Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Noc na chate

Mať sestru nie je zlé. A ešte lepšie je mať takú, s ktorou býva radosť večne sa o niečo doťahovať a klbčiť. Pravdaže, vtipné sú takéto sesterské potýčky až potom, spätne, pretože v danej chvíli, by sa tie dve boli schopné pri plnej vážnosti pozabíjať, každá za svoju pravdu zubami nechtami a ani jedna by neustúpila ani za všetky poklady sveta, hoci išlo prevažne o maličkosti.

Zvláštnym spôsobom, pokiaľ sa jednalo o vážne veci, ťahali za jeden povraz. Boli vzornými sestrami, pomáhali si a mali sa rady, až kým neprišlo na rôzne žabomyšie boje. Tie bývali neúprosné. No koniec koncov, čo by s nimi vlastne bez tých sesterských hádok bolo? Na čo by dnes spomínali, na čom by sa bavili teraz, vo veku, keď už je tých vecí na zasmiatie čoraz menej.

Nuž sa opäť vracajú do starých dobrých čias, keď boli ešte mladé, ich deti malé a oni sa vybrali na výlet do Slovenského raja, kde to síce vôbec nepoznali, no jednak si tam cez známych zarezervovali neveľkú chatu v lese a mali v úmysle stráviť tam parádnu dovolenku. V zmysle porekadla: človek mieni a sestra mení, sa ich pobyt napokon trošku zdramatizoval, no spätne bol tento výlet aj tak vyhodnotený, ako jeden z tých vydarenejších. Andrea so synom, jej tehotná sestra Martina s mužom Ondrom a ich spoločnou dcérkou. Veselá partia. Len aby to na Martinu neprišlo tam, na chate, kdesi pánubohu za chrbtom, zaváhala v poslednej chvíli Andrea. Spoliehať sa v tomto smere na Ondra, to by bolo ľahkomyseľné, aj keď on nie je zlý chalan, no svoj podiel práce už odviedol a čo sa týka zvyšku, nebol vhodným kandidátom. Iste by zazmätkoval a potom, v ich rodine to bola proste Andrea, kto vybavoval a riadil veci, nuž si bola istá, že ak by prišlo na chate k pôrodu - čo bolo ešte aj ako predstava príšerné – odskákala by si to zas len ona. 

„Ale čo sa plašíš, sestrička, veď termín mám až o mesiac,“ ohradila sa budúca mamička, nuž sa pekne zbalili a len čo vyrazili, začali sa ich bežné sesterské škriepky, ktoré vyvrcholili neďaleko cieľa vo chvíli, keď Andrea chytila podozrenie, že šofér netuší, kde sa práve nachádzajú. Vytrvalo síce omieľal, že má všetko pod kontrolou, na chvíľu Andreu aj umlčal, no naozaj iba na krátko, lebo ona takýto druh amaterizmu proste neznáša. Stopro, že si riadne nepreštudoval mapu a potom, keď uvidela drevospracujúcu fabričku, okolo ktorej asi tak pred štvrťhodinou už raz prešli, priam vykríkla. 

„Však tu sme už boli!“ Jasné, že boli, veď cestu sledovala ako rys ostrovid, ju Ondro neoblafne. Kurník, ešte aj dospelého chlapa aby kontrolovala, mrmlala si nespokojne, no jej sestra sa svojho muža zastala a Andrei  poradila, aby sa radšej starala o decká, ktoré sedeli spolu s ňou vzadu a ktoré mala na starosti počas cesty, lebo už sú vraj dopol pása vystrčené z okien. A potom jej náhle trklo, že zabudli deťom pribaliť pršiplášte, nuž zlostne prskla: 

„Vidíš, o čo sa máš starať sa nestaráš, no na slovenské cesty si odborníčka.“

„Čuš tam vpredu a radšej nalej svojmu mužovi kávu z termosky, lebo už klipká očami, zaspáva za volantom a nemá ani potuchy, kde sme.“

„Z akej termosky, však ja som žiadnu nebrala. To bola tiež tvoja starosť, pani múdra, desiaty a káva, takže ty sa už radšej ani neozývaj!“ No a do toho detské vyvreskovanie celou cestou, slovom nebolo divu, že poblúdili, veď chudák Ondro musel mať z nich hlavu celú ohučanú. Už vtedy zrejme v duchu kul plány, ako toto svojej švagrinej oplatiť, lebo tá cesta bola hotový horor. Tešilo ho akurát to, že zdraví a celí dorazili do cieľa, našli chatu a chystali sa ju osídliť, no len čo vstúpili do nevykúrenej drevenice, ozvala sa Andrea: 

