Musím to dať na papier

Práca opatrovateľky prináša so sebou okrem iného umenie dokázať spracovať situácie, ktoré sa vymykajú každodennému životu. Je to práca spojená s opatrovaním, ošetrovaním klienta, ktorého máte 24 hodín na starosti a zároveň musíte zvládnuť všetky psychické záťaže, ktoré na vás doľahnú, keď to najmenej očakávate. Okrem toho je tu aj spracovanie udalostí, ktoré sa stanú mimo vás, ale zasiahnu vás až do kostnej drene. Takéto udalosti sa nestávajú každý deň, chvalabohu. Sú to tragédie, kde prichádzajú o život nevinní ľudia.

Jednou z mnohých krutostí spáchaných na bezbranných ľuďoch je vražedná jazda psychicky narušeného šoféra v Grazi krátko po dvanástej hodine v sobotu 20. júna 2015. Chladnokrvná jazda s krvavými stopami smrti v centre inak pokojného hlavného mesta Štajerska v Rakúsku.

Noc pred touto tragédiou pre mňa pokojná nebola. Opatrujem dedka, ktorý v januári oslávil 101 rokov. Je slabý, ale pomocou invalidného vozíka sa dokáže voľne pohybovať po byte. Práve v ten deň sme ho dostali a všetci sme sa tešili, že dedko bude ešte mobilnejší. Okrem dedka je tu aj jeho manželka, 89 ročná babka nabitá odmietavou šedivou energiou, ktorá sa šíri po celom okolí, zachytáva sa na kožu, napĺňa jej póry a vytvára na nej sivý koberec nepokoja u každého člena rodiny nevynímajúc mňa. No, čo naša práca je už taká. Musíme dokázať spracovať každú situáciu. Ale vrátim sa k piatkovej noci.

Je 10 hodín večer. Dedko oddychuje v posteli, no babka je aktívna. Ale aj ona sa už pomaly zberá na lôžko. Dočítam kapitolu nezáživnej knihy a zhasínam svetlo. Spím však ako zajac. Zobúdzam sa na každý šramot a tak je to aj teraz. Je po polnoci, sobota jedna hodina. Idem sa pozrieť na mojich starkých. Dedko spí v posteli. Babka leží na koberci vedľa postele. Našťastie je pri vedomí a kým sa mi podarí uložiť ju na správne miesto pre nočný odpočinok, teda do postele, prejde pol hodina. Vrátim sa do izby a zhasínam svetlo. Ale zajac sa vo mne znovu ozýva.

Je pol tretej ráno. Vchádzam do obývačky, ktorá susedí so spálňou seniorov. Babka sedí na koberci vedľa kredenca. Zdvihnúť ju je pre mňa nezvládnuteľný úkon. Dcéry, ktoré bývajú v tomto trojposchodovom domisku, sú na dovolenke, vnučka, ktorá býva vo vedľajšom dome, nedvíha telefón. Je tu však ešte Notfall, riešenie. Telefonická linka, ktorá sa aktivuje stlačením gombíka, umožňuje sa spojiť s posádkou červeného kríža, ktorá podľa potreby príde pomôcť. Z určitého dôvodu odkladám požiadanie tejto služby ako posledné východisko a sledujem to vrtiace sa klbko na koberci. Ale babka je vynaliezavá a snaživá osôbka. Posediačky sa posúva dopredu a týmto svojráznym spôsobom sa premiestňuje z obývačky do spálne až ku svojej posteli. A teraz sa budem opakovať. Kým sa mi podarí uložiť ju na správne miesto pre nočný spánok, teda do postele, prejde pol hodina. Vrátim sa do izby a zhasínam svetlo. Ani som nepozrela na hodiny.

Je ráno pol siedmej. Je čas vstávať. Začína sa rutinný program pracovného dňa. Medzitým prichádza vnučka a ospravedlňuje sa kvôli svojmu vypnutému telefónu. Ja som zamestnaná dedkovou raňajšou hygienou a ona si berie na starosť babku, ktorá má viditeľne problémy so vstávaním. Sťažuje sa na bolesti v kolene, ale dokáže sa sama obliecť aj sa naraňajkovať pri stole. Potom si však znovu líha do postele. Včerajšia noc zanechala na nej stopy únavy a tvár ma skrčenú od bolesti.

Je pol jedenástej. Sobota 20. júna 2015. Babka by mala vstať a pripraviť sa na obed, ale nedokáže vstať. Telefonujem vnučke, tá sa hneď objaví a volá sanitku. Dedko medzitým obeduje sám a ja zhromažďujem všetky podklady pre babkine vyšetrenie v nemocnici, zdravotnú kartu, zoznam liekov, ktoré berie, veď to poznáte. A už je tu sanitka s lekárom. Kým ju prehliadne, koleno za ten čas nadobudne tvar malého melónu, takže celá posádka s babkou na nosidlách sa v sanitke premiestňuje do nemocnice. Vnučka zostáva s dedkom.

Je dvanásť hodín. Babka je po prvom vyšetrení. Sedíme na chodbe a čakáme na výsledky z RTG. Hodiny plynú pozvoľne, klimatizácia si hudie svoju monotónnu pesničku, ktorá niektorým pacientom priviera viečka a núti ich trošku si zdriemnuť.

Je niečo medzi štvrť na jednu a pol jednou po obede. Sobota 20. júna 2015. Do čakárne prichádza službukonajúci lekár so slovami: „V dôsledku katastrofickej situácie, ktorá nastala v centre mesta, žiadam všetkých pacientov, ktorí nemajú život ohrozujúce zranenie, aby opustili čakáreň. Zostanú len tí, ktorí sa nachádzajú v priebehu vyšetrenia. Ostatných prosím opustiť priestory úrazového chirurgického oddelenia.“ V čakárni zostávajú traja pacienti ležiaci na lôžkach a babka so mnou. Priestranná čakáreň sa mení na miesto porady krízového organizačného štábu. Službukonajúci lekár má už na svojej lekárskej rovnošate oblečenú červenú vestu, to aby sa pre nastávajúce krušné chvíle zviditeľnil a zadáva inštrukcie lekárom, sestrám, asistentkám, šoférom, no proste všetkému zdravotníckemu personálu, ktorý sa tu zhromaždil. Čakáreň sa hmýri bielymi plášťami a pretkáva sa červeňou záchrannej služby. Napätie a rozrušenie vo vzduchu by sa dalo krájať. Zatiaľ mi nedochádza, čo sa stalo. Zhodou okolnosti sa však zastavuje pri mne službukonajúci lekár, aby prijal hovor zo svojho mobilného telefónu. A tak sa dozvedám, že centrom mesta Graz sa rúti šialený vodič, vráža do ľudí na chodníkoch a zanecháva za sebou množstvo zranených. Lekár hlási do telefónu, že oddelenie je už pripravené prijať prvých pacientov. Babka a ja sedíme asi meter a pol od vchodu. Žalúdok mám stlačený do chvejúceho sa chuchvalca nervov. Babka je nekľudná a dožaduje sa ďalšieho vyšetrenia. Sedí na vozíku a nevníma atmosféru neuveriteľnej katastrofickej situácie.

Okolo vchodu do čakárne sa sústreďujú lekári a ostatný personál. Každý má svoje miesto a zadelenie. Pred sebou vidím zohratý tím, ktorý bez slov prijíma posledné pokyny službukonajúceho lekára. Tento človek prevzal velenie celého úrazového oddelenia a zodpovednosť za všetko to, čo prinesú nasledovné okamihy.

V tom momente privážajú prvého pacienta. Prvého zraneného človeka, ktorý sa v tomto smutnom čase nachádzal na nesprávnom mieste. Lekár v červenej veste sa pýta pána stredných rokov ležiaceho na nosidlách, či si pamätá, čo sa stalo. Muž krúti hlavou, že nie. Lekár si zapisuje údaje muža do svojich podkladov pripevnených na písaciu dosku, ktoré mu nadiktoval lekár záchrannej služby zo sanitky. A ja počujem už pre mňa známy hlas : „Číslo jeden do šokovej miestnosti A.“

Hneď na to prinášajú ďalšie nosidlo. „Číslo dva“ - lekár sa prihovára mladšej žene, ktorá má v dlahe zafixovanú ľavú ruku, podáva pokyny, zapisuje, asistentka vešia na krk zranenej ženy kartičku s iniciálami a po rozhovore s pohotovostným lekárom zo sanitky aj s jej primárnym zranením.

Niektorí prichádzajú aj po vlastných. Pre nich sú pripravené invalidné vozíky, utešujúce slová ošetrovacie miestnosti, ale predovšetkým lekári so sestrami, ktorí sa ich okamžite ujmú. Prichádzajú zaviazaní obväzmi presiaknutými krvou. Boli ošetrení záchrannou službou priamo na chodníku, na zemi, tam, kde ich zastihli kolesá nepríčetného šoféra. Tam, kde zostali ležať po nepochopiteľnom a hrôzostrašnom útoku tohto šialenca, útoku na ich nič netušiacu a pokojne životom idúcu osobu. „Číslo dva operačná sála číslo štyri“ - razantné slová ma vracajú do atmosféry čakárne. Píšem trochu nezrozumiteľne. Ale je to tak. Bol spáchaný zločin na ich osobu zo strany pre nich neznámeho človeka, ktorý sa nevedel a nechcel vysporiadať so svojimi vnútornými problémami.

Medzitým záchranári prinášajú ďalšie nosidlo. Telá záchranárov sa pohybujú s presnou koordináciou nervovej sústavy, telo a mozog pracujú v stopercentnom zladení. Napriek ich maximálnemu nasadeniu sála zo všetkých zdravotníkov pokoj. Sedím na stoličke a pozerám pred seba. Do hlavy sa mi ukladajú slová lekára v červenej veste. „Číslo desať“ - počujem zvuk týchto slov, ale nedokážem ich vnímať. Do sveta reality ma privádza babka. V tesnej blízkosti registrujem jej ponosy.

„Kedy už prídem na rad? Čo je to za organizáciu práce, všade sa tmolí plno lekárov a mňa tu nechávajú trčať. Choď sa popýtať, čo tu sedíš ako taká mramorová socha, si celá biela, čo ti je ?“

Keď zachytí môj pohľad, radšej sa otočí druhým smerom. „Hej sestrička, prečo ste na mňa zabudli? Zavolajte lekára a keď na mňa nemáte čas, zavolajte mi sanitku a pôjdem domov,“ dožaduje sa svojich práv babka. Strhaná sestrička, ktorá má od celej tej hrôzy slzy na krajíčku, sa pozrie na mňa s nemou výčitkou. S neopísateľným výrazom na tvári jej dávam najavo, že ja za nič nemôžem. Chvalabohu ma sestrička hneď pochopí a vysvetľuje babke, že preto musí čakať, lebo v meste sa stalo niečo strašné a teraz ide o život mnohých ľudí.

„Tak mi daj aspoň pohár vody,“ ukončí babka svoje predstavenie a posiela ma k automatu s pitnou vodou, ktorý stoji hneď za nami. Napúšťam vodu do pohára, keď odrazu počujem za sebou hlas: „Prosím vás, môžem aj ja dostať pohár vody?“ Otočím sa a vidím, že hlas patrí mladému mužovi zloženému na vozíku. Sedí blízko nás a zrejme je aj on obeťou z dejiska drámy, pod ktorú sa podpísal vraždiaci šialenec.

„Ďakujem, je to od vás veľmi milé,“ mladý muž prekypuje zdvorilosťou, takou vrodenou a takou prirodzenou ako je on sám. Z očí mu sála pokora a z celej jeho bytosti nádych prírody. Mám sto chutí sadnúť si k nemu, ale netrpezlivá babka mi jasne dáva najavo, kam patrím. Takže sa venujem svojej práci, ale neprestávam hľadieť na mladíka. Sedí na vozíku. Od pása dolu je zahalený bielou plachtou. Bosé nohy sa mu opierajú o stúpadlá. Oblečené má čierne tričko. Má úzku tvár, vlastne celý je úzky, pardon, chudý. Ale okuliare majú rám široký. Na tmavých vlasoch mu svieti veľká biela náplasť. Hánky na oboch rukách má tiež prelepené náplasťami a ľavé predlaktie previazané elastickým obväzom. Ináč vyzerá, akoby nemal žiadne iné vonkajšie zranenia. Keď zbadal, že ho pozorujem, usmial sa a vzal do rúk svoj prázdny pohár od vody s gestom nevypovedanej prosby. Okamžite som bola na nohách a s radosťou som jeho prosbu splnila. Tentoraz by ma babka žiadnymi metódami neprinútila vrátiť sa k nej.

Prisadla som si k mladému mužovi a bez opýtania som mu začala dávať do igelitovej tašky nohavice, ponožky, topánky a ostatné veci, ktoré ležali vedľa neho. Preťažené sestričky na to jednoducho nemali čas. Nespomínam si, kedy ho priviezli do našej blízkosti. Celá moja bytosť bola obrátená ku vchodu oddelenia a môj sluch registroval len čísla : číslo jeden, číslo päť, číslo osem...

„Po vyšetrení ma sem sestrička dotlačila, položila všetko moje imanie na zem a utekala ďalej, “ ...usmial sa. „Ste veľmi milá, ďakujem.“ Opakoval sa. Stále sa opakoval.

„Mal som šťastie, veľké šťastie. Ďakujem, univerzum,“ mladík spojil ruky smerom k oblohe, „viete si predstaviť, idem po chodníku, oproti mne muž a žena na bicykloch, odrazu počujem výkrik, žena vyletí do vzduchu ako list stromu, ktorý uniesol vietor a muž zostáva ležať na zemi. Môj mozog kdesi v útrobách zaregistruje rútiace sa auto a ja sa vrhám na kraj chodníka. Myslím, že ten výkrik mi zachránil život. Mal som šťastie, veľké šťastie. Ďakujem, univerzum.“ Znovu spája ruky smerom k oblohe. Ja zatiaľ napĺňam už tretí raz jeho pohár s vodou. Babka drieme na svojom vozíku. Sebastián, tak sa volá tento mladý muž, čaká na svoju priateľku. Ja som ponorená do svojho vnútra a nechávam svoje ja túlať sa v nekonečne. Odrazu vbehne do čakárne žena stredných rokov a vrhá sa k mužovi stojacom pri dverách jednej ambulancie.

 „ Ako mu je? Už vieš niečo? Kde je?“ Jej slová sa utápajú v mori zúfalstva.

 „Upokoj sa, Rita, Frank je podľa lekárov už stabilizovaný. Môj brat je chlapisko, mocný ako hora, “ utešuje nešťastnú ženu zjavne jej švagor.

 „Idem z detskej kliniky. Moniku práve operujú. Ale čo je s Frankom? Môžem ísť k nemu? Pán doktor, som manželka Franka Wernera, ako mu je?“ zastavuje žena lekára v červenej veste, ktorý ide akurát okolo.

„Áno, stav pána Wernera je stabilizovaný. Sadnite si, prosím, hneď príde lekárka z krízového štábu a bude sa vám venovať.“

Hlas službukonajúceho lekára je vyrovnaný a prináša do skľučujúcej atmosféry pokoj. Žena so švagrom si sadajú vedľa nás. „Hrozné, Stefan, hrôzostrašné. Boli sme práve pri Bille, keď sa zrazu z hlavného námestia vyrútil ten šialenec s terénnym vozom a namieril si to rovno na nás. Mali sme šťastie, veľké šťastie, ďakujem Bože,“ žena spája ruky smerom k oblohe. Sebastián sa nakláňa smerom k žene so slovami.

„Aj ja som mal šťastie, veľké šťastie, ale tí dvaja cyklisti asi nie. Lebo žena zostala ležať na zemi a muža brala so mnou sanitka. Ten muž je ťažko zranený, práve ho operujú. A tá žena?“

Otázka zostala visieť vo vzduchu. Na druhý deň som si v novinách prečítala smutnú správu, že tú ženu, ktorá zostala ležať na zemi, sa nepodarilo zachrániť. Zomrela ešte v ten deň.

Je sedemnásť hodín. S babkou skonštatujeme, že čas už poriadne pokročil. Akosi sme otupeli a aj sme prepočuli, keď ju volali do ambulancie. Všetkým zraneným bola poskytnutá pomoc, niektorí sú hospitalizovaní na izbách oddelenia, niektorí sú ešte na operačných sálach a tí, ktorí mali šťastie, sú na ceste domov. Službukonajúci lekár si už vyzliekol červenú vestu. Do vzduchu sa zahniezdila všeobecná únava. Cítiš ju všade, kde sa len pozrieš. Sebastián je však ešte tu. Čaká na prepúšťajúcu správu. Jeho priateľka Marie-Luise sedí pri ňom, vrúcne ho drží za ruku a milo sa usmieva. Všetci traja sme zabratí do srdečného rozhovoru. Babka je už po CT vyšetrení. Zistili jej zlomeninu nejakej malej kostičky v kolene. Koleno má zafixované v dlahe a my už iba čakáme na odvoz. Sanitka práve prišla a ja sa lúčim s dvomi sympatickými ľuďmi. Viem, že sa určite už nestretneme, ale v mojom srdci a v spomienkach mi určite zostanú na veľmi dlhú dobu.

Neviem, ako som spala v tú noc. Viem len to, že nočná lampa mi svietila až do rána. Možno som spala s otvorenými očami. Bála som sa ich totiž zavrieť, pretože sa mi zakaždým vyjavil film z chirurgického úrazového oddelenia... Číslo jeden do šokovej miestnosti, číslo dva operačná sála štyri, číslo tri...

 

  1. jún 2015

Médiá píšu :

Graz už nie je to mesto, čo predtým. Život v meste sa bude niesť v znamení porovnávania asi takto : Graz pred 20. júnom 2015 a Graz po 20. júni 2015.

Jedno je však isté. V ten deň, všetci, ktorí boli či už priamo alebo nepriamo zasiahnutí touto smutnou udalosťou, sa spojili do silného puta nielen strachu, ale aj odvahy a presvedčenia, už nikdy viac nedovoliť, aby sa takéto krviprelievanie stalo. Aby šialenému jedincovi padli za obeť nevinní ľudia.

Je 21.júna. Dvanásť hodín. Je čas obeda. Už som dovarila a teraz prestieram na stôl. Moja práca opatrovateľky pokračuje podľa naplánovaného programu, bez ohľadu na to, čo sa včera stalo.

Ale ja som to musela dať na papier.

pozrieť časopis