Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Nečakané pozvanie

Sára nechcela veriť vlastným očiam, keď sa konečne po úmornom dni dostala k svojmu mobilu a začala čítať sms správy zo všetkých kútov Slovenska. Časy, keď cestovala krížom-krážom po západe, strede a východe Slovenska a získavala nových klientov pre svoju poisťovňu, už síce boli dávno za ňou, ale ľudia nezabudli. Milo im vymývala mozgy, my sme najlepší, však si len porovnajte produkty naše a našej konkurencie, sami vidíte ten rozdiel, tak čo, dáte sa ešte okrádať? Keď všetkým tým dôverčivým mužom a ženám vysvetlila, že sa im skutočne oplatí začať po novom v novej poisťovni, doľahol na ňu pocit šťastia. Zarábala kráľovsky. Napokon, poistenie potrebuje každý. No dobre, priznala si, v tomto sme silní my, v inom zase konkurencia, nikomu som nedržala pištoľ pri hlave, aby podpísal, každý sa rozhodol sám...veď ľudia sú svojprávni. Ale muselo sa uznať, šéfovci boli s jej prácou spokojní nadmieru a vlastne každý si prišiel na svoje. Šéfovci, ona, klienti. Zlaté to boli časy, hocikedy sa zasníva pri spomienkach na minulosť. Potom odišla, predsa len, zlatá studňa sa vyčerpala, poisťovní pribúdalo, skoro každý už nejakú tú poistku mal a ona nevládala čeliť tlaku z vyšších miest, na poradách počúvať, koľko toho je treba ešte urobiť, že stále je to málo a málo... začínali jej byť odporné servilné kolegyne, ktoré  liezli šéfovcom do zadnej časti tela, áno máte pravdu, my máme tie najlepšie produkty, ľudí si treba získať, áno, taktika je v komunikácii, musia pochopiť výhody ... blá blá blá, v takých chvíľach jej bývalo zle a spomenula si na inú firmu, ktorá sa zaoberala predajom hrncov. Aj tam nejakú dobu veru pracovala, ale hrnce teda ozaj neboli jej parketou. Hrnčiari, ako ich posmešne v duchu nazývala, na porade museli do jedného vstať, tlieskať odušu a volať : Sme najlepší! Áno, ak by nás niekto pozoroval zvonku, myslel by si, že sme partia bláznov.

---

Sára teda začína čítať všetky tie správy v mobile, na niektoré ani nereaguje. Alebo pošle veľavravný, no v skutočnosti  nič nehovoriaci smajlík, nikdy nevieš, koho kedy budeš potrebovať. Srdce jej začne prudšie biť, ježišmária, je to možné? Po štyroch  mesiacoch sa ozval! Rado! Tak predsa som mu chýbala. Predsa len medzi nami bolo čosi viac ako obyčajná chémia. Zoznámili sa na  jarnej turistike. Fúha, aká pekná baba, pomyslel si, fúha, aký fešák, prebleslo jej mysľou. Ona bola s kamarátkou, on bol sám. Hej, baby, nebude vám prekážať, keď sa k vám pridám? No, chlap na turistike je vždy vítaný, a základné pomôcky so sebou nosíte? Nôž by sa nám zišiel, Martina, ty si ho zabudla pribaliť, však? Sára sa víťazoslávne rozosmeje. Chlieb sme si zobrali, no krájať nemáme čím.

Pochopiteľne, že ho mám,  bez noža ani na krok, v minulosti som mal dokonca  zbierku nožov, no  ukázalo sa, že syn sa na mňa až príliš podal, tak v puberte nože skončili v jeho skrini, a teraz občas ľutujem. Ktovie, kde tie nože sú?? - zanôtil  Rado známu  melódiu piesne Marlene  Dietrichovej. 

---

Po tejto túre nasledovali ďalšie,  ale už iba vo dvojici. Len oni dvaja, kopce a kopec času. Túlanie sa po horách a potom relax niekde v lese alebo na čistinke. Veľmi dobre si s ním rozumela. Škoda ale, že len na tej turistike a v posteli. Tak čo, prídeš ku mne na večeru? Predstavím ťa našim.. skúšala opatrne. Dávno cez štyridsať, bezdetná, rozvedená, hádam len neskončím opustená v domove dôchodcov. Rado však nevýskal od nadšenia. Vieš, dnes som sa sľúbil kamarátom z krúžku,  pôjdeme  na výstavu parných lokomotív... A budúci týždeň? Ešte neviem... opäť sa vyhováral. Snáď neskôr... Ale to neskôr sa ťahalo dlhšie ako pôvodne predpokladala. Až  nastal  deň D. Nechcela veriť vlastným ušiam, keď jej po milovaní, ktoré si skutočne obaja  parádne  užili, zahlásil: - Pozývam ťa budúcu sobotu k sebe, urobíme si večeru, aspoň uvidíš, kde bývam. Hmmm... To je suuuper, to vyzerá ako náznak niečoho seriózneho, vážneho. Taký nečakaný  obrat! – A čo tvoja mama? – odrazu si uvedomila, že Rado nebýva v dome sám. – Ale, mama väčšinu dňa preleží v posteli alebo pozerá program v telke. Ona si zvykne aj týždeň dopredu popodčiarkovať, čo ju zaujme, a potom ju od televízora už nedostaneš. Ešte podobne  vášnivo lúšti aj krížovky. - No tak to je obdivuhodné, cvičí si mozog, páči sa to Sáre. – Vraj prevencia proti Alzheimerovi, kdesi to čítala, bojí sa chorôb, tak lúšti, keď len môže, vysvetľuje Rado.- Je  pekné, že sa o ňu staráš. Takže starecká demencia sa u nej vôbec ani v najmenšom neprejavuje? - zaujíma Sáru. Všetko by chcela vedieť, taká je zamilovaná, má rada Rada, tak aj k jeho matke si vytvorila vzťah. Síce si starenku zatiaľ len predstavuje vo svojej fantázii, ale však hádam jej ju onedlho priateľ predstaví.  – Nie, nie je, myslí jej to dobre, Rado nato. To je tá tragédia, vieš, hlava dvadsaťročná, no telo starecké, však aj my dvaja, keď si to tak zoberieš, to je to isté. Mentálne mladí, no fyzicky už to nie je to, čo bývalo, veď to vidíš aj na túrach, už si musíme obaja častejšie oddýchnuť a vidíš to aj v posteli. Kedysi som dokázal ísť aj päťkrát v kuse, a teraz... - Sáre je nepríjemné počúvať  jeho výlevy, všimla si už, že Rado sa rád pochváli zážitkami z minulosti, aký bujačik on býval... Aj  keby to bola pravda, nepáči sa jej, že jej o tom hovorí.

Mám mu to vrátiť? občas jej napadne. Ale to by som si musela vymýšľať, v mojom živote bol len bývalý, potom ešte dve také rýchlovky a už len práca, pokus o kariéru... hmm, kariéra, dosť  nadnesené slovo. Skôr boj o prežitie.

----

S mamičkou sa však Sára nezoznámila. Zaujímavé, s matkou ju zoznámiť neplánoval, no čo sa týkalo detí, to mu problém nerobilo. Nechápala, ale musí  všetko chápať? - Tak, to je Katka, toto je Jaro. Moje dve ratolesti. - Ahoj, Sára.-

Úsmevy od ucha k uchu zo všetkých troch strán, vlastne zo štyroch, aj Rado sa usmieval, som  taký  šťastný. Že si si s mojimi deťmi vytvorila taký kamarátsky vzťah, síce, s bývalou sme dlho od seba a deti už majú svoj vlastný život, ale predsa by nebolo dobré, keby ste si neboli sympatickí. Tak to áno, sympatickí si boli, Katka ich dokonca sprevádzala aj pri jednej z túr a s Jarom sa zišli spoločne  na koncerte Nohavicu. – Oco, to je darček k narodeninám, viem, že Nohavicu zbožňuješ tak ako ja, tak som vám kúpil dva lístky, mám známu v informačnom centre, inak sú už dva mesiace beznádejne vypredané.

---

Túry, koncert a sex... v podstate by všetko bolo fajn, ale prečo to potom skĺzlo  do takého stereotypu? Pravidelné stretnutia pondelok, streda, piatok u neho v izbe, samozrejme, mamu jej ani pri jednom nepredstavil. Každý druhý víkend takisto trávili spolu a zvyšné dni - potrebujem mať čas aj na seba, vravieval, mám plno koníčkov. Známi, kamaráti, fotografovanie. Posedenie pri pive ku chlapom patrí, čo si budeme nahovárať. Však choď aj ty von s kamarátkami, nemusíš sa na mňa viazať, každý človek potrebuje vlastný život. Vidíš, vlastne aj to bol jeden z dôvodov nášho rozchodu s bývalou. Večne chcela, aby som sa jej spovedal, kde som bol, s kým som bol, kedy prídem. Dusila ma svojou nezdravou závislosťou. A veď ja som jej takisto dával priestor, mohla ho využiť, ja som na jej kamarátky nežiarlil. Sára si uvedomovala, že Rado má v niečom pravdu, lenže ona mala už svoj vek, bola sama a hľadala vážnejší vzťah, vzťah s perspektívou a čo si bude klamať? Aj s láskou, veď láska kvitne v každom veku. Lenže čím viac sa snažila si Rada pripútať, tým viac sa on odťahoval. Skúšala v ňom vzbudiť aj žiarlivosť, vraj bola som v kine s partiou, a vieš, že si mal pravdu? Tak sme sa všetci uvoľnili, potom sme skočili na víno... Nebola nikde, vymyslela si to a odpoveďou jej bol len čudný úsmev, ktorý mu videla na tvári. Ani milovanie už nebolo také ako na začiatku. Chýbala vášeň, vzrušenie, neha a dôverné zblíženie, tie posledné „bonusy“ tam  v podstate aj tak nikdy ani neboli, odrazu si začala celú pravdu uvedomovať v plnom rozsahu. Rado to zaklincoval v jeden taký ich stretávací deň, presnejšie povedané, v piatok. Víkend mal patriť jeho kamarátom, ležali vedľa seba a on odrazu bez akejkoľvek predchádzajúcej výstrahy zahlásil: Hmm...  Keď tak uvažujem, je to celé len o sexe, máme my okrem tejto postele aj niečo spoločné? Akoby skamenela: A čo túry, prechádzky lesom?– pomyslela si, ale hlas z jej úst nevyšiel. Na druhej strane, možno máš pravdu, asi som si to len nechcela pripustiť, rozmýšľala a odtiahla sa bez slov na druhý koniec postele.  Cez víkend sa snažila stráviť to, čo jej povedal. Preberala ich vzťah zo všetkých strán, sprava i zľava, písala si na papier plusy i mínusy, a hoci to veľmi bolelo, keď sa v pondelok stretli u neho doma, už sa nevyzliekla ako to bolo zvykom: Vravel si, že je to u nás už len o sexe. Asi bude najlepšie, keď náš vzťah ukončíme.

---

Prvé dni, vlastne týždne, teda Sára fakt trpela, každá spomienka bolela hádam viac ako prázdne miesto po vytrhnutom zube. Na plátne času sa jej v mozgu odvíjali spomienky - prvé stretnutie, prvé rozhovory, prvá spoločná noc. Odrazu sa jej zdalo, že to celé vlastne ani nebolo také zlé, asi sme sa mali stretnúť, možno to osud tak chcel, možno karma, mala som vydržať, problémy sú všade, mala som mu dať ešte čas, viac spolu komunikovať, a veď som mu nebola ľahostajná. Viackrát odolávala pokušeniu zavolať, napísať sms, no zakaždým sa premohla, stále dúfala, že Rado prvý preruší mlčanie, zavolá a povie: Tak začnime odznova, potrebujem ťa, je mi za tebou smutno. Ale čakala márne. Nálady sa striedali,  raz ho milovala, potom nastúpila zlosť, nenávisť, ale nie, to je vari silné slovo. Nemyslel to vážne, keď ma zoznámil so svojimi deťmi? A pozýval k sebe domov?  Ale zároveň si uvedomuje: A keď mu nešlo len o sex, čo mu bránilo  prevziať iniciatívu a zorganizovať nejakú zaujímavú akciu? Ak som vyvinula nejakú iniciatívu ja, zabrzdil ju, moje návrhy zavrhol v zárodku, a potom mi povie, že všetko bolo len o sexe? Ako keby som to ja tak chcela! Debili, títo chlapi!

---

Pomaly sa spamätala. Najkrajšia sms, akú som kedy dostala. - Máš už plány na Vianoce? Čo tak stráviť Štedrý večer spolu?  Kapra zaobstarám. Rado.- Pichnutie pri srdci, hlava sa zatočila, vypadli aj slzičky šťastia. Takže predsa som mu chýbala, predsa ma má rád! Ruky sa jej triasli, keď mu odpísala v žartovnom duchu: - Ryby zbožňujem. Zvlášť ak ich pripraví dobrý kuchár. Ozvem sa, ďakujem za pozvanie. - Ach,  romantika, ako z filmu, Vianoce sú rodinné sviatky, možno ma konečne predstaví aj svojej mame, hádam to bude výrazný posun smerom vpred. Nepredstavil ju mamičke, všetko bolo ako po starom. Pobozkali sa dôverne, ale skôr kamarátsky. Začiatok vyzeral sľubne. - Zlož sa u mňa, urob si pohodlie. Mám nový film na DVD, určite sa ti bude páčiť, také máš rada, doják ako vyšitý. Pustil film, no ona sa nevedela sústrediť. Blúdila očami po izbe, ktorú dôverne poznala, staré kreslo, rozťahovací gauč, polička s knihami, vlastne pracovňa a spálňa v jednom. No, to už poznáme aj z minulosti, veľa tomu upratovaniu nedal, darmo, chýba ti ženská ruka, to je jasné, zvykla mu opakovať. Neoponoval jej ani sa však nechytal. Pavučina a nie jedna, a nie malá, nepoliate kvety s ovisnutými listami, ponožky na zemi v kúte... Ale kašlem ja na to, hlavne že sme spolu. – Vošla do kúpeľne, vo vani  plával neborák kapor. Tak takto si to nepredstavovala. Ona je zásadne proti predaju živých kaprov, Rado, neviem, či si to postrehol, ale veľa krajín EU už takýto predaj zakázalo, iba my, Česi a Poliaci  sa držíme tejto krutej tradície.  – Rado poznal tieto jej názory, a predsa kúpil živú rybu. – Všimol si jej výraz, ironicky zášklb na jeho tvári nepostrehla, stihol sa odvrátiť. – No a čo? Neboj sa, viem zabíjať ryby rýchlo,  chodil som s kamarátmi  na rybačky, tento určite trpieť nebude. Stíchla, otvorila sa téma, kto a na aký spôsob kapra pripraví. – Môžeme aj spolu, nesmelo povedala. Teším sa, že uvidím konečne aj tvoju mamu, a že všetci traja sa stretneme pri spoločnom štedrovečernom  stole. - Mlčal, kto mlčí ,ten svedčí. – A tak zabudla aj na živého  kapra, čo na tom, nemyslel to zle... a hlavne, že sa naša story začína hýbať vytúženým smerom.

---

O štvrtej vytiahol fľašu koňaku. Pripila si s ním s nádejou na nový začiatok, značkový  koňak stúpol do hlavy, zreničky sa jej rozšírili, no nemal snahu to využiť. A ona by veru nebola povedala nie. O piatej večer odchádzala do svojho bytu. Sama. Nechcela si zobrať taxík, vari ju studený vzduch preberie. Nohy sa jej nepodlamovali, myseľ bola napriek všetkému zázračne  triezva, v myšlienkach sa opájala samými vulgarizmami. Zároveň sa jej myseľ zázračne vyčistila a konečne prišlo uvoľnenie, ktoré sa chvíľkovo podobalo prchavým momentom šťastia. Pretože sa od neho konečne odpútala. - To mi ale trvalo, kým som definitívne pochopila, aký pako je to! Teraz dokázal svoju úbohosť v plnej miere. Keď sa neskôr o týždeň Sára so štedrovečerným zážitkom zdôverila najlepšej kamarátke, ani tá nepoužila iný výraz.  

---

O pol piatej po tom, čo si pripili, vytiahol z police album. Nechceš si pozrieť fotky  z mojej dovolenky? Teraz v lete sme boli s partiou v Egypte. Kamarát fotil. Vydarili sa. Sára váhavo siahla po fotkách, síce Štedrý večer v jeho podaní je trocha netradičný, ale novým zážitkom sa netreba brániť. Na prvej fotke vysmiaty Rado pri mori v plavkách, ďalšie fotky partia chlapov a odrazu Rado s mladou dievčinou, kozy má teda poriadne, zavesená na Radovi, držala ho okolo krku, Sáre vyrazilo dych, no bolo to stále horšie a horšie. S každou ďalšou fotkou sa intímnosti stupňovali. Prehltla nasucho a hlasom, ktorý ani sama nepoznávala, položila otázku: To s kým si bol na dovolenke? – Ale, moja priateľka, vari na dovolenky nebudem chodiť sám,  teraz práve nie je na Slovensku, išla za bratom do Švédska, ale myslím, že si budúci rok podobnú akciu zopakujeme. Páčilo sa jej to tam. –

---

Ani nevedela, ako sa vymotala z domu, ani mu nepopriala krásne sviatky, len vstala, obliekla  si kabát, ešte šál, čiapku a rukavice, teraz sa  musím  sústrediť na praktické detaily a zavrela za sebou dvere. Konečne jej bolo jasné, prečo ju tak nečakane pozval ku sebe. Nemohol vo svojej ješitnosti zabudnúť, že si dovolila rozísť sa s ním. Jednoducho musel mať posledné slovo, musel to byť on, ktorý dá za celým „vzťahom“ bodku. Chudák, blyslo jej hlavou, no v podstate chudera som bola celý čas ja, že som s ním strávila toľko drahocenného času. A potom sa zasmiala: Dobre to skončilo. Včas. Kým som sa nedala vtiahnuť ešte hlbšie. Život ide ďalej.  

pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie