Pred a po

Ahoj, ocino, v prvom rade ti ďakujem za darček k narodeninám. Veľmi si ma potešil tým notebookom. Ešte viac ako mobilom, ktorý som od teba dostala minulý rok. Teším sa, že sa opäť v lete stretneme a budeme chodiť na výlety, na kúpalisko, stretnem sa aj s tvojou novou rodinou? Chcela by som konečne spoznať nevlastnú sestričku a malého bračeka, bude to braček, viem... Mamina o tebe nič zlé nevraví, ty si možno daktoré veci zbytočne domýšľaš. Bolo mi smutno, keď ste sa rozišli, ale už to asi medzi vami neklapalo, a takto je to asi najlepšie. Teraz sme si vlastne takí vzácnejší, a veď si napokon takmer denne píšeme, skypujeme alebo zavoláš, ak ja nemám kredit. Pýtal si sa, ako sa cítim v novom kolektíve detí. Oci, je to strašné. Všetci ma tu majú za blbú. Hovorím síce česky, a myslím, že celkom dobre, o to by nešlo. Dobré je, že mi nikto v škole nedal zatiaľ pocítiť, že ma nemajú radi, lebo som Slovenka. Možno je to aj tým, že všade ja, babka a mama zdôrazňujeme, aké sme šťastné, že sme sa presťahovali práve sem, že si tu mamina konečne našla normálnu dobre platenú prácu, na Slovensku mala večne dajaké problémy. Však vieš... ak aj chcela niekde nastúpiť, a bola na výberovom konaní, to všetko už bolo dopredu dohodnuté a hoci mala kvalifikáciu, miesto dostali také, čo tam mali známosť. Oci, mama na teba nenadáva, skutočne, ona chápe, že si to mal s ňou zložité, ona mi to sama povedala, a hlavne ma teší, že ste mi obaja vysvetlili, že ten váš rozchod nebol kvôli mne, že som nebola ja vinná, že sa chcete o mňa naďalej starať, máte ma radi a že sa chceš aj ty v rámci svojich možností podieľať na mojej výchove a teší ma aj, že ste sa dohodli v pohode na platení alimentov. Inde to tak ani zďaleka nechodí. Mnohí moji spolužiaci majú stresy z toho, akú vojnu ich rodičia vedú medzi sebou. Najhoršia je asi tá striedavá starostlivosť. Teda, to ti je sprostosť, hoci to na prvý pohľad môže pôsobiť lákavo. Vyzerá to zaujímavé, dva týždne si u mamy, dva u otca, obaja sa snažia ako najlepšie môžu, aby dokázali, že chcú pre teba to najlepšie. Ale v skutočnosti nemáš nikde svoj pravý domov. Nemáš istotu, že toto je miesto, kde sa môžem schúliť, vyplakať, že tu ma nikto nenájde, takú svoju noru, do ktorej sa môžem skryť. Stále máš dva domovy, ale pravý ani jeden. Je to zmätok, aspoň takto to ja cítim. No ale vrátim sa k tej škole. Spolužiaci ma ako tak prijali, ale učiteľka ma nemá rada, nech sa snažím akokoľvek, nech robím čo robím, lepšiu známku ako štvorku nedostanem. Nedávno mi úlohu urobila babka, chceli sme zistiť, či to učiteľka zistí. Neprišla na to, bola by to predsa povedala, namiesto toho mi rovno napísala štvorku a ty vieš, že babka v slohu nie je zlá. Aj témy sa držala. Mamina uvažuje, že navštívime psychológa, uvažujeme aj o prestupe na inú školu. A inak v podstate všetko ok. Babka si našla prácu v Bille, na skrátený úväzok, aby sa mi mohla ešte viac venovať. Dosť často telefonuje so svojou sestrou, tetou Margitou, tie ich telefonáty keby si počul, rozoberajú celé mesto, kto s kým kedy ako, babka potrebuje mať prehľad o všetkom, odkedy sme sa odtiaľ odsťahovali. Volajú si väčšinou večer, klebetia aj hodinu. Ja viem, že ťa to asi nebude zaujímať, teda možno aj áno, ale mamina má nového priateľa. Už ich pár vystriedala, odkedy sme sa sem nasťahovali, ale boli to skôr také kamarátske známosti, nič vážne. Ani jeden z nich sa nevyrovnal tebe a ona to asi aj vie. Ale nepriznala by to pred nikým. No už čo sa dá robiť... Myslím si, že aj tak jej najväčšia chyba je, že sa na nich príliš nalepila a dávala im najavo, ako veľmi si praje mať trvalý vážny vzťah, aby sme boli rodina. Hoci sa nepoznali ani nejako dlho. Tlačila ich k múru, tak cúvli. Poznám to podľa seba, veď vieš, že so mnou len po dobrom, žiaden nátlak, ultimátum, v tomto som celá po tebe. No a mamina sa takisto ľahko ofučí, ak sa jej zdá, že ten druhý nekoná podľa jej predstáv. Ale to, že sama nie je ideálna, to si už neprizná. Jeden z tých jej bývalých sa mi aj celkom pozdával, chodili sme cez víkendy k nemu, býval neďaleko Olomouca. Mama to celé začala kaziť, keď mu navrhla, aby sa presťahoval k nám a ešte aj vyplakávala pred ním, také hysáky, veď to poznáš. Tak jej dal kopačky. Mamu to mrzelo, už aj na facebooku uverejnila naše spoločné fotky a do statusu dala: Konečne ten pravý? A tie jej známe jej to lajkovali a komentovali, tak ju potom ozaj štvalo, keď to celé musela zmazať. No nič, už končím, ideme s babkou robiť úlohy, aby nebol zase zajtra v škole prúser. Pá zatiaľ.

Niki

PO

Ahojky, oci, no ale sme to dopadli! Toto tu je celá katastrofa. Všade karanténa. Je pravda, do školy nemusím, ale možno by som aj radšej chodila. Každý deň babka volá na Slovensko a zisťuje, koľko je tam nakazených, s mamou sa už o ničom inom nerozprávajú iba o koronavíruse. Televízia zapnutá a ony namiesto toho, že by pozerali dajakú komédiu, snoria po všelijakých odborných debatách. Furt dookola aké rúška, aký respirátor, aké príznaky. Príznaky sme už mali každá jedna. Ale len v hlave. Mama už chápe, že je to už celé o psychike. Takže to vyzerá tak, že sa možno v lete ani nestretneme. Teda, ja ešte stále dúfam, ale pomaly tomu prestávam veriť. Pochybujem, že sa tento rok ešte vrátime naspäť do školy. No, áno, nudíme sa, ak ťa to zaujíma. Babka ak nepozerá telku a nevolá so sestrou, tak háčkuje, teraz našťastie šije aj rúška pre známych, tak robí aspoň dobrú vec. A zvykne sa aj častejšie modliť. Mama četuje a je večne na internete. Ten jej nový priateľ sa prejavil ako veľký žiarlivec. Keď mame dá niekto na facebooku lajk, je potom z toho cirkus, teraz našťastie k nám nechodí, ale píšu si a volajú. Hádka, zablokuje ho, potom mu to odpustí, odblokuje ho. Ale vidno, že ju to už celé prestáva baviť. Nikde ani nechodíme, veď sme v karanténe. Akurát večer trocha von so psom, ozaj Miu operovali, mala pruh, tak mamin priateľ tú operáciu veľkoryso zaplatil, iste si už pochopil, že mama s ním zostáva asi len kvôli tým peniazom, vieš aká je divá za peknými vecami, lebo určite už aj ona pochopila, že to s ním zmysel nedáva. Takže Mia je už v poriadku, chodíme s ňou s rúškami von na prechádzku len tak nakrátko, potom sme raz boli v nákupnom centre, kúpili sme jedlo a nejaké veci z drogérie. Peniaze nám vychádzajú len tak tak, mama vraví, že aj preto, lebo meškáš s platbami a takisto omieľa dookola, že budeme ešte dlho túto krízu pociťovať všetci, aj keď sa koronavírusom nenakazíme. Už ma tie ich reči hnevajú, večne sa len niečoho boja. Tak uznám, babka má už pomaly 60 rokov, to už nie je sranda a berie aj lieky na tlak, je v rizikovej skupine, tak sa tomu hovorí, ale mama? Tej skôr šibe z chlapov a hlavu nemá v poriadku, inak je zdravá ako repa. Ozaj oci, pýtal si sa ma na novú školu. Hmm... sprvu som mala zmiešané pocity. Psychológ ma odporúčal do takej špeciálnej, pre deti s poruchami učenia. Mama a babka boli sprvu nahnevané, hlavne keď mama bola v škole a videla mojich spolužiakov, fakt ťažké prípady, vidno, že tie deti nie sú v poriadku, no určite to nie sú blázni, nie sú retardovaní, neboj sa. Ale napokon sa ukázalo, že mal pravdu a babka s mamou sú mu teraz vďačné, oci, vďaka tomu, že chodím do tej školy, som teraz v triede najlepšie žiačka, nosím domov samé jednotky. Predpokladám, že ak by sme ešte nastúpili do školy, aj na vysvedčení to tak zostane. Učiteľka ma má rada, spolužiakom sa snažím pomáhať práve preto, že ja nijakú z tých porúch nemám. Som len trocha hyperaktívna, hovoria. Treba ma proste zamestnať. Získala som tu skutočne sebavedomie, pomohlo mi to, fakt. Tí psychológovia predsa len niečo vedia, veď nato študovali. A nie je pravda, že by sme brali iné, menej náročné učivo ako ostatné deti. Takže som spokojná. A čovy? Ako si žijete? Tiež stále rozoberáte koronavírus? Teda viem, že ty asi nie, ale tie tvoje baby, či ? Ešte sa ti musím s niečím zveriť. Nedávno som bola na jednom úžasnom fajn výlete, takže som si ešte stihla užiť... V predchádzajúcej škole som mala spolužiaka. Rozumieme si spolu, stále si píšeme a telefonujeme. A nedávno mi zavolal a pozval ma na chatu, jeho rodičia že idú na víkend mimo mesta, že majú chatu v lese. Mama súhlasila, mám pocit, že bola rada, že sa ma na chvíľu zbaví. Tak aj ju chápem, niekedy to so mnou tiež nie je jednoduché. Asi má aj výčitky svedomia, chcela som chodiť do tanečného krúžku, no zapísala ma až keď už nebolo miesto, tak vraj skúsime budúci rok... potom tie kone... tam zase bolo treba platiť a na to sme my nemali peniaze. Tak bola iste rada, že môžem ísť na víkend na výlet. Ja som predtým babke povedala, že Tomáš (to je ten kamarát) ma niekedy obťažuje, chce ma bozkávať, ohmatával ma... babka robila cirkus, nechcela, aby som tam išla, ale mame to len bolo smiešne, počula som, ako vraví- že veď sú to len také detské hry... Ale potom predsa babka telefonovala Tomášovej mame, no neviem, čo jej teda povedala, ale bolo to potom už všetko v poriadku a Tomáš sa celú dobu ani nesnažil dať mi pusu, aj nás nenechali spať v jednej izbe. Tomášova mama a otec sú veľmi dobrí ľudia, určite ak bude taká možnosť, tak na tú chatu s nimi ešte pôjdem. Čo by som ti ešte také napísala? Oci, ja sa nebojím, ale už mi z týchto dvoch niekedy hrabe. Stále len rozmýšľajú a najhoršie, že aj rozprávajú len o chorobách. Minule si mi písal, že sa tešíš na stretnutie so mnou, aj ja sa už neviem dočkať, kedy sa uvidíme. Len sa to teraz bohužiaľ celé skomplikovalo. Ale všetko je tak ako má byť, vraví babka. Asi to bude pravda. Musíme byť trpezliví. Zatím pá, teším sa na tvoju odpoveď.

Niki

 

pozrieť časopis