Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

MÁJ, LÁSKY ČAS

 

Bol máj, piatok trinásteho a ja som sa zoznámila s Rudom. Neviem, či som

vychádzajúc z toho dátumu nemala byť obozretnejšia, no už sa stalo. Ja som ho poznala

z videnia, on tvrdil, že sme chodili na tú istú základku, no na to si ja nespomínam. Nech už

vyzeral na škole akokoľvek, isté je, že ma nezaujal, zato teraz áno. Bol jednoducho perfektný. Zvonka. V tom veku by mi ani len nenapadlo, že by okrem vzhľadu, mohlo hrať rolu vo veci hľadania vhodného chlapca na chodenie ešte aj niečo iné. Bol vysoký, štíhly, tmavovlasý s peknou tvárou a to stačilo. Trošku menej sa mi páčilo jeho sebavedomie, ktorého mal viac než bolo zdravé a aj to, že k ostatným býval až prehnane kritický, zatiaľ čo seba priam zbožňoval.

Typický Narcis, hoci vtedy sa taký výraz nepoužíval. Obdivoval svoje telo, vynadívať sa naň

nemohol a aj vlasy, márnosť, mám fakt perfektné vlasy, hovoril a ja som uznala, že naozaj

mal. Mohol by byť pokojne aj model, dnes by ním zaručene bol, no vtedy...viete že si vôbec

nespomínam, čo vlastne robil? Netuším. Možno som to celkom presne nevedela ani vtedy.

Nebolo to dôležité. Chodil kamsi do práce, to áno, ale nebolo to nič také, čo by ma fascinovalo viac, než jeho zovňajšok.

 

Mal aj on zopár negatív. Jedným z nich bol napríklad aj jeho verný kamarát, ktorý za Rudom chodil ako tieň. Od prvého večera, v ten piatok trinásteho, ho Rudo so sebou vodil na rande ako iní vodia svojich psíkov vyvenčiť a ja som, prirodzene, len dúfala, že s tým hádam čoskoro skoncuje. Nechcela som si to s ním pokaziť, vsadila som teda na trpezlivosť a toleranciu, no čo je veľa je veľa, akurát som sa chystala seknúť s tým chodením v trojici, keď som si uvedomila, že kamarátova sústavná prítomnosť je vlastne to najmenšie zlo. Rudo totiž patril do veľkej partie, takže sme tak či tak nikdy, ale naozaj nikdy, neboli len sami dvaja. Bolo to veľmi zvláštne „chodenie.“ Kino, diskotéky, zábavy, no zakaždým celá tlupa. A ja som sa akosi do toho celého ponorila. Vlastne nie, to Rudo ma držal za krk a ponáral ma, a ja s hlavou pod hladinou som to prestala riešiť, lebo napriek všetkému, to boli celkom fajn dni. Okrem tradičnej zábavy – a to bola pre mňa, športového analfabeta úplná novinka – sme chodili na tenisové kurty. On hral, ja som sedela na lavičke a keď vyhral, jasala som a chválila ho, že je nie len čertovsky pekný, nielenže tancuje skoro ako Michael Jackson, on je aj bohovský tenista. Najlepší. Nechápem, že ešte nehrá Wimbledon. To mal veľmi rád. Chvála, to bola esencia ktorá ho hnala. Na tej fičal.

 

V tej jeho partii bývali pomerne častou udalosťou oslavy, čo sa dá pochopiť pri toľkých členoch. Vždy mal niekto narodeniny či meniny. A hneď prvá, na ktorú ma Rudo pozval, stála naozaj po všetkých stránkach zato. Nespomenula som zatiaľ, že jeho priatelia mali na môj vkus veľmi divné zvyky a pravidlá, akoby z viktoriánskej doby, a mne sa od samého začiatku darilo –nechtiac, no pomerne často - porušovať ich. Pravidlá to boli úplne iné, na aké som bola dovtedy pri svojich voľnomyšlienkárskych kamarátkach zvyknutá a aké mi vštepovali v rámci výchovy rodičia. Toto slušné dievča smie a toto nesmie, bla bla, no na tej oslave som ja principiálne nič nevyviedla a predsa sa skončila katastrofálne.

Chalani si, pravdaže vypili a pre mňa celkom nepochopiteľne, si povykrikovali veci, dourážali sa navzájom, podaktorí sa zdvihli a demonštratívne odišli, jedno dievča plakalo, chalan chcel bohvie prečo z okna skákať, slovom celá partia – ktorá na mňa dovtedy pôsobila mimoriadne súdržným dojmom - bola znenazdania na nože, zdalo sa, že títo už v živote spolu neprehovoria, no o pár dní sa družstvo opäť zlialo do kompaktnej súdržnej sekty. Celé to dianie na oslave som sledovala ako v kine, páni, toto sa u nás zato nedeje, a keď sa celá tá navonok ligotavá oslava zosypala ako zle vystužená kostra, išli sme domov tiež, ale - po prvýkrát sami. Nešlo mi do hlavy, ako sme tam len verného kamaráta, čo s nami dosiaľ všade chodil ako chvostík, mohli nechať, no ukázalo sa, že pri tej všeobecnej výmene názorov sa aj títo dvaja nerozluční parťáci pochytili a ja som si to v tej trme – vrme vôbec nevšimla. Boli tam iné, strhujúcejšie sekvencie, nedalo sa ustriehnuť všetko to turbulentné dianie, veď v každej izbe sa hádal niekto iný, ešte aj kúpeľňa bola obsadená a Rudo na to, vraj to je bežné. Toto nič nebolo. Tak týmto výrokom ma totálne odrovnal. Takí veselí a inak celkom správni ľudia zakladajúci si na slušnom správaní a prosím, pri prvej príležitosti, na oslave narodenín, takto bohapusto vypúšťajú paru, kmášu sa za vlasy a vyhadzujú si na oči sto rokov staré, dávno  premlčané prehrešky. Chudák oslávenec. No ale, páči sa, komu ako vyhovuje, ibaže už vtedy som vedela, že sa v budúcnosti ich osláv s najväčším potešením nebudem zúčastňovať. Asi budem mať práve horúčku, alebo nečakane odcestujeme s rodičmi, ešte neviem, však ja si už dačo vymyslím. No ale, vráťme sa na cestu z tej oslavy, vliekli sme sa zavesení do seba, mne do reči nebolo, no z Ruda pomaly začalo vyliezať, na čom sa to vlastne s milým kamarátom posekali. Vraj to on, milý kamarát Ruda, večne huckal a poukazoval na moje zlozvyky, nevhodných kamarátov a kamarátky súčasné aj minulé a všetky moje výstrednosti. Nevrhá to vraj na mňa dobré svetlo, a čo povedia ľudia, že sa s takou babou vláči, prízvukoval kamarát a Rudo sa nechal ovplyvniť. Priznal sa, že ma s kamarátom tak trochu kontrolovali. Veď chalan ako on, ktorý by – povedzme si úprimne -mohol mať hoci aj Ornellu Muti, ktorá bola vtedy top, si na takéto veci musí dávať bacha.

Samozrejme, že to nepovedal týmito slovami, ale na mysli mal presne toto. Nuž takto: v tom veku mi bolo úprimne jedno, čo na mňa kde a ako vrhá. Na to som ja mala predsa ľudí, rodičov, tí sa starali o to, aby ma správne viedli, za prípadné prehrešky pranierovali či kontrolovali a ani z toho som si ťažkú hlavu nerobila, tak čo odo mňa čaká cudzí chalan.  

Práve naopak, od partie som očakávala niečo úplne iné, ibaže toto bola partia, v ktorej som sa ja ocitla zrejme omylom, čo som však zatiaľ - zrejme pre ružové okuliare s extra hrubými sklíčkami -  nevidela, respektíve, nechcela vidieť. Inak mi bolo s Rudom fajn, bol nežný a výborne sa bozkával, v takých chvíľach som si pri ňom naozaj pripadala ako jeho princezná, lenže vzťah nie je len o láskaní a maznaní sa a zakaždým mu vysvetľovať a obhajovať sa, to ma stálo veľa námahy. No, keď neprší aspoň kvapká, aspoň že nám už kamarát nebude ďalej dýchať na chrbty, to by mohlo dať nášmu vzťahu nový rozmer a to ma tešilo. Iba som nemohla nemyslieť na to, o čo kamarátovi asi tak po celý čas vlastne išlo. Mohla v tom byť aj žiarlivosť, ale keďže som kamaráta jakživ s dievčaťom nevidela, ruku by som spätne do ohňa nedala ani za to, že mu išlo o samotného Ruda. Taký krásavec mohol zaslepiť aj kamaráta – síce mužského pohlavia, no vo veciach sexuálnej orientácie zrejme zatiaľ trochu zmäteného. Bolo to ťažké posúdiť, všetci chalani z tej partie by ešte aj dnes ako hipsteri celkom ušli, spätne pripúšťam, že zopár z nich budilo vážne podozrenie, že tie baby pri ich boku majú len dačo zamaskovať a nie slúžiť ako zdroj ozajstného potešenia pre skutočného heterosexuálneho chlapa. No, neviem. Každopádne my dvaja s Rudom sme si toho vtedy, cestou domov, dosť veľa vyjasnili, vykecali a uzavreli to tým, že je – že už teraz konečne bude - všetko v najlepšom poriadku, keďže sa do nás už nikto nebude montovať.

Ale nebolo. Rudo sa mi počas nasledujúcich dvoch dní neozval a keď tak nakoniec urobil, čakal ma výsluch kvôli chalanovi, s ktorým som chodila pred štyrmi rokmi. Bože dobrý, Duško, veď sme boli takmer deti, prechádzky za ručičky, občas pusa, a prosím, hádka ako v telenovele. Ježišikriste to zas bolo hlúpych rečí. Prečo zas nejaký vagabund z iného mesta, ktorého nikto nepozná, kto vie, čo to je za týpka a pritom chudák Duško bol najumiernenejší chalan, akého som kedy poznala. Však zato som sa s ním rozišla. Preveľmi ma ľúbil. To nerobí dobrotu v sedemnástich. Nepil, nefajčil, k babám bol priam staromódne zdvorilý, mohol by sa Rudovi páčiť, no nie. Týždeň sme sa kvôli Duškovi nerozprávali. Tieto turbulencie boli náramne únavné. Okrem toho netuším, ako sa o ňom vôbec dozvedel. Tá partia mala celkom zjavne svoju internú „sisku,“ takže vedel o všetkých mojich kamarátkach a o každom chalanovi, čo sa okolo mňa šuchol. Slovom Rudo bol od rozčúlenia bez seba. No môže on pokojne chodiť s babou, ktorej permanentne zo skrine vypadávajú kostlivci? Čím ho ešte mienim prekvapiť? S kým každým som už mala dočinenia a podobne. Po polroku sme sa však napriek všetkému, obaja v tom vzťahu ustálili utriasli, už to nebolo také búrlivé, on pochopil že ma neprevychová a ani neskrotí, a ja som si asi zvykla.

 

V podstate sme sa namiesto užívania si vyrovnaného a obojstranne naplňujúceho vzťahu

obaja úporne snažili toho druhého zmeniť a potom dohnať k dokonalosti na svoj obraz. Hodili

sme sa k sebe asi tak ako lev k antilope, no keďže sme obaja žasli nad vonkajšou

príťažlivosťou toho druhého, nazdávali sme sa, že k sebe priam osudovo patríme.

 

Dni plynuli, my sme sa dusili navzájom, až svitol jeden depresívny, a na mňa doľahla

jedna z mojich melancholických nálad. A dokvitla ruka v ruke s nástojčivou potrebou skončiť

to s Rudom. Ťažko sa to chápalo, ale ten vzťah bol strašný aj krásny zároveň, viac sme sa

však trápili než obšťastňovali a mne konečne doplo, že to je strašne málo a že to takto nechcem. Ako by som aj mohla? Ako by toto vôbec nejaká baba mohla chcieť? Často

som totiž samú seba pristihla pri tom, ako sa v strachu, aby som nevybehla z pieskoviska

ktoré mi Rudo vykolíkoval doslova kontrolujem, čo si idem obliecť, alebo čo idem práve povedať. Či je to v súlade s pravidlami, či je to vhodné, či zas nedám zámienku na novú hádku, či sú slová navolené tak ako majú byť, a či zas náhodou nespomeniem niekoho, o kom sa práve v partii z akéhokoľvek dôvodu nehovorí alebo koho z bezpečnostných dôvodov neradno spomínať.

 

To všetko boli dane za to, že chodím s krásnym chlapcom. Všetky tieto zvieracie kazajky si ušil on sám na seba a teraz sa ich snažil natiahnuť aj na mňa. Rudo bol veľmi zvláštny chlapec. Mala som ho rada, koniec koncov bol to môj prvý vážnejší chalan, ale pre toto som sa ja predsa nenarodila. Zakazoval mi: hovoriť dvojzmyselne, vyzývavo sa smiať – pričom vyzývavo znamenalo vlastne len o trochu hlasnejšie, než by sa človek zasmial povedzme v kostole, fajčiť na verejnosti, baviť sa so starými priateľmi a aj s tými novými len striedmo, lebo však čo o ňom povedia? S kým to chodí? Ďalej: nechodiť nikam sama, večer už vonkoncom nie, žiadne šminky, žiadne prejedanie sa... No nevykašlem sa na to? Vlastní rodičia ma takto nepostavili k múru ako on! Na jeseň dozrela doba na rozchod, no ešte to nešlo. Ešte som cítila vôňu minulého leta, obrázky tých dní a večerov ešte nestihli vyblednúť, nedokázala som si predstaviť, že by sme my dvaja už viac nemali patriť k sebe. Ani jeden z nás si to zatiaľ nedokázal predstaviť. A tak nasledovalo pár pekných dní, boli medzi nimi dni všedné aj sviatočné, potiahli sme to spolu ešte celú zimu, ešte sme si trošku poubližovali, poodpúšťali si, poplakali, povyznávali si lásku, no bolo to čoraz úmornejšie. Iba celkom zriedka sme si spolu niekam vyšli, zato on chodil von čoraz častejšie s kamarátmi.

 

Na Štedrý večer šla celá partia na polnočnú omšu, aj my sme šli, no mám dojem že len kvôli tomu, aby bol pri tom, keď každému ukážem, čo za náramné a drahé hodinky som od neho dostala pod stromček. Len čo sa popýšil, odprevadil ma domov skôr, než farár povedal amen. Treba sa rozísť, uzavrela som to celé v duchu, akosi nám to odumiera. Teraz to už pôjde. No keď som predpokladala, že rozchod s Rudom bude záležitosťou niekoľkých slov, bola som na omyle. Sám sa mi predsa jednostaj rozchodom vyhrážal, tým ma strašil, nechá ma, rozíde sa so mnou ak budem aj naďalej taká neriadená strela ako prv. Veď zato som sa celou silou snažila zapadnúť do jeho šablóny, hoci mi bola priúzka, aby ma lepšie spoznal, aby pochopil, že neriadená strela je vlastne jedna skvelá verná a originálna baba, ktorú by si mal vážiť a nie ju sekírovať nezmyslami.

 

Čakala som že povie oukej, tiež to tak cítim, choďme od seba, no všetko napokon dopadlo úplne naopak. Čím viac som ja tvrdila, že takto si ja teda vzťah nepredstavujem, chcem to skončiť a to čím skôr, tým viac bolo jasné, ako veľmi na mne lipne aj za cenu mojich „nedostatkov.“ Zrazu akoby som žiadne nemala, veď ma vlastne celá partia zbožňuje, nech teda poviem ako si to odteraz predstavujem a on sa prispôsobí. A záhada záhad, čím viac popúšťal uzdu a priznával si svoje vlastné chyby, tým menej bol príťažlivý. Priam mi špatnel pred očami.

 

 Dodnes to nechápem. Na môj hriešnu, naostatok sa ho nebolo možné striasť. Sama sebe som bola na smiech pri pomyslení, ako som sa prv triasla, len aby som ho niečím nevyprovokovala

natoľko, že ma nakoniec opustí. Kdeže by ma ten opúšťal! Dobre vedel, čo vo mne má, chcel

ma však úplne zdeptať, pripraviť o to moje krásne obrovské sebavedomie, ktoré ho iritovalo

viac než moja nevinná - no podľa neho príšerná - minulosť. Jeho posledné slová plné

ublíženej pýchy boli: „Však ty ešte prídeš!“ Zdalo sa mi, že zle počujem. Primitív jeden!

A teba som ja milovala?! Nuž, milovala. Toto už v živote nikomu nedovolím, takto si ma

osedlať. Náhle, keď už bolo jasné, že je koniec, som úplne zreteľne precítila, čo asi cíti psík,

ktorému sa po rokoch podarilo prehrýzť remeň, na ktorom ho dosiaľ jeho pánko držal. Alebo

kanárik, čo vyletel z klietky. Nevadí, že teraz zrejme zahynie, to nič, ale ten okamih znovu nadobudnutej slobody bol hoden všetkého. A tak aj mňa ten náhly a prekrásny pocit voľnosti  takmer zahlušil. Rozdýchať to a naplno precítiť ten pocit voľnosti, som išla, samozrejme, do Budapešti. Tam sme v tom čase chodievali nadýchať sa trochu „západu.“. Šla som takmer bez peňazí, bez krásavca po boku, ale slobodná.

 

Znovu bol máj, opäť piatok, ale na to, aby nebolo trinásteho, som si dala špeciálne bacha.

Krásne počasie, najvyšší čas pochodiť si po budapeštianskych uliciach len tak, priam bez

cieľa, iba nasávať energiu toho mesta. Chodievali sme aj s Rudom, ale výhradne do

športových predajní, kde obdivoval tenisky, hoci tie jeho aj po roku vyzerali ako nové. Po

každom použití si ich totiž čistil malou kefkou a saponátom. Aby to, čo má byť biele, ostalo

biele. Úchyl. Kúpil si zakaždým zopár tenisových loptičiek a potítok, mne čokoládu a vrátili

sme sa domov. Cítila som sa ako Bodrík na vôdzke. Teraz som si chodila po meste, nakúpila

za málo peňazí celkom pekne a veľa, prešla som až po ulicu Váci, odtiaľ je už len kúsok

k Dunaju, dopriala som si prenáramný výhľad na poobedňajším slnkom zaliaty parlament

a potom späť k obchodnému domu Corvin, tam som si na chvíľu sadla na lavičku pod strom,

sledovala ľudí, odkukávala módu a keďže som mala dušu na mieste a všetko vo mne bolo

opäť v rovnováhe, pobrala som sa pomaly k západnej stanici, odkiaľ mi o siedmej večer mal

ísť vlak domov. Boli ešte len štyri a mňa prepadol pekelný hlad. V peňaženke štrngalo už len

asi desať forintov, no na hamburger zo stánku tesne pri stanici to stačilo a tak mi už naozaj ničnechýbalo ku šťastiu.

 

Pomaly som vošla do staničnej haly a mojou jedinou túžbou bolo

niekam si konečne sadnúť a sedieť. Ledva prepletajúc nohami v nízkych sandáloch, širokých

bledomodrých mrkváčoch, novom bielom tričku s tenkými hnedými pásikmi a vyťahanom

bielom, vlastnoručne uštrikovanom, ináč celkom dobrom pulčáku, pekne opálená, príšerne

strapatá. Ako som vchádzala do čakárne, zaregistrovala som postavu chalana v rifliach

a veľmi modernej rifľovej veste s pásmi tyrkysovej látky okolo rukávov. Viac než on ma hádam upútala iba tá vesta, no len čo som ho minula, už som na ňu zabudla. Sadla som si do

kúta, zložila tašky a začala jesť. Pri poslednom zahryznutí som zbadala obrovskú tabuľu na

stene s nápisom zákaz jedenia v čakárni. Neskoro. S plným bruchom som sa zošmykla

pohodlne na sedačke, vystrela nohy a sledovala ľudí. Vchádzali, vychádzali, prechádzali sa,

sadali si a vstávali...a potom vošiel ten chalan. Postál pri strednom rade sedačiek, zložil si

vak z pleca, oprel sa a ukladal si veci – zrejme lístok a peniaze - do vnútorných vreciek rifľovej vestys tyrkysovými pásmi okolo rukávov. Registrovala som ho, no myslela na to, že je stále iba pol piatej. Do siedmej umriem od nudy. Chalan vstal, pohol sa smerom ku mne, hádam si chce sadnúť, myslím si, no on postál zrazu predo mnou, prihovoril sa mi a pýtal sa, kam cestujem. Nebola som si istá, či sa s ním chcem dávať do reči. Bola som príliš uťahaná, navyše po nedávnom nepeknom rozchode mi bolo čokoľvek milšie než nový neznámy maďarský chalan. Naveľa – naveľa som však zo seba vyžmýkala, že idem domov, no on vyzvedal ďalej, vraj kam domov a keď už vedel aj to, žasol: 

„Páni, no ale toto, nikdy by som nepovedal, že si cudzinka.“ No vidíš, kamoško, život je samé prekvapenie, myslím si sarkasticky a počujem, ako tiež kladiem otázku - sama neviem načo.

„A kam cestuješ ty?“ 

„Do kasárne. Som na vojenčine, v Debrecíne,“ prehodil a jeho pohľad vyjadroval, poľutuj ma, neznáme dievča, a potom sa usmial. Bol sympatický, vlasy moderne ostrihané, na boku krátke iba dlhá ofina mu padala až do hnedých pekných no smutných očí. No tak dobre,  koniec koncov, o čo ide, pokecáme, skôr bude sedem hodín, myslím si, no on bol akčnejší. 

„Kedy ti ide vlak?“ vytrhol ma z úvah.

„O siedmej.“

„A mne o deviatej. Takže máme kopu času, poď.“ Schmatol ma za ruku a ťahal zo sedadla.

„Ale, čo si, mám tu dve tašky, navyše nemám ani halier a hádam by som už ani nevládala.“ Vzpierala som sa. Bola som rada, že sedím, čo by som sa kam s ním trepala, no nedal sa odbiť.

„To nič, ideme,“ dáko sa mu podarilo presvedčiť ma, aby som vstala, a už sme boli pri  okienku úschovne batožín a potom, už oslobodení od tašiek, sme vyšli na ulicu, do neďalekej malej kaviarničky, kam inak rada chodievam a moje nohy prekvapivo vládali.

 

Zoli bol z Budapešti, tam sa narodil, dokonca vraj neďaleko býva, má mladšieho brata,

jeho mama vlastní bistro a on pracuje v nemocnici, recitoval o sebe. 

„Bola si už niekedy na Margitinom ostrove?“ napadla mu skvelá myšlienka a so vzrušením v tvári čakal až mu odpoviem, ideálne, že som tam nikdy v živote nebola.

„Nie? No tak dopi a ideme!“ priam zvolal a už aj platil. Zviezli sme sa autobusom, cestou mi s nadšením ukazoval pozoruhodnosti mesta, potom sme pešo prešli po Margitinom moste a už sme tam aj boli. Krása, fakt nádhera, bolo tam doslova všetko a pre každého dačo, naokolo samá zeleň, hudba, na jednej terase sa dokonca tancovalo. Chvíľu sme hrali stolný tenis, obdivovali prenádhernú kaplnku aj zrúcaniny hradu a hrobku nejakej princeznej, pri fontáne sme videli dúhu, a v jazierku zlaté rybičky, jedli sme varenú kukuricu, bláznili sa, všetko sa odvíjalo spontánne a úžasne, akoby to celé vopred niekto zinscenoval. Ten chalan bol skvelý spoločník. Vôbec sa mi odtiaľ nechcelo, no v tom bol odo mňa dôslednejší, súril ma, keď  sme opäť prechádzali po moste nad Dunajom, lebo už bol najvyšší čas. Na stanicu sme síce dobehli  včas, môj vlak tam ešte bol, ale kým som si vybrala svoje

tašky z úschovne, počula som pískanie výpravcu a aj keď sme trielili ako šialenci, vlak mi

odišiel doslova pred nosom.

 

S tým som akosi nepočítala, hoci som možno mala. Kto vie, kedy pôjde ďalší, prepadla ma na chvíľočku ľahká panika. Zvláštne, ale v prítomnosti toho akčného chalana som sa nepochopiteľným spôsobom cítila byť v bezpečí, aj keď len vďaka jeho spontánnemu nápadu som stála na peróne namiesto toho, aby som sedela v odchádzajúcom vlaku. Už o chvíľu sme však opäť celú situáciu zľahčovali, však o nič nejde, už o hodinu mi pôjde ďalší vlak, no pani pri výdaji miesteniek nás zarmútila, vraj že ten bude chodiť až od septembra. No dačo predsa len pôjde, večer o desiatej, lenže z východnej stanice, čo nie je vôbec blízko. To bola povestná studená sprcha na naše horúce rozbláznené nezrelé hlavy.

 

Mrzelo ho to, takto to vraj ani on nechcel, celú vinu bral na seba, no to mi veľmi nepomohlo, aj keď to bolo sympatické. A náramne osviežujúce po tom, čo som pri Rudovi vždy a za všetko mohla výlučne ja.

 

Najviac ho trápilo, že nemôže ostať so mnou a odprevadiť ma k môjmu vlaku, pretože on

o deviatej musí odísť. Do polnoci treba byť v kasárni, inak má problém. Chápala som to,

ostatne, nie som bojko, nezbláznim sa, ibaže teraz som si už vážne necítila nohy a to ma

čakala ešte riadna prechádzka. Pri jeho vlaku sme si vymenili adresy, ešte aj peniaze na cestu

mi strčil do ruky, človek predsa nemôže cestovať bez haliera, najmä nie do zahraničia, žartoval, a potom sme sa začali lúčiť akoby sme spolu neprežili štyri mizerné hodiny, ale prinajmenšom niekoľko mesiacov. Obaja sme si boli istí, že to nie je navždy. Musíme sa opäť stretnúť. „Hlavne sa po ceste s nikým nedávaj do reči. Dávaj si na seba pozor, a hneď mi napíš!“ Až na to, že mi znel ako moja mama, bol strašne zlatý, keď sa takto o mňa strachoval a potom bol preč.

 

Výborne. Čo sa to vlastne stalo? Zmordovaná som sedela v čakárni so svojim mizerným hamburgerom za desať forintov a čakala na vlak o siedmej s jedinou túžbou, byť už doma. A teraz je takmer polnoc a ja mám kopec nových zážitkov a podľa všetkého aj nového kamoša, hoci som sem prišla osláviť to, že som sa jedného práve zbavila. Neskutočné. Život je proste skvelý.

 

Domov som sa domotala dakedy v noci, rodičia vydesení na smrť, ale keď videli, že som celá a aj tak dáko tajuplne šťastná, upokojili sa a pobrali sa späť do spálne. Hm, som dospelá, čo sa dá robiť. Zato do osemnástky mi robili iné prednášky, za podobný prehrešok by ma práve drali z kože, no časy sa menia, už sa vysilili. Dávala som im

zabrať, takže po čase im už stačilo aj to, že som vôbec doma, no a keď som ešte navyše

dokvitla vyškerená ako teraz z tej Budapešti, vedeli, že je všetko v poriadku a to bolo hlavné.

 

Štefine - kolegyni v práci som sa s celým novým dobrodružstvom priznala. Mala zbežný prehľad o mojich aktivitách a láskach, no tentokrát sa vôbec netešila. Práve naopak. Vraj život príliš hlcem, veď som ešte jedno nestrávila a už si nakladám druhé. Podľa nej by bolo načase ukľudniť sa, a keď som sa konečne – pri tom slove zopäla ruky a oči vyvrátila k nebesám – zbavila toho idiota Ruda, mala by som si rozmyslieť s kým si začnem, vzhľadom k môjmu veku. Že rodinu založiť a tak... No aspoň že bola úprimná, to som si cenila, aj keď bola na môj vkus príliš racionálna. Nuž hej, poradcov som mala vždy dosť, no srdcu nerozkážeš. Išla som ja pekne podľa svojho grafikonu.

 

Hneď na druhý deň som si sadla a napísala Zolimu prvý list do kasárne. Presnejšie na

poštu v dedine, kde údajne tie jeho kasárne sú. Vraj je to praktickejšie, tam si môže svoju poštu kedykoľvek vyzdvihnúť. Neriešila som to. A listy chodili, jeden za druhým, desiatky zaľúbených listov, citoval mi v nich z básní maďarských klasikov, vyznával lásku, dokonca načrtol – podľa mňa priskoro - spoločnú budúcnosť. Ja som mu stále písala ako kamarátovi, no on pritláčal na pílu a čoskoro ma začal prehovárať a prosiť, aby som prišla za ním. Neskôr by, samozrejme, prišiel aj on za mnou, no žiaľ, teraz je to celé na mne, on zatiaľ nikam nemôže.

 

Znelo to logicky, teda dosť logicky na to, aby som sa po niekoľkých mesiacoch vybrala za

ním, sama do Debrecína. V živote som tam nebola, rodičia sa po tom miernom uvoľnení znova tak dáko vzpriamili a boli by začali o nevhodnosti a nástrahách, no ja som

 

bola rozhodnutá ísť a tak som tam v jeden piatok poobede aj bola.

 

  Prvé prekvapenie čo ma tam však stretlo bolo, že sme sa so Zolim na stanici v podchode takmer minuli. Ja som čakala vojaka v uniforme a on bol v civile. Navyše, dlhá ofina mu stále zakrývala polku tváre. Divná vojenčina, pomyslela som si a nechala sa vystískať na privítanie, hoci som bola od prekvapenia ako zarezaná. No trvalo to len chvíľu. Potom sme sa opäť smiali, žartovali, podpichovali sa a tešili sa jeden druhému navzájom, a to všetko s takou samozrejmosťou, ako by sme sa poznali roky.

 

Dvaja, čo sú na úplne ale úplne rovnakej vlnovej dĺžke. Akčný Zoli mi chcel okamžite ukázať

celé mesto, musela som ho brzdiť až napokon súhlasil, že na dnes stačilo, a tak sme so skvelou obrovskou zmrzlinou zakotvili na obrubníku veľkej fontány a podvečer nás autobus odviezol do malej dedinky k jeho sesternici Bettine, kde vraj budem nocovať. Ten deň bol presne taký, ako naše prvé stretnutie, keď sme toho za pár hodín zažili viac, než iní za týždeň. Bol to taký krásny blázonko, pravý opak upätého a prísneho Ruda. Zoli bral všetko ľahko, ba ešte oveľa ľahšie ako ja, a že práve to bude na škodu veci, to by mi vtedy ani vo sne nenapadlo.

 

Bolo krásne a teplučko, slniečko pražilo, kráčali sme vedľa seba, on niesol moju tašku

a ja som sa popri tom, ako som sa tešila aj trochu obávala, netušila som totiž, kam ma to

vedie. Ostatne, sotva sa poznáme. Tešilo ma jediné, že si hádam tam, kam ideme, konečne po tej dlhej ceste budem môcť oddýchnuť a pri troche šťastia sa poumývať. Cesta k domu nebola vyasfaltovaná, pokrýval ju jemný žltkastý piesok, niektoré domčeky boli naozaj svojrázne s vyrezávanými ozdobami a maľbami na priečeliach, okná pootvárané, ľudia veselí, kde tu hrala hudba, inde kričali deti a všetko mi pripadalo čisté a uhladené.

 

Postáli sme pred domom, cez dvor zatienený viničom sme sa dostali k neveľkej prístavbe na dvore, a tam bol náš cieľ. Domčúrik ako v rozprávke. Nemám kladný vzťah k vidieku, som dievča z mesta, priznávam, no tam to bolo iné. Bol to iný vidiek, než aký som dovtedy poznala a mne na ňom nič, ale že vôbec nič neprekážalo. Nevadilo mi kotkodákanie hydiny na dvore ani to, že Bettinin dom má len jednu izbu a kuchyňu. Ona s deťmi, s jedenásťročnou dcérkou Žókou a trojročným malým Kristiánkom sa tam ledva pomestili

a že prichýlili ešte aj mňa, to mi pripadalo úžasné. A to som ešte nevedela, že Zoli tam mieni

nocovať so mnou. Bola to romantika na entú a hoci – ako som veľmi skoro zistila - okolo

Zoliho nebolo všetko zlato čo sa blyští, na Bettinu a deti by som nedala dopustiť. Úzka

chodbička, neveľká kuchynka, v ktorej naozaj nebolo miesta nazvyš a ani izba nebola žiadna

výhra, polku z nej zabrala obrovská posteľ s červenou plyšovou prikrývkou, zdalo by sa, že už

nič okrem mojej tašky sa tam nevojde, zatiahnuté závesy, takže vnútri nás privítal príjemný

chládok. Stáli sme v tej  izbe s úsmevmi od ucha k uchu, šťastní že sme spolu, všetko ostatné bolo druhoradé. Bola to číra 

emócia, žiadna pretvárka. Rovnako spontánne a ľahko, ako som sa zoznámila so Zolim, to šlo

aj s Bettinou a deckami. Po piatich minútach sme boli svoji. Drobná čiernovláska ostrihaná na

chlapca s vrtuľou v zadnici nemala s ničím problém. Ani s tým, že na rozkladacej pohovke

v kuchynke nebudem spať sama, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, a to v tomto kontexte poznajú aj v Maďarsku, takže žiaden problém. V dobrej a hlavne veselej spoločnosti čas doslova letel,

čoskoro bol večer a my sme sa so Zolim podujali, že očistíme zemiaky a upečieme si ich na

večeru. Ako sme tak bok po boku šúpali, on sa rozhovoril o tom, koľko sa ich našúpal, keď

robil pomocného kuchára. Boli by to kopce ošúpaných zemiakov, vtipkoval. Vychytená

reštika, narobil sa síce, ale aj pekne zarobil, hundral si popod nos.

„Tak prečo si odtiaľ odišiel?“ spýtala som sa a nie zo slušnosti, vážne ma to zaujímalo. Z dobrého miesta predsa ľudia neodchádzajú bez príčiny.

„No predsa preto, lebo ma zobrali na vojnu.“

„To bolo teraz?“ divila som sa. „Veď keď sme sa zoznámili, vravel si, že pracuješ

v nemocnici. Pamätám si každé jedno slovo, čo si mi vtedy povedal,“ švitorila som no on sa na mňa pozrel, akoby som práve priletela kozmickou loďou a ocitla sa v malej kuchyni vedľa

neho.

„Určite nie. To si s niečím pletieš, alebo si zle rozumela.“ Už ako mladá som chytala pri

podobných tvrdeniach  amok. Ako len môžeš niečo také povedať, pamäť mám výbornú, viem,

čo som počula, habkala som rozčúlene, no nedovolala som sa pravdy. Práve naopak, zrejme pod vplyvom svojho minulého vzťahu som napokon pripustila možnosť, že chyba bude vo mne. Možno som fakt zle rozumela, no niečo akoby  mi stále nesedelo.

„Ale aj tak, keď sme už pri tom, celá tá tvoja vojenčina. Ako to, že teraz napríklad nemusíš byť v kasárni? A nie si ostrihaný nakrátko ako naši chalani, navyše chodíš do práce. Ja nerozumiem.“

„Jáj, nepovedal som ti? Som v civilnej službe, takže to nemám také prísne,“ odpovedal akoby

nič a šikovne celú tému niečím zahovoril. Každopádne o vojne už odvtedy ani zmienka

nepadla, ak len, pravda, nepočítam Hviezdne vojny, na ktorých sme v ten večer boli v kine.

Ráno som sa zobudila prvá a celá dolámaná. Rozkladacia pohovka nie je pre dvoch ľudí, aj keď sa k sebe dokážu šikovne pritúliť. Úzka nepohodlná a vratká pohovka mi však zaručovala, že sa Zoli o nič nebude pokúšať. Stačil by totiž jeden dynamickejší pohyb a postieľka by sa pod nami mohla zložiť, alebo by sme zobudili deti, alebo Bettinu, alebo to proste vôbec nebudeme robiť a hotovo, bez debaty. Nie tu a nie teraz. Platí. Je dobré dohodnúť si takéto veci a pravidlá vopred.

 

Navrhla som, že kým sa ostatní zobudia, mohli by sme skočiť do potravín kúpiť nejaké

raňajky pre všetkých, nech sa aspoň nejako Bettine odvďačím za jej pohostinnosť a Zoli bol za. Už si aj naťahoval tričko, prehrabol dlhú ofinu a bol pripravený vyraziť. Ja som sa pokúšala nehlučne, vodou čo ostala v pohári opláchnuť si aspoň tvár, čo narobíš, my dievčatá to máme komplikovanejšie, no pre to ráno toľko hygieny muselo stačiť. Úžasné letné ráno, cestou z obchodu sme chrúmali veľké zelené jablká, čo sme si odtrhli zo stromu pri

ceste a keď sme boli aj s nákupom späť, všetci boli už hore a izba uložená, vyupratovaná.

 

Bola sobota a kým sme pili silnú kávu, vymýšľali sme na ten deň program. Aby boli aj deti spokojné a aj hosť. Teda ja. Skočíme do mesta, Betti so mnou dokončí obhliadku, ktorú

začal včera Zoli, je toho ešte toľko, čo mi treba ukázať a potom môžeme zbehnúť ku Kate, do

kaderníctva. Je veľmi šikovná, ak budem chcieť, môže ma nejako modernejšie ostrihať, aj keď som bola so svojimi vlasmi práve v tom čase výnimočne spokojná. Trvalú, ktorá teraz už trocha opadla a vyzerala pekne prirodzene, som si dala urobiť niekedy v zime. Nevyšlo to tak, ako som si predstavovala a Rudovi skoro zapríčinila srdcový kolaps. No Kate sa podaril malý zázrak. Bavilo ma vyzerať inak, lepšie, a bavilo ma aj to, aký účinok mal môj nový vzhľad na Zoliho. Celou cestou z mesta do mňa  žartom zapáral, že pohovka bude do rána na šrot, že s takouto babou byť v jednej miestnosti je takmer životu nebezpečné, že za seba neručí a podobne. Boli sme takí odviazaní že sme si dokonca spievali.

 

Ostatne, Zoli si pospevoval skoro stále a mne sa to páčilo. Myslím, že sme vtedy nekráčali po

žltkastom piesku na zemi, my sme sa vznášali. Vôbec nič na svete mi v tej chvíli nechýbalo.

Keď sme v nedeľu povyliezali z postelí, zhodli sme sa na tom, že nebudeme ani upratovať ani variť, ale že sa pôjdeme kúpať. Decká výskali, skákali po posteliach a vešali sa nám od radosti okolo krku. Teda, u nás doma máme tiež  perfektné  kúpalisko, ale čo tam bolo bazénov

a atrakcií, navyše letné kino, stánky s občerstvením od výmyslu, to bolo fakt niečo neskutočné. Bláznili sme sa tam celý deň, iba ku koncu dňa nám bolo čoraz menej do smiechu, blíži sa koniec, čoskoro sa bude treba rozlúčiť, až sme napokon vyzerali ako takí dvaja nešťastníci, čo zas pobavilo Bettinu. Však hádam nie je všetkým dňom koniec! Veď sa ešte stretnete, teda stretneme, žmurkla na mňa. Večer sme strávili len tak, pohodovo, prechádzka mestom, kolky v parku, dali sme si drink na terase hotela, mimochodom Debrecín je naozaj veľmi pekné mesto a to nehovorím len zato, lebo som ho videla cez ružové okuliare.

A potom svitlo pondelňajšie ráno, zbalila som si veci, opustila  domček na dedine a keďže môj vlak odchádzal až o pol desiatej, išla som so Zolim do jeho práce. On to navrhol, ja som mala trochu zábrany, no dôverovala som mu aj keď mi bolo od začiatku mimoriadne divné, že

sa tam môžem ako úplne cudzia osoba premávať hore dole po všetkých priestoroch vojenskej

nemocnice s vojakom, čo si tam odkrúca civilnú službu. Zašli sme do šatne, on sa hodil do

bielej košele a bielych nohavíc a mne podal biely plášť. Bola na ňom menovka nejakej

medičky, celé sa mi to nepáčilo, no všetko sa zbehlo rýchlo a odrazu sme už boli dakde

v suteréne, v malej miestnosti, kde sa varila káva za päť forintov.

 

Nevadí, zrejme by som už aj tak netrafila späť, von z budovy, tak som sa vzdala. Dám si kávu a budem dúfať, že za tú hodinku nestihnú vzniknúť žiadne nepríjemnosti. A už sa zbiehali aj ďalší zamestnanci, sestričky aj lekári, videli novú tvár, milo sa usmievali a potom zaznelo:

„A vy ste tiež odtiaľto?“

„Ona je z iného oddelenia...medička. Praxuje tam,“ zasiahol Zoli a vymenil zopár mincí za dva plastové poháriky životabudiča.  

„Medička, hm...ešte som vás tu nevidela,“ mrmlala teta, kým ja som si fúkala pekelne horúci

horký nápoj, ale zároveň som ťahala Zoliho kúsok bokom, skôr než sa ešte niekto začne vypytovať.

„Prečo si to povedal...že medička, načo si ma tam vôbec ťahal, bez tej kávy by som sa bola

zaobišla!“ hundrala som, no on iba pobavene mávol rukou. „Si na zožratie keď sa zlostíš. Len aby reč nestála sa spýtali, je im jedno kto si, a už sa prosím ťa pekne uvoľni. Chcem len, aby si videla, kde pracujem a čo robím. O nič nejde.“ Dosiahol pravý opak. Môj strach rástol a vôbec nie bezdôvodne. Akosi som cítila, že táto exkurzia sa ešte nekončí.

 

Vyšli sme teda zo suterénu širokým pekným schodišťom hore na poschodie a tam ma pred dverami jednej ordinácie posadil na lavičku. Teraz musí pomáhať nejakému lekárovi, pokúsi sa však vybaviť, aby som mohla aj ja dnu, povedal, no prísne som ho zahriakla. Opováž sa! Nič nevybavuj, ja nikam nejdem, urob čo máš, ja ťa tu počkám a potom padáme, jasné?! Podľa mňa to bolo dosť zrozumiteľné a tak keď zmizol v ordinácii, pokojne som sa rozhliadala vôkol seba a sumarizovala celý tento debrecínsky výlet. Sedela som tam možno desať minút, keď sa zrazu len dvere na štrbinu otvorili a holohlavý okuliarnatý pán doktor ma posunkom vyzval vojsť do ordinácie. Vstala som ako v hypnóze a šla za ním. Bolo mi jasné, že akčný Zoli niečo „vybavil,“ iba som netušila, že čo. „Vítajte slečna, aký máte problém?“ Priložila som si ruku na ústa a vypleštila oči, možno som sa aj triasť začala, lebo ma pán doktor hneď usadil. Nevedela som čo povedať, lebo okrem Zoliho klamstva som žiaden iný problém nemala.

„Pán doktor ona by hlavne chcela vidieť našu prácu v praxi. Je medička...a moja snúbenica,“

zasiahol Zoli a zaklipkal smutnými hnedými očami. V tej chvíli starý pán zajasal, tľapol si do

dlaní a dobrosrdečne nám začal gratulovať.

„No ale to je celkom iné, nech sa vám páči, tu si sadkajte slečna kolegyňa,“ povedal a bodro

sa zaujímal, kde vlastne študujem. Už som sa ani nenamáhala, veď Zoli to uhrá, dačo si

už z prsta vycucá a aj si vycucal.

 „Tu, v Debrecíne, ale inak  je z Československa a zatiaľ ešte nevie dobre po maďarsky.“ Doktor sa zachmúril, medička a nerozumie maďarčine, no mne to už bolo jedno, pustila som veslá a nechala som sa na vlnách tých klamstiev unášať. Nemala som na to, aby som so svojim „snúbencom“ tú hru dohrala. Ja klamať neviem. A hlavne nie takto, spontánne a zbytočne, čo slina na jazyk prinesie. Zato Zoli exceloval.

„Viete, pán doktor, ona je tak trochu zázrak. Rozumieť rozumie, len zatiaľ nehovorí. A keď

má zábrany, ako napríklad aj teraz, tak nevydá ani hláska.“ Lekár počúval, díval sa na ten

zázrak a potom mykol plecom.

„No tak sa hádam dajme do práce,“ uzavrel to celé, mne dal strihať náplaste a on začal

ordinovať.

 

Pacienti vchádzali, ochotný pán doktor sa snažil zakaždým stáť tak, aby aj slečna medička

dobre videla, bolo to kožné oddelenie, takže som v ten deň videla kadejaké choroby

a napokon ma vyzval: „Nože nebuďte taká plachá, slečna kolegyňa, pokojne sa poďte pozrieť

zblízka. Vidíte, toto je typický ulcus venosum posttromboticum,“ vysvetľoval ochotne a mne

sa chcelo zutekať. No doktor mi položil ruku na plece a spustil výklad o tom, ako ochorenie

začína, čo ho spúšťa a ako postupuje. Vredy, chrasty a nepekné rany dvíhali môj lačný

žalúdok, nebolo možné a ani potrebné predlžovať to trápenie a tak som sa lámanou

maďarčinou rozlúčila, poďakovala sa za ochotu aj za skvelú príležitosť, a bežala preč. Cestou

som si vyzliekla a odhodila niekam na lavičku plášť neznámej medičky, zbehla dolu po

schodoch, von z budovy, do pekného nemocničného parku a krátko za mnou  aj Zoli. Priam pyšný na svoj predošlý výkon, vraví čo povieš, celkom dobré miesto, nie, ešte tak polhodinku a skončím, upracem ordináciu a odprevadím ťa na stanicu, a už bol opäť preč.

 

Celou cestou som mu potom vyčítala, pýtala sa prečo takéto niečo urobil, načo to bolo dobré, pretože ja som sa vôbec nebavila. Možno beriem všetko prehnane vážne, no som raz taká a on by to už mohol vedieť. Okrem toho takto suverénne klamať...kamoško, to som fakt ešte nezažila. Smial sa, akoby som ho za voľačo pochválila. Vraj to nemal vopred premyslené, počínal si spontánne ale nemal zlé úmysly, to mu musím veriť.

 

V potravinách mi nakúpil jedlo na cestu, pohodlne by som si s tým bola vystačila aj na ceste

okolo sveta a spustil starostlivý monológ, ako si mám dávať pozor a hneď mu napísať, že som

v poriadku došla domov. Nereagovala som, lebo som sa ešte stále veľmi hnevala, dal mi teda pusu a vybehol z vlaku. Keď som ale v Budapešti prestupovala na pražský rýchlik, myslela som už zas len na to, aký to bol skvelý víkend a že mi ten chalan teraz chýba. Aj keď celkom zjavne klame akoby čítal.

 

Moja druhá cesta do Debrecína sa uskutočnila asi o dva mesiace neskôr.  Bol obzvlášť

pekný a teplý september, aj cesta bola fajn, no na stanici v Debrecíne ma nikto nečakal.

V minulých dňoch som dostala od Zoliho tri telegramy a to nerátam desiatky listov pred tým. Písal, že určite príde, bude ma tam čakať a prosím, nikto. Celú svoju batožinu som teda odložila do úschovne, vzala som si len najdôležitejšie veci naprežitie, teda doklady peniaze a cigarety, autobusom som sa odviezla na dedinu a známou cestičkou som si to razila k Bettine.

 

Keď som vstúpila do domčeka, ležala na veľkej posteli, učila sa do autoškoly, potíšku jej hralo rádio Hviezda a spievala Marie Rotrová. Bolo to také malé neplánované no veľmi sympatické privítanie. Prekvapila som ju, čakala ma až neskôr a, prirodzene, so Zolim. Tiež nevedela, kde je. Ľahla som si teda k nej a tak sme tam ležali a vykecávali sa do vysilenia. O všeličom. Otec jej detí ju opustil, keď bola tehotná s Kristiánkom. Nebyť jej rodičov, ostala by na ulici. Narýchlo teda pristavili tento domček a aj keď to naozaj nie je žiaden luxus, je šťastná, že má kde bývať. Navyše je to praktické, rodičov má nablízku, deťom nič nechýba, sú šťastné a to je hlavné. Aj keď...od svojho otca to má zakaždým na tanieri. Zbabrala si si život, nebyť nás... a podobne, no ona to tak necíti. Nemyslí si, že je jej život zbabraný. Možno si ešte nájde slušného muža a ak nie, nevadí. Má dve šikovné vydarené deti a to jej stačí. 

 

Nedalo mi nespýtať sa aj na Zoliho, či sa jej nezdá, že občas nehovorí tak celkom pravdu a že

si rád vymýšľa, no ona akoby sa priamej odpovedi vyhýbala. Vraj sa nechce do nás miešať.

Dnes by som z tej odpovede vyrozumela podstatne viac než vtedy. Veď to bolo z jej strany

jasné áno. Nemohla predsa na rovinu povedať: Isteže viem, klame ako keď sa práši, no čo keď sa od toho zlozvyku pri slušnej babe, ako si ty, odnaučí. Nie je on zlý chalan, no nemal to v živote dosiaľ ľahké. Veľmi by chcel žiť normálnym sporiadaným životom, založiť si rodinu s dievčaťom, čo by ho ľúbilo, lebo to on z domu nepozná. Ibaže to je privysoký cieľ a on je sám sebe na ceste k tomu cieľu na ťarchu. Vždy to niečím pokašle. Vieš, on keď klame, tak vlastne len hovorí tú verziu, ktorú by rád zažil. On chce, aby to tak bolo, preto je v tom klamstve taký presvedčivý, chápeš? Ale od toho sa ešte klamstvo na pravdu nezmení a on zrejme ani sám nerozumie, kde robí chybu. Tak sa veci majú.

 

Zoli sa zjavil až dakedy podvečer, samozrejme s presvedčivou výhovorkou a len pánboh vie, koľko pravdy na nej bolo. Pomyslela som si, že mohol pokojne prísť ešte neskôr, alebo vôbec nemusel chodiť, nemuseli by sme našu hru s Betti a deťmi – hádaj na čo myslím – prerušiť.

Až o deň neskôr, keď sme s deckami išli do kina, ma hnev zato, že ma nečakal na stanici,

prešiel. Bola to komédia a deti sa dusili od smiechu, tak sme sa aj my začali smiať, potom ma

chytil za ruku, pozrel sa mi tými svojimi smutnými hnedými okáľmi do očí a ja som mu

odpustila.

 

Na druhý deň ma Betti poprosila, či jej nepomôžem priniesť zimné oblečenie pre deti

z domu jej rodičov, hneď vedľa. Tak to bolo jediné miesto v celom Debrecíne, kde som sa

teda naozaj necítila dobre. Prirodzene, okrem vojenskej nemocnice. Kým Betti s mamou zhľadúvali detské oblečenie, ujo otec sa vychytil vypočúvať ma. Kládol mi otázky na témy, do ktorých ho nič, našťastie včas sa zjavila Betti, zahriakla ho a mne sa ospravedlňovala. „Mala som ťa upozorniť, že „apuško“ je divný, keď si vypije, treba ho brať s rezervou,“ a on síce s výsluchom poslušne prestal, no naostatok aj tak ešte pustil perlu. Vraj počul, že sa so Zolim plánujeme vziať a ak je to tak, prinesú nám z Turecka, kam sa práve chystajú na dovolenku, prstene. Premkol ma navlas rovnaký pocit, ako keď sa ma pán doktor

 spýtal, aký mám problém. S tým rozdielom, že teraz tu nebol Zoli, ktorý by pohotovo dačo

zaklamal. Pohľadom som teda opäť prosila o pomoc Bettinu, no ona mi posunkom naznačila,

nech to neriešim. Nechaj tak, len prikývni. Tak som prikývla, však nech donesú, nanajvýš

nevestu si budú musieť nájsť inú. Tak ja im mám vysvetľovať že majú v rodine notorického

výmyselníka? No nie! Zlostila som sa, že sa im tu tak znamenite darí večne ma dostať do

úzkych, lebo doma som takéto situácie zatiaľ nemusela riešiť, prevažne, všade bolo bezpečné

hovoriť pravdu a tu, ak neklameš, si stratený. A aby toho nebolo málo, Zoli začal čoraz

otvorenejšie a čoraz častejšie našu svadbu pri rôznych príležitostiach spomínať. Je on vôbec

normálny? Veď sa sotva poznáme! A to, že som prišla a že sme zažili zopár pekných dní, to

má stačiť na to, aby som s ním prežila celú svoju budúcnosť? Vraj áno. On to tak cíti, nemá

žiadne pochybnosti, som jeho osudová láska a inú nechce.

 

Naša rozlúčka na stanici bola zas taká všelijaká, rozporuplná. Aj sa mi žiadalo ostať tam

dlhšie, lebo navzdory všetkému som tam opäť strávila kopec príjemných chvíľ, no na druhej strane, Zoli ma nevýslovne tým svojim správaním miatol.

 

A zas chodili zaľúbené listy a po niekoľkých mesiacoch opäť naliehal, aby som prišla.

Vraj ma chce predstaviť svojej matke! Matka žije v Budapešti, rodičia sú rozvedení, mladšia

sestra žije s otcom... Ach nie, teraz zas mladšia sestra?! Veď keď sme sa zoznámili, mal si

mladšieho brata! Tak ako to vlastne je?! Aspoň keby si si tie svoje výmysly pamätal! Už ma

to začínalo unavovať, ba aj strach mi naháňať. Nebude on psychopat?

 

V novembri som do Debrecína cestovala naposledy, no už hádam skôr za Betti, než za Zolim.

Pokiaľ šlo o neho, zrejme ma hnala už len urazená hrdosť spolu so zvedavosťou, že o čo tu vlastne ide, v čom všetkom mi ešte klame, aj keď mi to už vlastne bolo skoro jedno. Zaľúbenosť vyprchala a iné nič nezostalo, lebo tam nikdy nič iné ani nebolo. Tento jeden – posledný výlet si ešte doprajem, no pravdepodobne sa počas tejto návštevy rozídeme. Nečakala som z jeho strany žiaden zázrak, tušila som totiž, že tých klamstiev okolo neho je viac a o takého chalana ja nestojím. Tamojší chceli zrejme odčiniť to, že ma minule nikto na stanici nečakal, tak teraz prišli všetci. Decká ma obskakovali, švitorili, vraj v domčeku urobili reorganizáciu a naozaj, trocha poprehadzovali nábytok a hneď tam bolo viac miesta, hoci človek by povedal, že sa z tých metrov štvorcových viac vytrieskať nedá. Zvláštne, ozaj platí že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, ten malinký príbytok bol neuveriteľne útulný a mne ostalo znenazdania clivo pri pomyslení, že som tam zrejme naposledy. Aj keď tam teraz bola riadna zima.

 

Zoli sa hodil do teplákov, zobral si na starosť kachle na tuhé palivo a ja som odmietavo krútila hlavou, keď mi ponúkol možnosť založiť v nich oheň. Počínal si naozaj obratne, vymietol popol, založil oheň, akoby ani nevyrastal vo veľkomeste lež tu, medzi sliepkami, čo bolo podozrivé. Keď už bolo v domčeku príjemne teplučko, porozdávala som darčeky, Žóka dostala nejakú bižutériu a moderné palčiaky s kožušinkou, bola nadšená a každému

horlivo vykladala, od koho tie veci dostala, kto som, odkiaľ som prišla a že budeme zanedlho

rodina. Ja som ju z toho omylu nevyvádzala. Je to ešte dieťa, nepochopila by to, čo ani ja

sama nechápem. Onedlho prišla aj Betti, mala v ten deň skúšky v autoškole a dopadli dobre.

Čoskoro bude mať vodičák a potom dostane od rodičov ich staré ale dobré auto, a už nebudú

musieť chodiť autobusom. Hurá! Bu de me mať au to, bu de me mať au to, skákala

a tancovala s deckami po obrovskej posteli s červenou plyšovou prikrývkou a v ten večer tam

nehriali len kachle a mne bolo teplo pri srdci.

 

 Zato ráno, zima ako v mrazničke. Jediné, čo som bola ochotná urobiť bolo to, že som od hlavy po päty zabalená v deke spravila pre mňa a pre Bettinu kávu a vliezla si k nej pod paplón, kde sme strávili takmer tri hodiny, až kým sa nevrátil Zoli z nočnej služby v nemocnici. Vyzeral byť nervózny a vinu za svoju náladu zvalil na mňa, lebo sa viac venujem Bettine než jemu. Za kým som sem vlastne prišla? Popoludní, keď sa všetci kamsi rozpŕchli, som po prvýkrát na chvíľočku v domčeku osamela. Na kachliach sa mi už akurát zohriala voda, tešila som sa, že sa poriadne poumývam, ale čo čert nechcel, v izbe na poličke som zbadala Zoliho občianku. Ešteže meno mi povedal pravé. Inak klamal úplne vo všetkom. Nie je vojak, nenarodil sa v Budapešti, nemá o tri roky viac ako ja. Zhnusene som ju odhodila. Klamstvá, klamstvá, samé malicherné bezvýznamné sprosté klamstvá!

 

Neskôr, keď sa v izbe zhovárala Bettina so Žókinou triednou učiteľkou o jej prospechu, sme sa my so Zolim ticho hádali v kuchyni o mojich najnovších zisteniach.

Vlastne mi už na ňom nezáležalo, skôr ma tá jeho drzosť iba urážala a on sa snažil celú

situáciu zachrániť báchorkou o tom, ako je na vine jeho matka. Pracoval u nej v presse, ona

mu nedávala žiadne prachy, on občas dáke z kasy potiahol a potom klamal, odkiaľ ich má.

Vlastne ho celý život nepriamo nútila klamať. V ten deň, keď sme sa v Budapešti zoznámili,

sa s ňou strašne pohádal a povedal si, že stačí. Nemal kam ísť, rozhodol sa teda, že pôjde

k sesternici Bettine. Ona ho prichýlila a jej otec mu našiel prácu v nemocnici. Chcela som

pravdu, dostala som ju. Holú, neopracovanú. „Toto som ti mal vykladať keď som ťa

spoznal?!“ prskol vyčítavo, akoby som za to mohla ja.

„Áno, presne to. Stačilo povedať, že si sa pohádal s matkou. Ja to poznám, ešte by som ťa

bola aj ľutovala. S otcom sa vieme tak posekať, že keby som mala rodinu v Debrecíne, tiež sa

k nej odsťahujem!“ šplechla som cynicky. „Už ťa nechcem vidieť, nikdy viac sem neprídem.“

Ako na potvoru, na druhý deň so mnou šiel až do Budapešti a ja som mala čo robiť, aby som

jeho prítomnosť vôbec zniesla. Mlčali sme takmer celou cestou, no naostatok sa z neho

vyvalila lavína slov o tom, ako ma miluje, ako ho všetko mrzí, zaľúbil sa a klamal vlastne zo

strachu aby ma nestratil, tak strašne si praje začať konečne normálne žiť...so mnou...no ja som

počula len to, že na treťom nástupišti ukončite nástup, rýchlik Metropolitan do Prahy

odchádza.

 

Odvtedy som ho nevidela. S Bettinou sme si ešte dlho písali, volali, ale naňho som

sa už nikdy nespýtala. A ona sama od seba nič nevravela. Bola to naša story, jej sa to netýkalo. Dala čo mohla, pomohla ako vedela, ale ona má predsa svoj nie celkom ideálny

život. A ja zas ten svoj. A tak som si ho teda začala žiť. Trochu zodpovednejšie, trochu inak.

 

Už som nestála o nespoľahlivých chalanov s pokrivenými rebríčkami hodnôt, vsadila som na

rozvážnosť aj keď možno nie v takom exkluzívnom balení, ako boli títo dvaja fešáci. Som

vlastne šťastná pre dve veci. Že sa to všetko stalo, lebo spätne si aj tak pamätám len to pekné

a tým pádom mám pekné spomienky na mladosť, a že som v oboch prípadoch dokázala

z rozbehnutého vlaku včas vystúpiť. Mohlo to dopadnúť horšie. Nedokážem si ani predstaviť

čo by to bol za život pri paranoidnom krásavcovi s prehnanými požiadavkami, či pri

notorickom - aj keď dobrosrdečnom – klamárovi, ktorý by ma priam so stopercentnou istotou

stiahol so sebou niekam na klamárske dno.

 

Keď si na nich občas spomeniem, predstavujem si, že si obaja našli skvelé baby, ktoré k nim dokonale pasujú. Tá Rudova nefajčí, nemá pochybnú minulosť a neprestajne ho chváli, no a tá Zoliho zas vie, že tomu, čo jej milý povie, netreba ani spolovice veriť. A tak žili, až kým nepomreli.

 

pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie