Manželskí hriešnici
Adela pri balení kufra vždy pociťovala miernu nervozitu, vlastne už od rána si v hlave premietala všetky veci, ktoré v nijakom prípade nesmie zabudnúť zabaliť. Tiborovi jej baliaca nervozita pripadala dosť komická, spočiatku si z nej robil žartíky, ale keď zistil, že tým jej nervozitu len stupňuje, prestal s tým. Dnes sa iba usmial a povedal, Adi, veď ideme iba na tri dni, nemusíš zabaliť celú domácnosť!
Aj tak obsah svojho i Tiborovho kufríka skontrolovala podľa vopred pripraveného zoznamu. Až keď všetko sedelo, dokázala sa uvoľniť. Hrozne sa teším, usmiala sa na manžela, obom nám dobre padne vypadnúť zo všedného kolotoča. Dáme si kávu pred cestou?
Tibor Adelu veľmi príjemne prekvapil. Sedemnáste výročie sobáša nie je ani čerstvé, ani okrúhle a on prišiel pred pár dňami s tým, že láska, objednal som wellness pobyt, čo povieš, predĺžený víkend v krásnom hoteli, no zaslúžime si vyhriať naše nie už najmladšie kosti, keď sme to tak dlho spolu vydržali? Adela musela uznať, bol to skvelý nápad. Tibor na výročie sobáša nezabudol ani raz, dokonca ani vtedy, keď pred ôsmimi rokmi ležal s ťažkou diagnózou v nemocnici. Vtedy jej len slabučko stisol ruku a povedal, som rád, že ťa mám, oslávime to neskôr. Adela sa ja teraz zachvela pri spomienke na tú chvíľu, vtedy totiž ešte vôbec nebolo isté, či bude nejaké neskôr.
Dopili kávu, Tibor opláchol šálky. Madam, môžeme vyraziť? Kristepane, zabudla som poliať kvety!
Tak zajtra to bude sedemnásť rokov, čo sa zosobášili na radnici. Žiadna honosná svadba. Adela bola toho názoru, že keď sa niečo robí po druhýkrát, má to byť intímnejšie, bez zbytočného hluku a lesku. Tibor súhlasil. A radnica preto, lebo kostol bol pre nich tabu, hoci obaja boli veriaci. No, nech im Boh odpustí, ale pre oboch to bol veľmi šťastný krok a Adela to cíti aj dnes, po sedemnástich rokoch, keď sedí v aute vedľa Tibora a cestujú na wellness pobyt, áno, bol to skvelý Tiborov nápad. Aj dosiaľ si pripomínali výročia, obyčajne priniesol kytičku a išli spolu na večeru, dali si nejaké šampanské, dokázali si z toho dátumu urobiť sviatok, pravda, až na ten rok Tiborovej choroby.
Adela cíti, že žije spokojný a áno, aj šťastný život. Keď si tak voľká v tomto pocite, pomyslí si , veď som si to aj zaslúžila po tom pekle prvého manželstva.
X X X
Ale áno, všetko bolo, ako má byť, Adela bola zamilovaná až po uši do Dušana, spoločný život si vymaľovali priam ružovými farbami, svadba bola veľkolepá, stopäťdesiat hostí, tvorili očarujúci pár a každý im to prial. Dušan mal už svoj byt, Adelini rodičia prispeli na zariadenie, po materiálnej stránke skvelý základ, nič im nebránilo naplniť svoje sny, veď sa obaja poznali pár rokov, čiže po každej stránke dobrý štart. A spočiatku aj všetko klapalo, Adela sa vždy vedela vznášať v oblakoch. No a keď sa narodil Andrej, utešený zdravý chlapček, Adela každý večer ďakovala pánu Bohu, že jej toto všetko doprial. S Dušanom chodili každú nedeľu do kostola, synčekovi vystrojili honosné krstiny, áno, všetko bolo, ako má byť.
Peklo nastalo tri roky po svadbe. Až toľký čas sa darilo Dušanovi skrývať svoju pravú tvár. Doma sa vyskytoval stále menej, vraj má rozrobené obchody, ktorým ona nerozumie a raz budú bohatí, dnes je taká doba, darí sa tomu, kto vie pohnúť rozumom, kto sa vie obracať! Čudné telefonáty, čudné odbiehania z domu aj v noci. Dušanov slovník zhrubol, pekného slova ani pohľadu nemal ani pre ich rozkošného synčeka. Čo sa deje?! Adela bola fakt ustarostená, na materskej, boli odkázaní iba na Dušanove peniaze a tých bolo stále menej, zistila, že neplatí ani za byt a energie a keď sa odvážila nahlas položiť vyčítavú otázku, spustil sa uragán nadávok.
Adela ťažko predychávala takéto poníženie. Po týždni tichej domácnosti, bez pokusu o ospravedlnenie, či ľútosť prišiel manžel Dušan celý rozžiarený, zašušťal papierovými bankovkami, ktoré vyložil na stôl, pridal nezabalenú škatuľku, v akej v klenotníctvach predávajú šperky a skríkol nový život, Adela, začína konečne nový život, všetky dlžoby sú splatené, byt aj energie, všetko je OK! Adele sa pri pohľade na bankovky rozjasnili oči, lebo pomaly už nemala ani na plienky pre malého a pýtať od rodičov sa hanbila, veď Dušan v občasnom styku s nimi bol pozorný, šarmantný a starostlivý manžel a otec.
No a tento prstienok malá pozornosť od milujúceho manžela. Adela sa tak potešila, že sú z najhoršieho vonku, ani sa nespýtala, z akého čarovného zdroja vyskočili bankovky na ich stôl. O práci sa Dušan nezmieňoval, len toľko, že nebude za pár šupiek sedieť na nejakej referentskej stoličke, často zmieňované slová boli môj biznis, ale do podrobností ťa, drahá ťahať nebudem, začiatky boli ťažké, ale vidíš sama, darí sa nám! Adelu napokon prestala znepokojovať časová nepravidelnosť „jeho biznisu“, naplánovať spoločný rodinný program bolo nemysliteľné. A často odchádzal v noci, často aj na pár dní, ale nezdôveroval sa. Nevychádzalo to ani na spoločné návštevy nedeľných omší. Cítila, že je iný.
O dva týždne u nich v noci zazvonili policajti, odviedli Dušana, prehádzali celý byt a ona potom volala otcovi, či môže prísť pre nich. Vyšetrovanie ukázalo, že Dušan lietal v obchode s drogami a jeho partia robila aj bytové vlámačky. V takej situácii človek nehľadí na sľub, ktorý dal pred Bohom, že v dobrom aj v zlom...! Rozviedli ich v Dušanovej neprítomnosti, ktorý si odpykával deväťročný trest.
X X X
Tiborova manželská skúsenosť bola na pohľad menej dramatická. Jeho manželka lekárka si našla prácu v zahraničí a Tibor tam presídlil s ňou, lenže s kvalifikáciou stredoškolského učiteľa slovenského jazyka a dejepisu mohol o jej využití iba snívať, pracoval ako pomocná sila v hypermarkete, dokladal tovar do regálov, manželka kariérne rástla, bola vraj naozaj dobrá a aj krásna, prišiel nový vzťah, viac lukratívny ako dokladač v hypermarkete, Tibora situácia ubíjala, jednoducho nemal kvalifikáciu, ani lakte, aby sa prepracoval vyššie a keď skonštatoval manželkin nezáujem o spolužitie, už sa spolu takmer nerozprávali, zišiel z kratšej cesty, hoci tiež sľúbil pred Bohom, že v dobrom i zlom... A vonkoncom nebol ten typ, ktorý sa poľahky aklimatizuje v cudzom svete. Našťastie deti nemali, to by situáciu skomplikovalo. Vrátil sa domov, požiadal o rozvod a našiel si miesto učiteľa na inom gymnáziu. Tak!
X X X
Jemné zaklopanie a spoza dverí sa ozvalo, hotelová služba. Najprv vošla do dverí velikánska kytica, až za ňou poslíček. Adele sa rozžiarili oči. Taká nádhera! A za oknom jasná obloha a majestátne tatranské štíty. Úplný gýč! Aj keď do kostola prestala chodiť, lebo cirkev ju vlastne odmietla, keď sa „dopustila“ rozvodu, v duchu poďakovala Bohu, že jej poslal do cesty takéhoto skvelého manžela. S Bohom sa predsa nerozkmotrila, len pravidlá, ktoré nastavila cirkev hoci v jej konkrétnom prípade, sa jej nevideli v súlade s božou spravodlivosťou.
Dáme si po raňajkách menšiu túru a pôžitky wellnessu až potom, súhlasíš? Ozval sa Tibor z kúpeľne. Vyšiel navoňaný a objal ju. Som rád, že som ťa stretol pred tými dávnymi rokmi, božemôj!
V tomto ročnom období nebolo v horách až tak veľa turistov, príjemná prechádzka, hoci Adela sa nezbavila zvyku pozorovať Tibora, či námaha nie je pre neho priveľká. Od tej choroby sa oňho bojí, strach, ktorý ju vtedy ovládol, ešte celkom nevykorenila zo seba, hoci chodí pravidelne na kontroly a výsledky sú uspokojivé. Pred chorobou Tibor chodieval aj do kostola, sviatosti pravdaže nemohol ako rozvedený prijímať, ale chodil. No keď sa v nemocnici jeho stav zhoršoval, pociťoval potrebu úplného zmierenia s Bohom a požiadal o prítomnosť kňaza. Ten však rozhrešenie podmieňoval sľubom, že so svojou manželkou bude žiť v telesnej čistote, ako brat so sestrou, čo ťažko chorý zúfalec na nemocničnej posteli odmietol. Adela sa dodnes snaží pochopiť vnútorný boj, ktorý musel Tibor zvádzať, veď áno, aj vrah, ak oľutuje, dostane rozhrešenie. A možno ten vnútorný boj v ňom pozbieral silu a jeho zdravotný stav sa začal zlepšovať, vďaka Bohu a nie vďaka kňazovi. Aj tak dala Adela slúžiť omšu za jeho uzdravenie, tam našťastie nebolo treba doklady o rozvode.
Po návrate z nemocnice sa Tibor rozhodol, že cirkevné obrady bude ignorovať. Že svoj dialóg s Bohom môže viesť aj v iných, ako oficiálnych priestoroch. Bodka! Nikdy už nechcel o tom hovoriť.
Po túre si sadli do útulnej kaviarničky na kávu. Zhrešíme? Spýtal sa Tibor. Jeden koňačik pre obedom ako aperitív nám nezaškodí, že?
X X X
Pri obede skonštatovali, že služby v našich veľhorách sa zlepšili, že aj personál je akýsi vľúdnejší a že tento pobyt bola dobrá investícia, hoci oni dvaja sa z dvoch učiteľských platov veľmi rozhadzovať nemôžu, žijú v podstate skromne, ale nie sú z tých, ktorí na svet a na seba v ňom pozerajú čiernymi okuliarmi. Vedia odhadnúť veľkosť svojej periny.
Pípla sms-ka. Adelin syn Andrej, ktorého Tibor vychovával ako svojho, sa hlásil zo zahraničnej stáže v Bazileji. Že sa má skvele a že nie je vylúčené, že mu v IT firme ponúknu aj stále miesto. Tibor sa zasmial. Šikovný je ten náš chlapec, stoja pri ňom všetci svätí, darí sa mu, darmo, je to iná generácia, jazykovo vybavená, s iným myslením, ako my, Adel! Ten bude doma všade, kde sa mu bude dariť a bol by som najšťastnejší, keby mu to vyšlo podľa jeho želaní a ešte šťastnejší, keby sa vždy rád vracal domov! A ešte Andrej napísal, dúfam, starkí moji, že vaša posvadobná cesta vychádza podľa vašich predstáv, držte sa mi zdraví! Zlatý chalan, ktorému sa zrejme ušlo čo najmenej génov svojho biologického otca, našťastie!
Popoludní si v bazénovom bare manželia dopriali pohárik šampanského. Prebrali zopár praktických, všedných vecí, ako či maľovať kuchyňu teraz, alebo až na jar a či vyhodia skriňu z chodby a dajú namontovať roldory. Ako ukáže rozpočet, zhodli sa, obaja boli nepriatelia hmotných i nehmotných pôžitkov na pôžičky.
Keď sa chystali na večeru, Tibor zapol televízor a z obrazovky sa valila pompézna svadba showbiznisových postavičiek, ako inak, v kostole, hoci ženích má z predošlého manželstva dve deti, ale keďže sa prvé manželstvo neudialo v kostole, ale na úrade, podľa cirkevných predpisov je ženích slobodný človek, takže o nič nejde. Iba ak o tie dve deti, poznamenala Adela. Čosi je tu zvrátené, čosi je tu proti zdravému rozumu, keďže my dvaja sme vlastne hriešnici, žijeme v hriechu, aj keď s Bohom ako takým sme sa nerozišli!
Nemysli už na to, povedal Tibor, hlavne, že nám to v našom hriešnom spolužití klape a že sme, bojím sa to nahlas povedať, šťastní aj po toľkých rokoch.
