Pomsta osudu

     So sestrou sme mali od malička krásny vzťah. Medzi nami bol malý vekový rozdiel, ani nie dva roky. Neboli sme typické deti, pri ktorých museli rodičia vyťahovať remeň alebo nám dávať hubovú polievku. Vždy sme sa vedeli na všetkom dohodnúť. Rodičia nás učili deliť všetko štyrmi, aj keď sme vedeli, že väčšiu časť delili medzi nás dve. V čase dospievania sme si do nekonečne rozprávali o svojich platonických láskach, šušotali sme si pod perinami a smiali sa ako kozliatka. Aj otec nás tak volal, vy moje zlaté kozliatka. Mali sme skvelé detstvo. Netrpeli sme núdzou ako niektorí naši spolužiaci, pretože otec bol advokát a mama pracovala ako personalistka v štátnom podniku. Obaja zarábali slušné peniaze, až kým nešli do dôchodku. Otec si ho pretiahol o tri roky, ale mama už rátala dni, kedy si konečne bude môcť robiť, čo bude chcieť a na čo nemala nikdy čas. Záhradka bola jej záľubou.

Keď sme si obe, Františka i ja, našli frajerov, navzájom sme si ich išli odobriť. Vystriedali sme ich zopár, to je pravda, ale tie prvé lásky boli nevinné a potom sme už rozmýšľali nad potenciálnymi otcami svojich detí. Prvá sa vydala Františka. Vzala si Fera, s ktorým sa zoznámila na podnikovom večierku. Vyzeral slušne, správal sa slušne, no až po dlhom čase som pochopila, že som sa v ňom mýlila. Napokon, nielen v ňom. Naši rodičia žiarili spokojnosťou. Do rodiny pribudol človek, ktorý mal rovnako ako oni vysokoškolské vzdelanie, čo sa im nepodarilo dosiahnuť u svojich dcér. Fero nebol ktovie aký krásavec, bol už dokonca aj rozvedený, ale to naši nesmeli vedieť.  Sestra im to povedala až po dvoch rokoch po ich sobáši. Nič to na veci pre nich nemenilo.  Ich zať nemal z prvého manželstva žiadne dieťa, takže za minulosťou sa zatvorila voda. Františka bola v šiestom mesiaci, keď som sa ja vydávala. Michal nemal žiadne školy, to je pravdou, ale očaril ma svojou prirodzenosťou, inteligenciou, ktorú dostal do vienka a nekonečnou ľudskosťou. Málokedy by ste našli človeka, ktorý má v sebe toľko empatie voči iným.

-Ľudmilka, ale veď ten žiadne školy nemá. Mala by si si to ešte rozmyslieť. Vieš, aký ťažký život budeš mať, bárs keď prídu na svet deti. Veď ten toľko nezarobí ako študovaný človek. Fero, to je muž, takého ako on, by si si mala hľadať, nástojila na svojom mama, ale ja som len pokrútila hlavou.

-Mami, škola človeku inteligenciu nezaručuje, to by si už mala vedieť. A ja Michala naozaj ľúbim. Zniesol by mi aj modré z neba, ba aj kúštik viac, usmiala som sa len na mamu a pohladila ju po sivých vlasoch. Nemyslím si, že by sa jej nejako uľavilo, ale viac mi nič nepovedala, len ja sama som cítila, akí chladní dokážu byť rodičia voči svojmu druhému zaťovi. Odsťahovali sme sa z obrovského rodinného domu, v ktorom sme so sestrou vyrastali. Rodičia v ňom zostali bývať sami ešte v čase, kedy chodili do práce. Po dvoch rokoch sa sestre narodilo ďalšie dieťa, a tak dala rodičom už dve vnúčatá. Mne sa otehotnieť nedarilo ani po piatich rokoch po sobáši. Bola som z toho veľmi zúfalá. Chyba, ak sa to tak dá povedať, bola podľa vyšetrení lekárov u mňa. Bála som sa, že ma Michal časom opustí, aj keď mi jednostaj opakoval, že by sa ma v živote nevzdal, pretože som jeho slniečko, jeho zmysel života. Verila som mu o to skôr, keď mi navrhol, že si zoberieme dieťa z domova. Tak sa aj stalo. Po určitých prieťahoch, papierovačkách, pribudol do nášho bytu batôžtek šťastia. Malý Šimonko sa mal k svetu. Bolo to nádherné dieťa so sivými očkami, čiernymi kučeravými vláskami. O jeho rodičoch sme sa nič nedozvedeli, ani sme nechceli. My sme sa stali jeho rodičmi. Boli sme nevýslovne šťastní. So sestrou a švagrom sme sa navštevovali čoraz zriedkavejšie, pretože  si časom nebolo čo povedať. Len čo sme povedali, že sme si, keď mal Šimonko štyri roky, dovolili ísť k moru, švagor len odul pery a precedil pomedzi ne, že je nenormálne, aby obyčajný robotník zarobil toľké, čo by si dovolil luxusnú dovolenku v Chorvátsku. Inokedy mu prekážalo, že sme vymenili staré auto za nové. Závisť, ktorá ním lomcovala, nás dosť s manželom odrovnávala.

-A prečo by sme mali k vám chodiť, keď vy k nám neprídete?, vyhovárala sa sestra, keď som jej vyčítala, že sme sa dlho nevideli. Chýbala mi. Tak veľmi mi chýbala, že sa to ani nedá povedať. Keď nám deti odrastali, jej začali chodiť na strednú, náš Šimonko bol na druhom stupni základnej školy, vzťahy medzi nami sa celkom narušili. Fero sa o nás vyjadroval ako o tých najposlednejších, neustále dával Michalovi najavo, že je pre neho obyčajný roboš, plebs, s ktorým sa on zahadzovať nebude. Jediné, čo ma tešilo, že naše deti, sestrine a náš syn, si ako bratanci a sesternica dobre vychádzali. Kašľali na to, čo robia a myslia si ich rodičia. Čo ma však najviac bolelo, moji rodičia uprednostňovali vlastné vnúčatá pred naším synčekom, ktorému sme, keď mal tri rôčky povedali, že má aj iných, ale tými skutočnými sme my.  Keď zomrela mama, zomrel kúsok môjho sveta. Veľmi ťažko som to znášala. A keď sa za ňou o pár mesiacov pobral otec, akoby čosi vo mne zomrelo. Budem úprimná. Pri čítaní závetu som sa z toho šoku čiastočne vyliečila. Moji rodičia nás vydedili. V závete odkázali celý rodičovský dom, ktorý mal hodnotu viac ako 8 miliónov korún, mojej sestre, švagrovi a vlastným vnúčatám.

-Ty si tušila, že ju švagor spracoval? Najprv tvoju matku a potom otca? Vtĺkal im do hlavy, že z nášho syna, ktorý ktovie akých má skutočných rodičov a gény sa nezaprú, raz môže vyrásť nejaký delikvent, ktorý oberie celú rodinu o majetky? Pre pokoj v duši, ako im to on nabulíkal, súhlasili s tým, že všetko prepísali na nich. Je mi z toho na vracanie. Môžeš si byť istá, že keby sa tu zjavil Fero, dolámem mu hnáty. Ja som s nimi skončil. Ak sa budeš chcieť stretnúť so svojou sestrou, nebudem ti brániť, Ľudmila, ale prah dverí nášho bytu nech tí dvaja viac neprekročia. To, pochopiteľne, neplatí o našom synovcovi a neterke. Tí za svojich rodičov nemôžu, povedal môj muž toľko viet, ako ešte nikdy a ja som sa na neho pozerala so slzami v očiach. Tak veľmi ma to bolelo, že sa to vypovedať nedá. Nezostávalo mi nič iné, ako sa s tým vyrovnať. Naďalej sme žili vo svojom dvojizbovom byte, ktorý sme po dvoch rokoch po smrti rodičov vymenili za trojizbový. S Michalom sme mali konečne svoju spálňu, náš syn vlastnú izbičku, o čosi väčšiu ako tú, ktorú mal v predchádzajúcom byte a do obývačky nám pribudol psíček. Nehovorím, že by len tam bol, to by musel byť zo sadry, ale môj Michal sa smial, že náš maltezáčik splýva s bielou sedačkou. Trčali mu len čierne očká ako trnky. Toľkú zábavu, čo sme si s ním užili, sme ani netušili, že môže v nás také malé škvŕňa vyvolať.

-Počula si, že tvoja sestra s mužom idú prerábať dom?

-Mne je to jedno. Nech ho pre mňa za mňa aj prebúrajú, nech si postavia haciendu. Ja im nič nezávidím, mykla som plecom, aj keď to prvé moje tvrdenie, že mi to je jedno, nebolo pravdivé. Ničilo ma stále, že spolu nekomunikujeme. Švagor ma netrápil, to nie, ale sestra, tá moja sestra, mi stále chýbala. Nie už toľko ako pred rokmi, ale stále som ju mala rada.  Netušila som však, ako sa život zvrtne a ako sa všetko otočí o stoosemdesiat stupňov.

-Nešťastie! Strašná tragédia!, kričala už medzi dverami suseda, naša spoločná kamarátka so sestrou, ktorá s nami vyrastala. Pustila som ju do dverí, aby nekričala na chodbe.

-Fero robil strechu... ale akosi nedobre... zvalila sa a on zostal pod ňou. Tvoja sestra ... rovnako.

-Čo sa im stalo? Sú v poriadku? A čo deti?, spýtala som sa s tlčúcim srdcom.

-Deti neboli doma... ale jeho zabilo... a tvoju sestru odviezla sanitka.

Bežala som do nemocnice. Františka bojovala o život. Podarilo sa ju zachrániť, no zostala ochrnutá. Jej muža sme my s Michalom pochovali a ju... moju sestru s deťmi sme prichýlili k nám. Denno-denne sa pozerám na jej utrpenie a jednostaj ju presviedčam, že som ju nikdy neprestala ľúbiť a som si istá, že by urobila to isté čo ja pre ňu, ona pre mňa.  V skutočnosti som si tým nie istá, no ja svoju sestru naozaj veľmi ľúbim a za jej deti by som dýchala.