Parte

Jednou rukou som si pridržiavala nákup, opierala som si ho o koleno,
v druhej som sa mocovala s drobným kľúčikom od schránky. Nikdy som
nevedela, ktorou stranou ho vsunúť dovnútra. Keď sa mi to konečne podarilo,
obálka s čiernym pásom vypadla zo schránky na zem. Zašuchotala a mne sa
zatajil dych. V myšlienkach sa mi prevalilo množstvo ľudí, ktorých mám rada.
Stalo sa niekomu z mojich blízkych to najhoršie, čo je súčasťou života?
S obavami som si kľakla k zemi a zodvihla obálku. Zastrčila som ju do
pootvorenej kabelky a s tlčúcim srdcom som privolala výťah. Keď som vošla do
bytu, odložila som nákup na kuchynskú linku a až potom sa vyzula. Sadla som si
do obývačky a zhlboka sa nadýchla.
-S hlbokým zármutkom v duši vám oznamujeme, že náš drahý ocko Rudolf Haši
zomrel po ťažkej chorobe..., čítala som nahlas a cítila, ako sa mi uľavilo. To
bude nejaký omyl. Žiadneho muža s tým menom nepoznám, pousmiala som sa
a pozrela adresu na obálke. Bolo tam moje meno. A vtedy sa mi rozbrieždilo.
Rudolf Haši... môj učiteľ výtvarnej zo základnej školy. Ako som mohla na neho
zabudnúť, preboha? Uplynulo síce tridsaťpäť rokov odvtedy, čo som naposledy
vkročila do priestorov základnej školy, no žiak by nemal zabúdať na tých, ktorí
ho učili vnímať život so všetkými radosťami i peripetiami. Oprela som sa
o chrbát a položila obálku na stôl. Vtedy som si uvedomila, že v nej ešte čosi je.
Lístoček som vybrala už s prstami, ktoré sa mi nechveli.
-Prosím príďte na pohreb. Potrebujem sa s Vami stretnúť. Ďakujem. Kristína
Hašiová.
Nechápala som. Termín pohrebu učiteľa bol vytlačený na parte. Prvé čo mi
napadlo, že pošlem na adresu uvedenú na dolnej časti, kondolenciu. Ale teraz,
keď ma o účasť na pohrebe žiada pravdepodobne jeho manželka... alebo, že by
to bola dcéra? Nezmysel. Mala by iné priezvisko... ale na druhej strane, na parte
je napísané, náš drahý ocko...
Rozhodla som sa ísť na pohreb. Očami som hľadala tú, ktorá ma požiadala,
aby som prišla. Medzi najbližšími boli pre mňa cudzí ľudia. Netrúfla som si
odhadnúť, kto z nich je Kristína, ale keď sa začal pohreb, tipovala som na
zavalitú ženu, ktorá mohla byť v mojom veku. Mala kučeravé vlasy vyčesané do
chvosta a farbu očí som rozpoznať nedokázala. Neustále si ich utierala. Keď sme
sa posadili v obradnej sieni, obrátila sa, akoby pohľadom kohosi hľadala.
Nebolo nás tam priveľa. Rátala som do dvadsať ľudí. Keď tá, ktorú som
považovala za Kristínu, spočinula na mne pohľadom, krátko som kývla hlavou.
Privrela oči, akoby mi chcela naznačiť, že chápe, kto som. Po obrade som
kondolovala dcére Kristíne a synovi Jánovi, ktorí vyšli von z obradnej sieni
a v ostrom svetle horúceho letného slnka, prijímali stisky pozostalých.
-Mohli by sme sa chvíľu porozprávať?, spýtala sa ma dcéra môjho učiteľa.

-Isteže, pritakala som a postavila sa obďaleč. Keď sa všetci rozišli, Kristína
pristúpila ku mne.
-Otec ma prosil, aby som vás vyhľadala. Chcel to ešte za svojho života, ale
potom si to rozmyslel. Nechal to na mňa. Otec je... otec bol... čudák, ale
s bratom sme ho milovali. Keď ma môj partner opustil... viete, nikdy som sa
nevydala... išla som bývať k otcovi... už vtedy bol chorý. Veľmi chorý. Keď
vedel, že sa blíži koniec, prezradil mi čosi, čo chcel, aby ste aj vy vedeli a aby
ste mu odpustili.
-Ja?, prekvapila som sa. Nechápala som, čo by som mala odpúšťať človeku,
ktorého som roky nevidela, ba som si na neho ani nespomenula.
-Viete, že ... že som sa nedostala na vysokú?, spýtala sa ma Kristína a zovrela
pery.
-Nerozumiem. Prepáčte, vôbec tomuto rozhovoru nerozumiem.
Kristína vykročila dolu urnovým hájom. Pridala som sa k nej.
-Otec učil výtvarnú. Bol presvedčený, že musí naplniť svoje ambície. Veril v to,
že som po ňom zdedila talent. Že viem maľovať ako on. Ba ešte lepšie. V čase,
kedy ste sa hlásili na strednú školu umeleckého priemyslu...
-Isteže, to bol môj životný sen, dostať sa na ŠUP-ku, ako sme hovorievali, ale...
nemala som taký talent, aby som dokázala štúdium na takej škole zvládnuť.
-No a... keďže otec bol nespokojný s tým, že len učí výtvarnú školu na základnej
škole, že sa z neho nestal akademický maliar, splnenie svojej túžby preniesol na
mňa. Myslela som si, keď som mala tých pätnásť, že som sa na školu dostala
plným právom. Vy ste odporúčanie na štúdium nedostali.
-Išla som na gymnázium. Ale maľovať som neprestala, povedala som, ešte stále
netušiac, kam žena mieri. Zastavila a chytila ma okolo pliec.
-Môj otec vám naschvál nedal odporúčanie. Ak si pamätáte, pred tými rokmi, ak
ste ho nemali, nemalo zmysel hlásiť sa na umeleckú školu, na ktorej sa
pochopiteľne, robili aj talentové skúšky. Otec vedel, že by ste ich zložili, že ste
veľmi nadaná, že ja na vás jednoducho nemám, a tak, aby sa zvýšili moje šance
dostať sa na školu, zamietol vám odporúčanie. Zmaril vám šance robiť, čo ste
nielen chceli, ale v čom ste mohli dosiahnuť skvelé výsledky. Zatiaľ čo ja som
po prvom ročníku prešla na inú školu a skončila som keramiku s výučným
listom. Otca to celý život trápilo. Mal výčitky svedomia. Keď zomieral, chcel si
asi upratať v duši, tak ma požiadal, aby som vás vyhľadala. Najprv sa vám chcel
ospravedlniť osobne, ale potom sa akoby zľakol, alebo už nemal dosť síl.
Sľúbila som mu, že to urobím za neho. Tak vás prosím, odpustite mu to.
Objala som tú ženu, ktorá na mňa pozerala nekonečne smutnými očami
a zašepkala som jej do ucha.
-Kristína... pani Kristína, ja som nekonečne šťastná, že váš otec veril v môj
talent. Keby som však študovala na ŠUP-ke, na vysokú školu by som sa určite
nedostala. Až taký talent som zase nebola. Skončila som žurnalistiku. Píšem.
A je úžasné, že popri tom maľujem. Pre potešenie seba, ale aj iných. Ja som

maľovať neprestala. A vôbec sa na vášho ocka nehnevám. Ja som mu dokonca
vďačná, usmiala som sa a ona si ma k sebe pritisla ešte silnejšie.