Pomsta

Prežili spolu štrnásť rokov, aj keď nie vždy v blahobyte, zato však v šťastnom manželstve. Boli si navzájom oporou, obaja verili, že ich čaká pekná a za každých okolností spoločná budúcnosť. A tak sa aj stalo, lebo sa obaja naozaj veľmi snažili a každý vo svojom povolaní robil, čo mohol. Začiatky spolužitia v skromnom dvojizbovom byte síce  istili pôžičky, hypotéka a veľa, veľa práce, no boli húževnatí a cieľavedomí. Obaja na tom boli rovnako, výplaty akurát tak  priemerné, hoci mali za sebou vysokoškolské štúdium, no vedeli sa uskromniť. To, čo zarobili, to si zadelili a netrpeli nedostatkom. Narodili sa im dve deti, ktoré pomaly rástli rodičom pre radosť, potom prišla zmena režimu, ona sa po materskej dostala späť na svoje pôvodné miesto, zato jemu sa pritrafila možnosť podnikať, tak sa do toho pustil. Ťažké boli jeho začiatky, obchod nie a nie sa rozbehnúť, no ona ho počas tých niekoľkých  rokov stále výdatne podporovala. Neboli výnimočné mesiace, počas ktorých sa žilo z jej úradníckeho platu a jeho držali nad vodou iba jej vytrvalé tvrdenia, že to zvládnu, len sa nesmú vzdať. Nebyť jej, určite by to bol na pol ceste zabalil, taká kostrbatá bola na začiatku jeho podnikateľská dráha. Až po dvoch rokoch sa mu konečne začalo dariť a z neho sa stal úspešný podnikateľ. Bola naňho nesmierne hrdá hoci sa o ten úspech svojim dielom taktiež pričinila. Presťahovali sa do nového pekného domu, kúpili si nové auto, potom druhé... Na narodeniny ju obdaroval prsteňom s diamantom a bolo to vlastne poďakovanie za všetky tie roky. Za to, že ho podporovala a nevzdala to, neopustila ho, lež ostala po jeho boku a prečkala obdobie ťažkostí aj nedostatku. V dobrom aj v zlom, veď tak si to predsa sľúbili. Bola hrdá aj na to, akým dobrým príkladom sú pre svoje dve deti a myslela si, že majú všetky zaťažkávacie skúšky za sebou. Teraz ich už čakajú len samé príjemné veci a šťastné roky. Veď sa im nadpriemerne dobre darí, teraz budú cestovať, zaslúžene si  užívať. Mýlila sa. Ten pekný vzťah, ktorý prežil niekoľko ozaj drsných  skúšok sa práve v tom najlepšom začal kaziť. A bolo to z roka na rok horšie.

Manžel sa začal správať čoraz čudnejšie, menej a menej času trávil doma, s rodinou, rovnako tak jeho nové zvyky boli pre ňu nemilým prekvapením. Uzatváral sa pred ňou, stretával sa s ľuďmi, ktorými pred časom opovrhoval, začal chodiť do klubov a fajčiť cigary... A keď sa potom konečne vrátil domov, bol mlčanlivý, akoby mu padlo zaťažko porozprávať sa s manželkou, zaujímať sa o deti, žiť taký ten ich bežný normálny, no milovaný život. Nechápala túto jeho premenu. Neprestajne dumala nad tým, ako by to mohla napraviť. Ako dosiahnuť, aby ich manželstvo opäť žilo ako prv, ako to len spraviť, aby sa znovu milovali tak, ako pred tým? No on ju predbehol. Jedného dňa prišiel s návrhom na rozvod. Na slovo sa nezmohla, od prekvapenia priam zmeravela. Navyše všetko, čo vtedy vyslovil, bolo také neosobné, chladné a bezcitné. Vôbec nedbal na jej slzy. Zamiloval sa vraj do dvadsaťpäť ročnej dievčiny a s ňou plánuje v budúcnosti žiť. Prirodzene, vyskratovala. V jedinom okamihu si zbalila svoje najdôležitejšie veci a honosný dom, v ktorom dosiaľ žili, a ktorý v skutočnosti nikdy nemala rada, opustila. Ten dom sa jej vlastne nikdy nepáčil, bol to jeho zhmotnený mamonársky sen. Keď sa obzrela späť uznala, že tá zmena v správaní jej manžela v skutočnosti nenastala teraz. On sa vlastne celkom nebadane, pomaličky menil od chvíle, ako sa mu začalo dariť v podnikaní, len ona pred tým zatvárala oči.

