Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Jediná príbuzná

Po tom telefonáte bola Edita riadne znechutená. Dobre, prišlo jej aj trošku ľúto, že jej sestra sa ocitla v takejto situácii, ale čo s tým, dopekla, ona má? To už je len terno, keď človeka zaradia do kolónky – jediná príbuzná! Čo už má len ona spoločné s Marcelou, okrem toho, že mali jednu mamu a toho istého otca a keď boli malé, otĺkali sa v spoločnej izbe? Je to tak, nikdy nemali k sebe blízko, Edita sestru dosť neznášala, od detstva sa dosť napočúvala toho, pozri na Marcelku, ako si ona vie upratať, Marcelke netreba pripomínať, aby si porobila úlohy, Marcelka to, Marcelka hento, ustavične, z Marcelky si ber príklad! No kto už by si zamiloval takú sestru. Edita si dobre spomína na to, ako sa nevedela dočkať dňa, kedy sa ich cesty rozídu, kedy sa už nebude musieť pozerať na ten jej akože milý, ale celkom iste falošný ksicht.

Dobre, dobre, tak priznáva, dosť jej závidela. Všetko sa točilo okolo nej. No nie v takom zmysle, žeby nebodaj Edita dostávala na tanier menšie porcie, žeby mama kúpila zmrzlinu iba Marcele a jej nie, alebo žeby Marcela dostala krajšiu vetrovku. V takýchto veciach, to treba priznať, boli rodičia spravodliví. Ale tie reči, keď sa u nich zišli tety, vôbec nejaká návšteva, to len samé chvály na Marcelku. Marcelka postúpila do okresného kola na matematickej olympiáde, Marcelka krásne hrala na klavíri na koncerte pre rodičov, Marcelka patrí v triede medzi najlepších žiakov, ak vôbec nie je najlepšia a všetci pochvalne híkali a Marcelka sa usmievala a áno, rada zahrá na klavíri. Tete Betke sa asi uľútilo a tak sa spýtala, a čo ty, Editka a mamička hneď, veď aj naša Editka sa snaží. A bolo! Raz pri jednej návšteve to Editu tak dopálilo, že išla do špajze, odkiaľ z koša vybrala taký už trošku nahnitý zemiak a vopchala ho sestre pod paplón, nech jej smrdí, nech ju porazí! Až pri spomienke na zapáchajúci zemiak, ktorá sa Edite premietla v hlave, sa zrazu spamätala, vrátila sa do prítomnosti. Veď áno, porazilo ju! Ale až o koľko rokov neskôr a tak naozaj. Teraz jej volala akási Editina suseda, že to ona volala záchranárov, našla ju pri dverách na chodbe a v mobile kontakt, že sestra. Áno, raz spomínala tak medzi rečou, že už má len jedinú príbuznú, sestru.

No! Veď áno, aj ľúto jej je sestry, ale čo má ona, Edita, teraz robiť? Zamiesila cesto na parené buchty a práve sa chystala, že pôjde do škôlky po vnučku Ninku, no čo má robiť, behať po špitáloch a čo s malou, Juraj, syn sa spolieha, že sa o malú postará, lebo oni so ženou dnes majú nejaký program. Zasa ale, jediná príbuzná! To môže byť niekedy poriadne ťažký balvan. Takto to teraz Edita cíti. No, musí premýšľať. Nemôže sa predsa na to vykašľať, ľudia predsa pomáhajú aj cudzím, keď sa tí ocitnú v núdzi. Musí premýšľať. Tá Marcelina suseda, hlupaňa jedna, sa aspoň mohla spýtať tých záchranárov, že kam ju vezú. Brnkne synovi, musí si urobiť čas, veď ona ide do škôlky po malú. Nech obvolá nemocnice a zistí, čo treba. No Juraj bude celý bez seba. Drahú tetu Marcelu videl naposledy... No to sú už pekné roky!

X  X  X

Bolo to tak! Marcela mala krajšie nohy aj vlasy a v páse bola taká, ako sa to spieva v tej pesničke, že driek do dvoch dlaní, Edita mohla držať neviem aké  diéty, nevyrovnala sa jej. Nikto sa nemôže čudovať, že žiarlila, že závidela. Aj keď si už v spoločnej izbe nerobili také prieky, ako v detstve, napríklad s tou páchnucou krumpľou. Marcelu ale vedelo vytočiť, keď jej Edita liezla do šatníka a akože si požičiavala jej handry. Vždy bola ona tá krajšia a úspešnejšia. V dobe bez mobilov Edita dvíhala telefón a keď sa ohlásila, posúvala slúchadlo sestre, išlo jej to na nervy, ale napriek tomu zakaždým trielila k telefónu ona, veď čo keby náhodou niekto volal jej? Ale tak bolo, že fúru nápadníkov mala nie ona, ale Marcela. Fakt nemala prečo mať s ňou nejaký dôvernejší, sesterský vzťah. Mamu to trápilo. Prečo si k nej taká, čo ti urobila? Keby sa mama zamyslela, keby si dala tú námahu, príde na to. Preto, lebo ju vždy vyvyšovali, vždy sa chválili iba Marcelou. Naša Marcelka to, naša Marcelka hento. To sa ľahko privyká na to, keď na človeka padajú samé chvály, slová uznania. Pravda, Marcela zasa niekedy povedala, nechceš ísť so mnou do kina? Poď s nami na kúpalisko, tých ľudí poznáš zo školy, bude sranda a... Ani náhodou, zakaždým jej Edita odvrkla. Uzavrela sa do seba, mala iba jedinú kamarátku Jarku, ktorá jej rozumela a tiež bola presvedčená, že sestra Marcela je jedna nafúkaná, poriadna sviňa. Áno, boli chvíle a nebolo ich málo, kedy Edita voči svojej sestre pociťovala naozajstnú nenávisť.

Hrany sa obrúsili, až keď Marcela vypadla z domu. Teda nie definitívne, iba na internát. Lebo pravda, ona je aká strašne múdra, že  jej nestačia vysoké školy na Slovensku, ona si vybrala Karlou univerzitu v Prahe a rodičia tomu tlieskali, páčili sa im jej ambície. Naša mladšia, Editka, tá po maturite na ekonomickej škole nechce ďalej študovať, že ona si chce zarábať, tak čo s ňou. Len aby zohnala dobré miesto, tak o Edite hovorili pred rodinou a známymi. Veď áno, naša mladšia nemá ambície ako Marcelka. Na porazenie.

Marcela vypadla a vlastne sa už nikdy poriadne domov nevrátila. Zachutila jej Praha a zachutil jej aj život bez starostlivého rodičovského dohľadu, aj keď ten nebýval prísny, skôr pyšný. Dorazila zakaždým na pár dní, narobila rozruch okolo seba, ohurovala zážitkami, chválila sa úspechmi v škole, že na jeden semester pravdepodobne pôjde asi do Španielska, no rodičia ani nedýchali od pyšného šťastia. Musela žiť teda napínavý, búrlivý život v tej Prahe, myslela si Edita, ale nahlas ani náhodou neprejavila záujem o jej zážitky. Ty ako, ségra?  Edita sa iba uškrnula a mamička ju zastúpila, Editka má dobré miesto, pracuje ako asistentka námestníka v jednom významnom úrade, však, Editka? Pochváľ sa! Mama, prosím ťa! To bývali fakt debaty na nevydržanie.

No a potom, keď sa blížila tá slávnostná chvíľa, promócie úspešnej sestry na Karlovej univerzite a rodičia v strese sa chystali a všetko organizovali, Edita dumala, ako sa z toho vyzuť. Pomohla náhoda, aj keď nešťastná. Hnusne si vyvrtla nohu v členku, aj sadra bola, no predsa tam nepôjdem o barlách! Mama s otcom sa vznášali v oblakoch, ale ako ju tu môžu nechať samu...Bez obáv! Ja toho až tak veľa nepotrebujem! Vydýchla si, keď  odfrčali autom do Prahy. V byte čistý vzduch. Jej, Edite, chvalabohu, má kto pomôcť, aj keď rodičia o tom netušia. Ondro, taký chalan, robí v ich úrade referenta, boli spolu párkrát vonku, tak mu navrhne, nech na ten týždeň, čo si rodičia budú užívať Prahu a Marcelin úspech, presídli k nim. Ondro je celkom fajn, dá sa s ním a povedal jej, že je krásna a vôbec! Nemá čo váhať. Rozhodla sa, že ak to klapne, aspoň v niečom tromfne drahú sestru. Vydá sa skôr ako ona!

X  X  X

Všetko to potom išlo akosi rýchlo. Ten život. Edita sa naozaj vydala skôr, ako jej sestra. Ale vlastne to nebol žiadny trucpodnik, Ondro je milý človek, na ktorého je spoľahnutie dodnes. Dá sa s ním žiť taký pokojný, príjemný život, Edita si nesťažuje, Edita si pochvaľuje. Syn Juraj, dcéra Vierka. A prvá vnučka Ninka. Rodičia sa jej nedožili. Škoda, to je Edite úprimne ľúto. Lebo v tie posledné roky mala pocit, že sa konečne prebojovala na prvé miesto v ich priazni, že konečne začala pociťovať ich lásku, že prestala byť vo večnom tieni svojej sestry. Čo bolo, na to si prikázala zabudnúť. Vlastne sa o tých záležitostiach nezmienila ani Ondrovi. Načo, veď ho do rodiny prijali srdečne, aj keď si vtedy myslela, že sú radi, že sa jej zbavia. Až také obrovské boli jej komplexy.

Havária. Zrážka s kamiónom. Vracali sa z chalupy. Mama na mieste, otec cestou do nemocnice.

Zostali sme len my dve, povedala jej po pohrebe Marcela. Edita sa nepridala k jej súdržnosti, iba čosi zahmkala. Marcela prišla na pohreb so svojím českým manželom, videli sa prvýkrát, bola už druhýkrát vydatá, kariéra, ako ináč, úspešná, v nejakej korporácii významný post, deti žiadne. To vedela Edita od rodičov, ony dve neudržiavali žiadne kontakty. A teraz že ostali už len ony dve. Marcela, že sa musia k sebe vrátiť, rozhodne musí Edita s rodinou prísť k nim do Prahy.  A také tie reči. Jej muž prichodil Edite taký odmeraný, studený človek. Nepáčil sa jej. Decká už boli veľké a že hurá, pôjdeme do Prahy.

Nuž áno, bolo zopár pokusov. Zopár vzájomných návštev. Ale celé to bolo také na vode, žiadna blízkosť, ktorú by Edita pocítila, všetko také formálne, skrátka aby sa nepovedalo. Marcela síce vždy švitorila, toto bola jej silná disciplína, ale ich stretnutia nemali žiadny zmysluplný obsah. Jej muž býval studený, mĺkvy, taký nadradený, akoby sa to celé dialo mimo neho. A tak aj pokusy o rodinnú súdržnosť odišli do stratena.

A potom, po ďalších rokoch sa Marcela ozvala, že je opäť šťastne rozvedená a vrátila sa na Slovensko, zatiaľ si prenajala byt, možno ho kúpi, má dobré miesto v zahraničnej firme, že začína odznova a že sa teraz budú môcť častejšie vídať, veď sú jediná rodina. Dobre, povedala Edita, tak daj vedieť, keď sa usadíš.

Vlastne k tomu ani neprišlo, Edita ju nepozvala a tá sa odmlčala, asi sa stále usádzala, veď dobre aj tak. Sama má dosť starostí, syn Juraj čaká dieťa a Vierka sa bude vydávať a vôbec...Nech si Marcela žije svoj život a nemieša ho s tým ich.  Nič netreba umelo živiť. Ani rodinnú súdržnosť. Tak! Dve sestry žijú síce v jednom meste, ale aj tak sa dá.

X  X  X

A teraz čo?! Edita jediná príbuzná! Keby tá Marcelina suseda nevypátrala v jej mobile Editine číslo, uložené ako sestra, kam by zavolala?! A čo má ona teraz? Už len dúfať, že sa z toho pozbiera. Veď nemá ani šesťdesiatku. Edita nervózne čaká, kým zavolá syn, či niečo vypátral, kam ju zaviezli. Je jediná príbuzná, tak jej dajú informácie o Marcelinom zdravotnom stave. A čo, keď je to zlé?!  Keď sa z toho nevylíže a bude potrebovať opateru?! To ako ona, ako jediná príbuzná?! Veď koľkí cudzí ľudia boli Edite bližší, ako sestra. Musí bežať do tej škôlky.  Po Ninku.

Ešte uvarila aj tie parené buchty s jahodami, Ninka sa s chuťou napchávala, keď sa po ňu zastavil syn Juraj. Že teta Marcela leží v univerzitnej, že ju stabilizovali, ale informácie až ráno, stav je vážny. Mami, zájdeš tam zajtra, mám ísť s tebou?! Otec sa ešte nevrátil zo služobky?

Hučí mi v hlave, povedala Edita. Choď si ľahnúť! Pobalil Ninku, cmuk a odišli. V hlave hučalo stále. Spať sa nedalo. Ondro dorazil pred polnocou. Deje sa niečo?! Vypočul si a teraz všetko, s epickou šírkou. Edite sa kvapku uľavilo. Čo budeme robiť?! Ondro je racionálny, triezvy človek. Postaráme sa o ňu, keď to bude potrebovať. Kde? No v detskej izbe, tam predsa vyrastala, žijeme v byte tvojich a jej rodičov, zabudla si? Čo bolo, bolo! Si predsa jediná príbuzná! Prestaň už žiarliť a teraz naozaj nemáš čo závidieť! Dáme to, neboj!

 pozrieť časopis

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie