Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Letné lásky

Rok začal pre obe mizerne. Pre Tamaru, aj pre jej dcéru, Vanesku. Ona sa celú zimu trápila so zápalom priedušiek, ktorý sa jednostaj vracal a dcérke sa opäť zhoršila peľová alergia. Napriek tomu vôbec neplánovali ísť v lete k moru. Nechodievali tam. Možno preto, že v Tamare stále rezonoval rodičovský názor, že sú to vyhodené peniaze. Nezdieľala ho, no očividne na ňu stále vplýval. A potom prišlo rozhodnutie, celkom náhle a spontánne, a už ho viac nebolo možné dostať z hlavy. Chorvátsko, a vlastne, prečo nie?

 

Obom im tamojší vzduch, voda aj oddych prospeje.

Veď v neposlednom rade, čo človeku napokon zostane, len dovolenkové zážitky a pekné

spomienky, nebudú to veru vyhodené peniaze. A len čo bol ten nápad na svete, pohli sa všetky veci, destinácia aj peniaze sa našli, nové plavky, veselé plánovanie, balenie, rada na ten čas spomína. Aj na samotnú cestu aj na tých sedem bezstarostných skvelých dní s desaťročnou dcérkou pri mori. Obe si to náramne užili.

 

Tamara síce vedela, že na takom mieste sa oveľa ľahšie než kdekoľvek inde rodia letné lásky,

také, na pár dní, ktoré sa po dovolenke rozpadnú ako hrady z piesku, čo detičky na pláži zavše

stavajú, no s dieťaťom po boku nie veľmi očakávala, že sa jej tento druh

romantického úletu prihodí, a stalo sa. Dovolenková láska Tamaru neobišla, ba nevynechala

ani Vanesku. Obe sa zaľúbili, úplne šialene, lenže nie do chlapcov, lež do Katky. Do

delegátky, ktorá ich v chorvátskom letovisku privítala. Katka, žena bez veku, možno bola

o trochu staršia od Tamary, no mala takého mladistvého ducha, že sa rovnako hodila za

kamošku ako pre Tamaru, tak pre Vanesku. Bola skvelá. Veselá temperamentná, navlas

rovnaká krvná skupina, keby hľadali, ideálnejšiu kamarátku by nenašli. Ako delegátka sa

Katka starala o slovenské skupiny turistov v rôznych prímorských strediskách od seba

vzdialených len zopár kilometrov, denne medzi nimi pendlovala na aute, a dievčatá sa neraz

zviezli s ňou, aby toho čo najviac z prímoria videli a zažili. No a tak kým Katka pracovala,

riešila požiadavky svojich klientov a vysvetľovala kde čo nájdu a ktorý poznávací výlet by si

nemali nechať ujsť, oni dve pobehali mestečko, vyskúšali tamojšiu pláž a potom zvažovali, čo

s načatým dňom. Katka vždy presne vedela, kde sa čo bude diať, v ktorom mestečku bude

koncert nejakého známeho chorvátskeho speváka, alebo ich chýrnych mužských zborov, či  diskotéka na ktorú sa oplatí ísť, a tak prebrázdili celú Makarskú rivéru. Tie dni boli ako vzácne goráliky, ktoré oni s radosťou navliekali na dovolenkovú stužku.

 

Ťažko sa im po týždni lúčilo, Vaneska si aj poslzila, ale akčná pani delegátka ju uisťovala, že

ak mamina čo i len trocha bude chcieť a môcť, o rok sa môžu na tom istom mieste stretnúť

zas, lebo keď len Boh dá, ona bude zaručene tu. Po dovolenke si občas napísali, volávali si, no žiaľ, nestretli sa opäť v Chorvátsku ani o rok ani o dva, proste dáko to nevychádzalo, hoci

Katka vytrvalo opakovala, že je to čiste vec priorít. Keby Tamara chcela, zariadila by si veci podľa toho, lebo keď človek naozaj chce...možno mala tak trošku aj pravdu, no nestalo sa, raz pre to, potom zas pre ono a tak si iba koncom leta zakaždým povzdychla a sama sebe sľúbila, že však na rok...

                                                                     *

Vaneska vyrástla, už nechodí na výlety s maminou, lež s priateľmi a Tamarine

spomienky na to pekné leto pri mori tiež už pomaly blednú. S Katkou, ktorá ešte stále víta

slovenských turistov na slnečnej Dalmácii síce v kontakte sú, no tú už asi omrzelo zakaždým

Tamaru prehovárať, aby už zdvihla konečne zadok a prišla, veď stačí napísať či zavolať, ona

všetko zariadi, ani len do tej cestovky by Tamara nemusela ísť, ale po čase to vzdala. Keď si raz za čas zavolali, hovorili už o iných veciach, ba tentokrát sa už poriadne dlho jedna druhej

neozvali a tak Tamare ani nenapadlo volať Katke, keď sa po dlhom čase opäť rozhodla pre

dovolenku pri mori. Spontánne, rovnako ako pred rokmi, ibaže teraz z úplne iného

dôvodu. Porozvodového. Po tých doťahovačkách, vyhrážkach a stresoch, ktorými ju jej - teraz

už našťastie bývalý manžel týral až do samotného vynesenia rozsudku, potrebovala niekam vypadnúť.

Len náhodou jedného dňa začula známu melódiu, ktorú počula naposledy tam, pri mori, a všetky spomienky sa privalili späť ako morská vlna. Okamžite a mocne zatúžila opäť sedieť

na vyhriatom kameni kdesi na pláži, túlať sa malebnými uličkami romantických prímorských mestečiek, počúvať ich spevavé melódie, iba čo sa chvíľu zdráhala, predsa len, sama, nebude to hlúpe? No zakázala si podobné úvahy. Tá troška samoty jej môže byť po tom rozvode a po tých uplynulých niekoľkých rokoch, plných hádok a roztržiek, iba ak na osoh. Veď sa po ceste zoznámi s niekým zo zájazdu, celkom sama iste nebude. Termín sa blížil, ona preberala svoju garderóbu a jej srdce sa tešilo. Ešte nezabudla, aký to bol skvelý pocit, po tej úmornej noci v autobuse otvoriť zavčas ráno oči a byť tam. V inom svete s inou rečou, inými vôňami,

inými ľuďmi, oleandrami pri ceste, no predovšetkým v diaľke sa trblietajúcim jadranským

morom.