Po niekoľkých dňoch sa vrátila po všetky svoje zvyšné veci a nedokázala odolať pokušeniu. Stála v tom obrovskom tichom dome plnom cenností a v jedinom okamihu, akoby ju čosi viedlo,  podišla k trezoru, ktorý nikdy nebýval zamknutý. Manžel tam priamo z vreciek nohavíc veľmi neporiadne hádzal hrste bankoviek. Často ho za túto jeho povrchnosť karhala. Už si zabudol, ako sme si každú jednu bankovku kedysi vážili? Sú to ťažko vydreté bankovky, aj keď tieto konkrétne k tebe prúdia už samé, aj tak si zaslúžia, aby si ich aspoň zoradil a prepočítal. Vedela, že keď trezor otvorí, opäť tam nájde zhúžvanú kopu, a tak aj bolo. Toto bol len taký príručný trezor, na chod domácnosti, na výdavky okolo domu, proste príručná kovová peňaženka, ktorá ale nebola nikdy prázdna. Okrem toho mal ešte iný, dobre zabezpečený a strážený. Stála tam a chvíľu, ale iba malú chvíľu váhala, no potom jednoducho zopár bankoviek vzala. Vedela, že je nulová šanca, aby to postrehol, nebodaj, aby mu to chýbalo. No ju to v momente naplnilo akýmsi nepochopiteľným pocitom zadosťučinenia. Bola to iba taká malicherná, no predsa len pomsta. Nebývala pomstychtivá no to, ako ju jednoducho vymenil, rovnako ako čas od času menil svoje autá, ju hlboko zranilo. A bola prekvapená, aký priam liečivý účinok mala na jej ubolené emocionálne rozpoloženie táto drobná krádež. Iste, pri rozvode sa budú musieť nejako solídne vyrovnať, no už sa k nej donieslo, že sa ju chystá vybaviť minimálnou čiastkou. Deti áno, tie zabezpečí, samozrejme dostanú, čo im patrí keď dospejú a doštudujú. No prečo by mal dávať jej? Bože, toto už ani nie je on, jej manžel, človek kedysi empatický a spravodlivý, ktorého nadovšetko milovala. Stal sa z neho bezcitný chladný mamonár. Nie, on sa ním nestal, peniaze to z neho spravili... a z nej sa – rovnako vďaka nim -  stala zlodejka.

 Boli už niekoľko mesiacov rozvedení a ona sa z času na čas vracala do ich niekdajšieho spoločného domu, na ktorom sa on neunúval ani len vymeniť zámku, či zmeniť kód na poplašnom. Stačilo vystriehnuť až nebude nikto doma, pretože to dievča si, samozrejme, do domu nasťahoval, potom celkom jednoducho vojsť tak, ako vchádzala roky pred tým, a mohla brať. Teraz sa ukázalo ako veľmi vhodné a praktické, že ich dom stojí trochu v ústraní, navyše obohnaný masívnym vysokým múrom. A rovnako poistené boli aj dva susedné domy. Vysokánske tuje, nepriestrelné oplotenie, akoby sa všetci títo novo zbohatlíci niečoho báli. Tým lepšie pre ňu. Mohla pokojne vojsť a brať...Všetko čo jej prišlo pod ruku. Vedela, že to nikto nikdy nezbadá a nikomu to nebude chýbať. Každou jednou krádežou akoby mu uštedrovala kopanec. Tak ako on do nej slovne kopal, keď jej oznámil, že ju opúšťa. Nedalo sa to zastaviť. Mala by mať výčitky svedomia? Je odsúdeniahodné ak ich nemá? Nuž, nech ju súdia tí, čo by v jej koži činili inak. Každopádne takto nazhŕňaný majetok jej výrazne pomohol vôbec prežiť ten ponižujúci rozvod a naštartovať sa do nového života. Takže vyslovene hrdá na svoju najnovšiu záľubu nie je, prepadla by sa od hanby pod zem, keby sa to nebodaj jej deti dozvedeli, ale inak necíti vôbec žiaden pocit viny. Pravda je taká, že tam bola už zo trikrát „naposledy.“ No hádam len idiot by odignoroval takéto nestrážené žriedlo, ktoré sa priam samo ponúka. A tak si zakaždým povie, že ešte raz... teraz už fakt naposledy. A tak sa opäť a znova vracia a berie kým je čo. Dopočula sa totiž, že tá jeho mladá je mimoriadne náročná... Možné je aj to, že na tom obrovskom dome jedného dňa pribudne tabuľa „na predaj.“ Vtedy tam prestane chodiť. Nie hádam zo strachu. Jednoducho už nebude treba, lebo to bude potom pre ňu tá najväčšia satisfakcia.

pozrieť časopis