Just sa budem smiať

Pred očami sa Marte mihali pohyblivé obrázky z čias, keď svoj život považovala za šťastný, alebo aspoň znesiteľný a nedokázala zabrániť prúdu sĺz, ktoré jej stekali dolu lícami. Vzlyk ale dokázala zadržať a v tej chvíli vošla sestrička Eva a prísne sa na ňu pozrela. Zasa plačete? Marta mimovoľne naťahuje paplón na tvár, ako decko, ktoré sa chce ukryť pri nejakej nezbednosti, ale sestrička Eva na ňu zhurta, zasa plačete a viete, že to sa nesmie! A takmer nič ste nezjedli! Ako sa chcete uzdraviť?! Marta tuší, že aj kolegyne pacientky na ďalších dvoch posteliach súhlasne pokyvujú hlavami, veď ona sa dakedy ani vzlykotu neubráni a ľahko vytuší, že depresívne kolegyne v nemocničnej izbe nie sú populárne, skôr idú na nervy. Lepšie sa počúva smiech, ako plač. Dohliadnite na pani Martu, rozveseľte ju! Veľa jesť a žiadny plač, jasné?! Sestra Evička sa usmeje, ukáže bezchybný biely chrup a uteká za ďalšími povinnosťami. Veď áno! Veľa jesť a žiadny plač. Ľahko sa jej to hovorí. Je mladá, vari tridsať a nemá nádor a vyzerá taká spokojná, akoby sa práve vymanila z mužovho objatia. Ale inak je úžasná. Aj jej prísnosť, aj jej pokarhania sú také akési láskavé. Napriek tomu si ju Marta obľúbila a teší sa, keď má službu sestrička Eva. Vlastne by ju rada nejako potešila, nejako sa jej revanšovala, lebo cíti, že napriek prísnosti to s ňou myslí dobre. Musí povedať dcére, aby kúpila aspoň nejakú kvalitnú bonboniéru, alebo kávu, hoci... Včera mali na izbe zapnutý televízor a v správach  vraveli, že polícia zadržala nejakú primárku kvôli úplatkom. A že aj pacienti, ktorí dali doktorke nejakú maličkosť, bonboniéru, alebo tak, vraj páchajú trestný čin. To Marte prichodí scestné. Nejaká káva z vďačnosti má byť úplatok? Veď sestra Evička je milá, karhá ju prísne v dobrom, chce jej pomôcť. Veď jej povedala, že teraz nie je nič také dôležité, ako jej chuť vyzdravieť. Veď ju aj pohladila po spotených vlasoch a to si už Marta odvykla od nejakých prejavov nežnosti. A zasa jej vtedy vošli slzy do očí. Nie raz jej povedala, všetko bude dobré, uvidíte! Ona vie tú prísnosť skombinovať s takými láskyplnými prejavmi. A poďakovať jej bonboniérou, to akože porušuje zákon?!

Marte sa veľa láskyplných prejavov nedostáva. Keď sa človek ocitne v takej situácii ako teraz Marta, ukáže sa pravdivo, akým skutočným zázemím disponuje. O akú lásku, o koľko priateľstva sa môže oprieť. Dcéra Hanka je v jednom kole, nechce ju obťažovať telefonátmi a ona sama zavolá málokedy. Syn Igor ju dá cez ňu pozdravovať. S jeho ženou Vandou si Marta akosi nesadla. Prichodí jej taká vypočítavá, veď prečo ináč by sa tak nemiestne zaujímala o osud jej šperkov?!  Vtedy ešte Marta netušia o svojej chorobe a bolo to už po rozvode s Dušanom, zronená a uzavretá do seba, nikam nechodila, nebolo kde šperky vyvenčiť, ale pre ňu mali svoju hodnotu, aj keď ležali uložené v šperkovnici. Hodnotu spomienok na časy, keď ju Dušan nimi obdarúval, keď ju miloval. Nie, drahá nevesta Vanda si musí na časť z nich počkať, až kým ona umrie. Žeby už teraz, keď je známa Martina diagnóza, horela nedočkavosťou? Veď taká diagnóza nemá od smrti ďaleko. Hoci po operácii ju v dlhšom rozhovore pán primár upokojoval, že sa to podarilo lokalizovať a perspektíva je nádejná, ale čo keď sú to len medové motúzy? Milosrdné slová? Veď po amputácii prsníkov si prichodí ako žena iba podľa občianskeho preukazu. Dcéra Hanka ju síce utešovala, mami, veď máš päťdesiatpäť, nové materstvo ťa nečaká tak či tak, no o čo teda ide? Veď nemáš nejakého ctiteľa. No, bola to útecha do plaču. Inými slovami povedané, že vlastne nemá kvôli čomu žiť, tak si to preložila. Také myšlienky chodia po hlave počas vlečúcich sa minút v nemocnici. A potom nech sa človek smeje, ako by chcela sestrička Eva.

                                                                       X  X  X

S Dušanom sa rozviedli v čase, keď netušila o svojej chorobe, hoci tá v nej už asi driemala. Veď áno, vedela byť rozumná, chápavá, keď jej vysvetľoval, že to medzi nimi nefunguje, veď sama iste tuší, ba i vie, že on niekoho má už nejaký čas. Pravda, aj vtedy jej pred očami prebehli obrázky zo začiatkov ich manželstva, takého skromného na materiálne veci a bohatého na city. A tie materiálne dnešné samozrejmosti boli dôvodom na nespútanú radosť. Dušanove sny a Dušanove profesionálne ambície mu Marta pomáhala napĺňať svojimi ústupkami, svojou takpovediac podriadenosťou. Deti, starosť o ne, vlastne aj ich výchova bola vlastne na jej pleciach. Naučila ich, že ocko má veľa práce, ocka sa nedá vyrušovať, keď pracuje. A samozrejme ani keď nie je doma, lebo ocko má veľmi dôležitú prácu.

A spočiatku rád pozýval k nim vplyvných ľudí, aby sa predviedol, akú on má senzačnú rodinu, ako to u nich všetko klape ako hodinky, spôsobné deti a usmievavá a vľúdna manželka. Možno si už vtedy mala Marta niečo všimnúť, niečo čo ju malo varovať, ale ona bola okúzlená. Okúzlená tým, že takí vplyvní ľudia jej manžela Dušana berú, že ho uznávajú. A celkom prirodzene sa chcela, usilovala sa predviesť v úlohe bezchybnej hostiteľky, nemôže povedať, páčila sa jej takáto úloha v ich manželstve, veď napokon, všetci odídu a Dušan patrí jej a dakedy aj povie, bola si skvelá, všetci musia konštatovať, že mám top manželku. A od nich záleží, či sa moja kariéra posunie vyššie, sú to naozaj vplyvní ľudia, mohol som to vybaviť niekde v reštaurácii, ale nech poznajú aj moje rodinné zázemie, keď sa teda mám niekam posunúť, dnes aj na takých veciach záleží!

No a potom záležalo aj na tom najmä, či sú košeľa a oblek v perfektnom stave, lebo on má niečo veľmi dôležité a až tak ho nezaujíma, že ona nemala čas, lebo jej práca a deti a vôbec... Človek nevie úplne presne určiť dátum, kedy sa jeho pocit šťastia začne od neho odkláňať. Asi nemala dosť otvorené oči, ba ani hlavu, aby registrovala neodškriepiteľné argumenty. Veď sú si takí blízki, je to jej manžel, prečo by nosil v sebe nejaké tajomstvo?! Uši pravdaže začuli, že jej Dušan sa raz tam a potom zasa inde ukázal s nejakou elegantnou dámou a že sa mali dosť k sebe, ale ľudia toho predsa navravia. Ľudia sú aj takí, že neprajú. Nie je ona taká chudera, aby dala na také reči, aby im panebože verila.

No a potom prišiel čas, že sám Dušan prišiel s tým, že predsa už dlhšie musí vedieť, že to s nimi nefunguje, že on je niekde inde a že sa treba pozrieť pravde do očí. Hovoril to s takým pokojom a tak neosobne, ako keby spomínal, čo si dal na pracovnom obede so zahraničným partnerom. A že to treba rozťať, chce sa rozviesť a dúfa, že to celé prebehne ako medzi civilizovanými ľuďmi. Napokon, decká sú už veľké, stoja na vlastných nohách, takže...

Takže tak! Marta naozaj nebola z tých, ktoré sa doprosujú, ktoré robia scény. A Dušan kalkuloval s touto jej vlastnosťou. Zavŕšil to vetou, nie sme prví ani poslední, ktorým to nevyšlo, nie? Prečo jej akurát vtedy zišlo na um, že boli aj také časy, keď sa im dvom stačilo na seba pozrieť a obaja vedeli, o čo ide?! Nie, naozaj nerobila scény. Položila iba pár otázok, ktoré sa týkali praktických záležitostí okolo rozvodu. Dušan bol spokojný. Možno si aj pomyslel, že má v živote šťastie na ženy. Aj na túto, ktorú opúšťa.

No, to bolo vtedy, pred tromi rokmi. Teraz si možno aj gratuluje, pomyslela si Marta na nemocničnej posteli. Vtedy jej choroba nebola v hre. Dnes o nej asi vie, možno mu dcéra, alebo syn zavolali, že s mamou je zle a ktovie... Asi mu jej prišlo aj ľúto, ale možno si aj povedal, že chvalabohu, že to neprišlo skôr, lebo či by neprišiel do rečí, že ochorela kvôli nemu. Čudné na tom je ale to, že jej dospelé deti, stojace na vlastných nohách, v čase rozvodu nevedeli pochopiť, prečo je ona vlastne zronená. Mama, kde to žiješ?! Veď dnes je rozvod úplne normálna záležitosť. To prejde, neboj... Otec to má skrátka ináč nastavené. A zasa, tá jeho Ivana je celkom fajn. Pozvali nás na večeru.

No dobre, pomyslela si vtedy Marta, treba sa naučiť žiť s tým, že nie každý deň sú Vianoce!

                                                                       X  X  X

Akú terapiu jej predpísala sestrička Eva? Že nemá plakať a má sa viac usmievať, že to lieči? No dobre! Usmeje sa, ale to spomienky a doterajší život nevygumuje. Primár povedal, že nič nie je stratené, že jej vyhliadky sú podľa posledných výsledkov dosť optimistické a že... Asi chcel tým povedať, že život ide ďalej aj s amputovanými prsníkmi. Dobre, okej! Tak si nafilmuje úsmev. Nič! Na duši nie je ľahšie. Decká si žijú svoj život a ona teda nemieni žiť tak, aby bola na ťarchu. Dobre, bude sa usmievať a vylíže sa z tejto hnusnej diagnózy, aj keď okyptená o svoju ženskosť. Žijú s tým aj iné ženy a iste ich to bolí, ale nevešajú sa.

Cinkne jej sms-ka. Neznáme číslo. A Marta sa dozvie, že to neznáme číslo je ten pán z ich paneláku, prehodili pár slov pri poštových schránkach, keď sa ten cudzí človek chcel predstaviť, že je nový sused, kúpil byt tu na prízemí, bol veľmi zhovorčivý, že po manželkinej smrti predal veľký byt v centre, že mu stačí jednoizbový a... No Marta to vtedy, už po rozvode brala ako normálnu susedskú zoznamovačku, vtedy stále dosť zronená nevenovala tomuto dialógu zvláštnu pozornosť. Ale keď sa náhodou stretli, pôsobil dosť prívetivo. No nič, nejaký sused. A teraz jej píše, že mu dcéra, ktorá bola v jej byte poliať kvety, dala na ňu telefón a on si dovolil jej napísať, ani nie zavolať, že jej želá len to najlepšie, že medicína pokročila a všetko bude dobré a keby bola iná situácia, rád by ju navštívil v nemocnici, ale dúfa, keď príde domov, že jej to umožní. Kristepane! Jej dcére úplne šibe! Ako môže dávať jej číslo cudziemu človeku, nech je aj z domu?! Hádam mu netresla aj o jej diagnóze, o amputácii jej ženskosti?! Táto neistota Martu znervóznila. Veď áno, ten nový sused pôsobil celkom sympaticky pri tých pár rozhovoroch. Pri schránkach. A teraz jej pošle sms-ku. Čo má ona teraz? Jasať? Síce áno, lebo primár povedal, že ju zajtra prepustia. A tie omáčky okolo jej vyhliadok. Dobre, tak sa zasmeje, ona, onkologická pacientka po amputácii prsníkov. A smeje sa, lebo je poslal sms-ku neznámy ctiteľ?! Bože, nie! Ak ste neboli v takejto situácii na nemocničnej posteli na onkológii, ťažko tomu môžete rozumieť. Lebo to je dôležité, ak niekomu na vás záleží a ten pán to v tej sms-ke tak nejako dal najavo. Čudné veci sa dejú v hlave onkologickej pacientky. Marta si povie, a just sa budem smiať. To sused ani netuší... Onkologická pacientka je niekedy zvláštny druh.

 

pozrieť časopis