Koniec materinskej lásky

„Vieš, miláčik, materinská láska vyzerá v skutočnosti úplne inak,“ povedala Iveta svojmu manželovi Liborovi. Sú svoji už päť rokov, dávno to mala na jazyku, hádam od prvej chvíle, ako spoznala svoju svokru, Liborovu mamu, no rešpekt jej až doteraz nedovolil vyriecť to nahlas. Vedela, že nesúhlas a rebélia sa v jeho rodine kruto trestá a ona, nová nevesta, že je posledný človek, na koho názory by bol niekto zvedavý, hoci manžel sa dlhodobo snaží vyviesť ju z tohto omylu. 

„Iva, si rovnakým členom našej rodiny ako ja a ak s tým má niekto problém...,“ no vetu nikdy nedokončil. Poznal svoju matku a vedel dobre, že jej úsmevy, spokojnosť a s tým spojená štedrosť siahajú len potiaľ, kým nenarazí na odpor. Naivne si myslel, že po piatich rokoch jeho matka Ivetu už definitívne prijala, navyše po narodení ich malej dcérky už podľa neho ani nebolo čo riešiť, téma bola uzavretá.

On ako muž nevnímal isté druhy napätia, vyrieknuté a nevyrieknuté slová a ich skryté významy, no Iveta áno. Svokra jej zavše čo to dala pocítiť. Na jednej strane bola mladá žena rada, že sa už konečne nerieši aspoň jej málo urodzený pôvod a nevyťahuje sa večne status prominentnej rodiny, do ktorej mala to obrovské šťastie sa vydať, no čoraz zreteľnejšie sa ukazovalo, že svadbou sa vlastne všetko len začalo. Bolo namáhavé mlčky sa dívať, ako milovaná mamička Valéria zasahuje do ich manželstva, ako Libora deleguje a riadi a ako na tom on nič zlého nevidí. Bolo ťažké držať jazyk za zubami, no teraz jej to vykĺzlo.

„Toto nie je láska, Libor. Prepáč, je to tvoja matka a ja ju rešpektujem, no za týmto tvrdením si stojím. Toto je manipulácia, dokazovanie si vlastnej moci, jednostranné neetické používanie druhého človeka na vlastné účely, možno to nazvať akokoľvek, len nie ozajstnou láskou mamy k synovi.“ Vedela o čom hovorí, mala milujúcich rodičov, ktorí jej aj bez peňazí dokázali dať všetko bohatstvo sveta, teda lásku, takže presne vedela ako sa správa milujúci rodič. Ivetina rodina naozaj neoplývala materiálnym bohatstvom, no nikdy v živote jej nič nechýbalo. Iba šťastie...to jej rodinu opustilo, keď obaja rodičia pri tragickej dopravnej nehode zahynuli prv, než by dodržali sľub, ktorý dcére dali. Že keby aj ako bolo, ona vyštuduje a bude sa mať v živote po materiálnej stránke lepšie ako oni. A tak je z nej „len“ šikovná kozmetička, ktorá svoju prácu miluje, no cíti, že práve toto je najväčšia priepasť, ktorá delí jej svet od toho Valériinho. Operná diva a nevesta...kozmetička. To berie Valéria ako úder pod pás od osudu, no predovšetkým od svojho jediného syna. Ale tých priepastí je viac. Valéria je totiž „niekto.“ Umelkyňa, idol prahnúci po obdive a po svetlách reflektorov. Sama obýva trojposchodovú vilu, dvoch manželov pochovala po tom, čo ich na kosť oholila, miluje luxusné kožuchy, najdrahšie podniky, veľkomestské salóny, je mimoriadne vplyvná, okruh jej priateľov tvoria herci, speváci a iní umelci, maniere a snobské pózy korunujú každú jej vetu, lekári a právnici sú bábky na jej motúzikoch. Ako vravím, ona je proste niekto. 

Napriek tomu, že Libor Ivetu na svoju nie celkom typickú matku na počiatku pripravil, ona neverila, že takáto mama vôbec existuje, Libor preháňa, myslela si, keď sa pred piatimi rokmi išla s otvoreným srdcom budúcej svokre predstaviť. Nebude to síce vlastná mama, no taký správny muž môže predsa mať len rovnako skvelú matku, myslela si. Veľmi rýchlo však pochopila, že rodičov jej nikto nenahradí. Valéria teda celkom určite nie, pretože hoc aj bola neskutočne bohatá a vplyvná, nemala ani smietku z toho bohatstva, na ktoré bola Iveta z domu zvyknutá. Nevedela, čo vôbec láska je a ani dodnes to nevie. Iveta nechápala, ako môže mať  stelesnená Cruela De Vil takého perfektného srdečného  a empatického syna, no život sa niekedy zahrá na vtipkára.  

Libor bol dobrák od kosti, spoľahlivý a láskavý muž, ktorý si najviac zo všetkého prial mať od všetkých konfliktov pokoj a tak sa z bezpečnostných dôvodov veľmi opatrne, taktne, no radikálne, ešte prv než spoznal Ivetu, vytratil z bezprostredného dosahu svojej matky. Napriek tomu boli takmer nepretržite v telefonickom kontakte, jemu záležalo na tom, aby bola mamička spokojná a jej stačilo, že má aspoň akú takú  kontrolu nad synovým životom, nuž sa vytvoril model, ktorý mal isté pravidlá a tie sa už aj nevesta  naučila rešpektovať. A tak si žili relatívne pekne. V láske a harmónii vychovávali malú, žiaľ, nie celkom zdravú  dcérku Ivku a tešili sa z obyčajných vecí ako každá bežná mladá rodina. Nejaký čas bývali v podnájme, no čoskoro sa rozhodli kúpiť si dom na vidieku, vložili doň obaja za pomoci hypotéky takpovediac pol na pol, na čom trvala Iveta, keďže boli majetkové pomery také nevyvážené. Aby jej jedného dňa nemohol nikto nič vyčítať, hoci pochybovala, že taký deň nastane. Svojho muža úprimne ľúbila a vedela, že on ju rovnako. 

Keby sa neukázalo, že malá Ivka má malý pohybový hendikep, kvôli ktorému by pre ňu mohlo byť ťažké začleniť sa neskôr do školského kolektívu, zdalo by sa, že nemajú problém. Ani nemali, no preto, že im už práve len na dcérkine rehabilitácie a špeciálne tréningy, ktoré mali pomôcť dievčatku vyrovnať sa zdravým detičkám nezvýšilo z rozpočtu, prijali finančnú pomoc od Valérie a tým si jeden  problém nechtiac sami vyrobili. 

Slovom, mamička Valéria bývala dosť ďaleko, no zdvorilostné pompézne návštevy -  zhruba trikrát do roka, na ktoré mladí chodili so stiahnutými žalúdkami a ktoré  bývali vždy veľmi nepríjemné - aj tak zakaždým otriasli ich inak harmonickým vzťahom. S Liborom sa po takej rodinnej návšteve spravidla pohádali. Tým návštevám sa nebolo možné vyhnúť, bol to istým spôsobom rituál, Valéria ním  navádzala ilúziu kvalitného vzťahu matky so synom, no v skutočnosti oboch mladých takýmto spôsobom držala v šachu. 

Napriek striktne danej tradícii, tráviť snobské falošné Vianoce u Valérie, sa však tento rok mladí rozhodli zariadiť si sviatky po svojom. Odídu na štvordňový welness pobyt, ktorý Libor dostal ako výkonnostný bonus v práci. Obaja sa na to tešili, aj keď to celé malo jeden háčik. Ako túto tragédiu oznámiť mamičke Valérii. Neprídu k nej na Vianoce...najkrajšie sviatky v roku, čas, kedy sa u nej zhŕkne smotánka, každý sa bude pred každým predvádzať a ona...bez rodiny. Vedeli, že to bude dráma, veď preto to aj do poslednej chvíle odkladali, no Vianoce sa blížili, nuž sa v jeden večer odhodlali. Treba mame zavolať a oznámiť jej tú nehoráznu správu, že sa rodinných Vianoc v honosnej vile plnej blahobytu a prominentných hostí  tentokrát nezúčastnia. Dúfali, že mama to pochopí. Nech je aká je, ale toľko citu sa v nej hádam len nájde.

Takže, aby to už mali za sebou, sadli si v obývačke, mobil na stole nastavený na hlasitý odposluch, dlane vlhké od vzrušenia. Dohodli sa, že hovoriť bude napriek všetkému Iveta. Predsalen, je žena, má pre tieto veci vycibrenejší cit, tým pádom je aj väčšia šanca, že správu sformuluje  tak, aby mamička uznala, že  mladá rodina má proste toho roku iné plány. Telefón zvoní, svokra sa ozýva:

„Ale pozrime sa, čomu môžem vďačiť za takúto poctu, že madam zdvihla telefón a volá mi? Zrejme  si ma vytočila omylom, čo?“ smeje sa pobavene Valéria, no vzápätí sa chopí iniciatívy. „Počuj, celkom dobre, že voláš, akurát som vám chcela dať vedieť, že suroviny z Francúzska na Vianočnú hostinu sú už objednané. Syry, olivy, mušle, všetko čo treba, týždeň - dva kým to dodajú, lebo čas beží, vieš, tak nech je tu všetko včas. Len aby ste vedeli, že ja sa na Vianoce už chystám.“ Po takomto úvode sa Ivete ešte ťažšie začínalo s pálčivou témou, no dala sa do toho a vyklopila svokre, že v spojitosti so sviatkami majú iné plány. Nastalo nezvyčajne dlhé ticho, ktoré neveštilo nič dobré, ba aj ucho ju od chladu, ktorý zavládol na druhej strane spojenia tak trochu oziabalo, no bola pripravená zvládnuť  všetky možné svokrine reakcie.  

„Čo vravíš?  Wellnes? Ale kdeže by som ti ja išla na Vianoce niekam do hotela, medzi úplne cudzích ľudí, keď tu máme všetok luxus, ktorý môže človek potrebovať. Čo vám načisto preskočilo? Jaj, ahá, že ja nie...iba vy sami. Počkaj počkaj, len pre poriadok, povedz mi to, prosím ťa, ešte raz, lebo mne sa zdá, že nerozumiem.“ A tak jej Iveta trpezlivo zopakovala, odkedy dokedy budú proste preč. „No ale podľa mňa ste to nedomysleli, však od dvadsiateho štvrtého do dvadsiateho šiesteho decembra sú predsa Vianoce a tie sú vždy u mňa, takže o čom sa to tu teraz vôbec rozprávame?“ Neveste bolo jasné, že svokra od prvého momentu všetko veľmi dobre chápe, iba ťahá čas, kým zvolí stratégiu, ktorou na nich pôjde, aj keď zvyčajne jedná impulzívne a potom spustila. 

„Počuj dušička, toto bol celkom určite tvoj skvelý nápad, pretože Liborko predsa vie, že sú veci a zvyky, ktoré sa proste nemenia. Takže ešte raz a zrozumiteľne, aby si to aj ty pochopila, Vianoce sú u mňa, tak ako každý rok. Tu, v mojom dome, vo vilovej štvrti. A okrem toho takto, na poslednú chvíľu? Mňa ste o tom kedy ráčili informovať? Jaj, že teraz ma ráčite informovať, aha, chápem. No tak takto, moja, tento uletený nápad  vám ja, žiaľ, neviem odsúhlasiť. Pretože sem prídu elitní hostia a ja teda naozaj neviem, kde budeš na Vianoce ty, no jedno je isté: môj syn a moja vnučka budú tu! Rozumieme sa? Dobre, je mi jasné, že ty si taká prostučká jednoduchá a niečo si možno kompenzuješ, ale so mnou sa takto, ako ty teraz, nikto nerozpráva, tak sa upokoj a prestaň mi tu s wellnesom, lebo by zo mňa mohlo vyletieť aj niečo také, čo by som inak nepovedala! Čo ty kombinuješ, čo riešiš, meníš...?! Bože, keď si ja pomyslím, koľko herečiek sa za Liborom išlo zblázniť, z akých rodín ženy mohol mať a že prečo si práve takúto robotnícku triedu musel na krk zavesiť, keď je každému úplne jasné, o čo tu ide. O prachy, milá moja, o prachy! Prestaňme sa teda hrať a povedzme si to rovno, Libor je veľmi dobrá partia, známe meno,  vplyvná matka, on pracuje vo finančnom sektore, krásne zarába, hlúpa by si bola nezakvačiť sa doňho. Jasné, takto sa to predsa robí, ja viem, ale mňa neoblbneš, moja. Použila si sto rokov starý ženský trik, otehotnela si, ale dobre, prijali sme ťa, ibaže to má jeden háčik: Ja som Liborova mama a v tejto rodine sa to bude diať, čo ja poviem. Takže môj syn aj s malou budú vianocovať tu, lebo inak vieš, každé rozhodnutie so sebou nesie dôsledky. Žiaľ, nebudú peniaze malej na terapie, nebudú darčeky, ani  styky. Celé je to vlastne veľmi  jednoduché a aj pre teba pochopiteľné. Vraj ani za tú cenu nie?!“ Valériin hlas vyskočil o oktávu vyššie a pritvrdila.  „Čo to trepeš?! Nežartuj, že ty mne budeš diktovať, čo sa bude robiť a čo nie?! Moje prachy sú ti dobré a pravidlá, tie ti už nevoňajú? Podľa teba, čo ja mám povedať  hosťom? Že moje vlastné dieťa a vnúča tu nie sú, lebo jedna dedinská koza to tak zariadila, a radšej si išla welnesovať svoju primitívnu riť do nejakého hotela, než aby prežila sviatky s manželovou rodinou? Kto si ty, sa ťa pýtam, s kým sa ty bavíš, čo si o sebe myslíš?! V tejto rodine, kým ja žijem, tak bude, ako ja poviem! Mne ty tu nepapuľuj! Ty sa teš, že smieš sedieť za mojim stolom len z toho titulu, že môj nešťastný syn dákym fatálnym omylom vylovil zo žumpy práve teba! Chápeš ty vôbec, že pre mňa je ponižujúce už aj to, že sa s tebou vôbec musím o niečom rozprávať, šľak aby to celé trafil! Ja sa o tomto nechcem baviť, predovšetkým, s tebou sa o tom nechcem baviť, takže daj mi Libora, poviem mu o koľkej majú prísť a aké je menu! Skončili sme.“ Po tom čo Valéria poodhalila svoju pravú tvár bez pretvárky a pozlátka, Iveta sa odtiahla a k mobilu sa naklonil Libor, v ktorom to už vrelo, nuž len so stisnutou sánkou precedil, že tentokrát to veru bude tak ako povedala Iveta, a že fakt neprídu ako bývalo zvykom k Valérii, ktorá pomaly, ale isto strácala nad sebou kontrolu a hlas jej od rozčúlenia preskakoval, keď vypľúvala ďalšie a ďalšie nepríjemné slová.  

„No, tak sa potom, milý môj, rozhodni. Ona alebo ja! Pokojne si to rozmysli, zváž aj svoje dedičstvo, je tu vila, dom v Španielsku, autá, šperky, byt v prominentnej štvrti a keď si to spočítaš, daj mi vedieť ako si sa rozhodol. Či ja, alebo tá chudoba, ktorú si bohvie kde vytiahol z močiara. Ježišikriste, však si konečne uvedom ako tebou manipuluje! Najprv neprídete na Vianoce, potom na ňu niečo prepíšeš, pochop, že jej o nič iné nejde, len o prachy! O čo iné by jej išlo, ak nie o dedičstvo! Nechci ma rozosmiať, tieto vidiecke štetky sú prefíkané, zavetria prachy a idú za nimi ako poľovnícke psy.  Ale prestaň, prosím ťa, že ako to rozprávam!? Ona môže povedať, že neprídete na Vianoce a ja na to nesmiem reagovať?  Vieš čo, skráťme to. Takže ešte raz a naposledy. Ak sa nedostavíš s tou svojou prefíkanou chuderou a čaptavým deckom na Vianoce ku mne, buď si istý, že už aj píšem nový závet, a ty nedostaneš ani cent! Pochopili sme sa?! Ani jedno špinavé euro neuvidíš, ak tu dvadsiateho štvrtého večer nebudeš za mojim stolom, usmiaty a šťastný sedieť a žrať zasraný  francúzsky syr pred očami všetkých mojich hostí! Rozumieme si? Okrem toho zajtrajším dňom zastavujem platby na terapie pre malú. A ak by si sa predsa len rozhodol, že ti je tá chudina zo samoty dôležitejšia ako tvoja vlastná matka,  dobre sa priprav, pretože vám budem robiť problémy všade, kam len  dosiahnem. Peklo vám zo života urobím, tomu ver!  Buď budeš robiť to, čo ja poviem, alebo nededíš. Koniec! Čau!“  

Popravde, obaja očakávali výbuch, no toto prekonalo všetky ich predstavy. Sedeli v tichu ako obarení a Iveta by len to bola rada  vedela, čo sa odohráva v Liborovej hlave. Takto rozprávať svoju svokru zatiaľ nepočula a pochybovala, že Libor áno. Ak predsa, v tom prípade sa jej chcelo plakať. Pretože detstvo s takýmto jednaním si ani predstaviť nechcela, nie ešte zažiť. Je celkom možné, že nebyť jej, on by sklonil hlavu a išiel by do zlatej klietky prežiť  Vianoce plné falošného ligotu, veď je to mama, vždy mu dala všetko, čo potreboval ba aj viac, no takto... zreteľne videla, ako muž zatína zuby a čím ohavnejšie slová Valéria používala, tým pevnejšie bolo jeho vnútorné presvedčenie a odhodlanie, že tiež končí. Takto sa s ním nikto nebude baviť. Ani jeho vlastná matka. Potom pozrel na Ivetu a povedal. „Tých jej planých vyhrážok sa vôbec nebojím. No ja som to takto nechcel, to ona sa začala oháňať vojnou, tak teda bojujme. Ale ustojíme to aj bez jej peňazí.“ pohladil Ivetu po vlasoch a uznal, že mala pravdu. Takto materinská láska naozaj nevyzerá.