Je raz taká!

Ešte bola tma, keď sa Beáta prebudila a pár sekúnd jej trvalo, kým sa zorientovala v čase a priestore. Vyskočila z postele a po špičkách pootvorila dvere na spálni, bolo tam ticho, obaja spali. Hádam to bude už lepšie a ona sa bude môcť vrátiť domov. Vrátila sa do postele, ale spánok už bol fuč. Ťukla na mobil, štvrť na päť. Priskoro na vstávanie.

Nedalo sa uniknúť spomienkam. V tejto pôvodne Martinovej chlapčenskej izbe sa odohrávali prvé mesiace, vlastne skoro rok ich manželského života. Isteže, nebolo to ideálne, najmä Martinov otec k nej nebol veľmi vľúdny, ale na druhej strane bola natoľko empatická, že to chápala. Predsa len ona, dovtedy pre nich cudzí človek, vtrhla do ich súkromia a narušila ho. Hoci napríklad svoj pobyt v kúpeľni skrátila na absolútne minimum. Tým pádom sa aj ona v tejto domácnosti necítila komfortne. Večne byť v strehu, aby neurobila niečo, čo tam nebolo zaužívané. Martin jej pocity dosť aj nechápal, že on nevidí dôvod, aby sa musela jančiť, vari tu niekto na teba kričí?! Aj tak ten čas, ktorý strávila na tejto adrese, sa uchyľovala väčšinou do tejto akože ich izby. Priestor minimálny, veď to poznáte, detské izby v paneláku. Pri svokrovej nenápadnej poznámke, že kto to kedy videl, toľko stále prať, jej praskli nervy, ale iba vnútorne, nedala to na sebe poznať. Večer v posteli, však povedala svojmu mužovi Martinovi, že sa tu dusí, žeby mali ísť do podnájmu, že si ona nájde nejakú brigádu a že to zvládnu. Ale budú sami, že ona nebude večne cítiť na sebe tie skúmavé a nechápavé pohľady. Martin to nechcel chápať. Že čo jej tu chýba? Veď nebyť tej nešťastnej udalosti bývali by tu traja a museli by sa pomestiť.

Veď to! Brali sa, lebo sa, ako sa hovorí, museli, Beáta ostala tehotná, a teda o nejakej interrupcii nepadla zmienka ani náhodou. Obaja sa na bábätko tešili, hoci, pravda, mali problém s bývaním. A financií nie na rozhadzovanie, hoci Martin mal celkom slušný flek v obchodnom reťazci, aj také perspektívne vyhliadky na postup a Beáta v poslednom ročníku, ani jeden nepochádzal zo zazobanej rodiny. No na bábätko sa tešili, veď Beáta štátnice azda stihne do pôrodu. No a vlastne bola vďačná, že ju prichýlili Martinovi rodičia, u nich doma sa to nedalo, mala na šesťdesiatich dvoch metroch štvorcových ešte dvoch mladších súrodencov. Takže človek veľa nenapremýšľa. Martinova detská izba sa jej videla v tom prvom ošiali ako zámok. Celkom netušila, kam vopchajú detskú postieľku, ale veď oni iste niečo vymyslia. Martina milovala a do svojho života nemienila vpúšťať nejaké chmáry, niečo negatívne. Jeho otec mal síce prísny pohľad, ale rozhodla sa to nevšímať si. Prispôsobí sa a hotovo.

Potom prišlo to nešťastie. Bola na začiatku piateho mesiaca, keď potratila. Ženy, ktoré prešli niečím podobným, sa iste vedia vžiť do jej zúfalstva. Martin bol skvelý. Chlácholil ju, všetko bude dobré, ešte budeme mať deti, neboj! Fakt ho milovala, keď človek cíti, že nemiluje len tak do prázdna, že na druhej strane je odozva, aj v takom nešťastí, že človek príde o dieťa, sa predsa len možno oprieť o záblesky šťastia.

Beáta sa po tom nešťastí fyzicky zotavila, zvládla štátnice, našla si prácu vo firme a pobyt na tých pár metroch štvorcových  v Martinovej detskej izbe ju začal dusiť. No a v chápaní jej pocitov začal byť Martin čoraz menej ústretový. Možno pod vplyvom ultra konzervatívnych názorov svojho otca. Bránil sa riešeniu ich bývania, ešte na to nemajú, práve v tých časoch to s hypotékami nebolo také jednoduché, skrátka majú predsa strechu nad hlavou. Akú-takú, ale majú. Martin je vyčítal, že je málo prispôsobivá, veď isteže hlavné slovo tu v byte majú jeho rodičia. Beáta sa stále častejšie cítila ako na tŕní.

Martinova mama bola pod vplyvom autoritatívnych názorov svojho muža, možno v duchu aj chápala, ale nahlas sa neodvážila. Po tom potrate sa všetko zhoršilo. Svokor strácal zábrany, akoby už nemal dôvod tolerovať prítomnosť tohto cudzieho človeka vo svojom byte. Áno, prišlo aj k prudkej výmene názorov. Nepovedal jej síce, spakuj sa a vypadni, ale... Nájdem si podnájom, povedala večer Martinovi, pôjdeš so mnou?!

Išiel. Nejaký čas bývali v garsónke, Beáta vybavovala hypotéku, Beáta hľadala vhodný byt, