Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

KAROLÍNA

Bývali časy, keď sa Viera riadila srdcom, no potom sa odučila. Zmenila sa ona, alebo je iná doba, ťažko povedať. Sama o sebe by povedala, že ona je stále rovnaká a ak nie, nuž potom bol zrejme na podobnú zmenu dôvod, premýšľa, keď jej zíde na um táto príhoda, z ktorej jej je ešte stále clivo. Ani nie tak z hmotnej straty, ktorá ju postihla, ako zo straty toho cennejšieho, a tým je dôvera.

Či už tak alebo onak, okradol ju niekto z jej blízkych a to je smutné. Dodnes nevie, kto to urobil. Hoci, čo by sa na tom celom vlastne zmenilo, keby to vedela? Zrejme nič. Život by šiel ďalej tak či tak. Slovom, bývali časy, keď stretávala super ľudí, povedzme na dovolenke a po nej si potom zaručene ešte dlho písali, volali, s niektorými sa aj navštívili a ak to priateľstvo malo pretrvať, nuž pretrvalo. Takto to kedysi bývalo. Dnes však už má isté zábrany, pri nadväzovaní známostí je obozretná, a po tejto nemilej skúsenosti ešte viac. 

Karolínu tiež spoznala na dovolenke, je to už veľmi dávno, ale dodnes sa priatelia aj keď bývajú na opačných koncoch republiky. Vtedy bola fakt rada, že na ňu natrafila, dovolenkovala totiž s mamou a malou dcérkou a to bolo vyčerpávajúce. Potrebovala spojenca vekovo primeranejšieho a stretla túto bláznivú uletenú babu, od Viery o čosi mladšiu, no to nebol žiaden problém. Strávili spolu dva dovolenkové týždne a pri rozlúčke si nasľubovali kadečo, no keďže vtedy ešte internet neexistoval a oni od seba bývali naozaj riadny kusisko, ostali pri písaní listov. Dlho si tie Karolínine odkladala, občas aj ona napísala, dcérka priložila kresbičku, lebo aj tá si Kajku obľúbila, a potom jej s veľkým nadšením oznámila, že o mesiac má ísť na školenie do Karolíninho mesta. Skvelá príležitosť, hádam by sa mohli stretnúť. Na ich obojstrannú veľkú radosť to vyšlo a bolo im opäť tak super, ako si to z dovolenky pamätali. O hocičom sa s ňou dalo zhovárať, navyše Viera cítila že to, čo Kaja hovorí, myslí úprimne, je totiž príliš bezprostredná, než aby klamala či dáko inak fabulovala. No večná škoda, že to nemôže byť častejšie, neochotne sa lúčili a pod vplyvom toho vydareného stretnutia, začali akosi viac pozerať do kalendára a kombinovať že ako, kedy, no hlavne, kde by sa opäť vedeli zbehnúť. A keď to človek takto plánuje, ono sa to potom aj darí a tak sa minimálne raz za rok niekde, prevažne na polceste medzi oboma ich mestami, vídali.

Riešili to pragmaticky, vždy, keď sa z nejakej inej príčiny jedna druhej o kúsok priblížili, spojili príjemné s nevyhnutným, nuž  raz to bola Žilina, keď tam Karolína musela na pohreb blízkej príbuznej, potom Sliač, kde bola Viera v kúpeľoch, až sa napokon Karolína rozhodla merať tú dlhú cestu až k Viere domov. Chce spoznať jej mesto, rodičov, dom aj kvetinovú záhradu o ktorej kamoška tak rada píše, zoznámiť sa s jej priateľmi. Tak, to teda bude vážne skvelé, potešila sa Viera a začala plánovať, čím naplní kamarátkine dni u nej doma. Jediná vec, ktorá jej v spojitosti s tou milou udalosťou nedala pokoj, bola možná prítomnosť Vierinho - zatiaľ ešte stále manžela, s ktorým sú práve v rozvodovom konaní a ktorý jej s obľubou robí napriek. Takže mohla počítať s tým, že ak sa dozvie o milej návšteve z iného mesta, schválne bude v byte pečený varený, hoci inak sa s obľubou túla s kamarátmi aj dva dni v kuse bohvie kde, však aj zato ten rozvod. No pri tejto príležitosti svoje zvyky zaručene veľmi rád zmení, len aby Vieru vytáčal, natoľko ho už pozná.

Karolína o ňom, samozrejme, vedela, kamarátka sa jej často sťažovala, kým dospela k definitívnemu rozhodnutiu rozviesť sa s ním. Bol to vlastne jediný človek, ktorého na tomto výlete netúžila stretnúť, no Viera ju uisťovala, že pri troche šťastia, by sa tak nemuselo vôbec stať. A ak by predsa, tak nanajvýš potom prespí u Vieriných rodičov. Nič sa nedeje.

 

No a potom konečne nastal ten očakávaný deň a kamarátka z opačného konca Slovenska dorazila. Vrúcne objatia, veselé džavotanie, tak, ako sa patrí, keď sa po dlhom čase stretnú dve dobré priateľky. Žiaľ, bolo to ich posledné stretnutie, pri ktorom Viera dokázala byť úplne bezprostredná spontánna a šťastná. Toto priateľstvo si vážila, o to viac, že v ostatnom čase spoznávala stále viac a viac vypočítavých bezcharakterných ľudí, nuž aspoň tie staré dobré vzťahy by mohli pretrvať, zjavne sa však aj tie občas zvyknú pokaziť, hoci sú už preverené časom. Nič nemáme natrvalo. 

 

Takže  teraz boli konečne spolu, priam sa hodili do víru udalostí a užívali si to. Mamine kulinárske orgie, večerné prechádzky mestom, kaviarničky, návštevy Vieriných súrodencov, výlet do neďalekých termálnych kúpeľov, slovom dva dni uleteli ani sa nenazdali. Ešte ich mali dva pred sebou, no ani jednej z nich sa už nikam nechcelo. Vierin nepodarený manžel sa, našťastie, neukazoval, len sám čert vedel, kde je zalezený a aj by tam mohol zostať, nuž sa po výdatných nákupoch rozvalili v príjemnom chládku Vierinej obývačky, popíjali niečo chladené a zhovárali sa. Dcérka ostala u babiny, nikto ich nerušil, bola to priam perfektná chvíľa, nebyť manžela. Akoby vycítil, kedy sa má zjaviť. Vieru div neuchytilo od jedu, keď začula v zámke štrkotať jeho kľúče a zrazu už nedokázala byť prirodzená, pretože ňou zlosť len tak lomcovala. Len čo vošiel, skopol tenisky, zašil sa v kuchyni a šuchotal tam s nejakými papiermi. Mala so sebou dosť čo robiť, aby tam za ním nevyletela, no to by sa strhla hádka, nuž sa snažila ovládať a vyčkať, čo má pán za lubom. Karolína, keď videla ten kamoškin bojovný výraz, sa na ňu zhovievavo usmiala, však ho nechaj, veď nič zlé nerobí, nehuláka netrieska, a to ju naštvalo ešte viac. Čo ty vieš...hulákať on nemá vo zvyku, dokáže človeka týrať aj sofistikovanejším spôsobom, zaručene niečo chystá, ja ho poznám. Nedaruje mi on pohodovú chvíľku ani omylom, to by sa nesmel volať tak ako sa volá. Je to zákerná sviňa, ver mi, radšej poď, pôjdeme k našim, povedala, no Karolína vraj, ale čo by sme kam chodili, veď možno čoskoro zas vypadne a v tom sa manžel s tým najnevinnejším výrazom v tvári zjavil v obývačke. V jednej ruke fľaša vína a v druhej podnos s chlebíčkami. Čauko kočky, myslel som si, že vás prekvapím, ahoj, ja som Dodo, podal ruku Karolíne, len čo zložil občerstvenie na stôl, a tá sa mu celá prekvapená - a očividne aj okúzlená - predstavila. Ale však on ako dobre vyzerá, to jej Viera nespomenula, a akoby razom zabudla na všetky kamoškine reči o tom, čo to je za podrazáka, hľadela naňho vyslovene s obdivom. A potom na Vieru trochu nechápavo, však aký perfektný slušák, aj fľašu doniesol a tie chlebíčky, no mňam, či si ty, dievča,  náhodou tak trošku nepreháňala, vyjadroval jej pohľad. A jemu presne o toto išlo, výborne, spokojne si pomädlil ruky a prisadol si, hoci ho nikto neponúkol. Takže skadiaľ vlastne si? Ach, nemyslíš vážne, mám tam kopec kamarátov, možno sa niekedy stavím, čo povieš...drístal a ona mu to žrala. No zvracať sa jej z nich chcelo. A čo to je za príšernú voňavku, to v ktorom bordeli na seba nafúkal, zlostila sa v duchu manželka, kým s patričnou dávkou irónie počúvala svojho muža ako starú obohranú platňu. V snahe zaujať slečnu povyťahoval všetky storočné fóry a vtipné historky a dievča sa dobre bavilo.

