Mrcha
Mal som to šťastie... alebo nešťastie...? Už ani sám neviem, že som vo svojom živote stretol veľkú lásku. Do Marianny som sa zamiloval po pár dňoch. Na začiatku som si nepripustil, že by mi raz mohla dovoliť dotýkať sa jej. Že by ma vpustila cez múry svojej nedobytnosti. Mám na mysli, duševnej. O tej, čo sa neskôr od nej odvíjala, som dovtedy nemal páru. Mal som dvadsaťštyri a kým som ju nedržal za ruku, svet pre mňa neexistoval. Zamilovali sme sa do seba a sľubovali si lásku za hrob. Marianna bola o dva roky mladšia odo mňa, no myslím si, že v tom veku mala rozumu oveľa viac ako ja. Všetko dokázala chápať, na všetko mala odpoveď, nič jej nerobilo problém. Keďže sme už obaja pracovali, maľovali sme si budúcnosť. Dosť farbisto. Trochu nás zaskočilo, keď otehotnela. Dieťa sme mali nalinajkované až o dva roky, no ale čo už, keď to prišlo. Tešili sme sa naň s blížiacim sa pôrodom čoraz väčšmi. A keď sa narodil malý Tomáško, takmer sme sa pominuli od radosti. Až teraz sme sa stali rodinou. Mnohí si o nás povrávali, že sme šťastný a krásny pár. Je fakt, že za Mariannou sa obzerali mnohí muži, aj keď tlačila kočík pred sebou. A pravdou je i to, že som nesmierne žiarlil. Zožieral som sa strachom, že by mi ju mohol niekto ukradnúť. Najavo som však nič nedal. Možno som občas reagoval prehnane, ale nie som si vedomý, že by som bol niekedy agresívny alebo vulgárny. Svoju ženu som nielenže stále viac a viac miloval, ale som si ju aj nesmierne vážil. Po Tomáškovi prišli na svet dvojčatá. Miško a Maťko. To bola riadna fuška a zaskočila nás. Teda predovšetkým Mariannu, pretože už mala dosť jednej materskej, nieto ísť z nej rovno do druhej. A to nehovorím o tom, že v jej živote boli odrazu štyria chlapci. Ja som sa zaň tiež považoval, pretože som si istý, detská duša mi zostala. Mariannka to teda nemala ani so mnou, ani s deťmi jednoduché. Snažil som sa zo všetkých síl byť jej nápomocný. Som umelecký fotograf. Keďže som už mal svoje meno a objednávky sa mi hrnuli niekedy kopcovito, núdzu sme netreli. No stalo sa, že vyschol prameň, a vtedy to medzi nami iskrilo. Malé vojny vystriedali hotové manévre. Cítil som, že sa Marianna po takmer desiatich rokoch manželstva odo mňa vzďaľuje. Snažil som sa ju dobehnúť, no ona sa uzatvorila na svojom pustom ostrove. Teda, ja som si myslel, že tam nestretne nielen žiadneho Piatka, ale ani vtáčika – letáčika. Stretla. Ale to všetko som sa dozvedel až po tom, keď som v jeden večer prišiel domov po pár dňoch náročného fotografovania v Demänovskej jaskyni a byt bol vybielený. Na stole lístok s odkazom. „Musela som od teba odísť. Inak sa nedalo. Nehľadaj nás. Domov sa nikdy nevrátime. Prepáč mi to. Marianna.“ Div som sa nepominul na rozume. Myslel som si, že je to nejaký žart a Marianna mi zatelefonuje od svojej mamy, aby sa mi ospravedlnila za to, že ma trýzni.
-Filip, je to moja dcéra, no musím povedať, že je to mrchavá žena. Neviem, či si to nechcel vidieť, alebo si naozaj tak slepý... ale Marianna to ťahala už viac ako rok s človekom, ktorý ju nahovoril, aby ušli, - povedala mi svokra, keď prišla za mnou do roboty a odskočili sme si na kávu do bistra.
-Kam ušla? Kto to je? Kde býva ten bastard?!
-Kde býva, je teraz už úplne jedno. Ušli za hranice. Neviem, v ktorom štáte sa usídlia, ale ver tomu, že len čo sa mi ohlási, dám ti vedieť.
Moja žena emigrovala. V tom čase, kedy sa to stalo, to znamenalo jediné. Dať ju hľadať Červeným krížom, nájsť kontakty, ktoré by mi zistili, kde sa ukryla moja žena s tromi synmi a nejakým pankhartom, čo jej vymyl mozog. Inak sa to vysvetliť nedalo. Šalel som. Psychicky som sa zrútil. Niekoľko týždňov som bol hospitalizovaný na psychiatrii. Až po piatich rokoch sa mi podarilo zistiť, kde moja žena a synovia žijú. Tá mrcha sa neohlásila ani vlastnej matke. Alebo mi to svokra zatĺkala tak statočne, že som jej uveril. Po otvorení hraníc som vycestoval za ňou a mojimi synmi. Stále sme neboli rozvedení. Keď som ju našiel, chlapci ma nepoznali. Tú bolesť, ktorú som roky zažíval a ktorá sa zhmotnila do obrovského balvanu tlačiac ma k zemi, si nevie predstaviť ten, kto čosi podobné nezažil. Ja som svojich synov nesmierne miloval. Za Mariannu by som dýchal. Teraz som ju však nenávidel. Naše prvé stretnutie po rokoch bolo hrozné. Zmietala mnou nenávisť, zloba, láska, pohŕdanie, sebaľútosť. Nevyznal som sa v ničom. A keď sa mi Marianna, stále krásna a v mojej mysli stále moja, po krátkych rozpakoch vrhla do náručia, rozplakali sme sa. Obaja.
