Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Neláskavé lásky

Soňa sa zakaždým vystraší, keď k nej neter pribehne tak, ako aj teraz. Ako veľká voda a už z diaľky vidieť, že plače. Čo sa zasa stalo? Hádam nejde o život? Hoci v pätnástich ide o život vždy. To sa už od tejto malej  potvorky stihla naučiť. Okrem toho, rada by vedela, prečo rieši všetky neterine problémy práve ona.  Bianka má predsa svojich rodičov, navyše tentokrát nejde vôbec vhod, Soňa má mať o chvíľu medzinárodný míting, na ktorý sa síce nemusí bezpodmienečne pripojiť, no celkom naň už bola nastavená. Namiesto toho sa k nej teraz rúti malý uslzený tajfún a ona bude opäť počúvať dáku katastrofálnu nespravodlivosť spoza školskej lavice. Položiť neteri priamo otázku, že prečo s tým či oným nejde za vlastnou matkou, Soninou staršou sestrou, to by mohlo v citlivej pubertálnej duši vyvolať dojem, že už ani len sem nemôže so svojimi problémami chodiť, ani teta Soňa ju už nechápe, keď nevie, že takéto veci sa mamám proste nehovoria. Veci o chalanoch a zákerných spolužiačkach, ktoré robia podrazy, to by mama nepochopila a spustila by kázeň o tom, ako má na chlapcov ešte čas a hlúpe spolužiačky, aby si nevšímala. Nie nie, míting sem alebo tam, ona tu pre Bianku bude, aj keby čokoľvek. Má tú malú žabku úprimne rada, cení si, že sa na ňu s dôverou obracia, no občas má proste problém vžiť sa do toho a spomenúť si, aké to bývalo, keď mala  sama pätnásť. Okrem toho, ona bývala úplne iná, nerandila, športovala, s chalanmi bývala viac zadobre len ako kamoška, zatiaľ čo s dievčatami takmer vôbec nie, no i tak sa vynasnaží svoju neter aspoň vypočuť. Najčastejšie o iné ani nejde, len aby ju niekto normálny vypočul.  Lenže teraz, ako sa zakrátko ukázalo, teraz si slečna prišla pre oboje: vyžalovať sa a s tetinou pomocou nájsť východisko z katastrofy. Áno, rozchod s chalanom je ozajstná katastrofa.

Nešťastná  kôpka s dlhými nohami po mame a hlbokými očami po otcovi vrazila do Soninho bytu s rukami plnými „darov“ v dvoch veľkých plastových nádobách a chvíľu v sebe svoju veľkú bolesť dusila. Prišla sa síce vyspovedať, no ťažko sa jej začínalo, okúňala sa, prešľapovala, no odrazu z nej všetko vykypelo ako kaša z čarovného hrnčeka a už ju nebolo možné zastaviť. 

„Adrián sa so mnou rozišiel! Verila som mu, prisahal že ostaneme spolu, navždy! Dnes poobede mal prísť k nám aj so svojimi  rodičmi, kvôli našej spoločnej dovolenke, dohodnúť sa s mojou mamou, aby ma s nimi vôbec pustila, chápeš. Tešila som sa ako taký blázon, robím chlebíčky, mama pečie koláč a Adrián stojí vo dverách, ale sám. Ani si nesadol, ba čo, ani nevošiel, povedal len, že je koniec. Musí pridať pred maturitou v učení a ani zo spoločnej dovolenky nič nebude, proste, že sa už nemôžeme stretávať. Kým som pochopila, čo to vlastne znamená, bol za bránou. Ale to všetko je zatiaľ nič proti tomu, čo prišlo po tom. Vieš kto ho čakal na konci ulice?! Timea. Moja najlepšia kamoška a hneď sa doňho zakvačila. Zavolala som jej sestre, či o tom niečo nevie a predstav si, vedela. Vraj boli včera na nejakej oslave narodenín a domov prišla až ráno. Stačí? Zbalila som teda tento blbý  koláč aj chlebíčky a som tu...hneváš sa? 

„Kuriatko, ako by som sa mohla hnevať. Veď to je hrozné. Ako ti je?“ objala svoju uplakanú ubolenú, po prvýkrát od života prefackanú  neter a silno si ju privinula k sebe. Úprimne, čakala horšie. Že niekto umrel, alebo niečo podobné. A to je všetko, chcela sa spýtať,  hajaj, dievča, veď takýchto rozchodov ešte zažiješ a  najradšej by sa už pustila do tých chlebíčkov, lebo dnes ešte nejedla, občas na tento zlozvyk pri práci zabúda, no na vlastné šťastie mlčala. 