 

Bože, aké jednoduché to títo hajzlíci majú, konštatovala Viera v úžase. Ak sa ešte raz narodí a ak na to bude mať dáky vplyv, tak potom jedine ako muž, to je isté. Miestami sa to dievča, našťastie, zbadalo a pokúsilo sa do debaty zatiahnuť aj ju, ešte pekne, no v podstate si oni dvaja trkotali a nalievali, až bola fľaša prázdna. Mimoriadne zábavný chlapík, keby som nevedela, v živote neuverím, aký problémový týpek to je, hodila očkom na svoju kamarátku mladá návšteva a postavila sa, že si odskočí na toaletu. Akoby náhodou jej práve v rovnakej chvíli skĺzlo ramienko z pleca, akurát keď sa súkala okolo kresla v ktorom sedel Dodo, hoci pokojne mohla prejsť aj pri nej, no ona sa rozhodla takto. Viera bola zdesená z toho, čoho bola práve očitým svedkom a potom sa v momente rozhodla. Toto nebude už dlhšie tolerovať. „Karolínka, ak si prišla za mnou, odchádzame. Ale môžeš pokojne ostať ak myslíš...nebudem mať nič proti,“ dodala, a dievča sa zbadalo. Rozlúčka bola už zdržanlivejšia než zvítanie, Dodovi  klapli zuby na prázdno a mladá potom celou cestou vyvádzala Vieru z omylu. Ale čo si! Kdeže by som sa pretŕčala, chcela som byť len slušná, a to ramienko mi skĺzlo fakt úplnou náhodou, tebe sa to nikdy nestalo? A vieš, že ani nie, odsekla Viera podráždene, hoci cítila, že sa už pomaly upokojuje. Chvíľu bolo ticho, každá z nich si v hlave skladala to svoje, až sa ozvala Karolína tak nevinne, až to Vieru zarazilo. Fakt som sa správala vyzývavo? Vieš, ja si to neuvedomujem, no môže to byť tým, že som vždy bývala viac medzi mužmi než medzi ženami. Napríklad aj teraz, v práci, čisto mužský kolektív a ja. Nemám v sebe tú ženskú jemnosť, hneď sa naladím na ich štýl a možno potom pôsobím tak...no...vieš ako. Viera nemo prikývla, čo ti ja viem, z tejto stránky ťa vlastne vôbec nepoznám. Skôr si však myslím, že to ja som už na všetko, čo sa spája s Dodom, až príliš alergická, čo mám robiť. Ale v pohode, zabudnime na to, na teba sa zato hádam nebudem hnevať, to on je sviňa a ja to dobre viem. Mala som  nejako lepšie vymyslieť, aby sme sa s ním vôbec nestretli, no už je to jedno, stalo sa. 

 

Lenže, žiaľ, večer a ani ďalší deň už zďaleka neboli pre Vieru také pohodové ako dovtedy. Nemohla sa totiž zbaviť pocitu, že by si to Karolína s Dodom pokojne rozdala, keby ju nepovažovala za kamarátku. A možno ešte aj tak, iba že za priaznivejších okolností. Stačil by k tomu ešte pohárik, či dva. Z nej to proste sršalo. Viera je už stará líška, má na takéto veci nos a toto poznanie ju teda riadne zaskočilo. Vážne Kaju z tejto stránky nepozná. Vie síce, že už dávno s nikým vážnejšie nechodila, pozná to z listov aj z ich rozhovorov, nemá proste šťastie na chlapov, akoby vraj bola zakliata, no len či si za to náhodou nemôže sama. Možno je to práve preto tak, že je až príliš „slušná“ ako sama povedala. Veď chcela byť len slušná. Nuž, takúto slušnosť si Dodovi podobní chlapíci vysvetľujú po svojom. Zvláštna situácia. Vlastne sa medzi nimi dvoma nič nestalo, no Viera aj tak zvažovala svoj ďalší postoj k tejto kamoške. Celkom vážne bola rada, keď na druhý deň odprevádzala milú návštevu k vlaku a už tak vehementne nenástojila na ďalšom stretnutí, no v kontakte ostali aj naďalej. 

 

Prešiel možno aj týždeň odvtedy, čo Karolína odišla a Viera zistila, že to ešte nebolo úplne všetko, čo sa počas tých niekoľkých dní udialo. Uznáva, v tomto je tak trochu neporiadna, ale aj to len preto, lebo ľuďom dôveruje. Má si jednoducho dávať na veci lepší pozor a aj to odvtedy robí. No keď bola u nej tá milá návšteva, ležali jej prstene a retiazky úplne voľne na poličke v kuchyni, ako obyčajne, v malej porcelánovej šperkovnici. Vždy tam bývali, veď pred kým by ich vo svojom byte mala skrývať, pred vlastným deckom? A muž, nech už bol akýkoľvek darebák, tie šperky jej kedysi daroval práve on, ani jej len na um nezišlo upodozrievať ho, že by ich jedného dňa vzal. No teraz bola šperkovnica prázdna. Presnejšie, preč bola jedna veľmi pekná a aj drahá retiazka. Bez stopy, definitívne a nevysvetliteľne. Viera ostala zronená a skúšala sa rozpamätať, kedy ju videla naposledy a aj si spomenula. V deň, keď išla čakať Karolínu na stanicu, brala si zo šperkovnice prstene. Retiazka bola na sto percent tam. O to horšie. Kruh podozrivých sa tým pádom rozrástol z jednej osoby na dve a jej to bolo neskutočne ľúto. Ani o jednom z nich by to totiž v živote nepredpokladala, no predsa ju jeden z nich okradol. Dodo alebo Karolína? Jeho sa, samozrejme, spýtala a ušla sa jej odpoveď hodná Dodovho intelektu: Seriem na teba aj na tvoju retiazku. Takže on zrejme nie. Alebo, že by predsa? Keď jej nemohol ublížiť cez Karolínu, tak to spravil inak? No a tej sa pýtať nemalo zmysel. Priznať sa neprizná a ak to nebola ona, mohla by sa hoci aj uraziť. Viera by sa určite urazila, no ona by zas ani v podnapitom stave neflirtovala s kamoškiným manželom. Takže ich dve – hoci sú kamarátky – nemožno porovnávať. Tak či tak, retiazka bola preč, nezapadla, nevzala ju dcéra, neskĺzla Viere z krku, neodniesla ju mama vyčistiť, lež ju niekto úplne bohapusto vzal. Dodo alebo Karolína. Karolína alebo Dodo. Ani za jedného z nich by teraz už ruku do ohňa nekládla.

 

Odvtedy už prešlo naozaj dosť rokov a hoci Viera nikdy viac žiadne stretnutie Karolíne nenavrhla, ona je iniciatívna a vytrvalá. Aj keď si už len volajú a prajú k sviatkom, stále si sľubujú, že len čo to bude možné, stretnú sa. Zdá sa však, akoby mala úplne čisté svedomie, no Viera jej už neverí, hoci Karolína je rovnako bezprostredná a priama ako bývala. Zrejme jej krivdí. S istotou to však nemá odkiaľ vedieť, nikdy totiž  nenabrala odvahu túto epizódu pred priateľkou spomenúť. Niekoľko krát už bola pevne rozhodnutá aspoň tú tému načať, zmieniť sa o nepríjemnom odhalení, no jednoducho to nedokázala vypustiť z úst, a po čase to už aj prestalo byť aktuálne, nuž mlčí. A tak sa to tam hompáľa nad nimi nevyslovené, pretože niet takého stretnutia či telefonátu, aby na to Viera nemyslela a nemala sto chutí spýtať sa: Vzala si moju retiazku?

 

Kto vie, čo vlastne úbohá Karolína spláca tým, že stále nemá súceho partnera a ani deti, hoci by si ich strašne priala. A je viac než isté, že ich ani nikdy mať nebude, pretože nedávno oslávila štyridsiatku. A Dodo, toľko frajeril a hazardoval, toľko žien vystriedal až skončil ošklbaný a sám, a keby nemal jedného dobrého kamaráta, ktorý ho prichýlil na záhradnom domčeku, nemal by ani kde bývať. Nuž, čo je oproti tomu Vierina retiazka...

 

pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie