Odpusť mi, synček môj
Sedím pri nemocničnej posteli, pozerám sa na tvoje útle dvanásťročné telíčko, prepadnutú tváričku, spotené čelo a mihalnice, ktoré ti závidia všetky dievčatá v škole a teším sa, že máš zatvorené oči a nevidíš ma...Lekári ti dávajú po autonehode nádej na záchranu. Prečo len Pán Boh nechal práve mňa bez jediného škrabnutia? Sedím tu teraz zdravá a premietam si všetko, čo sme spolu prežili.
Ako štvorročný si prišiel za mnou a opýtal sa, či máme tak málo peniažkov, že si nemôžeme kúpiť otecka. A nemusí byť stále s nami, len aby občas prišiel po teba do škôlky. Vtedy som zakričala, aby si radšej chodil rovno a nehrbil sa a nehral sa na dvore s tým odporným Lacom.
Zúrila som, keď si v poslednej chvíli pred odchodom do školy zistil, že máš v taške nesprávne zošity. Nervózne som prešľapovala pri dverách a s neskrývanou zlosťou pozerala na tvoju vystrašenú tváričku. Nevedela som, že som práve prichystala pre teba ďalší stresový deň. Vystatovala som sa pred kolegyňami, aké mám múdre a samostatné dieťa, ktoré ma vlastne ani nepotrebuje, preto môžem po práci ostávať na rôznych schôdzach a občas zájsť do kaviarne. Až neskôr mi suseda prezradila, že celé dni si ma vyčkával pred domom, lebo si sa bál byť doma sám. Nepovedala mi ani slovo o tom, že si si u nej robil úlohy, popíjal malinový čaj a obidvaja ste ma cez okno vyzerali, aby si stihol prísť do bytu predo mnou. Dá sa to vôbec niekedy odpustiť, synček môj?
A vtedy, keď si mal zápal pľúc... a mali sme od môjho fajčenia zadymený celý byt. Nezabudnem, ako si sa snažil predo mnou zakryť kašeľ. Nikdy som nepripustila, že možno tvoje zajakávanie mám na svedomí ja. Psychologičke som povedala, aby sa radšej starala o iné, problémové deti a nám nech dá pokoj. Nevedela som, prečo si mal vtedy vystrašené očká, ale ja som zúrila, že kvôli tebe nestihnem prísť na čas na kozmetiku. Predstav si, že som to bola skutočne ja, tvoja matka.
Spomínaš si, ako som sedela s tetou Ankou a ty si so strachom v očiach prešľapoval vo dverách? „Čo stále chceš?“ vybliakla som na teba. Ty si sa rozbehol ku mne, tvoje rúčky ma objali a ústa kričali, že pani učiteľka ťa pochválila za písomku z matematiky. Ja som len odsekla – dobre, ale choď už spať, nechaj nás rozprávať sa. Len toľko povedala tvoja vlastná mama.
Sedím zahanbená pri tvojej posteli a viem, že toto všetko sa nedá odpustiť. Prosím ťa, synček môj, len ži. Budem ti skutočnou mamou. Mamou, na ktorú budeš hrdý a ktorú budeš veľmi milovať. Len ži...
Tvoja mama