 

Na tie prvé chvíle, keď má človek ešte všetko pred sebou, sa nezabúda.

Ostávalo už len posledných päť kilometrov, o chvíľu šofér zíde z diaľnice a budú

na mieste, pomyslela si Tamara a užívala si, ako ju lúče ranného prímorského slniečka hrejú

cez okno autobusu. Hádam z nostalgie si vybrala napokon práve túto destináciu na trase, ktorú

pred desiatimi rokmi spoznala, ktorú s dcérkou a s delegátkou Katkou prebrázdili krížom –

krážom a ku ktorej ju viažu nezmazateľné  spomienky.

 

Nechcela skúšať nič nové, pôjde tam kde to pozná, iba sa inde ubytuje, znel definitívny verdikt a teraz, keď sa blížila k cieľu, bola za svoje rozhodnutie rada. Po promenáde si môže pešo zájsť hoci až do Brely, v celom šírom okolí tam veru je čo vidieť, iba či jej nebude clivo, keď bude opäť na známych miestach, no tentokrát sama. Tieto pochybnosti či obavy ju ale netrápili dlho. Iba kým autobus - len čo prešiel niekdajším kempom pod píniami - zastal na parkovisku pred hotelovým komplexom.

 

Rozospatá, rovnako ako jej spolucestujúci si pomaly začala zbierať svoje veci, tenisky sa cez

noc odšuchli kamsi pod susedné sedadlo, taška s proviantom, ktorého sa ani nedotkla zapadla

do medzery medzi sedadlom a oknom, dačo bolo aj hore na odkladacej plošinke, niečo pod

zadkom, no nebolo sa treba náhliť, je predsa na dovolenke, veď všetci si počínajú ako

spomalení a ťahajú sa von z autobusu ani slimáci. Aj Tamara vystúpila a vzápätí ju oviala 

príjemná zmes vône píniových borovíc, mora a kávy. So zavretými očami ich vdýchla hlboko

do pľúc a keď potom oči otvorila, pomyslela si, že hádam ešte spí, alebo má vízie. Je

možné, že by mala až natoľko vyvinutú predstavivosť, že sa je pri tej známej a pre našinca

naskutku nevšednej vôni vybavila hneď aj Katkina tvár? Opäť zavrela oči, aj si ich pretrela

a potom aj krk natiahla dopredu a so zvrašteným nosom zaostrovala zrak, či naozaj dobre vidí

a či to aj môže byť pravda, že ju tam vidí, v plnej paráde, v šortkách a v tričku s logom cestovnej kancelárie, s dokumentáciou položenou na tvrdej podložke v ruke, presne ako pred rokmi, s veľavravným úsmevom na perách, lebo ona – čoby delegátka podľa menoslovu, ktorý dostala z cestovky už vedela,  koho môže očakávať. To iba Tamara div od prekvapenia neodpadla, ale dobre jej tak, vyjadroval Katkin úsmev. Mala dať vedieť, čo chystá.

Tamara sa rozbehla k nej, len- len že ju neprevalila, keď sa jej hodila okolo krku a dokola verklíkovala, že to predsa nemôže byť pravda, toto.

„Dobro došli na Jadran! To kukáš, čo? Ja som vedela že budeš prekvapená.

Počuj, teraz musím vybaviť autobus, ale ty sa len pekne ubytuj a potom sa ma už nestrasieš, len aby si vedela. Super, že si prišla práve sem, čaká nás skvelý týždeň.“

Nuž teda, bohovský  začiatok. Takáto náhoda, Tamare ani len na chvíľočku

nenapadlo, že by sa tu s Katkou mohla opäť stretnúť, kto vie prečo si myslela, že

s prácou delegátky už zaiste skončila, no to zrejme len zato, že zabudla na Katkin temperament.

Kde by tá skončila, čo by asi tak iné robila, vysmiala ju neskôr, pri káve, keď už mala pokoj,

lebo všetci hostia boli zaevidovaní a ubytovaní, mimoriadne požiadavky vybavené

a uspokojené, prospekty a informačné letáky rozdané, pani delegátka si mohla vydýchnuť.

„Toto je celý môj život. Tu si naškrečkujem energiu a potom z nej celú zimu čerpám. Netreba

mne Tunis ani Arabské Emiráty, toto je môj raj. No a toto je zas moje miestečko, ak budeš

potrebovať, tu ma nájdeš, alebo tamto pri tom veľkom kameni na pláži a ak ani tu ani tam,

nuž tak pracujem. Ale skôr či neskôr sem prídem a potom spolu môžeme niekam vypadnúť, alebo si  posedieť. Tak ako minule.“ To bude úplne perfektné, prikývla Tamara a bolo jej neskutočne fajn. Necítila vôbec žiadnu únavu po ceste, najradšej by sa hneď vrhla strmhlav do dobrodružstva. S Katkou, akoby ani neprešla fúra rokov, v rozhovore nadviazali tam, kde naposledy prestali a Tamara sa doslova z tej dovolenkovej eufórie vznášala. Môže do vĺn hľadieť od rána do večera, alebo od večera do rána ak sa jej zapáči, z terasy, z balkóna či z móla, no paráda. Stužku jej romantických predstáv pretrhla Katka, opäť musí ísť, o chvíľu dorazí posledný autobus, no už sa teší, ako sa večer zabavia. Dnes bude živá hudba priamo tu, na terase, páni, tento deň nemá chybu, toľko náhod a milých okolností, len aby to náhodou nebolo tak, že dobrý začiatok - zlý koniec.

 

Ale ten je ešte ďaleko, škoda naň myslieť. Do večera si Tamara pochodila blízke okolie, zabývala sa a vychutnávala si tú ľahkú dovolenkovú radosť, ktorá zaplavila celé jej vnútro. Škoda, že už s ňou nie je Vaneska. Nuž jej iba napísala jednu veselú prímorskú esemesku s tými najdôležitejšími informáciami a potom už začala zvažovať, čo si večer oblečie. Vydržala by tu aj mesiac...možno aj celé leto. Prirodzene v dobrom, ale predsalen trochu závidela Katke, aj keď ona by to zrejme nezvládla. Zdanie -  rovnako ako v Tamarinom niekdajšom povolaní opatrovateľky seniorov v Rakúsku - klame. A poriadne. Tiež jej mnohí závideli, ako fajn, dva týždne si doma a aj tam, no čo už len okolo starčekov takého treba, veď to ani ozajstná práca nie je. Opatrovateľky však vedia svoje. A Katka rovnako. Trávi síce celé leto pri mori, ale jednak je v práci, ktorá dokáže byť občas ozaj ťažká. Dovolenkári mali zavše otravné požiadavky, správali sa ako nesvojprávni, najmä keď niekto ochorel alebo sa mu prihodil úraz, nevyrozumeli presne z prednášky ani z informačných materiálov, kde presne je zraz na poznávací výlet a o koľkej zas odchod späť, nonstop musela byť na telefóne pre každý prípad a potom stačil jediný omyl a už aj písali do ústredia cestovky sťažnosti. Niektorí to robili doslova úmyselne. Som na dovolenke, tak nech ma obskakujú. Slovom je to práca s ľuďmi a tá je aj pri mori náročná. Ale Katka dokázala všetko riešiť bravúrne

s nadhľadom a so štipkou humoru, no hlavne bez stresu. Navyše jazdiť v tých horúčavách autom bez klimatizácie denne hore a zas dole po riviére...síce neskutočne romantické, no hádam iba na čas. Tak dva, tri týždne...potom by bola pre Tamaru aj

práca v raji len prácou. Asi by sa nedokázala tak odosobniť a užívať si to ako Katka. 

Čas skĺzol po ciferníku, zotmelo sa. Pani delegátka už sedela na terase v ľahkých veľmi pekných letných šatách hoci ešte pracovala, vypĺňala akýsi dotazník a skupinka našincov, čo práve teraz, takto neskoro kvôli poruche auta dorazili, stála  nad ňou a rozpačito sa rozhliadala navôkol. Hudobníci rozkladali svoju aparatúru, ľudí pribúdalo a keď Katka skončila, nadšene

kývla Tamare: „Poď, poď, mám pre teba prekvapenie. Vadilo by ti, keby si k nám prisadol

jeden môj známy? Ivek, spoznali sme sa pred troma rokmi na rafte po rieke Cetina a odvtedy

sme kamoši. Každú chvíľu by mal doraziť, vracia sa z Dubrovníka do Omišu, tak mi zavolal,

že či sa môže na skok zastaviť, lebo to má  po ceste. Sympaťák, neboj sa. Aha, už aj ide.“ A tak aj bolo, charizmatický muž  s úsmevom na perách kľučkoval medzi stolmi a mieril rovno k nim. Vysoký, opálený, síce postarší, ale mladistvo pôsobiaci, v plátenných nohaviciach a v rovnakom saku s vyhrnutými rukávmi s námorníckym tričkom pod ním. Mokasíny na boso, cigareta v ruke. Typické. Rok sa tí dvaja nevideli, a očividne ich spájali milé spomienky, súdila Tamara podľa štebotu, čo sa za stolom spustil. Nemala problém zapájať sa do rozhovoru s Ivekom, veď miesta o ktorých bola reč poznala a ostatné si dokázala domyslieť. A potom začali hrať, Ivek požiadal Katku o tanec, no keď sa večer prehupol do druhej polovice, tancovali všetci spolu v kruhu a Ivek čoraz ochotnejšie iba s Tamarou,

ktorú potom Katka v nestráženej chvíli štuchla do boku a vraj, páčiš sa mu... Tamare od

prekvapenia vyprsklo lahodné Karlovačko pivo cez nos a kým kašľala, neveriacky krútila

hlavou. Kati, to skade berieš, však teba obletuje celý večer, trkocete ako starí partneri a  ja že sa mu páčim? Veru áno, len sa trocha uvoľni, malý dovolenkový úlet

ti môže len prospieť. A márnosť, svitlo Tamare, z tejto stránky Katku nemala možnosť

spoznať, veď predsa minule tu bola Vaneska, o chlapoch a flirtovaní nepadlo vtedy ani slovko

a teraz, hneď prvý večer a tu ju máš, dohadzovačku jednu, je rýchla a pohotová ako člen hasičského zboru. Už pre ňu má Iveka, ktorý by sa ale lepšie hodil k nej, než k Tamare. Veď tej by mohol byť otcom, iba že to maskuje tým mladistvým prímorským šarmom. No tak či onak, kým hudba dohrala, Tamara už mala Ivekove číslo a rande dohodnuté na zajtra. Vezme ju loďou na ostrov Brač na najlepšiu rybu na svete, ale „nema problema,“ pretože všetci sa tam nakoniec stretnú, veď Katka ide na Brač so skupinou na celodenný výlet. Takže naozaj, žiaden problém, ibaže na Tamaru akosi prirýchlo. Rýchlo? Budeš tu týždeň a nie rok! Tak šup – šup, netreba strácať čas, skúsiš – uvidíš, posmeľovala ju pani delegátka, ktorá sa ešte dlho dušovala, že keď s Ivekom telefonovala, ani len na rozume nemala dávať ich dokopy. Dievča dievča, máš to so sebou ťažké, keď si vždy takáto upätá. Uvoľni sa, si predsa na dovolenke. A fakt. Veď mala vlastne pravdu. Nervov a šedej rutiny mala doma za posledné roky akurát dosť, takže, ide sa žiť! 

 

                                                                  *

Nuž, ťažko je odolať, keď všetko hrá do karát jemu, tak sa teda nachystala a v dohovorenom čase sa s Ivekom stretli na móle. Na tej lodi - ktorá toho síce už veľmi veľa

pamätala, no ešte vždy toto pomenovanie zniesla – si počínal ako ryba vo vode. Opálené

svalnaté telo, ohybné a vrtké keď uvoľňoval laná, prižmúrené oči a cigareta medzi zubami,

keď opatrne vychádzal z prístavu, galantný a príťažlivý, keď nalieval do dvoch pohárov biele

víno. Veľmi chcela Katku poslúchnuť, no nedokázala sa uvoľniť, pretože jednostaj myslela na to, po koľký krát toto predstavenie Ivek dáme predvádza. Rok čo rok, celé desaťročia a vždy s úspechom, lebo takéto osamelo dovolenkujúce ženy, to je jeho cieľová skupina. Netreba veľa, iba použiť pár trefných fráz, včas vložiť to správne cédéčko do prehrávača a inak nechať všetko na Jadran. Ten to istí.

 

Trblietavá hladina, nedozierna modrá krásna, ospevovaná na všetky spôsoby v každej jednej

chorvátskej piesni, to položí každú dámu na lopatky. Aj Tamara mala namále, no ustála to, pretože modré more sem či tam, jednostaj len Katku - alebo jej podobnú

dámu po jeho boku bola schopná vidieť a nie seba. Ivek bol jednoducho starý. Môže byť –

rovnako ako jeho loďka – ešte v švungu, no to nič nemení na tom, že lak je už oplúskaný,

plachty zažltnuté a aj motor kucká. Nemohla by s ním absolvovať nič viac, než túto milú

vyhliadkovú jazdu loďou a nezáväzné dovolenkové trkotanie o ničom. Ryba bola naozaj

perfektná aj vínko fajné, ale nič z toho nebude. Katka bola sklamaná, škoda, Ivek je fajn

chlap, diskrétny a pozorný, mohla si si nezáväzne užiť, no napokon sa lúčili v priateľskej

atmosfére, nebral svoje odmietnutie tragicky, práve naopak, v sobotu pôjde opäť okolo, tak by sa stavil na kávičku, aspoň sa rozlúčiť, keďže Tamara v nedeľu odchádza. Pretože,  či mu to už verí alebo nie, naozaj sa do nej tak trošku zaľúbil, rád by ju ešte raz, pred odchodom videl.

Nasledujúce dva dní s Katkou nemali chybu, vďaka nej Tamara spoznala množstvo nových miest, ľudí a vtipov, o nude nemohlo byť reči, miestami ju už bránica od smiechu pichala, takže informáciu o tom, že si v ten večer  bude musieť poradiť bez jej spoločnosti, prijala v konečnom dôsledku s odľahčením. Katka hneď po večeri odchádza, ide  navštíviť známych do Bašky, zrejme sa vráti veľmi neskoro v noci a možno tam dokonca prenocuje, to sa ešte uvidí a tak aj bolo.

 

Akoby celý rezort stíchol, keď tam Katky nebolo, dumala s úsmevom stúpajúc hore schodmi

do svojej izby a zvažovala, ako strávi svoj osamelý večer, no nebolo treba dlho mudrovať.

Najprv si zmyje vlasy a potom si hádam pôjde sadnúť na terasu, počúvať hudbu a šum mora

v pozadí, pretože ísť spať, to by bol hriech. A keď už tam sedela a pohľadom prečesávala

skupinky dovolenkárov, pohľadom zavadila o sympatický párik, ktorý jej bol povedomý z autobusu, zjavne mladí manželia, kývli si teda na pozdrav a oni potom Tamare naznačili, aby si k nim prisadla. Keď tak urobila, chvíľu si vymieňali prvé dojmy a zážitky, a potom ktosi navrhol, že či by si nezahrali šípky. Hneď pri jedálni je akási krčmička, tam videli na stene terč, bude to zábava, takto v trojici a Tamare sa ten nápad páčil. Iné sa aj tak veľmi robiť nedalo. Bývala dobrá v hádzaní šípkami, neostane v hanbe a čoskoro sa ukázalo, že ani jej noví známi nie sú najhorší, nuž sa z toho vykľulo celkom slušné zápolenie, ku ktorému sa

mimovoľne pridalo zopár domácich v roli pozorovateľov, a jeden dokonca aj ako spoluhráč.

Taký...zhruba v Tamarinom veku, vysoký štíhly s uhrančivým pohľadom a polodlhými

tmavými vlasmi, ktoré si podchvíľou uhládzal dozadu, očividne všeobecne známy a uznávaný

chlapík, lebo vďaka nemu sa zaraz celé osadenstvo krčmičky sústredilo na dianie okolo terča.

Nebolo rečovej bariéry, nebolo nudy a ani chuti skončiť. Hrali hádam do polnoci, popíjali

a len horko ťažko sa potom lúčili. Najmä so Zdenkom, s tým mladíkom, ktorý sa k nim v hre pridal - a šlo mu to fakt dobre, aj keď „pohár“ si napokon odniesla Tamara – bolo dosť ťažké povedať si dobrú noc.

 „Dajme si ešte niečo, šampiónka, neponáhľaj sa tak...“  zaprosíkal a ona súhlasila, no dobre, tak teda ešte jeden drink, ale nič viac, on prikývol a ponúkol sa, že ju potom odprevadí k hotelu, hoci to bol naozaj len kúsok. Tak toto je chlapík, s ktorým by si dokázala predstaviť svoj dovolenkový úlet, ak by k nemu, pravdaže, došlo. Sympaťák, o štipku mladší od nej, hovoril po anglicky, to bola úľava, pretože sa nemusela namáhať a tých pár chorvátskych slov čo pozná dopĺňať pantomímou ako to robila s Ivekom na loďke. Toto malo iskru, dynamiku a možno aj perspektívu. Vzal ju nežne okolo pliec, družne mlčali, kým kráčali úzkou promenádou pod stromami, obaja si prehrávajúc v hlavách ten vrcholne spontánny skvelý večer.

 

Bola noc, no okolie ešte celkom nestíchlo. Do monotónneho šumu mora sa prilievali zvuky z okolitých ubytovní, tu sa ktosi zasmial, tam celkom zjavne ešte popíjajú a možno hrajú karty, a o kus ďalej sa akýsi párik potíšku ľúbi. A Tamara má vedľa seba fešáka, ktorého vôbec nepozná a je jej to úplne, ale úplne jedno. Nič z toho, čo by riešila v podobnej situácii doma, teraz nerieši. Nezaujíma ju odkiaľ je, či je ženatý alebo slobodný, kde pracuje, či má deti a zaistenú budúcnosť, pretože to všetko bolo úplne nepodstatné. Vedela len ako sa volá, na akom aute sa vozí, že má pod uchom vytetovaný akýsi znak, ktorý sa objaví iba občas, na moment, kým jeho neposlušné vlasy ostanú zahladené vzadu, no o chvíľu mu aj tak padnú naspäť do tváre, páči sa jej celý ako je a iné vedieť nepotrebovala.

 

Pusa je, prirodzene, na dovolenke povolená hneď v prvý večer, krátko po zoznámení, a keby aj nebola, Tamara by aj tak neuhla, keď videla, ako k nej Zdenko nakláňa hlavu s úmyslom pobozkať ju. Hmm...bol to sladký nežný dovolenkový bozk a potom druhý a tretí, celú tvár jej nimi posial a pritom jej nežne šteklivo hladkal holé ramená.

 

Príjemne voňal a ľahučko sa knísal do rytmu piesne, ktorá znela z ktoréhosi otvoreného okna nad nimi... tvoje oči farby mora...táto noc je naša, nech nikdy neskončí a bolo to milé, také príhodné.  Keď od nej na chvíľu odtrhol pery, obaja sa nad tým pousmiali. Tá chvíľa bola

presne ako tá pieseň: ľahká, letná, romantická, vášnivá, no stále len taká hravá. A potom tichým, zastretým sexi hlasom povedal, laku noč. Už jej oči neklipkali, práve naopak, srdce sa jej divoko rozbúchalo, zvládla by ešte čo – to, no aj keď má na romantiku vyhradených len pár dní, natoľko sa zas ponáhľať netreba. Možno zajtra...ešte sa uvidí. Tieto myšlienky však, našťastie, ostali len v jej predstavách, veď predstavovať si môže, čo len chce. A tak si to teda, prv než zaspala, predstavovala a bolo to krásne.

 

                                                            *

„Keby som ťa nepoznala, povedala by som, že si mala tejto noci sex,“ privítala ju

Katka pri raňajkovom bufete a skúmavo si ju prezerala. „Dačo mi na tebe nesedí, inak sa

tváriš, čo si robila včera večer? Konečne si si pospala, však? Aj som si myslela, že ti jeden

voľný večer nezaškodí,“ rapotala pani delegátka, no žiaľ, v triafaní do cieľa nemala na

Tamaru. Vedľa, povedala a zatvárila sa tajuplne.

„Kecáš! Ty si sa s niekým zoznámila? A bezo mňa? No tak teda, vieš čo...na chvíľu ťa človek nechá bez dozoru a prosím. No tak, nenechaj sa prosiť a rozprávaj už, čo bolo, kde si bola, čo si robila a s kým?“

„Počúvaj, ty keby si nerobila delegátku, mohla by si si otvoriť povedzme detektívnu kanceláriu, s týmto pozorovacím talentom,“ začala pobavene Tamara a vyrozprávala Katke dianie z predošlého večera.

„Poobede sa máme stretnúť, večer ho uvidíš, zoznámim vás,“ zakončila s veľavýznamne zdvihnutým obočím.

Páni, aký to je len perfektný pocit, vystrela ramená vysoko nad hlavu a slastne sa pretiahla v drieku.

„A ja hlúpa, vlani aj predvlani som doslova zabila celé leto doťahovaním sa s tým...ech, no s bývalým. Už to škrípalo, non – stop sme sa hádali, iba čo sme Vanesku stresovali a načo to bolo dobré? Na nič. Zomlelo ma to a stiahlo kamsi dole, obralo o sebaistotu a hrdosť a prosím, stačí jeden večer a pre niekoho som kráľovnou...aj keď len na pár dní, ale to mi vôbec nevadí. Chápeš, čo chcem povedať, toto ti je doslova ako dáky doping.“

Katka veľmi dobre chápala a prikyvovala: „ Nie si prvá, čo mi presne toto hovorí. Mnoho žien až tu zistí, kde je vlastne sever, zrazu nájdu  riešenie na veci, na ktoré ho doma nie a nie nájsť alebo tu dospejú k definitívnemu rozhodnutiu, ktoré už roky bezradne tlačia pred sebou a nie sú schopné spraviť definitívny krok. No a potom mi povedia, že Katka, ja už viem čo bude prvé čo urobím, keď sa vrátim domov. Márna sláva, takýto ti má more na ľudí zázračný účinok. A teraz poď, padáme, v Podgore pán stratil komplet doklady aj s mobilom,

musím to s ním spísať a doriešiť.“

Vstali a už aj sadali do auta, v ktorom bolo zatiaľ celkom príjemne, no to sa o chvíľu zmení. Bude to opäť horúci, no krásny letný deň...a pre Tamaru taký bude predovšetkým večer. Náruživý, romantický, opojný. Čoskoro už toho o Zdenkovi vedela viac

než v ten prvý večer a nie ako keby sa vypytovala, lež to tak dáko všetko prišlo postupom

času do reči, pretože ho všetok trávili spolu. Je učiteľ, vážne, učí decká na základke, musel jej to zo trikrát potvrdiť, lebo stále neveriacky krútila hlavou. Bolo jej jasné, že nie všetci tunajší muži sú námorníci či rybári, ale že Zdenko, a učiteľ, nešlo jej to dokopy. No a prázdniny tým pádom trávi doslova kam ho vietor zaveje. Teraz som tu a s tebou. Ale veď to je prirodzené, pomyslela si Tamara, a že okolo toho nerobí žiadne tajnosti, nuž pri mori to zjavne takto chodí, nemá s tým vážnejší problém, akurát na jedno nesmie myslieť a to, že on do konca leta zažije pravdepodobne ešte nejednu podobnú letnú lásku, kým ona celkom iste nie.

 

Darilo sa jej to, dokázala na tieto veci nemyslieť a užívať si výlučne prítomný okamih, kým bol vedľa nej. Nemala to ťažké, boli spolu od rána do rána. Z postele ju vyháňal pred úsvitom, aby si spolu mohli vychutnať východ slnka, bohvie skade, ale v termoske už mal kávu, aj skrútenú karimatku pod pazuchou, to len ona ako dáka mátoha ťapkala bosými nohami po dlážke a skúšala sa zorientovať, čím ho náramne pobavila. Haha, veľmi smiešne, až takúto sexi, neumytú - strapatú  si ma zato naozaj nemusel hneď v prvé ráno vidieť, čertila sa, no privinul si ju k sebe a tým sexi zachrípnutým hlasom po chorvátsky zašepkal, že práve teraz je najkrajšia, pomilovaná, do ružova vyspatá...samozrejme, že by ho v tej chvíli najradšej stiahla späť do postele, no on trval na svojom. Ajde, capol ju po zadku, natiahla si teda krátke tričkové šaty a šla s ním, aj keď ona je skôr na západy slnka. Kvôli východu by si sama od seba dobrovoľne  veru neprivstala, ale poslúchla a potom sa rozplývala. Boli pri zrode dňa, len oni dvaja a šíre more, a o chvíľu už aj dáky chlapík, čo začal  rozkladať plastové lehátka po pláži, no nedali sa ním rušiť. 

 

Sedeli v objatí, špičkou jazyka jej prechádzal po šiji, nosom ju šteklil po tvári a bolo jasné že za jej zimomriavky môže on a nie mimoriadne svieži ranný vzduch. Slnko už riadne pripekalo, a prv ľudoprázdna pláž už bola husto posiata pestrofarebnými lehátkami a podložkami, keď ju opúšťali. Obed v čarovných Radmanových Mlyniciach, poobede  potápanie, iba  také  „lajtové“ aby ju vraj neodradil, lež práve naopak, nadchol, a podvečer – nech si teda aj ten svoj západ slnka vychutná - polihovali na pláži, prehŕňali sa v malých okrúhlych kamienkoch, ktoré pravidelne prichádzala omývať neposlušná vlnka, akoby ich ochutnávala, chvíľu sa s nimi pohrala a potom s jemným žblnknutím opäť zmizla, až kým sa úplne nezotmelo. Ležali na bruchu, zhovárali sa o veciach, ktoré im boli obom blízke a v noci  sa žiadostivo milovali. 

 

S Katkou si nanajvýš mávli, keď sa práve náhodou stretli pri raňajkách v jedálni, Tamara iba na rýchlo čosi zhltla a už jej nebolo, Zdenko čaká vonku, musí ísť,  hoci by k nej už strašne rada skočila, lebo čím bolo zážitkov viac, tým nástojčivejšie sa jej žiadalo podeliť sa o ne, no nemala silu odpútať sa od Zdenka ani na hodinku. Vedela, že jej nad hlavou nemilosrdne tikajú obrovské hodiny, ktoré už začali bez milosti odrátavať, nuž zrejme podvedome  sa k nemu ešte väčšmi pritisla. A tentokrát doslovne. Takmer mu zastavila krvný obeh, priam si vnorila prsty do jeho ramena, tak kŕčovito sa ho držala, keď už sedela v člne zaistená  pásmi a obrovskými karabínami, v ochrannej veste. Keby jej bol prv niekto povedal, že sa už čoskoro bude vznášať hore nad Jadranom, hompáľať nohami  pod pestrofarebným padákom a šalieť striedavo od strachu vzrušenia a nádhery, vysmiala by ho. Nikto by ju tam hore nedostal, povedala Katke v prvý deň, keď spozorovala parasailistov, no nikdy nehovor nikdy. Zdenko ju ani prehovárať nemusel. Povedal len, že bez toho, aby to vyskúšala proste neodíde domov a basta, a tak len teatrálne zasalutovala a šla. Vtedy jej, povedzme, trochu učiteľa pripomínal, a aj potom, keď jej trpezlivo dával inštrukcie. Vážne sa nič nemôže stať, vážne je to bezpečné, vážne je to super a aj bolo, mal úplnú pravdu. Tyrkysovo modrá nedozierna hladina, kdesi dolu čln, ku ktorému boli akoby pupočnou šnúrou pripútaní, impozantné pohorie Biokovo a celé pobrežie ako na dlani, to všetko bolo z tej perspektívy, v ktorej sa ocitla po prvýkrát v živote, doslova dychberúce. Strach bol preč, cítila iba vďačnosť a dojatie. Pre niekoho nič svetoborné no pre ňu, človeka, ktorého dojme aj to, keď sa rezne pri vyprážaní pekne nafúknu, jednoducho špica. Slovom, urobil jej jedinečné leto aj keď trvalo len pár dní. A také isté nezabudnuteľné jej prichystal aj večery a noci...

 

Tamara vo svojom živote už spoznala zopár mužov a aj keď ich až dosiaľ považovala prevažne za romantických a príjemných spoločníkov, teraz bol čas odobrať im tento status, pretože toto tu bolo niečo úplne, ale že úplne iné. A to nielen preto, že sa jednalo o krátku letnú lásku. Zdenko bol proste taký. Prirodzený a vášnivý, nestrojený a hravo milý, no zároveň neslýchane mužný, trochu živelný, no aj tak sa s ním za každých okolností cítila byť v bezpečí. A pospevoval si...to hádam od škôlky nezažila, aby si chlap pospevoval a pôsobilo to úžasne sexi. Jeho komplimenty boli spontánne a vyjadrovali úprimne práve to, čo v danej chvíli cíti (že to už od dva dni neskôr necítil, to je už o inom), nebolo ťažké zaľúbiť sa, práve naopak, prinajmenšom slona by bola potrebovala na to, aby ju udržal pri zemi. A potom si povedala, kašľať na to, bude bolieť, prebolí...toto mi za tú bolesť pri rozlúčke stojí. Katka si jej potom už veľa neužila, ale mala pochopenie.

„Vidíš, nevravela som, že týždeň je málo?“ Nebol by problém, dalo by sa zariadiť, aby

Tamara dostala izbu aj na ten ďalší, ibaže ona si, hlúpa, nevybrala viac dovolenky a tak

musí v pondelok do práce. Práca, dofrasa, už pár dní si na ňu ani len nespomenula a pre

istotu ani tých zvyšných pár dní na ňu myslieť nebude, lebo jej srdce naskutku pukne. Na

nikoho, dokonca ani len na vlastnú dcéru nemyslela, stratila úplne pojem o tom, aký

je vlastne  deň, všetka jej pozornosť, myseľ aj spolu s telom patrili jedinému človeku a tým bol Zdenko.

 

Priam stuhla, keď jej potom Katka pripomenula, či nechce niečo nakúpiť domov, chápeš,

suveníry, rakiju, alebo olivový olej...je najvyšší čas, až vtedy precitla. Do kelu! Zajtra

odchádza domov. Navyše dnes, celkom výnimočne, nebude so Zdenkom. Ráno akosi netypicky chvatne odišiel s tým, že má niečo neodkladné a vyzerá to tak, že ani večer sa už nezastaví. Každopádne zavolá... Smutná prognóza, ale čo robiť. Raz to muselo prísť, no dnes s ním ešte viac – menej rátala. Bola sobota, celú ju teda konečne strávila s Katkou a náhle ju rozľútostilo, že neboli spolu viac, no tá ju chlácholila. „Nemôžeš stihnúť za týždeň všetko, aj sa zamilovať a aj s kamoškou lietať, je to v poriadku. Však my to na rok doženieme. Alebo, vieš čo, prečo by si ty nemohla prísť ešte raz? Koncom sezóny, no povedz,  prečo nie? Vystriehneme dáky last minut a domov sa potom môžeme vrátiť spolu, je to skvelý nápad,  myslím, čo povieš?“ Áno, vlastne je to vynikajúci nápad, Tamare pri tej predstave až

srdce podskočilo, to by bolo riešenie, mala by aspoň slamku, ktorej by sa mohla chytiť, keby

bola rozlúčka príliš boľavá. Áno, v septembri by sa mohla vrátiť...a v zime by možno mohol Zdenko prísť... „Teda vieš čo,“ zahriakla ju Katka, „ty si, moja, zato dosť beznádejný prípad. Tomuto, čo si práve povedala, veria možno len šestnásťročné žubrienky, keď sa pri mori zamilujú. Kde by ti on chodil?  Na to zabudni. No prečo by si si  nedarovala ty, sama sebe ešte jednu dovolenku,“ mudrovala skúsenejšia Katka a mala pravdu. Keď si večer

sadali do kresiel v Katkinom kútiku na terase, nebolo pochýb, že sa tak stane. Tamara príde ešte raz, koncom leta. Prebrali to spredu - dozadu aj späť, nič tomu nebráni, zvládla by to aj finančne, aj dovolenku dáko naškriabe a iný dôvod nejsť nemá. Dočkať sa nemohla až to povie Zdenkovi, ktorý práve volal, predsa len príde, už je na ceste aj keď len na skok, no na noc, žiaľ, ostať nemôže. Nevadilo jej to, však v septembri budú spolu celý týždeň. Och, aké šťastie, že to s Katkou takto skvele vymysleli, cítila, že by inak rozlúčku s ním znášala veľmi zle.

 

Keď sa zjavil na terase, pre tú eufóriu ani nezbadala, že je akýsi vyhasnutý, a hneď ho

zasypala podrobnosťami okolo svojho septembrového návratu. No nie je to skvelé? Čo

povieš...? Ale hej, hej, skvelé...povedal duchom trocha neprítomný.

„Ty sa netešíš, alebo sa niečo stalo,“ domŕzala a on sa vzchopil, zrejme si uvedomil, ako

suchopárne  jeho odpoveď vyznela, nuž sa snažil dáko to zahladiť. „Vieš, september je veľmi

ďaleko, všeličo sa môže stať, navyše ešte nevieš, či ti to vôbec vyjde,“ bľabotal Chorvát, ktorého životná filozofia je bežne zhrnutá do dvoch slov, nema problema, no teraz jej ich vymenoval hneď niekoľko a hoci chcel zahladzovať, iba čo ďalšie polienka na oheň pridával. Nie že sa neteší, on ti je už mysľou niekde úplne inde, svitlo náhle v Tamarinej zdesenej hlave. Akoby ju obliali ľadovou vodou, no rýchlo sa musela pozbierať a tváriť, že sa nič nedeje. Nikdy v tom nebola dobrá a ani teraz nie. Jej zamilovanú dušu  práve rozpárali a ona sa nedokáže veselo baviť ani vykladať Zdenkovi o tom, čo dnes celý deň robila. Zachránila ju Katka ktorá práve odtiahla mobil od ucha, vraj  Ivek volá, o desať minút by tu vedel byť, že či môže. Tak môže? Obrátila sa na Tamaru s otázkou. Nuž, čože by nemohol, pokrčila plecami, Ivek je ten posledný, kto by jej vadil, alebo inak vplýval na jej aktuálne rozpoloženie či náladu. Všetko kľúčové už predsa odznelo, a aj čo neodznelo je už úplne jasné, nič ju nemôže prekvapiť či zaskočiť, zvažovala, kým slzy utápala v bielom víne. Zdenko to ani nepostrehol, držal ju síce za ruku, no práve o niečom konverzoval s Katkou.

 

Keby tak mohla, išla by si trošku poplakať na izbu, no na dovolenke sa predsa nerobia žiadne scény. Čo čakala? Že si ju vezme za ženu? Dobre, no tak  sa nechala strhnúť okolnosťami. Niektoré ženy vraj práve tu zistia, kde je sever a ona, presne naopak, očividne stratila buzolu spolu aj so zdravým zmyslom pre realitu. Samozrejme že vie, ako končí dovolenkový flirt, no mohol počkať aspoň kým odíde. Príliš si to celé pripustila k srdcu, je to jej chyba, nie jeho a tak ostala sedieť na svojom opálenom zadku a snažila sa zo všetkých síl správať čo najnormálnejšie. Napokon aj dobre, že príde Ivek, trochu to tu celé rozptýli, a ona tento večer ľahšie prežije.

 

Kým dumala, prešlo oných desať minút a spoza temného rohu budovy

obrasteného cypruštekmi vykukol Ivek. Hneď ich zbadal, hlavou kývol na pozdrav a potom

znenazdania rozjarene zdvihol obe ruky, akoby ho čosi obzvlášť potešilo, a zvolal: „Bok

sine!“ A kým Zdenko vstával z kresla, púšťal Tamarinu ruku a otáčal sa k blížiacemu sa

prešedivelému pánovi, Katka s Tamarou iba sledovali, čo sa to tu deje. „Ajde tata,“ riekol

Zdenko a v tej istej chvíli si padli tí dvaja muži do náruče. Čau čau, dlho sa potľapkávali po

chrbtoch, skončiť s tým nemohli, kade chodíš synku, dávno som ťa nevidel a keď sa od seba potom konečne odlepili, zvažovali, kto dámy komu predstaví a či vôbec treba. Netreba, všetci sa už, celkom zjavne poznáme, zasiahla Katka a ohlásila obsluhu. Ivek, čo si dáš? „...a mne vodku s džúsom, dvojitú a s ľadom, molim vas,“ zakoktala Tamara a bez opýtania sa ponúkla z balíčka cigariet, ktoré Ivek spolu s objemným zväzkom kľúčov hodil na stôl, lebo toto bolo na ňu zato už priveľa. Za iných okolností iste že nie, práve naopak, aká kuriózna náhoda, iste by sa na tom dobre bavili, no nie teraz. Ivek chvíľu rozpačito kĺzal pohľadom zo Zdenka na Tamaru a potom na ich prepletené prsty, no nepotreboval dlho premýšľať, aby prišiel na to, čo sa deje. Respektíve, čo sa dialo. A je to v úplnom poriadku, vyjadroval jeho pohľad, ešteže oni spolu nič nemali aj keď sa – ako sám povedal – do Tamary zľahka zaľúbil. A či synovi potom raz, inokedy o výlete rozheganou loďkou tata porozpráva, to ju už nemá prečo trápiť.

 

Katka ani len netušila, že Ivek má takéhoto syna, no po prvotnom prekvapení sa zmobilizovala a našťastie sa podujala hrať prím, hádzala do pľacu témy nad témy, veselé a úplne od veci, iné než doteraz s Tamarou preberali, len nech nenastane trápne ticho, alebo nech sa Tamara, pre živého Boha, nerozreve či čo, a ostatní sa pridali. Každý z účinkujúcich sa zhostil svojej role a tak to zvládli a dohrali toto dovolenkové divadlo dokonca  a nedopadlo to najhoršie.

 

Márnosť, tu ešte aj ten najtrápnejšie pôsobiaci večer končí pohodovo? Bolo veľmi zvláštne lúčiť sa s oboma tými mužmi. Ivekove oči vyjadrovali nefalšovanú ľútosť nad tým, že Tamaru nemohol spoznať bližšie a Zdenkove zas, že sa mal rozlúčiť cez telefón, ako pôvodne chcel. Muž ako on má bez pochýb nachystanú nejednu šikovnú rozlúčkovú šablónu podľa ktorej ide, keď nastane čas rozlúčky, kto vie prečo dnes takto zazmätkoval. Hádam preto, lebo mu Tamara nebola celkom ukradnutá. Aj jeho to pekné, čo sa medzi nimi zrodilo, zasiahlo na citlivom mieste, no prax ho tlačila postupovať daným smerom. Zo skúsenosti totiž vie, že uslzená rozlúčka by to celé len zhoršila. Mohlo by im napadnúť nasľubovať si veci, ktoré nie je možné dodržať a to on zo zásady zhruba od svojich pätnástich nerobí. No na druhej strane, nebol dosť veľký chrapúň na to, aby sa s ňou rozlúčil cez telefón, nuž prišiel aj keď ju celkom zjavne miatol a príchod jeho otca tomu veru tiež dvakrát nepomohol. Mrzelo ho to celé, nechcel to takto a nechcel jej ublížiť. Tamara, keď sa trochu upokojila uznala, že vlastne rozumom celé to Zdenkovo správanie a počínanie napokon aj chápe, lenže ženy to proste berú a prežívajú  inak. No ale teraz vážne, môže sa hnevať na človeka, ktorý jej takpovediac vyšperkoval dovolenku? Mohla by sa, ale nebude. Ibaže na to potrebuje čas. Lebo jej srdce  teraz  dostalo riadne zabrať. Z úplnej výšky strmhlav dole, to zato doma v takejto intenzite nikdy nezažila. Zbohom, Zdenko, zbohom „plavo more...,“ iste je aj na túto situáciu

nejaká pekná chorvátska pesnička. Napodiv, dvojitá vodka v ten večer napomohla Tamare k vytriezveniu.

 

*

Tamarin autobus odchádzal až v nedeľu večer o siedmej a izby bolo treba uvoľniť už

ráno o desiatej, no ju to netrápilo. Poslednú noc už aj tak spala u Katky, stačilo si len veci

pozbierať a preniesť. Nerada by spala v tú noc sama. Zvládla by to, hoci posteľ, ktorá ešte

nevychladla po poslednom milovaní so Zdenkom by jej to veľmi sťažovala, no jednoducho

nechcela byť sama a Katka ju ochotne prichýlila. Otvorili si orechovú rakiu, ktorú Tamara

kúpila ako darček pre rodičov, a kým si z nej nalievali, preberali udalosti sprava, zľava

a nakoniec uznali, že to veru nebola najhoršia dovolenka. Ani reči o vyhodených peniazoch. To veru nie.

„No kde ty doma, milá moja, toľko všetkého za týždeň zažiješ? Nikde. A práve zato treba prísť zas. V septembri teda nie, ale na rok určite. Vieš, prezradím ti niečo, čo ťa možno poteší,“ Katka sa pošuchla o kúsok bližšie k Tamare a spustila: „toto všetko, čo ty teraz cítiš, za rok vyprchá. Ja neviem ako to funguje, no je to tak, mne teda naozaj môžeš veriť. Tieto dovolenkové lásky ti majú takú zvláštnu schopnosť, že dokážu ostať naveky pekné, ešte aj vtedy, keď sa skončia takto hrboľato - kostrbato. Na Zdenka budeš vždy spomínať len s láskou aj keď inak, ako by si to robila doma...toto ti je dáky prímorský fenomén, či čo. Keď na rok prídeš a náhodou – alebo úmyselne – sa s ním stretneš, všetko bude inak. Táto rozlúčková horkosť sa vyparí a ostanú len pekné spomienky. Možno si zájdete na kávu, porozprávate sa akoby nič a nebude na tom nič zvláštne. Budete proste dovolenkoví kamaráti.“

Tak ako ty s Ivekom, pomyslela si Tamara a Katka z jej očí vyčítala, na čo práve myslí.

„Ach, s Ivekom som ja nikdy nič nemala, to je niečo úplne iné.“ A zrazu bola tá  perfektná

Katka, ktorá mala dosiaľ na všetko z fleku  odpoveď, ako prichytená školáčka a Tamara

nedokázala zadržať smiech. Čo robiť, bolo to úsmevné ako sa tak obhajovala a pritom vôbec

nebolo treba. Veď je to úplne jedno, či s ním niečo mala alebo nie, nuž aj Katke vykrútilo kútiky úst dohora  a o chvíľu sa už obe chichúňali až sa po posteli gúľali.

 

 „Bolo mi s tebou fajn, kamoška moja zlatá, opatruj sa tu,“ Tamara stojac pri autobuse, batožina už naložená, objala Katku a mocne ju stisla v náručí. Posledný pohľad na hotel, schody vedúce k pláži a na more. Vbehla do autobusu. Rozlúčky nikdy nemala rada, nuž aj kývanie z okna odbila len tak, aby sa nepovedalo a snažila sa myslieť už na to, ako dá Vaneske hrnček s červeno bielym chorvátskym motívom, čo jej posiela Katka a ako vysvetlí rodičom, že im nesie napoly dopitú  fľašu rakie. Povie im: nema problema, však na rok prinesiem plnú, sľubujem.

 pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie