Oneskorené vyznanie

Len čo vošla do domu, ušla sa jej poriadna hubová polievka od dcéry. Naďa scupitala z horného bytu, že ako si to predstavuje, oni tu umierajú od strachu, už chceli volať po nemocniciach, ako si predstavuje, len tak sa vytratiť a ešte k tomu bez mobilu! Vyvolávam celé popoludnie, ešte z roboty a potom človek zistí, že si mobil nechala doma. Kde si sa, prosím ťa, tárala? Volala som ti, že aby si u nás hore prevliekla paplóny a obliečky dala do práčky, keď prídem z roboty, neviem, kde mi hlava stojí a ty si len tak zmizneš! Mama, toto prosím ťa, druhýkrát nerob! Toto Viere zaznelo ako príkaz. Chcela jej povedať, že je ešte stále svojprávna a nepotrebuje povolenie na to, aby sa vytratila z domu, ale rozmyslela si to. Načo prilievať olej do ohňa. Naďa bol fakt rozčertená. Mlčky vkĺzla do papúč,  povedala, rizoto je v rúre, ako si chalani objednali na večeru. Naďa bez slova vybehla do horného bytu. Viera si v kúpeľni umyla ruky, opásala zásteru a začala prihrievať rizoto, chalani sú iste už poriadne hladní. Spustil sa normálny, každodenný večerný rituál. Prirodzene, večera pre všetkých, to bola jej starosť. Veď kedy by to Naďka stíhala, príde uštvaná z roboty a napokon... Čo by si ona, Viera, počala s celým dňom?! Takto sa to ustálilo. Hoci ju niekedy tak pichlo, že aspoň aký miniatúrny prejav vďačnosti by človeka pohladil po duši. No veď, berú to tak, že aspoň má nejaký program, že sa neutápa v nečinnosti. Tak sa to zaviedlo po Jozefovej smrti, aby bola spravodlivá, sama to spočiatku navrhla, že veď ja vám navarím, no a stalo sa z toho pravidlo, ktoré bolo samozrejmosťou.

Je fakt,  bola chyba, že si mobil zabudla doma, nevie, ako sa jej to mohlo stať, veď bez neho nejde ani so smetím. Napokon, s tými paplónmi jej to Naďa mohla povedať ráno, pravdaže by to urobila. A vlastne dobre, že bola taká naštvaná a hoci položila otázku, že kde sa tárala, vlastne netrvala na odpovedi. Viera by jej nedokázala povedať, že strávila príjemný čas s jedným známym, vlastne dávnym kolegom ešte z fakulty a že dávno sa necítila tak dobre. Nie, takéto pocity, to nebolo pre dcérine uši. Iba by ju asi vysmiala a možno by povedala aj čosi také drsné, že radšej mala prezliecť tie obliečky. Naďa nebola zlá, ale jej povaha nebola veľmi prívetivá. Po Jozefovej smrti akoby nadobudla pocit, že sa stala hlavou rodiny, že ona bude mame určovať pravidlá. Hoci Viera si vonkoncom nemyslela, že v manželstve bola Jozefom nebodaj manipulovaná, bol to pekný, rovnoprávny vzťah, nevie, kde sa v ich dcére objavili takéto sklony. Boli chvíle, kedy si aj sama pre seba len tak pomyslela, že chudák Tomáš, jej zať, nemá to ľahké.

Zapla rúru, prestrela na večeru. A zatvorila prívod negatívnych myšlienok. Ako to bolo? Zmyslela si, že je krásne počasie, že vylezie za bránku ich domu, odviezla sa trolejbusom do mesta, veď sa dávno nepoprechádzala po voľakedy dôverne známych uličkách starého mesta a tam zrazu: Viera, si to ty?! Márnosť šedivá, takmer som ťa nepoznal! Aj ona na okamih zalovila v pamäti a áno, je to predsa Václav, z vedľajšieho krúžku na fakulte, mala o ňom také sprostredkované informácie, že sa uchytil v nejakom vedeckom tíme v zahraničí, ale zasa ju to až tak veľmi nezaujímalo, v tých mladých časoch nepatril do okruhu jej blízkych ľudí. Ale teraz, v tejto konkrétnej chvíli sa nedala nepostrehnúť radosť v jeho očiach, že ju stretol. Spomenula si, že v tých časoch ho na škole považovali celkom za fešáka, ale tieto reči išli tak dosť mimo nej, lebo vtedy v jej mysli už úradoval Jozef, za ktorého sa neskôr vydala. Nejaký chlapík z vedľajšieho krúžku jej mohol byť ukradnutý. Vašek, fakt si to ty? Ako si ma spoznal? Veď sme sa nevideli celé desaťročia a tie na výzore človeka urobia svoje!

Viera si uvedomila, vlastne aj proti svojej vôli, že Václav, ktorý ju zastavil na ulici, je napriek veku celkom príťažlivý muž, sedeli mu šediny aj vrásky, lebo to všetko vedel odohnať chlapčenským úsmevom.

Takmer jej prihorelo rizoto v rúre pri čerstvých spomienkach na dnešný príjemný podvečer. Ich niť pretrhli chalani, vnuci, Nadini synovia. Babi, prichádzajú hladní vlci! Chalani v takom veku bývajú vždy hladní a Viere naozaj nepadlo zaťažko pripravovať im chutné domáce jedlá. Pravda, mohli by byť trošku disciplinovanejší, spôsobnejší pri stole, ale Viera dávno prijala takú teóriu, že deti majú na výchovu rodičov a tých starých na rozmaznávanie. Platilo to, aj kým žil Jozef, hoci dakedy si pomyslela, že by sa im zišla tvrdšia výchova. Aj teraz. Sadnú si k svojim tanierom a vedľa nich každý svoj mobil. To je fakt na porazenie. Už ich ani nenapomenie, lebo ju vždy niekto zahriakne. Či chalani, alebo ich rodičia. Že dnes je taká doba, ktorej ona už možno nerozumie. A tak radšej prehltne a mlčí, nebude sa miešať medzi mladých, hoci je to jej kuchyňa a večera, ktorú ona pripravila. Nebude riskovať, že sa dcéra na ňu oborí. A nie je tu Jozef, ktorý by dcéru umlčal, ktorý by sa jej zastal. Taký je stav vzťahov v ich rodine.

Veď keby Nadi povedala, že dnes preto neprezliekla obliečky na ich paplónoch, lebo sedela na terase pri Dunaji s dávnym kolegom zo školy, tá by iste nešetrila ironickými a posmešnými úškrnmi. Teda keby jej prezradila, že to bolo veľmi príjemné. A iste by dodala, že asi potratila rozum na staré kolená a že či už zabudla na žiaľ za manželom. Naďa po tvrdé a necitlivé slová nikdy nemala ďaleko. Najmä odkedy sa po otcovej smrti pasovala za hlavu rodiny. Že ona najlepšie vie, čo je dobré pre jej jednotlivých členov. A teda fakt, ani raz jej nezišlo na um, že mama má aj po otcovej smrti právo na svoj vlastný život. Ani raz jej nenapadlo, že mami, dávajú vo filmovom klube dobrý film s tvojím obľúbeným Belmondom, zájdeme tam spolu. Ani náhodou a Viera nebola z tých, aby sa tam vybrala sama, alebo aby ona vyvinula iniciatívu smerom k dcére. Ani raz jej nepovedala, mami, ideme v lete k moru, pôjdeš s nami, že?! Pravdepodobne by Viera ani nešla, ale už také pozvanie by pre ňu veľa znamenalo. V čase, keď sa naozaj utápala v žiali po dosť náhlej smrti Jozefa, ktorý jej bol po celé roky manželstva príjemným a spoľahlivým partnerom. K tomu odchod do dôchodku, spretŕhali sa vzťahy z pracoviska, ale veď čo, máš predsa rodinu, vnúčatá, máš pre koho žiť, povedala jej kolegyňa, nie si sama! Veď áno. Neostala sama a mala sa čím zaoberať, predsa vnúčatá a varenie, keď Naďka nestíhala, mohla upratať aj horný byt, nemusela mať dlhú chvíľu, v takom dome si jedna žena predsa vždy nájde nejakú robotu.

Osamelosť? Tá predsa vie doľahnúť na človeka aj vtedy, keď okolo šantia vnuci a akoby naschvál trúsia po podlahe, ktorú chvíľu predtým vytrela mopom.  Keď nie je nablízku človek, ktorému by sa zverila so svojim pocitmi. Má len šesťdesiattri a možno ju čaká ešte pár rokov a to bude stále takáto osamelosť, hoci uprostred najbližšej rodiny?!

X  X  X

Ako to povedal dnes na terase ten prešedivelý Václav?! Dali si kávu a prehovoril ju aj na pohár vína a potom jej, že vieš ty, že si sa mi páčila už na škole? Ale bola si pre mňa zakázané územie, každý vedel, že máš vážnu známosť. Tak to bolo, kočka, trápila si ma vtedy! Viera sa zasmiala, pravdaže vtedy o tom nemala ani poňatia, jej city boli na inej planéte, ale zasa, na druhej strane, ktorej žene, aj keď má po šesťdesiatke, by nepadlo dobre takéto oneskorené vyznanie?!

Jasné, že si vymenili pri tom vínku základné informácie o sebe. Václav že je už pár rokov rozvedený, jeho ex je Francúzka a deti nemali, tak rozvod prebehol bez problémov. No a vrátil sa domov. Mali oňho záujem v jednej firme, s ktorou už predtým spolupracoval, tak si kúpil byt a – som tu! Zasmial sa, a k tomu také šťastie, stretol som dámu, do ktorej som bol kedysi hotový.

Viera pridala o sebe pár strohých viet. Dôchodkyňa, vdova, dcéra, dvaja vnuci, vlastne žije s dcérinou rodinou, aj keď byt na prízemí ich domu je jej. Viera podozrievala Václava, že z tých pár slov, ktoré povedala o sebe, ho najviac zaujalo to, že je vdova. A keď navrhol, že nech si uložia do mobilov svoje čísla, až vtedy prišla na to, že svoj mobil zabudla doma. A že keby ju zabil, nevie si spomenúť na vlastné číslo, veď sebe nezvykne volať. Vašek sa predviedol tým chlapčenským úsmevom, dal jej vizitku a povedal, teraz je to na tebe, ako naložíš s týmto naším náhodným a krásnym stretnutím a dodal, bol by som veľmi rád! Čo by si povedala na taký víkendový pobyt niekde v Tatrách?!

Viera sa iba zasmiala a pridala neurčito, to sa ešte uvidí, neviem, kedy a aký má moja rodina program. To bola iba taká zásterka, jej rodina ju predsa do svojich programov nezvykla zahŕňať.

Po večeri uložila riad do umývačky, rodina odišla hore, Viera upratala kuchyňu a sadla si k televízoru. Obvyklý osamelý program. Dráždil ju dnešný podvečer. To Vašek s tými Tatrami myslel vážne? Aj to, že sa mu páčila už na škole? Kristepane, veď sú už starí ľudia! A čoby na to povedal Jozef, keby teraz mohol zablúdiť do jej myšlienok? Vzápätí sa otriasla. Jozef je už pár rokov mŕtvy, toto by predsa nebolo nič hriešne, ani zneuctenie jeho pamiatky, ani zrada citov, ktoré k nemu prechováva stále. Toto si predsa vie sama pred sebou obhájiť, ona je živá a môže prežiť ešte pekné chvíle, aj keď už má svoj vek. Z iného má obavy. Ako by prijala Naďa, jej dcéra, takú správu, že niekoho stretla a chcela by s ním ísť na víkend napríklad do Tatier. Už cíti, ako by ju vysmiala, že ona, babka a príde s takou volovinou, ktorá by sa dala chápať u osemnásťročnej! Viera sa bojí takejto konfrontácie. Bojí sa posmechu. Chcela by pozbierať odvahu, aby mu dokázala čeliť. Azda ju pozbiera zajtra, pozajtra a zavolá Václavovi. Dnes pociťuje povznášajúcu radosť z jeho oneskoreného vyznania. Fakt, zavolá mu. Nech je rodine na posmech! Vari žena v jej veku nemá nárok na spriaznenú dušu?! Veď to neznamená, že im prestane variť večere.

Lebo nech je ako chce, tie chvíle na terase s Václavom boli veľmi príjemné.

pozrieť časopis