Manipulátor

    Mala som problémy. Vyskúšala som všetko na svoju ubolenú dušu i telo. Po tom, čo som stratila muža, nevedela som sa zaradiť do života. Či už zo stresov, neprekonateľného smútku, sklamania zo života, z neustále trápenia, moje telo vypovedalo. Ocitla som sa tak v ambulancii lekárov, ktorí ma poriadne ani nevypočuli, len mi predpísali lieky a tvrdili, že sa to všetko poddá, že to chce čas. Keď som sa však  nedokázala s chrbticou, do ktorej akoby sa všetok môj bôľ sústredil, poriadne ani chodiť, ani sedieť, aj ležanie ma unavovalo, stretla som človeka, ktorý o sebe tvrdil, že má liek na všetko.

-Musíš vo mňa veriť, ja jediný som prišiel na svet, aby som pomáhal iným. Ak chceš, zavediem ťa za nimi, nech ti o mne porozprávajú.

Bol to muž, ktorý prekročil štyridsiatku. Štíhly, s vysokým čelom, uhrančivými očami. Keď sa usmial, zuby mu svietili z plných pier obkolesených hustým porastom brady. Jeho hlas bol mäkký, láskavý, hovoril ticho, ale zrozumiteľne. Prisadol si ku mne na lavičku a prvé, čo som zo seba vytresla bolo priznanie, že už ďalej nevládzem. Jeho vety, ktoré kládol jednu za druhou s toľkou prirodzenosťou, že som o ich obsahu ani nezapochybovala, ma upokojovali. A keď mi vzal ruku do svojich teplých dlaní, cítila som uvoľnenie.

-No tak čo, prídeš?

Pritakala som a on si moju dlaň priložil na svoje srdce. Pocítila som triašku. Pozeral sa mi pri tom do očí. Nedokázala som ani zažmurkať.

-A teraz ti priložím ja svoju ruku na tvoje čelo. Zavri oči a mysli na to, že tvoje trápenie sa čoskoro pominie, zašepkal mi do ucha a ja som zatvorila obe oči. Chvíľu sme mlčky tak zotrvali a potom sa rýchlo rozlúčil. Sľúbila som, že v piatok, po práci, za ním zájdem. Nevidela som v tom nič zlé, no nikomu som o ňom nepovedala. Vzrušenie, ktoré mi zabraňovalo okrem bolestí chrbtice sústrediť sa v práci, pominulo, keď som prechádzala bránou do záhrady rodinného domu. Už na prahu ma vítala azda tridsaťročná mladá žena. Usmievala sa a rukou mi naznačila, aby som vošla dnu. Nezaváhala som ani minútku. Ocitla som sa vo veľkej chodbe vykladanej mramorom. Všetko ostatné bolo z dreva a antikoru.

-Protiklad... studené a teplé. Nože vojdi, ničoho sa neboj.

Vošla som do miestnosti, kde boli na zemi porozkladané podušky s orientálnym vzorom. Na stenách viseli obrázky indických žien a mužov, drevené plastiky bôžikov, ktorých som vôbec  nepoznala. Naprostred horela sviečka a po stranách vonné tyčinky. Okamžite mi oťažel dych. Sadla som si vedľa neho na podušku a on ma ponúkol kalíštekom nejakej čírej tekutiny, ktorý prinieslo to mladé dievča. Uklonila sa a odišla, nečujne zatvoriac dvere. Usmial sa na ňu, potom na mňa. Vzala som kalíštek z jeho do svojich rúk.  Nevedela som, čo pijem, ale urobila som, ako mi prikázal.

-Dôležité pri liečbe je uvoľnenie. Tento nápoj ti pomôže navodiť svoje telo na to, aby sa uvoľnilo, aby bolo schopné prijať pomoc. Prijmi ho.

Dva dúšky mi skĺzli dolu hrdlom. Cítila som sladkastú chuť, ktorá sa mi rozplynula na jazyku a ja som sa po chvíľke cítila omámená. Videla som seba samú, ako sa usmievam do jeho plameňom rozhorených očí a ucítila jeho dlane na svojich bedrách. Tlačili ma k zemi a ja som sa jeho rukám pomaly oddávala. Neviem prečo, ale verila som, že som v rukách dobrého chiropraktika, ktorý hoci aj nech používa nejaké šamanské kúzla, len nech mi pomôže.  Neraz som počula o liečiteľoch, ktorí odmietali konzervatívnu liečbu a podarilo sa im postaviť na nohy aj tých, ktorých lekári dávno odpísali a nedávali im žiadnu nádej. Zatvorila som oči a jeho ruka mi začala behať po bokoch.

-Otoč sa, prikázal mi nenástojčivo mäkkým hlasom. Nebola som však schopná pohybu. Ležala som na chrbte a všetko sa so mnou začalo točiť. Spomenula som si na radu lekárky, ktorá mi povedala, že keď sa mi točí hlava, mám si vyložiť nohy na stenu a nechať prekrviť mozog. Ja som tie svoje však už nedokázala ani zohnúť v kolenách. Vtedy som ucítila dych toho človeka  na krku. Bozkával ma po ňom a zároveň mi vchádzal teplou rukou medzi nohy. Snažila som sa brániť sa, no on bol stále naliehavejší.

-Nebráň sa, inak z toho nič nebudeš mať a liečba sa nevydarí. No tak, upokoj sa, oddaj sa bez reptania. Nič zlé ti nerobím, len skúšam kde máš citlivé miesta... tvoj energetický pulz, rozumieš mi?

Nerozumela som. Jeho slová sa mi začali rozplývať a ja som odrazu ucítila, ako ma sily celkom opúšťajú. V chrbtici mi čosi ruplo. Prvé, čo mi napadlo, napravil ma. Urobil nejaký pohyb, ktorý mi vyliečil stuhnutý chrbát, no opak bol pravdou. Keď som ucítila jeho prirodzenie, ktorým mi chodil po bruchu, vedela som, že je zle.

-Prestaň! Čo to robíš, ty zvrhlík!?, snažila som sa otočiť, prekopŕcnuť sa na jeden bok, oprieť sa rukami o zem, no nedokázala som sa pohnúť.

Ten chlap ma znásilnil. Keď som precitla, neverila som vlastným očiam. Ocitla som sa v miestnosti, ktorá sa vôbec  nepodobala na tú, kde som prišla o svoju dôstojnosť. Vyskočila som z drevenej prične, odhodila hrubú deku a v tej chvíli ma zradil chrbát. Klesla som na kolená, ale strach, čo so mnou ešte hodlá ten človek urobiť, mi dodal sily. Postavila som sa na nohy a stisla kľučku dverí. Keď som ich otvorila, objavil sa v nich on.

-Je ti lepšie. Ešte to možno necítiš, ale som si istý, že...

Čím si bol istý, neviem, ja však áno. Odsotila som ho a chcela vybehnúť  do záhrady. Len zabalansoval na nohách, keď sa pri mne zjavila mladá žena, ktorá mi podala kalíštek s nápojom, v ktorom musela byť droga. Schytila ma za vlasy a kým mi on sipel do tváre, držala ma tak, že som sa nedokázala pohnúť.

-Opováž sa niekomu niečo povedať. Zošlem na teba kliatbu. Do roka zomrieš.

Nezomrela som, ani sa ma žiadna kliatba nedotkla. Najprv som prišla domov. Chcela som sa osprchovať, aby som zmyla zo seba všetku tú špinu, no rozmyslela som si to. Zašla som na políciu a potom, keď ma tam poslali, na vyšetrenie ku gynekológovi. Toho človeka stíhajú dnes nielen za vymývanie mozgov, ale aj za znásilnenie. A ja len dúfam, že dostane toľko, že kým uvidí slnko na slobode, bude tak starý, že si už nebude ani pamätať na všetky tie ženy, ktoré mu naleteli. Viem, že ich bolo viac, no usvedčila ho len moja výpoveď. Chrbtica ma stále bolí, ale ešte väčšmi ma bolí poníženie, z ktorého sa nikdy nevyliečim, aj keby sa ma ujal ten najlepší lekár na svete.