Pomotaný život

Vedúca, či riaditeľka toho zariadenia mu do telefónu povedala, že zomrela v spánku, že mala peknú smrť. Braňa v tej chvíli striaslo. Čo že len môže byť pekné na smrti? Volal s mamou predvčerom, aj si poplakala, ale to robila pri každom telefonáte, veď tento rok bol za ňou iba dvakrát v lete, lebo pandémia, lebo karanténa. Veď áno, nie je na hlavu padnutý, chápe, že takéto karanténne opatrenia sú nutné, v záujme ochrany zdravia najmä tých našich najzraniteľnejších, ako zvyknú hovoriť naši politici, ale aj zdravotníci. Človek, ktorý nemá mamu, alebo iného blízkeho v nemocnici, alebo v sociálnom zariadení,  nad tým veľmi asi nepremýšľa, taká je doba, je to nutné, aby sa tá pliaga nešírila. Jemu mama plače do telefónu, kedy už prídeš, je mi smutno, zober ma domov. Akoby to bolo také ľahké. Stovky, tisícky ľudí sú zatvorení, sú v karanténe a blízki ich nemôžu pohladiť, potešiť svojou prítomnosťou aspoň na chvíľu, aj psychológovia by vedeli rozprávať o tom, ako vie takáto návšteva vzpružiť dušu chorého, starého, osamelého človeka. Normálny človek pravdaže chápe zmysel nariadenia zákazu návštev, zmieri sa s tým a plačúcej mame do telefónu povie, musíš vydržať mami, nie si v tom sama, všetci musíme vydržať, žijeme zložité časy. Veď len čo Braňo ukončil smutný telefonát s mamou, začali sa z médií chrliť informácie o tom, že vysokopostavený ústavný činiteľ akosi nespadá do režimu zákazu návštev, že ho tam navštívia nielen iní politici, ale ho tam vo dne, v noci navštevujú blízke mu ženy, ktoré ho s láskou opatrujú, aby vraj odbremenili nemocničný personál, pričom ho vedia sekírovať. No! Tak toto sú informácie, z ktorých sa normálnemu človeku dvíha žalúdok. Vážny papalášizmus, ktorý zrejme zachutil aj našim novým predstaviteľom.

Braňovi v telefóne oznámia, že mu zomrela mama a že mala peknú smrť. Žiaľ sa mieša so zlosťou. Mama si zaslúžila, aby bol pri nej, aby ju držal za ruku, aby sa s ňou mohol rozlúčiť, prejaviť jej lásku a vďaku. Keď včera telefonoval, povedali mu, že je nejaká unavená a stále drieme, žeby nebolo dobré, keby jej volal, keby ju rušil.  A teraz že pekná smrť. Vaša mamička sa dožila pekného veku, dodala ešte šéfka zariadenia. Braňo sa zahanbil, prišli výčitky, že ju tam pred poldruha rokom nemal dávať, že to mal nejako vydržať, zariadiť si veci, že mal byť s ňou, mama si to predsa zaslúžila. O mesiac by sa dožila osemdesiatky.

O maminej smrti bude sestru informovať len sms-kou. Nechce s ňou hovoriť. Celé mesiace sa nezaujíma, čo je s mamou. Čo celé mesiace! Vlastne celé roky! Braňo nevie presne pomenovať svoje pocity. Smútok, žiaľ, či aj uľahčenie? Že padlo z neho toľko ročné bremeno? Fuj! Najradšej by si dal facku. Má päťdesiatštyri a jeho osobný život je v troskách. Odkedy sa vydala a odsťahovala neterka, koniec. Je sám!

X  X  X

Braňo mal desať, keď sa otec vyparil z ich života, vlastne to ani nebol taký naozajstný otec, ktorý by stál za to, aby ho uchovával v pamäti. Doma sa zdržiaval málo, mama bola z neho utrápená, dosť sa hádali a keď odišiel za nejakou mladou na druhý koniec republiky, vlastne si vydýchla. Urobil to otec, požiadal o rozvod a prestal pre nich existovať. Braňo mal pätnásť, keď sa dozvedeli, že zahynul pri nejakom nešťastí na stavbe a nič tá správa s ním neurobila, až ho mama napomenula, veď to bol tvoj otec! Iba mykol plecom. Nič!

Mama to nemala ľahké, starala sa o nich dvoch a bolo toho na ňu veľa a peňazí v dome málo, po večeroch chodila ešte upratovať. Sestra Blanka sa jej vymkla z rúk, v puberte začala so všelijakými partiami, nič sa nevyučila, len sa potĺkala po príležitostných robotách. A keď mala dvadsať, otehotnela a vôbec si z toho nerobila ťažkú hlavu, aj keď ten chalan, ten budúci otec nechcel o svadbe ani počuť. Braňo jej vtedy, ako o rok starší brat čistil hlavu, ale nepomáhalo.

Aspoň že na teba sa môžem spoľahnúť, povedala mu mama a nie raz. Bez otca a pri urobenej, utrápenej mame sa dospieva skoro. V takej rodine sa chlapec skoro stáva mužom. Braňo to akosi nosil v sebe, cítil zodpovednosť za všetkých, ktorí žili pod spoločnou strechou, aj keď so sestrou Blankou sa mu to veľmi nedarilo. Veď áno, pribudlo dieťa, malá Kristínka, ale tá v Blanke akosi neprebudila materinské city, skôr ju znervózňovala, Braňo si nie raz pomyslel, v tomto sa podala celkom na ich otca, aj toho oni, keď boli malí, iba znervózňovali. Aj v tej normálnej opatere o dieťa sa sestra spoliehala skôr na mamu a brata. Veď ona je mladá, ona má právo žiť! Braňo sa po maturite na priemyslovke zamestnal v prosperujúcej firme a jeho zárobok vlastne držal ich netypickú troj-generačnú rodinu nad vodou. Nezostával mu čas, ani energia na taký život, ako žili iní mladí chalani, jeho vrstovníci. Predsa nemôže dopustiť, aby sa v tom všetko prehrabúvala mama sama, keď je sestra Blanka taká aká je. Veď Kristínka, to dievčatko, Braňova neterka, bolo krásne a bolo zlaté. Fakt nemal čas, aby zašiel niekam von, za kamarátmi, za dievčatami. Raz to mama aj načala, neviem, čo si počnem, keď sa mi ty oženíš a odídeš. Braňo sa iba zasmial, kam by som chodil, kde by som sa ženil. To Blanka, tá chodila von. Veď je ešte mladá, kedy, keď nie teraz?!

Párkrát sa pozabudol. Bože, veď je mladý, tiež má právo na svoj život. Julka, účtovníčka z ich firmy mu nadbiehala dosť okato, bola pekná a zábavná, párkrát si s ňou vyšiel a nielen von, ale aj k nej, do jej garsónky, stalo sa všetko a páčilo sa mu to, ale potom začala s rečami o ich spoločnej budúcnosti a to ho vyľakalo, aj keď mu s ňou bolo fajn. Zahriakol sa, predsa nemôže myslieť iba na seba, doma to nebolo dobré, je tam malá Kristínka a zrobená mama a nezodpovedná sestra! Tak to zastavil. Julka, nehnevaj sa, ale...

Sestra Blanka vlastne poriadne nikdy nerobila. Vždy ba pomocné a brigádnické roboty, Braňo jej aj zohnal stále miesto v jednom sklade, ale po dvoch mesiacoch ju vypoklonkovali, nemala disciplínu, nebolo na ňu spoľahnutie. To smiešne výživné, ktoré dostávala na malú, to bolo nič a on túžila žiť! Kristínka už bola školáčka, keď prišla s tým, že ide von, ide do cudziny, zoznámila sa s nejakým chlapíkom, ktorý jej tam zabezpečí skvelú prácu, už tu toho má plné zuby, ide... Kristínka? Však je tu s vami. Budem vám posielať peniaze! Mama si vzdychla a prevrátila oči.

Tak sa Blanka vytratila z domu a tak sa vytratila aj z ich života. Zavolala dva-trikrát do roka, tak často poslala na Braňov účet sto eur. Nevedeli o nej nič. Čo robí, s kým žije, ako žije. Mama sa trápila, občas poznamenala, je to celý otec!

Ale Kristínka bola nádherná, šikovná, v škole patrila medzi najlepších, to bolo pre Braňa zadosťučinenie, keď slová chvály počúval na rodičovských schôdzach v škole. Normálne sa cítil, ako pyšný otec, aj keď všetci vedeli, ako to je naozaj u nich v rodine. Braňov niekdajší pokus, tá Julka, tá sa vydala, už má dieťa, dočkala sa budúcnosti. Braňo nemal kedy zamýšľať sa nad tým, ako mu jeho osobný život uniká pomedzi prsty. A mama starne, už toľko nezvláda. Má on pre koho žiť, sú ľudia, ktorí ho potrebujú.

X  X  X

Tak toto nepochopil nikdy. Ako môže jeho sestra existovať niekde vo svete v pokoji, ako ju môže nezaujímať, ako rastie jej Kristínka, ako... Škoda reči! Mama to vždy odbije tým, že je celkom ako otec. Veď áno, o tom Braňo niečo vie. Aký býval jeho otec.

Čo mohol, Kristínke doprial. Ale aj vyžadoval. Ako rástla, trval na tom, aby mala podiel na prácach v domácnosti, aby pomáhala babke, aby sa s ňou učila variť, nechcel dopustiť, aby z nej vyrástla druhá Blanka.  A videlo sa mu, že sa mu to darí. Že majú spolu pekný vzťah. Nie raz mu povedala, a boli to veru nádherné slová, Braňušo, ty si ako môj tatko! Ty vlastne si môj tatko! Nepátral až do jej najvnútornejšieho vnútra, ale mamu dávno nespomínala. Bol pyšný, že z nej vyrástla krásna slečna, výborná študentka. A na tom trval, že musí študovať na vysokej. A aj mama, akoby sa zmierila s tým, že takto je to dobré, že všetko je ako má byť, akoby sa už menej trápila. Čo by som si Branko, bez teba počala!

Takto si to Braňo sám v sebe upratal. Že aj starý mládenčisko, ako ho titulujú kolegovia v robote, môže žiť plnohodnotný život. Ak má pre koho. A on má. Sestra sa ozvala naposledy tuším pred tromi rokmi. Taký nič nehovoriaci záujem. Čo nové, ste zdraví? Tak sa majte! Vlastne o nej nič nevedia. Vygumovala ona nich, vygumovali oni ju.

Napísal jej až potom, keď sa to stalo s mamou. A žiadna reakcia.

X  X  X

Mama po mŕtvici ostala s jasnou hlavou bezvládna, na posteli. Braňo skúšal všetko možné, absolvovala všetky možné vyšetrenia u odborníkov, ale prognóza nebola optimistická. Braňo zaháňal bolestivú beznádej, situácia si vyžadovala, aby sa k nej postavil čelom. Nie, oni s Kristínkou nepripustia, aby išla do nejakého zariadenia. Zvládnu to. S pomocou opatrovateľky, ale zvládnu.

Veď mama nemá ani šesťdesiatpäť. Zaslúži si, aby bola doma, aby bola s nimi...

Nie, neprišli ľahké roky. Kristínka prešla na externé štúdium, aj Braňo sa snažil brať si menej roboty na plecia. Na pár hodín denne chodila opatrovateľka, ktorú platil, tá jej robila aj masáže, rehabilitáciu na ochabnuté telo. Dalo sa, zvládali to. Mama, pri svojej bezvládnosti, s jasnou hlavou vďačne oceňovala, ako sa o ňu starajú. Že môže byť doma, s nimi.

Neboli to ľahké roky a Braňo vedel, predsavzal si, že nemôže pripustiť, aby jeho neter Kristínka odsunula svoj vlastný život na vedľajšiu koľaj. Posielal ju von, medzi vrstovníkov, vlastne ju posielal aj za láskou. Veď ju vlastne vychoval a ukazuje sa, že dobre, zaslúži si byť aj šťastná, myslieť aj na seba.

Po čase prišla domov predstaviť Dušana. Sympatický chlapec a Kristínka pri ňom žiarila. Braňo v duchu už dával svoje požehnanie. Po promócii bola svadba. Babka dala neveste krížik na čelo z postele.

Pravda, situácia sa skomplikovala tým, že Kristínka odišla z domu za svojím mužom. Tak to už v živote chodí. Braňo to skúšal s mamou najprv sám, teda s opatrovateľkou. Nedalo sa, najmä ráno nestíhal. Ktosi mu poradil to súkromné zariadenie. Že je tam perfektná starostlivosť. Mama prikývla, sama skonštatovala, že takto to ďalej nejde. Braňovi bolo ťažko, ale nevidel iné východisko. Ale budete za mnou chodiť, pravda? Braňo s Kristínkou prikývli, keď ju tam priviezli. Jasné, jasné. Bolo to tam útulné, personál sa im videl vľúdny. Babi, tu ti bude dobre. A voláme si každý deň!

Tak bolo. Návštevy trikrát do týždňa, telefonáty denne. Mame sa celkom pozdávalo, akoby už odohnala počiatočný smútok.

A Braňo v dome osamel.

X  X  X

Správa o maminej smrti sa ho dotkla. Zamyslel sa nad jej neľahkým životom, vzápätí aj nad tým svojím. Pomotal sa mu. Ale nič neľutuje, za ničím nebanuje, robil, čo bolo treba a tak, ako to cítil. Keď to oznámil Kristínke, tá sa rozplakala. Braňušo, o chvíľu sa zastavíme a dohodneme všetko potrebné.

Keď prišli, uvarili si čaj, spomínali, dohadovali veci okolo pohrebu. Až keď odchádzali, Kristínka sa hodila Braňovi okolo krku, Braňušo môj zlatý, aj jedna dobrá správa, budeš dedo, tešíš sa?! Som v tom!

Braňo sa vymanil z objatia, nevedel sa nadýchnuť od vzrušenia. Tak ja že budem dedo?! No to je parádna predstava!

Tak sa mu ten život domotal. A predsa bude dedo! Ktorý starý mládenčisko si to môže povedať?!

pozrieť časopis