Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Opäť rodina

„Pán doktor, máte telefón,“ ozvala sa Kamilova sekretárka.

Veď od toho si tu ty, pomyslel si. Odkedy si otvoril vlastnú psychologickú poradňu, veľmi si zakladal na efektívnosti. Dosť bolo toho chaosu nemocníc a zdravotných centier, sestričiek fajčiacich na terase a tie nekonečné obedové prestávky. Mal presne jednu sekretárku, ktorá zapisovala objednávajúcich sa pacientov a organizovala mu kalendár. To bolo všetko. Pacientov si riadil sám. Na to, že len nedávno „otvoril“, prípadov mal dosť.

Hlavne teraz po covide stúpli prípady detí a mladistvých. Sebapoškodzovanie, úzkosti, záchvaty paniky, myšlienky na sebevraždu.

Kamil bol presvedčený, že svoj podiel viny na tom nesú média. Množstvá katastrofických správ, veď tí o faktoch ani nepočuli a všetko emotívne podfarbené, samé neriešiteľné situácie. Média si na covide zgustli, to bolo štatistík, koľko ľudí hospitalizovali, testovali, koľkí umreli, koľkí sa možno nainfikovali. Akoby to bola nejaká zombi apokalypsa a nie chrípka, preboha! A iste, chrípka to bola vážna, veď rizikové skupiny umierali. Avšak obrovské škody na ľudskom zdraví majú na svedomí média, že viac než samotná choroba.

Nuž ale nezmyselné opatrenia sa tiež podpísali na zdraví ľudí. Ak ste chorí, zostaňte doma. Ak máte príznaky, zostaňte doma. Nie, že pôjdete na nákupy, alebo sa prejdete po parku bez rúška. A lieky ani postupy nemáme, to až keď budete kolabovať vás pripneme na prístroje na lôžku, ktoré nemáme a nebojte sa, nikoho k vám nepustíme!

Alebo mal z toho viniť vládu? Žiadna to nezvládala bohvieako, ale Slováci boli vážne prípad. Testovania, izolácia a štatistiky úmrtnosti. Prečo nepodporovali výdaj vitamínu D? Prečo sa nehovorilo o postupoch a prevencii, prečo sa nevzdelávalo o psychickom zdraví? Prečo nezvolali radu expertov, aby sa poradili o dopade na mentálne zdravie mladých ľudí?

Teraz to tu musí riešiť on. Bol psychológ a miloval svoj obor, dokonca sa dal aj na PhD, vo výskume toho bolo čo študovať, ale prax ho zlákala. Chcel vyskúšať svoje terapeutické postupy, chcel pomáhať na priamo.

Teraz pomáhal hlavne deťom. Skupinové terapie, aj jeden na jedného, hrnulo sa to, od kedy otvoril prax. Viedol dlhé rozhovory s celou rodinnou, robil si podrobné záznamy a nebral viac detí, než vedel uniesť. Nie ako v nemocnici, kde to bola hlava na hlave a domov. Možno prax o chvíľu bude musieť rozšíriť, keď to pôjde takýmto tempom, ale to nebude problém, poznal pár sľubných ľudí zo svojich prednášok. Len potrebovali trocha skúseností, to je celé.

„Pán doktor, tento je pre vás,“ opäť ho vyrušila Anka.

Kamil sa s ňou nechcel hádať, i keď mu to prišlo nanajvyš nevhodné. Veď vedela, že po každom pacientovi potreboval vyplniť protokol, zapísať si dojmy a nové informácie, spracovať čo sa dozvedel do plánu na ďalšie sedenie.

S povzdychom vstal a zobral pevnú linku prepojenú s miestnosťou. „Tak prosím? Haló?“

„Kamil, si to ty?“ ozval sa nesmelý hlas. Kamil ho spoznal okamžite, aj keď to už bolo takmer pätnásť rokov, čo brata počul naposledy.

„Roman...Ahoj, čo máš nové?“ Hlúpa otázka. Akoby o svojom mladšom bratovi vôbec niečo vedel.

„Musím s tebou hovoriť. Mal by si čas sa stretnúť? Čo tak na obed?“

Kamil spozornel. „Niečo s otcom? Je to súrne?“ Otca videl naposledy, keď mu povedal, aby sa bral kade ľahšie. Aj sa tak stalo, Kamil sa domov viac nevrátil.

„Nie. Nič súrne, ale...niečo iné. Tak môžeš?“

Kamil zmätene prisľúbil stretnutie na druhý deň. Ten krátky rozhovor mu neschádzal z mysle po zvyšok večera.

XXX

Kamil a Roman boli jediní synovia veľkého podnikateľa Jara Brezinu. A on s nimi aj mal veľké plány. Podnik musí ísť, je to impérium, budúcnosť a vy, chlapci, budete prospešní. Brával ich do kancelárií, robili poslíčkov či dokonca zapisovali poznámky na poradách. Roman mal len o dva roky menej než Kamil, čo nebolo veľa, ale dosť na to, aby mal otec od najstaršieho veľké očakávania. Právnické oddelenie môžeš prevziať, získaš trocha skúseností a šup, prevezmeš pobočku.

Kamil otca dlho obdivoval. Bol charizmatický, veliteľský typ, všetci ho obdivovali. Vedel ako získať kontrakty, pôsobiť na zasadnutiach, motivovať zamestnancov. Prepínal medzi maskami, aké boli treba, tu som vľúdny, tu som prísny, tu je treba trocha soli a tu cukru.

Až keď mal okolo 14 rokov, Kamil si uvedomil, že mu otec už budúcnosť vybral, že každý jeho deň prebiehal tak ako otec povedal. Kontroloval všetko, od spánkového režimu po jedálny lístok až po vhodných kamarátov na talentovom gymnáziu. Tréneri na krúžkoch museli jeho otcovi hlásiť pokroky aj poklesy každého tréningu.

Kamil si bol istý, že ich otec miluje. Veď nikoho ani nemali, odkedy sa ich matka zbalila a odišla. Vraj to s ním nevedela vydržať. Rozišli sa, keď mal Roman tri roky a začal chodiť do škôlky. Mama proste odišla bez slova, keď otec nebol doma. „Tak som ju už nepustil domov, vydru nepodarenú,“ hovorieval mu otec. Či sa mama chcela vrátiť, či ich chcela vidieť, to sa Kamil už nedozvedel, len to, že ju otcovi právnici rozšliapali na kašu. Ani deti ani peniaze, nič jej nezostalo, bola rada, že ju nezavreli za zanedbávanie starostlivosti.

Keď mal Kamil 18 rokov, voľba školy bola jasná. Otec zariadil internát vo Viedni, nech sa páči, právo sa nám hodí a potom hneď nastúpiš. Zatiaľ si užívaj študentský život.

Tá Viedeň bola pre Kamila vykúpenie. Vďaka diaľke, tej jednej hodine vlakom z Bratislavy, sa mu otvoril svet. Svet bez otcovho neustáleho dohľadu.

Robil skúšky na práve, ale popri tom sa mu darilo chodiť aj na ďalšie prednášky iných fakúlt. Tak sa stalo, že sa prihlásil aj na psychológiu. Otec mu občas zavolal, tu je zaujímavá akcia, tu budú dôležití ľudia, choď si spraviť kontakty...

Ale Kamil sa radšej učil, stíhal dve plné štúdia vedľa seba, ani jeden predmet si nenechal ujsť. Psychológia ho tak fascinovala, že sa od nej nevedel odtrhnúť. Univerzita bola našťastie zadarmo, dobre, že ho otec nenútil na snobské privátne školy, ale otec bol zo skromných pomerov a že vraj myslenie a úroveň chudákov treba vidieť, než si uvedomíš, čo nás rozdeľuje.

Na psychológii to bola samá biológia a neuroveda a potom sociálne vedy, rozmýšľanie, aké máte názory a ako ich vyargumentujete? Bolo tam dosť chémie, ale miestami aj filozofické a projektové, veľmi široké, proste mimoriadne.

Najprv rozmýšľal, veď otcovi vysvetlí, že psychológia sa hodí do ich firmy, i keď ho už práca v otcovej firme nelákala. Ale ako by to otec prežil? Stále volal jemu, stále si od neho niečo sľuboval, aj keď Romanovi to na ekonómii šlo fakt dobre, samé jednotky a dobrá prax, už aj stážovať do Anglicka na semester sa vybral.

Nakoniec to nechal na ukončovací ceremoniál, kde mu pri odovzdávaní diplomu nedali jeden, ale hneď dva. Otec bol červený ako rak a urobil mu scénu priamo tam, pred spolužiakmi. Aspoňže slovensky nerozumeli. „Ako si sa opovážil? Ja ťa tu živím, šatím, chcem ti prenechať svoj najväčší poklad, dedičstvo a ty tu míňaš energiu na somariny!“

Darmo Kamil protestoval, že sa nič nestalo, veď všetky povinnosti splnil. No tak ho to bavilo no, veď každý rodič by sa tešil, že má dieťa dve školy a ani si to nevšimol, no nie? A vlastne, otec, ponúkli mi prácu na univerzite ako doktorandovi, už mám aj náčrt výskumu a financovanie...

„Pre univerzitu? Výskum? Také kraviny o bláznoch?“

Kamil už nič nepovedal, vedel, že je koniec. Otec sa zaprisahal, že ho viac nechce vidieť, že peniaze, ani miesto, nebudú, že ho sklamal na celej čiare, že už nie je jeho syn, ak ho nepríde odprosiť.

A Roman sa len uškŕňal, no to sa ti podarilo, braček, ďakujem.

Asi sa im splnil sen obom. Otcova celá pozornosť zo dňa na deň prešla na druhorodeného a Kamil s pocitom prázdnoty , ale aj odhodlania nakoniec získal niečo ešte cennejšie: slobodu.

XXX

Tak sa po pätnástich rokoch Kamil s Romanom stretli na obede.

Roman vyzeral dobre, úspešný bussinessman, drahý oblek, biela košeľa, prišiel na najnovšej Tesle.

S výrazom mučeníka odsúdeného na pomalú verejnú popravu.

Objednali si v tichu, Roman nevedel ako začať a Kamil nevedel, prečo by mal. Veď im doteraz nechýbal a dariť sa im asi darilo dobre obom, i keď ani jeden neuznával spôsoby toho druhého.

Nakoniec to Kamil nevydržal. „Tak ako život? Oženil si sa? Čo otec?“ Tak nejak vzdialene ho to zaujímalo, snáď nehrozil bližší kontakt.

„Všetko pri starom. Rozšírili sme podnik a tak. No a...vlastne. Mám taký problém. Dcéra sa pokúsila spáchať sebevraždu.“ Kamil zalapal po dychu.

Miška mala dvanásť rokov a od covidu sa jej nedarilo. Talentované dievča, dovtedy samé jednotky a prvé miesta v tanečných súťažiach, sa počas karantény zosypalo. Teraz už odmietala chodiť do školy, z domu nevyšla už dobré dva mesiace a pred týždňom sa im vyhrážala že skočí z balkóna. Šialené veci, vážne šialené.

Roman hovoril rýchlo a vecne, sčasti trpko, akoby nemohol uveriť, že sa to stalo práve jemu, že v jeho rodinne môže byť niekto „poškodený“. Veď so ženou dobre vychádzajú, obaja majú skvelé kariéry, čo môže malej chýbať?

Kamil rozmýšľal ako vysvetliť dopady krízy, jednej za druhou, od covidu po Ukrajinu, infláciu, klimatické zmeny, katastrofické správy živiace sa strachom či sociálne média vytvárajúce nedosiahnuteľné idéaly. Hlavne pre mladé dievčatá v Miškinom veku. Ich prípady boli prevažne dievčatá.

Kamil hlasy vo svojej hlave umlčal jediným prehlásením. „Dones ju na sedenie. Ja sa pozriem.“

Rozhodne sa nechystal nechať to nešťastné dievča napospas rodine, len preto, že sa neznášali. Miška sa už mesiace rezala, bez toho, aby to povedala rodičom. Učitelia ju len naháňali, otca sa bála a mama si nič nevšimla, starala sa o chorú babku. Za covidu im zomrel dedko a babka mala ťažké depresie a zdravotné problémy.

Bolo ťažšie Romanovi vysvetliť, že toto bude beh na dlhú trať.

„Tie svoje silácke vynucovacie taktiky perfektnosti si odpusť. Miška potrebuje terapiu, lieky, pravidelné sedenia a konzultácie. Zastav sa aj so ženou, musíme prebrať ako žijete, o čom sa rozprávate, čo sa naučíte. Musíš byť teraz pri komunikácii s malou veľmi citlivý a brať jej problémy vážne.“

Roman nesúhlasne zazeral, ale počúvol. Bolo treba urobiť veľa zmien, od výpomocnej opatrovateľky pre babku až po rodinné sedenia, ktoré malej veľmi pomáhali. Pri Kamilovi sa odvažovala povedať rodičom to, čo by sama nezvládla. Romanova žena Lucia sa u Kamila rozplakala pri prvom stretnutí, ako je možné, že si to nevšimla, veď ona svoju dcéru miluje, veď to nie je možné.

„Teraz sa z toho nesmieš viniť. Niekedy to nezachytíš, ako teplota, zbadáš ju až keď horí. Dá sa to napraviť. Bude to treba riešiť a rešpektovať, ale Miška si to nemusí odniesť do dospelosti.“

Mišku vzali všade, kde Kamil nakázal a do bodky ho poslúchli. Lucia sa občas zastavila u Kamila doma, doniesla koláč, chcela rodinné stretnutia. Sme predsa rodina, no tak prosím, príďte s Jankou na večeru.

Kamil si to dovolil až keď sa Miškin stav stabilizoval. Nebol si istý, či chce obnoviť rodinné vzťahy a nechcel to ako odmenu za niečo, čo by urobil pre každého.

Ale s Miškou sa zblížili a bol zvedavý ako sa jej bude dariť ďalej. Jedna večera sem, jedna oslava narodenín tam. Až si Kamil uvedomil, že sa na stretnutia teší a že sa stali opäť rodinou.

Až neskôr sa dozvedel ako sa Roman kvôli tomu pohádal s otcom. Ten o vážnom probléme svojej vnučky nechcel ani počuť, také somariny, zle si ju vychoval, je príliš útlocitná. A to bola posledná kvapka aj pre Romana.

 

pozrieť časopis