„V prvom rade mi nehovor kuriatko! Som žena! Dobre?!“ prsklo dievča tvrdo. 

„Áno, si žena, a ešte aká! Ty si sa už vlastne ako žena narodila, pamätáš sa, keď si mala tri rôčky, tvojou najobľúbenejšou horu bolo, že si sa mohla ovešať mojou bižutériou.“ Čo robiť, štyridsiatnička sa nedokáže okamžite vžiť do pocitov pätnástky, nuž skúsila prv žartom, niekedy aj to zaberie, dievča vyprskne smiechom a  je po probléme, no teraz to nevyšlo. Neter sa okamžite s odutou uplakanou tvárou zvrtla na odchod. 

 

„Hej, no tak, prepáč. Už nebudem žartovať. Vidím, že situácia je fakt vážna.“ To zabralo.

„Teta Soňa, čo budem teraz robiť?“ rozplakala sa tak žalostne, že aj tete takmer slzy vyhŕkli.  S neteriným nevinným naivným a po prvýkrát zlomeným srdiečkom, ktoré dosiaľ poznalo len lásku a bezstarostnosť, istým spôsobom súcítila, ale aby ju to rozplakalo? Zvláštne. Ona predsa nie je taká tá plačka ani nikdy nebola, no zjavne sa časy a ženské hormóny menia.  Čo len my dve, dievča moje, spolu ešte nezažijeme. Pevne ju teda objala, hladkala dlhé gaštanové vlasy, vzala Biankine ruky do svojich dlaní a pevne ich stisla. 

„Možno si budeš myslieť, že si vymýšľam, ale ak niekto vie, ako ti teraz je, tak som to ja. Takže si tu správne, vtáčatko moje, pretože tvoja teta zažila niečo veľmi podobné.“

„Vážne?“ Bianka zdvihla hlavu a smrkla. Oslovenie vtáčatko jej, na rozdiel od kuriatka, zjavne neprekážalo, alebo ju len upútal fakt, že teta v tom lietala tiež a to bolo v tej chvíli dôležitejšie, než nejaké trápne oslovenie. V jej očiach dosiaľ plných beznádeje sa zjavila malá iskrička.  Nie je na svete so svojim trápením sama. Vždy vedela, že s tetou Soňou toho majú viac spoločného, než len pokrvné puto. Takže aj ona si prešla sklamaním? Túžila čo najskôr poznať podrobnosti jej príbehu a hlavne jeho koniec. O ten šlo.

„Ako to dopadlo... a ako si to prežívala ...čo je s ním teraz? Ale hlavne...prebolelo to niekedy?“ Jej otázky nemali konca.  Soňa však odpovedala len zhovievavým úsmevom. Vyčkaj, všetko sa dozvieš, len buď trpezlivá. Kvôli pokoju v neterinej dušičke sa bez zaváhania rozhodla vyrozprávať jej svoj príbeh, ktorý bol naozaj onoho času boľavý a zdanlivo osudový, no teraz si na to už sotva niekedy spomenie. Hoci, jej srdce by povedalo čosi iné.

„Prebolí Bianka, všetko raz prebolí, ale chce to čas. Môj chlapec, Tomáš, nastúpil ako mnoho jemu podobných chalanov na prezenčnú vojenskú službu. Keby nie vojenčiny, možno by sa náš príbeh skončil inak, no vtedy to bolo jednoducho tak. A mali sme v podstate šťastie, pretože on išiel už len na rok, hoci prv chodili chalani na dvojročnú vojenčinu. Možno zato sme si mysleli, že to zvládneme. Rok ubehne. Navyše ho neodvelili ďaleko, čo bolo výborné. Sľúbili sme si, že si budeme písať a volať tak často, ako sa len bude dať a nejaký čas to tak aj bolo. Každý druhý deň som mala v schránke list a on dostával tie moje rovnako často. Prvé mesiace odlúčenia sme zvládali ukážkovo, no odrazu bola schránka prázdna. Žiaden list ani v stredu ani v piatok. V  hlave sa mi mihali  scenáre a príčiny jedna za druhou, no samé hlúposti. Pravý dôvod mi ani na um nezišiel. V pondelok som to už nevydržala a ako dáky blázon som bežala naproti našej pani poštárke, takmer som ju prevalila spolu aj s bicyklom, no nie zbytočne. Obálku, ktorú mi podala, som náhlivo trhala a rovno tam, na ulici som sa pustila do čítania. No už po prvej vete som si bezvládne sadla na obrubník a rozplakala sa, presne ako ty pred chvíľou. Spoznal tam inú, stalo sa, musí sa ženiť! Skoro mi srdce puklo. Bežala som domov, zavrela sa v izbe, nereagovala na rodičov, odmietala som jesť, takmer som nespala. Na druhý deň ku mne vošiel oco, tvoj dedo a utešoval ma. Plakať by mal on, neverník, lebo nevie o čo prišiel a zároveň zato, že ublížil takému skvelému dievčaťu ako som ja, človeku, ktorý mu veril a ľúbil ho.“

„To povedal môj dedulík? Aké pekné...“ 

„No vidíš, nepovedala by si, však? Mala som šťastie, obaja rodičia mi veľmi pomáhali prekonať to obdobie. Našťastie, Tomáš ostal v Čechách aj s tou svojou novou, takže sme sa nevídali, no aj tak mi ho  všetky miesta, kam sme spolu prv chodili a kde sme bývali šťastní, sústavne pripomínali. Teraz si už vieš predstaviť, aké to mohlo byť.“ 

„Dokázala si sa potom ešte niekedy zaľúbiť?“ píplo nešťastné klbko, ktoré až dosiaľ priam bez dychu načúvalo. „Pretože ja už toto nikdy viac nechcem zažiť, tak strašne to bolí...“

„Bolí, ale prebolí. Okrem toho, aj na takúto boľačku existuje jeden veľmi účinný liek.“

A dosiaľ priam bezvládne ležiace telo dievčaťa sa odrazu len ako dáka vystreľovacia strunka vzpriamilo a položilo najdôležitejšiu otázku: Aký?! Soňa sa musela zasmiať, ach ty kura zvedavé, nuž nová láska, to je ten liek, povedala, no neter, očividne sklamaná, opäť bezvládne klesla do jej lona. Netúžila po novej láske, túžila po tom, aby bolo všetko tak, ako ešte včera. Aby bol Adrián jej chlapec, aby sa ľúbili ako doteraz a aby ju nezradila jej najlepšia kamarátka, Timea. Na tú nezabúdajme, takže ona má vlastne dve veľké bolesti. Podrazili ju naraz dvaja blízki ľudia. Má to oveľa ťažšie ako teta Soňa, i keď aj jej príbeh je zato krutý. Páni, to je sila, chalani sú zato dobrí kreténi. 

„Srdiečko, nie si vonkoncom ojedinelý prípad. Takýchto „ akože kamarátok“ je veľa. A potom, nebolo to náhodou tak, že ste sa v ostatnom čase s Adriánom už kde – tu aj pohádali? Viem to od tvojej mamy.“ Soňa cítila, ako neterine telo ležiace na jej stehnách pri týchto slovách stuhlo. Myslela si, že jej súkromný život je pred rodičmi dokonale utajený. Ani len netušila, že mama o ich hádkach s Aďom niečo vie.    

„Je to tak, občas sme sa fakt hádali,“ vzdychla.

„No vidíš. To potom ale znamená, že Aďo bol síce milý, možno aj dobrý chalan, ale nebol ten pravý pre teba. Nemyslíš?“

„Povedz mi všetko o tom tvojom vojačikovi. Ako ste sa zoznámili a tak,“ Bianka šikovne obrátila reč a pohodlnejšie sa uložila. Už úplne prestala plakať, čo bolo fajn a slovo „vojačik“ tiež predznamenávalo zmenu nálady. To tetu Soňu tešilo, nuž sa ochotne rozhovorila. 

„Noo, bol odo mňa o niečo starší, plavec, reprezentant, ešte k tomu bol aj veľmi pekný a dobre sa učil. Jedného dňa som čakala na námestí na tvoju mamu, ktorá vždy a všade meškala. Mali sme ísť do kina, keď začalo poriadne pršať. Nebolo sa kam schovať a odísť ďalej, niekam pod bránu, som sa obávala, aby sme sa neminuli. Och, aká to len bola bez mobilov oštara!  Vidíš, teraz mi napadá, že keby som mala vtedy mobil, zavolám tvojej mame a opýtam sa, že kde zas toľko trčí. Ona by mi povedala, že vôbec nepríde, lebo má kŕče a  namiesto kina sa doma skrúca na posteli, ja by som si išla po svojom dakde, kde je sucho, a svojho princa by som možno vôbec nikdy nestretla. No takto, bez mobilu, stála som na dohovorenom mieste ako dáke trdlo, premoknutá do nitky a keď bola už moja zlosť na sestru  väčšia než moja trpezlivosť, zvrtla som sa na odchod a v tom, bác! Vrazila som doňho. Chápeš? A už sa potom nedal ničím odbiť. Vyzliekol si svoju tenkú bundu, prehodil mi ju cez plecia, odprevadil ma domov, počkal kým sa prezlečiem a vezmem dáždnik a do toho kina sme šli nakoniec  spolu.“

„Jéj, to je pekné. Romantické.  Sa nezdáš, tetuľa.“ 

„Ticho, teraz rozprávam ja!“ zažartovala Soňa a srdce jej hrial pocit, že ešte ani nedorozprávala svoj príbeh do konca, a neterine slzičky obschli. Aspoň dočasne. 

„Slovom, šli sme do kina, ale to by som ti už vážne nevedela povedať, že čo za film hrali, lebo od prvej chvíle som videla len jeho. Fakt bol fešák, nebudem tajiť.“

„Bozkávali ste sa?“

„Ach kdeže, ty blázonko! Iba sme sa držali za ruky. Naša generácia nešla na tieto veci tak, akoby nemalo byť zajtrajška. No ale, čo čert nechcel, v tom kine nás niekto videl a žaloval tvojej mame. A tá, ako vzorná staršia sestra spustila, že ten, s ktorým sa vláčim, je  známy sukničkár a že mi nedovolí schádzať sa s ním. Čo ti poviem, oklamať tvoju mamu nebolo vôbec ťažké. Samozrejme, že sme sa s Tomášom schádzali aj naďalej. Mohla som dokonca chodiť aj k nemu domov, pretože ich dom mal zadný vchod a jeho izba bola hneď pri ňom, takže o mne nikto v dome nemal ani len tušenia. Bolo to mimoriadne vzrušujúce a romantické, ako všetko zakázané a utajované. No hoci sme mali veľa príležitostí, dlho medzi nami nebolo nič telesné. Teda nemilovali sme sa, aby si správne chápala. Láskať sa, maznať, to hej, ale nič viac. Ibaže - vždy je nejaké ibaže - jedna spolužiačka o nás celý čas vedela a húdla do mňa, že super, keď mám takého chalana, ktorého by každá chcela, lenže nie som prvá, ktorú si Tomáš takto vodí domov. Dokonca mi zopár konkrétnych dievčat aj vymenovala, nuž som sa ho na rovinu spýtala. Netajil. Prisahal však, že tieto dievčatá preňho nič neznamenali. So mnou je to iné, som jeho veľká láska, ešte nikdy žiadnu neľúbil tak ako mňa a ja som mu nemala prečo neveriť. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu, radšej sa učil po nociach, len aby sme cez deň mohli niečo podniknúť, akurát  naše túžobne očakávané prvé spoločné prázdniny sme si nemohli dokonale vychutnať. Musel totiž odísť na sústredenie plavcov do Bratislavy, ale aj to dokázal šikovne vyriešiť. Keď mu tam už bolo bezo mňa neznesiteľne, zariskoval. Práve sme obedovali, keď niekto zazvonil pri dverách a bol to on. Vedel, že nemôže ostať dlhšie ako hodinu, no i tak prišiel. Stopom. Náš tato ho potom autom zaviezol späť, aby tam bol načas a nemal problémy. Brala som to ako ozajstný dôkaz spolupatričnosti a lásky. Na Vianoce mi kúpil z našetreného vreckového veľmi pekný prstienok, dodnes ho mám, hoci mi je už malý, ale strážim si ho aj keď ho nenosím. Je to pamiatka na to milé obdobie. Naši si Tomáša tiež pomerne rýchlo obľúbili, samozrejme, aj tvojej mame medzičasom došlo, že som ju obabrala, ale nehnevala sa. 

Mňa po maturite prijali na filozofickú fakultu, na žurnalistiku, ubytovala ma spolužiačka, ktorej rodičia nemali nič proti podnájomníčke, pretože mali veľký a nevyužitý dom a pár korún navyše im prišlo vhod. Takže sme boli obaja celý týždeň v Bratislave,  pravidelne za mnou chodieval a moji domáci po krátkom čase dovolili dokonca aj to, aby u mňa raz za čas aj prenocoval. Proste využili sme všetky možné príležitosti, vždy sme sa mali o čom rozprávať, počítali sme hodiny, kedy sa opäť k sebe pritúlime a žili si svoj šťastný život. Dva týždne po jeho promócií boli zásnuby, vyše tridsať ľudí, iba ty si sa nezúčastnila, lebo si bola na také veci ešte malinká. Nechali ťa u prababičky, ktorá už nežije, ale tvoja mama s otcom tam boli.“ Nešťastné žieňa sa pri zmienke o jej neprítomnosti na tetiných zásnubách kuckavo rozosmialo a Soni definitívne odľahlo. Už je dobre, katastrofa zažehnaná. 

„Rodičov požiadal o moju ruku, potom si kľakol a spýtal sa ma, či sa zaňho vydám a ja som nepoznala jediný dôvod, prečo by som mu nemala povedať svoje áno. Retiazku so srdiečkom a snubný prsteň priviezol zo sústredenia v Paríži, slovom romantika, krása. Bola som neskonale šťastná. Soňa na chvíľu prerušila rozprávanie, vstala a siahla po šperkovnici, aby Bianke všetky tie šperky, aj zájdený mosadzný prstienok darovaný z lásky, ukázala. Oči sa jej pri tom zarosili. Márnosť, aká si ty len dnes rozcítená, pomyslela si, no Bianka si jej rozpaky, našťastie, nevšimla. Zvedavo siahla po retiazke s príveskom  v tvare srdca, na ktorého zadnej strane bolo vyryté: Mojej osudovej láske.

„No a kdeže je tá jeho veľká láska teraz? Ako to, že nie je s tebou, há?“ zdvihla bojovne bradu. Očividne sa hnevala na všetkých chlapcov, ktorí dievčatám spôsobujú srdcabôľ.

„Nemudruj, počúvaj pekne ďalej a jedzme tie chlebíčky, keď si ich už urobila aj doniesla, aby neobschli,“ povedala teta, siahla po úhľadne obloženom chlebíčku a s chuťou doňho zahryzla. „Hmm výborný. Hlúpy chalan, že si nedal a radšej  išiel za nejakou Timeou. Jeho škoda. No, takže, nehádž láskavo všetkých chlapcov do jedného vreca, bejby. Nie sú všetci „kreténi,“ ako si prv povedala. Pozri sa napríklad na vašich. Tvoj oco maminu ľúbi a neopustil by ju ani za nič.  A dedo s babinou? No. Takže máš okolo seba samé pekné príklady lásky medzi mužom a ženou. Z nich si ber príklad, nie zo mňa. Ja som možno podvedome sama nechcela ísť do partnerstva, nuž sa mi vyhlo. Okrem toho, som si istá, že naša vzájomná láska bola úprimná, no niekedy ani to nestačí. Takže ty len ostaň  pekne taká aká si, úprimná, veselá a láskavá, neprestaň veriť  a ten pravý jedného dňa príde. 

„A čo vlastne na tej vojne vtedy tí chalani robili?“ mladá jednostaj obracala reč smerom k Soninmu príbehu, nuž musela pokračovať, hoci ona by už viac do hĺbky nerada zachádzala. Myslela si, že ako príklad to, čo už prezradila, úplne stačí, no dievča domŕzalo.

„Počúvaj, ty by si pokojne mohla byť mojou dcérou, si taká istá zvedavá ako ja. Pokojne by si mohla byť novinárkou ako ja. No tak dobre.Tomáša po mesiaci,  vzhľadom na jeho vysokú vytrénovanú postavu vybrali a z pôvodného miesta prevelili do Prahy, k hradnej stráži. A to bol začiatok konca. Zástupy žien ho denne obdivovali, takže ho vlastne aj chápem, verím, že keď potom prišla jedna obzvlášť dotieravá, teda jeho terajšia žena, vzdal sa. Možno aj chcel vydržať, no taký muž ako on dlho bez ženy nevydrží.“

„Pekný vojak, môžem povedať. Vzdať sa pri prvej prekážke,“ cmukla cynicky Bianka a rukou naznačila, že teta môže pokračovať. 

„Napísal mi veľmi dlhý a úprimný list, v ktorom sa ospravedlňoval a snažil sa všetko vysvetliť, no pre mňa to nebola žiadna útecha. Ja som bola presvedčená, že keď niekoho ozaj veľmi ľúbime, niet už v našom srdci miesta pre nikoho ďalšieho, no on tvrdil opak. Vraj ma stále miluje a to radšej nemal hovoriť. Zbytočne ma to miatlo, nuž som za tým celým spravila hrubú čiaru. Tri roky sme sa potom  nevideli, nepočuli. Samozrejme, že jeho rodičia boli úplne paf, jednoznačne stáli na mojej strane, dodnes sa navštevujeme, máme dobré vzťahy, z pražskej nevesty vôbec neboli -  a ani nie sú nadšení, boli by schopní čohokoľvek, len aby sme sa opäť dali my dvaja dokopy, no požiadala som ich, aby mi o ňom už nikdy nerozprávali a oni pochopili. No čo čert nechcel, šéfredaktorka ma poslala na kongres do Prahy.“

„Len mi nepovedz, že ste sa „úúúplnou náhodou“ stretli. V Prahe! Lebo ja ti už na takéto „náhody“ neverím.“ 

„Samozrejme, že sme sa stretli. Vieš, to ten osud, ten zvykne takéto náhody zorganizovať. Mala som tam napriek hustému programu predsa len aj dáke voľno a tak som sa jedného dňa vybrala obzrieť si konečne Hradčany. Vychádzajúc z chrámu Svätého Víta som na chvíľu zastala a vtom som začula známy hlas. A kým som sa stihla spamätať a zdrhnúť, stál pri mne. Tomáš. O taký čas sa všetko zlé kamsi stratí, pocitovo to bolo rovnaké, akoby sa nič medzi tým nestalo, akoby sme ešte stále patrili k sebe, iba sme sa dávno nevideli...tak nejako. Každopádne tam nebol žiaden hnev, nebodaj nenávisť, nič také. Pozval ma na kávu, ja som pristala a dobre som urobila. Bolo to celé veľmi príjemné, samozrejme, len človek pri tom nesmel myslieť na to, že má manželku a dieťa. Inak super. Pri rozlúčke mi strčil do ruky vizitku, pre každý prípad. Nechcel ma opäť úplne stratiť zo života a opäť bol preč. Odvtedy som naňho myslela bez prestania, ale zavolať mu, to som sa zdráhala. Načo jatriť ako – tak zahojené rany? Videli sme sa, dobre bolo a v tom ktosi zaklopal na dvere hotelovej izby, kde som si práve balila veci na odchod domov.

„Bol to on! Však, teta, ja viem že to bol on...ach čertisko jeden romantický! Začína sa mi ten chlapík páčiť.“ Soňa sa hlasno rozosmiala a Bianka sa nervózne zahmýrila, čím jej naznačila, aby zbytočne nezdržovala a čím skôr pokračovala.

„Správne. A pritom nebolo ľahké nájsť ma, no vsadil na šťastenu a vyšlo mu to. Vraj obtelefonoval dvadsať hotelov, pod falošnou nástojčivou zámienkou z recepčných vymámil informáciu, či som tam ubytovaná, až konečne našiel hotel, ktorý hľadal. Sadol do auta a už ma objímal a šepkal nežné slová a...“ 

„Skončili ste v posteli, jasné,“ neter úplne bez rozpakov dokončila to, čo sa teta zdráhala vysloviť.  

„Nikdy ma vraj neprestal ľúbiť, stále na mňa musí myslieť, často sa mu o mne sníva. Od svojej ženy by už dávno odišiel, bol to len chvíľkový ošiaľ, pobláznenie, nebyť dieťaťa. Nemôže ich opustiť, proste to nedokáže urobiť. V tom hoteli, boli to krásne chvíle. Ozaj krásne. Nič neľutujem, ak by som dostala druhú šancu, urobila by som znova to isté. Navyše, akoby sa potom niečo  medzi nami dvoma zmenilo. Odvtedy sa jeden druhému už nevyhýbame. Ak je tu, v meste, na návšteve u rodičov, zväčša sa stretneme. Hoci spočiatku sa jeho manželka od neho ani na krok nevzdialila, až kým som si nenašla priateľa. Kolegu. Potom už z mojej strany zrejme necítila žiadnu hrozbu. Zato Tomáš zavetril soka, hoci nemal na nič také nárok. Podal si chudáka kolegu a spýtal sa ho na rovinu, aké má so mnou zámery, či to myslí vážne a tak, lebo že ak sa mi chystá len ublížiť, on si ho nájde.  No pováž. V chlapoch sa fakt niekedy jednoducho nevyznáš, bude dobre, ak sa na to pripravíš.  S tým priateľom sme sa napokon aj tak o nejaký čas rozišli. Možno pre niečo iné, možno práve pre ten Tomášov výstup, ja ti vlastne už ani neviem. Ba viem, nebolo to ONO.  A ak to nie je to pravé, tak potom načo? Škoda čas strácať. Vidíš, a tu sme sa oblúkom dostali až k tvojmu Aďovi.  Odišiel, lebo odísť mal. A ani na tú Timeu by som sa dlho nehnevala, lebo je to len úbohé chúďa bažiace po láske, ale s ňou on tiež dlho nezostane, môžeš mi veriť. Takéto kamošky – utešovateľky sú len akousi prestupnou stanicou. Jeho cesta proste vedie iným smerom, než tá tvoja, tak sa s tým zmier. Všetko sa pre niečo deje, dievčatko, a tak sa ty už radšej teš na to nové, čo ti možno práve v tejto chvíli kráča v ústrety. Jedny dvere sa zavrú, iné sa otvoria, poznáš to. Svet je vlastne plný dverí.“

„A ty, teta? Ako si vlastne teraz na tom ty?“

„Celkom sama zato nie som, hoci sa to možno tak zdá. Mám priateľa v inom meste, pred nedávnom sa rozviedol. Jednoducho práve takto nám to vyhovuje. Máme sa radi, to áno, no obaja milujeme aj svoju prácu. Ja tu a on tam. V tomto veku je vo vzťahu už viac rozumu než citov, aj toto ti je dobré vedieť vopred. Takže žiadna svadba, Bianka moja milá, neteš sa.“

„Si taká fajn, úplne som pri tom tvojom rozprávaní na Aďa zabudla. Máš pravdu, nemôžem byť predsa šťastná s chlapcom, ktorý možno ešte ani sám nevie, čo vlastne chce. A neskôr asi odpustím aj Timei. To  sa ešte uvidí. A teraz poď a odkroj z toho koláča. Vôbec sme ho s mamou neochutnali, iba som ho schmatla a bežala sem, ale teraz som už fakt strašne hladná.“ Mladé dievča sa posadilo, oboma dlaňami si prešlo po tvári, na ktorej bolo jasne vidieť slané cestičky po vyschnutých boľavých slzách, zľahka si prehrablo dlhé gaštanové vlasy a Soňa vedela, že bude v poriadku.  Na moment jej prišlo ľúto, že nemá vlastné deti a asi ani nikdy mať nebude, no má Bianku. Zjavne je naozaj všetko zlé na niečo aj dobré. Tento rozhovor ich mimoriadne zblížil. Priam sa hanbila za svoje myšlienky na začiatku. Navyše, cez ten nevšedný rozhovor sa vlastne dozvedela čo – to aj o sebe. Tomáš je stále tam, vrezaný v jej srdci. Hlboko a natrvalo. Čo s ním vlastne je? Teraz jej napadá, že sa už dobrých pár mesiacov nevideli. Možno mu zavolá... 

„Nuž, dievča moje zlaté, tento deň bude zrejme pamätný, mali by sme ho niečím spečatiť,“ vstala aj Soňa a spokojne sa pretiahla v drieku. Bola na seba hrdá. Tento rozhovor bol určite dôležitejší než zmeškaný míting, nuž sa rozhodla urobiť za ním malú zlatú bodku. „Vieš ty čo, kuriatko? Hovor mi pokojne Soňa. Bez tej tety, čo povieš?“ povedala s plnými ústami, lebo tie chlebíčky pripravované s láskou pre chalana, ktorý si ich vôbec nezaslúžil, boli fakt výnimočne dobré. Nemohla sa ich dojesť. Ešte jeden a ešte jeden. Polichotená Bianka nadšene prikývla. Teraz priam bytostne cítila, ako sa mení na skutočnú ženu. Soňa, ty si najlepšia teta na svete, vyjadroval jej úsmev ,ale aj tak sa rozhodla trochu s tetou vyjednávať.

„Dobre, budem ti hovoriť len Soňa, ale iba ak mi ty už nikdy v živote nepovieš, že kuriatko, platí?“ A kým dojedli, bolo všetko jasné.

pozrieť časopis