-Prosím ťa, vezmi nás odtiaľto. Ja to tu už nevydržím. Viem, že som ti veľmi ublížila. Neviem, kde som rozum potratila. Ak mi to odpustíš, ak ma zoberieš domov, nikdy viac to nespomenieme a ja ti sľubujem, že urobím všetko pre to, aby si to neoľutoval. Prosím, Filip, chcem späť svoju rodinu. Chcem späť teba, svojho milovaného muža, uprela na mňa tie svoje obrovské očiská. Ovinula mi ruky okolo krku a vášnivo sa pobozkala. Odrazu som mal rozum v nohaviciach. Vôbec som nechápal ako je možné, že na čosi také pristanem bez toho, aby som ju nezmlátil, nevynadal jej a nepreklial ju do siedmeho kolena. Vrátili sme sa domov. Vedel som, že už nikdy nič nebude ako predtým. No snažil som sa. Obaja sme mali vôľu učiť sa žiť spolu nanovo. Ten bastard, ktorý ju zviedol, jej vyvolával z Kanady. Skladala mu slúchadlo. Keď som ho zodvihol ja a na druhom konci bolo ticho, klial som, vyhrážal sa a pľul doň, akoby som jeho tvár častoval. Marianna sa túlila ku mne a sľubovala, že mi všetko vynahradí. Naši synovia sa ku mne správali spočiatku rezervovane. Museli si zvykať na svojho vlastného otca. A to bolo nesmierne bolestivé. Myslel som si, prečo sa to stalo práve nám? Čo som ja komu urobil, že si musím nie vlastnou vinou hľadať cestu späť k vlastnej krvi? Ale na druhej strane som sa vyzbrojil trpezlivosťou a bol som v siedmom nebi, že ich mám znovu pri sebe. Bude len otázkou času, kedy si na mňa zvyknú, uisťoval som sa.
-Som tehotná, Filip.
Zdúpnel som. Bál som sa Marianny spýtať, v ktorom je mesiaci a v duchu si hneď preratúval, koho to dieťa môže byť. Nestačil som to ani spočítať, keď Marianna znovu zmizla. Utiekla za tým sviniarom, ktorý ma obral o kus môjho života a so sebou zobrala, ktovie či aj nie moje dieťa. Zostala s ním. V Kanade. Mne nechala tri suveníry. Naši synovia sú tí najzlatší chlapci pod slnkom. Chýba im jediné. Mama. Nechápu, ako im to mohla urobiť. Hovoríme si chlapské kvarteto a rozprávame sa o všetkom celkom otvorene. Zopárkrát som si odskočil k nejakej žene. Ba s dvomi som mal aj niekoľkomesačný vzťah, ale nezvládali otca s tromi deťmi. Nič im nevyčítam, ani sa im nečudujem. Nie je jednoduché zvyknúť si na cudzie deti a tobôž je to ťažšie, ak mali ešte tie svoje. Taká obrovská rodina je síce na nezaplatenie, ale vytvoriť si vzťah hneď k trom cudzím deťom nie je čosi, čo sa dá zvládnuť za pár mesiacov. Rozhodol som sa svoj život zatiaľ neriešiť. Nechám plynúť čas, kým chlapci nevyrastú a kým celkom nepochopia, ako to celé leží a beží. Aj keď navonok na stále svoju ženu a na ich matku pred nimi nikdy nekydám žiadny hnoj, stačí, že tak sama urobila. Ja si o nej myslím svoje. Pre nich môže byť navždy ich mama, no pre mňa je to len trpká spomienka na mrchavú ženu, pre ktorú nie je nič sväté. Ani láska tých, ktorí ju nesmierne milovali, hoci si to nezaslúžila. A čo ma škrie zo všetkého najväčšmi, predstava jej možného návratu. Čo ak raz zazvoní pri dverách a za ňou jej sukňou sa bude skrývať dievčatko. Aj keď sa presviedčam, že ju odo dverí poženiem svinským krokom, neviem, či by som to dokázal. Ja už som raz taký mäkkýš, taký večne zamilovaný blázon, ktorý svoju ženu neprestane milovať asi nikdy. Viem, možno si niekto zaťuká po čele a povie, že na psychiatrii som asi strávil príliš málo času, keď mi to stále nedochádza, ale sú určité veci medzi zemou a nebom, ktoré sa vysvetliť nedajú a zdravým rozumom nepochopia. Milovať mrchu je nesmierne zložité. Také zložité, aké jednoduché je pre mrchu opustiť tých, ktorí by za ňu aj dýchali.
