čo si trocha oddýchla a začala sa tešiť, prihlásil sa nový problém. A tak ku koncu už spávala v polo ľahu kvôli kyseline, čo jej stúpala zo žalúdka, na ktorý rastúce bábätko zrejme príliš tlačilo, slovom človeka by v živote nenapadlo, že tehotenstvo so sebou môže niesť až toľkoto útrap.

A v tom istom čase, kedy mala Klaudia dosť čo robiť so sebou, musela sa doslova z posledných síl snažiť, aby ostala aj skvelou manželkou, lebo s Jarom bolo na nevydržanie. Ako mimoriadne vnímavej žene jej neuniklo kedy sa výraz manželovej tváre začal meniť aj keď tomu najprv nepripisovala žiaden význam. Bola to úplne nová situácia, zrejme sa v tom čase obaja tvárili úplne inak než doteraz, no jedno je isté. Jarov euforický úsmev z tváre postupne mizol, až sa jedného dňa úplne stratil. Správal sa ako rozmaznané decko a na Klaudiu vtedy doľahli prvé obavy. Nezmýlila sa tak náhodou? Naozaj bude Jaro dobrým otcom? Veď vyvádza ako žiarlivý egoista. Prirodzene, že sa všetci točia okolo Klaudie, veď je na rizikovom. Sú dni, keď v domácnosti ledva čo-to dokáže porobiť a Jaro je celé dni v práci. Mali by byť celej rodine a priateľom vďační, a nie sa správať ako odutý mechúr, keď sa ešte aj večer niekto zastaví, či zavolá kvôli tomu, či je Klaudia v poriadku alebo či netreba s niečím pomôcť. A keď potom jedného večera celý rozladený zahlásil, že si už ani nepamätá, kedy sa naposledy milovali... tak to ju doslova rozplakalo. „Ako len môžeš teraz myslieť na milovanie, Jaro, máš ty vôbec svedomie?!“ Vzlyky ňou lomcovali a on sa potom zmietal vo víre výčitiek. Uvedomil si, že to nemal povedať. Vlastne si v tomto stave milovanie s vlastnou ženou vôbec nedokázal predstaviť, no bol pod takým tlakom, že jej to proste šplechol a vzápätí to oľutoval.

Že na neho bude mať manželkina gravidita takýto neblahý vplyv, to teda nečakal. Na takéto niečo nebol a nie je pripravený. Táto vnútorná rozpoltenosť ho jedného dňa alebo zabije, alebo prinúti urobiť nejakú hlúposť, dumal. Jasne si uvedomuje, ako Klaudii ubližuje, no nemôže inak. Reaguje pudovo a akoby na to nemal žiaden vplyv. Hlboko sa mýlil, keď si myslel, že všetko pofičí ako prv, teda okrem toho, že jeho žena bude mať bruško, ale inak nič, žiadne obmedzenia. „No, zle si si myslel, miláčik!“ vrkla medzi vzlykmi Klaudia a dodala: „Myslíš si, že mne tento stav vyhovuje? Že ja som to takto chcela, takto som si to predstavovala?“ Hladkal ju, tíšil, opäť sľuboval, že sa zmení a aj sa naozaj snažil nesprávať sa takto idiotsky egoisticky, no nešlo mu to. Vadili sa celých deväť mesiacov tak, ako sa prv vôbec nie. Už sa na seba dokázali usmievať iba v prítomnosti rodičov a priateľov. Pred nimi ešte udržiavali dekórum, no inak mlčali. Klaudia zmietaná obavami, čo len s nimi bude a Jaro zahĺbený do seba sa pýtal, či to dokáže, či to naozaj dá, veď do tohto neutešeného stavu čochvíľa pribudne dieťa, ktoré bude po nociach plakať a pýtať si svoje. On potom už pre Klaudiu úplne prestane existovať. Ako to robia iní? Potreboval odstup a tak sa začali jeho neskoré príchody domov. Bral si v práci nadčasy, len aby myslel na iné veci, len aby sa mu myseľ uvoľnila spod toho domáceho tlaku. Dúfal, že príde nejaké spásonosné riešenie. Toto predsa musí mať riešenie, veď tehotenstvo a rodičovstvo sú úplne bežné, prirodzené no predovšetkým zvládnuteľné etapy v ľudskom živote. Klaudiu predsa miluje, nepoznajú sa rok či dva, toto musia nejako rozumne prekonať. Veď je to celé také, akoby ich osud skúšal. Keď bol mimo domova, bol si istý že to zvládnu. No akonáhle prišiel domov a doľahla naňho Klaudiina premena a všetko to, čo k nej patrilo, tá vonku nadobudnutá prechodná istota ho opúšťala.

Klaudia bola v ôsmom mesiaci, keď potom v  jeden večer z práce vôbec neprišiel domov.  Zachvátila ju obrovská panika. Prvé čo jej napadlo bolo, že mal nehodu, čo iné. Vždy predsa prišiel, aj keď namrzený, nevrlý ale bol tu, no predovšetkým, nikdy sa nestalo, že by jej nedvihol mobil. Mali dohodu. Nevypínal ho ani počas porady s najdôležitejšími ľuďmi v práci a bolo to opodstatnené. Mohlo jej ísť hoci aj o život. Nikdy ho ešte väčšmi nepotrebovala ako práve teraz a zrazu ho niet. Vyvrátila všetko, čo do seba len pred chvíľou horko - ťažko dostala, rozochvela sa a aj bábätko, o ktorom sa už medzičasom vedelo, že bude dievčatko - sa tiež tak po svojom búrilo, keď jej Jaro konečne, možno na päťdesiate zvonenie ten prekliaty mobil zdvihol. Vyliala zo seba jedovatú spŕšku, dostal čo si nepýtal, z Klaudie išli nadávky, o ktorých ani netušil, že má jeho žena vo svojom slovníku. Ostatne, presne kvôli takýmto slovám tak dlho váhal, či vôbec má zmysel ten mobil zdvihnúť. Chápal ju, no kto pochopí jeho. „Klaudia, toto ja nezvládnem. Na toto nie som pripravený,“ povedal ticho a definitívne. O empatickej kolegyni, ktorá tiež ostávala v práci dlhšie zakaždým, keď vedela, že tam bude aj on, o tej mlčal. To nebolo dôležité. Bol to iba sprievodný jav celej tej absurdnosti, v ktorú sa zmenil jeho sľubne sa vyvíjajúci život. Bol to bezvýznamný akt porovnateľný s užitím dávky antidepresív. Iba sa mu na chvíľu uľavilo. O nič iné nešlo. Jednoducho to potreboval, pretože bol presvedčený, že on trpí väčšmi než Klaudia. Kedykoľvek by si s ňou vymenil rolu. Teda kedykoľvek, počas týchto deviatich mesiacov, prirodzene a obrazne povedané. Boh možno dobre vedel, prečo tak s tým počatím otáľal. Nie sú predurčení stať sa rodičmi. Je koniec. Zajtra si pôjde do ich spoločného bytu pre veci.

Toto je jedna z tých situácií, kedy nikto nič nezavinil a predsa sa stala katastrofa. Jaro netušil čo bude ďalej, vedel iba to, že on musí z ich spoločného bytu preč. Iba o to Klaudiu prosil, keď jej túto informáciu zatelefonoval, aby u nich nebola ani Klaudiina mama, ktorá u nich čoraz častejšie prespávala, ani najlepší priatelia, Ivana s Viktorom, Danica, Majo, Majka... Rád by bol s Klaudiou aspoň na chvíľu sám, nikto ďalší z ich skvelých priateľov, ktorí svojou prehnanou ochotou prispeli ku skaze inak pekného vzťahu, by dnes nemusel prísť. Toľko by mu hádam malo byť dopriate. Nie, nehádže všetku vinu na nich, no možno by si ho Klaudia väčšmi vážila, keby bola odkázaná iba naňho. Možno... teraz je to už jedno. Počítal s tým, že keď bude opäť „doma,“ s ňou, že ho prepadnú pochybnosti a výčitky svedomia, že ju napokon neopustí. Stačilo by jediné Klaudiine slovo, jediné znamenie, že mu aspoň trocha rozumie a je ochotná pre zachovanie ich manželstva hľadieť na veci aspoň na chvíľu trochu inak. Cez Jarovu optiku. Veď si pripadá ako darca genetického materiálu. Bol pripravený na všetko, počítal so všetkým a trochu sa aj obával, no Klaudia mu pomohla tým, že ho úplne ignorovala. Napriek tomu sa začal opäť ospravedlňovať, akoby ešte stále o niečo išlo. A s dieťatkom, samozrejme, s dieťatkom chce byť ako jeho otec v styku. Chce vidieť ich spoločné dieťa rásť a svojim dielom chce aj prispieť. Chcel povedať ešte viac, rád by bol povedzme aj pri pôrode, hoci sám nevie skadiaľ sa tie vety brali, veď na také prv ani nepomyslel, no Klaudia sa zrazu len posadila na posteli a hodila po ňom knihu, ktorú práve čítala. Opäť sa srdcervúco rozvzlykala, no v tej istej chvíli jej zazvonil mobil, ona ho zdvihla, zašvitorila s predstieraným pokojom v hlase, že je v pohode a on opäť prestal existovať. A výčitky svedomia mizli rovnako rýchlo ako zmizol on z toho bytu.

Tí istí skvelí priatelia ho neskôr informovali aj o tom, že Klaudia porodila dievčatko, Veroniku. Pôrod prebehol bez komplikácií, obe sú v poriadku. Klaudika si však nepraje, aby ju navštívil na novorodeneckom, to hádam Jaro pochopí. Nemusí si však robiť starosti, oni sa o ňu postarajú, ak by dačo potrebovala, prinesú vybavia, odvezú z nemocnice domov. Nebol to dlhý telefonát a Jaro si pripadal presne tak, ako v ostatných mesiacoch. Nepodstatne. Tá informácia mu bola oznámená ako niekomu, kto s celou vecou nemá nič spoločné, no predsa bude dobré dať mu vedieť.

Opäť ho opantala zlosť a zarazili ho vlastné myšlienky. Načo by za ňou chodil? Vôbec ho to do nemocnice neťahá a aj k tomu dievčatku akoby nič necítil, hoci je to jeho dcéra. Počul už čo to o popôrodnej depresii u žien a aj jeho, zdá sa, prepadla, hoci je muž. Naozaj mal čo robiť, aby sa so vzniknutou situáciou a svojimi stavmi popasoval. Nikdy by nebol povedal, že jeho manželstvo s Klaudiou takto dopadne. Miloval ju, no asi málo. A ona si zrejme myslí to isté. Očakávala od neho, že ju podporí, pochopí a podrží a on ju namiesto toho opustil. Toto mu nebude vedieť nikdy odpustiť. Hoci inak Jara naozaj ľúbila a vie, že on ľúbil ju, a hoci jej mama a aj dobrí priatelia tvrdia, že malá ich opäť spojí. O tom pochybuje. Ich manželstvo teda ostalo otvorené ako škatuľa s vianočným darčekom, z ktorého sa obdarovaný neteší. Lebo očakával niečo iné... Ibaže manželstvo nie je tovar, ktorý možno v obchode vymeniť. No ako čas plynie, myšlienky oboch manželov sa po dlhom čase opäť uberajú rovnakým smerom, lebo sa všetky bez výnimky týkajú tej malej úžasnej bytosti, ich dcéry, Veroniky. Možno to odcudzenie vďaka nej jedného dňa naozaj prekonajú.

 

pozrieť časopis