„Aby bolo jasné, ja ostávam s deťmi dolu,“ zahlásila rezolútne a už sa aj s obrovskou taškou ťahala do priestrannej izby na prízemí hneď vedľa toaliet. Nebude predsa v noci po tme s deckami po schodoch behať, keď im bude treba náhodou cikať, to dá rozum, takže nie je o čom. Vy sa tam hore holúbkujte, povedala, a my budeme tu, uzavrela debatu bez toho, že by dala priestor svojej tehotnej sestre, ktorá sa však práve hrozivo nadýchla a Andrea vedela, čo to znamená. Bez boja to nepôjde, pozná si sestru. Martina sa bude dolnej izby domáhať, teraz sa o ňu budú doťahovať a tak aj bolo. 

„Si normálna?! To sa mám radšej ja na tých schodoch v noci zrúbať? S bruchom? Dobre vieš, že behám na vecko každú chvíľu, takže padaj odtiaľ!“ tisla sa dnu,  pokúšajúc sa sestru za každú cenu odtiaľ vytlačiť, ale tá už sedela na posteli ako prilepená a nemala v úmysle hnúť sa odtiaľ. Keď súboj gradoval a oni za horlivého povzbudzovania vlastnými deťmi začali nebezpečne šibrinkovať rukami, zasiahol Ondro, ktorý rozvášnené sestry od seba napokon odtrhol. 

„Poď Martinka, však ja to nejako vymyslím, aby si nemusela v noci po schodoch, nechaj decká aj s Andreou tu,“ chlácholil si ženu, ktorá naostatok fučiac a hroziac päsťou nechala izbu izbou a stúpala za svojim mužom ovešaným taškami nahor. Andrea milovala podobné víťazstvá, už len z princípu bola rada, keď dosiahla svoje a toto brala tak trochu aj ako satisfakciu. Pretože si naozaj riadny kus zašli, mala pravdu, Ondro fakt trochu poblúdil, ale kdeže by si to on priznal. A potom, ona celú túto dovolenku vymyslela, vybavila aj zorganizovala, takže jej to patrí.

No a teraz už kašľať na to, sú tu, aj dolnú izbu si vybojovala, ide sa dovolenkovať. Bolo len krátko popoludní, hladní neboli, veď celou cestou dačo prežúvali, nuž zobrala obe decká, do plecniakov iba fľaše s vodou postrkala a vyšla si s nimi na túru. A sestra s mužom, nech si robia čo chcú. Nemala na nich náladu aj keď vedela, že počas túry z nej jedy vyprchajú a už sa tešila ako si večer, potom, keď deti zaspia, zahrajú karty. U nich to proste takto fungovalo, temperamentne, po taliansky a nikto sa neurážal. 

Prešli teda riadny kus, Andrea mala dosť, ale že to bola nádhera, márnosť, na aké krásne miesto sme prišli, rozplývala sa len čo sa dotrmácali späť na chatu a hneď sa pustila do sestry, ktorá akurát zalievala pre Ondra kávu a pre seba čaj. 

„Tak ti treba, že si bruchatá, neuvidíš ani desatinu z toho čo my,“ podpichla ju ale Martina, vraj len sa nepotentuj, veď mňa Ondrík povozí a budem to mať ešte rýchlejšie ako ty pešo, pozapárali, aby z cviku nevyšli. Tak, ako Andrea predpokladala, cestou, zážitkami a túrou zmorené deti zaspali ako polená len čo sa zotmelo a oni si potom sadli za masívny dubový stôl, aby konečne rozdali karty. Aj pri hre sa podpichovali, nič si nedarovali, hlavne teda Andrea, ešte vždy mala pocit, že Ondra nevytrestala dostatočne za tú obchádzku a Martinu, tak tú ani sama nevedela za čo, zrejme len tak, zo zvyku, alebo zato, že môže, veď je to jej sestra. A keďže ona tehotná nebola a Ondro už šoférovať neplánoval, otvorili aj fľašku vínka a mohlo byť dobre po polnoci, keď si zapriali dobrú noc. Andrea sa elegantne odplavila do ukoristenej miestnosti a zvyšok šup – šup pekne po vŕzgajúcich schodíkoch nahor.

Tak sa mi to páči, myslela si spokojne, poprikrývala odkopané deti, zhasla nočnú lampičku a s úľavou sa uložila do starodávnej postele. Fú, no ale takéto ticho...a takáto tma, prekvapilo ju to. Popravde, kým bola v drevenici trma – vrma, ani jej len nenapadlo, že vonku široko - ďaleko niet ničoho, ba ani susedného domu, ani pouličného svetla, človeka alebo iného tvora, hoci sama nevedela, či to je dobre alebo zle. Niekedy je asi lepšie, keď na blízku nikoho niet, no čím viac sa ponárala do noci na tom neznámom odľahlom mieste, tým podivnejšie veci jej napadali. Kto vie, komu aj táto chata patrí, taká nezodpovednosť, mali ju preliezť od povale po pivnicu skôr než sa uložili na noc a skontrolovať, či sú tu vôbec sami. Ako má teraz zaspať? Všelijakí zlí ľudia sú dnes na svete, a potom ešte medvede a iné nebezpečné zvieratá, duchovia a úchylovia...proste rozbehnutú fantáziu nebolo možné v tej chvíli zastaviť a keď si potom ešte uvedomila, v akej spoločnosti sa vlastne nachádza, oblial ju studený pot. Kto by ich ochránil, keby dačo? Ondro? Veď ten by sa pokakal ako prvý. Tak potom kto, Martina s bruchom, alebo deti? Takže zasa je všetko na nej, ona by musela vziať do ruky kutáč a postaviť sa votrelcovi, ak by sa dáky vyskytol, a tá predstava jej veru na duševnej pohode nepridala. Bežne Andrea nebola žiaden bojko, no na takomto mieste, tu išli žarty bokom.

Našťastie ju tiež začala zmáhať únava, ostatne, dvere sú dobre zamknuté, drevené okenice tiež riadne pozatvárali, nič im nehrozí, upokojovala sa v mysli, no len čo ju začali obchádzať mrákoty, niečo ju z plytkého sna vytrhlo. Akýsi zvuk, ktorý však nedokázala identifikovať. To je tiež robota, nadvihla hlavu a započúvala sa do toho absolútneho ticha. Doma dokáže v momente rozpoznať akýkoľvek zvuk no tu, podchvíľou čosi zapraskalo, dačo zavŕzgalo, predsa len, drevenica, iné ani nečakala, no toto bolo niečo iné. A prichádzalo to zvonka. Ba rovno spoza okna. Na chvíľu ostalo ticho, dosť dlho nebolo vôbec nič počuť, oči sa jej opäť unavene zavreli a ona s úľavou skonštatovala, že to nebolo nič, asi sa len dáky konár o okenicu šuchol, pomyslela si, no v tom sa ten zvuk ozval zas. Žiaden konár, lež niekto škrabká prstami zvonka na okenice. Zreteľne to počula. Razom bola únava preč, ona sedela vystretá ani lata na posteli a špicatila uši. A opäť...škrab, škrab, škrab. Takto monotónne žiaden konár ani náhodné okoloidúce zviera nešramotí. Je to človek! Vrah! Masový vrah! Hlavou sa jej metali desivé predstavy a bola taká bledá, až v tej tme svietila. Brala ako obrovskú výhodu, že je toaleta tak blízko, pretože v tej chvíli mala skutočne na mále. Modlila sa, boženko môj dobrý, nech nás tu len nikto nezachloští, no márne. Chvíľku bolo ticho a potom to opäť začalo: Škrab, škrab, škrab. Andrea omdlievala od strachu. Čo robiť? Čo len má robiť, všetci už spia, je na to sama, musí sa rozhodnúť, musí ich všetkých ochrániť, ale ako?! Priam čakala, že sa to po krátkej odmlke opäť ozve a keď sa ozvalo, doslova vystrelila z izby na chodbu, no vzápätí sa vrátila pre mobil. Idiotská tma, nadávala v duchu a ruky sa jej tak triasli, že ledva dokázala rozsvietiť baterku. Len čo svetlo dopadlo na známe predmety v predizbe, uľavilo sa jej. Stačí trocha svetla a mátohy sú preč, pomyslela si, no vtom z izby začula to šramotenie. Škrab, škrab, škrab. V duchu sa ospravedlnila spiacim deťom, že ich tam necháva napospas osudu a dákemu spišskému vandalovi, no ona musí konať, treba ísť po Ondra. Nech je aký chce, no je to jediný chlap, ktorý je momentálne k dispozícii. Keď stúpila na prvý schodík, ktorý bolestne zavŕzgal, uvidela, ako sa jej trasie koleno. Strašne sa bála. „Ondrííík...“ zašepkala. „Ondrííík, počuješ ma?“ Vraj nedobre spáva, hovoril, mohol by byť ešte hore, to len Martina zalomí, len čo sa ocitne vo vodorovnej polohe, rozhutovala a opäť ho ohlásila. „Ondro...niekto tu je...škriabe na okenici...asi úchyl, alebo čo...“ od šepotu postupne prešla ku kvíleniu a vtedy na niečo spozornela. Baterku namierila smerom k izbe, ktorá sa ušla jej sestre, prižmúrila oči a stisla pery ako keď sa detektív maximálne sústredí, pretože na rozdiel od tamtoho zvuku, tento rozoznala okamžite. To je predsa Martina, takto sípavo sa nikto iný nerehoce, veď ona sa na niečom smeje pod perinou, priam sa od smiechu zadúša, krava jedna, čo to má znamenať?! Vstúpila teda rázne do izby, no skôr než stihla vyletieť na sestru, uvidela švagra vykloneného z okna aj spolu s dákou lopatou v ruke, ktorou Andreu v izbe pod nimi vystrašil na smrť. Tak to je teda vrchol, vzbĺkla v nej zlosť a potom na ňu vlastná sestra vybafla spod periny, vraj tak ti treba! 

„To máš zato! Dobre si sa bála, čo?“ A chichúňala sa ako trafená, kým Andrea v šoku s otvorenými ústami civela raz na jedného a potom na druhého. Sníva sa jej? Môže byť, že už dávno zaspala a toto všetko je len sen? Vyzerá to tak, lebo to predsa nemôže byť pravda, že ju švagor úmyselne strašil a sestra že sa na tom baví, dobre, že sa z postele nezgúľa. V tej chvíli mala sto chutí pobaliť si len prednedávnom vybalené veci a prvým vlakom – keby tam dáky chodil – páliť domov. Všelijakých nadávok sa sestre aj švagrovi tej noci ušlo, hoc čo z nej od jedu cestou dolu schodmi povyletovalo, ale Ondro s Martinou sa tak strašne a nahlas smiali, že z toho polovicu vôbec nepočuli. Ondro si slzy utieral a Martina sa len za brucho držala a nohy prekladala, div si vraj necvrkla... „Vraj Ondrííík...tak si ho ty v živote neoslovila, musela si byť riadne v prdeli od strachu, sestrička. Skvelé, Ondro, výborný nápad,“ potľapkala si muža po chrbte, keď opäť sedeli v trojici za dubovým stolom a konečne sa prestali smiať. No iba na chvíľu. Stačilo si predstaviť vystrašenú Andreu ako tam pobehuje v nočnej košeli s rozsvieteným mobilom, drkoce od strachu zubami a úpenlivo volá Ondra na ratu pred úchylom a opäť vyprskli do rehotu. 

„Veď počkajte, toto vám nedarujem,“ zazerala na nich Andrea a v duchu už kula odplatu, no potom sa už definitívne uložili a snažili sa po tej šou zaspať. Andrea bola taká naštartovaná, že keby sa vtedy k nej do izby dáky vrah dobíjal, utĺkla by ho od zlosti papučou. Ďalší deň sa niesol v duchu desivých nočných udalostí, krásy prírody išli trochu bokom, deti doslova s otvorenými ústami počúvali, čo tí dospelí v noci vyvádzali, no a k večeru sa už aj Andrea nad tým celým tak na pol úst uškrnula. Večne sa predsa pajediť nemôže a potom, hlavne, že to nebolo nič z toho, čo si vyfantazírovala. Alebo že tam, na tej samote, jej sestra neporodila. To by ešte len boli fukoty. Z tejto historky sa po čase stal, kto vie prečo, favorit. Keď sa u Andreiných pri akejkoľvek príležitosti spomínajú veselé príhody, túto nemožno vynechať a ona vždy pobaví, je to proste ich rodinná tutovka. Aj decká, hoci celý ten nočný horor prespali, tú príhodu ochotne rozprávajú svojim kamarátom, ktorí sa potom plieskajú po stehnách a skúšajú si to celé predstaviť. Hláška, Ondrííík, prednesená vystrašeným hláskom, doslova zľudovela. Používa sa v rôznych situáciách a nech by išlo o akúkoľvek vážnu vec, zaručene rozveselí. Slovom, dobré je mať sestru...a hlavne takú, ktorá má zmysel pre humor. Andrea takú má a je zato rada, aj keď jej občas riadne ide na nervy.

 pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie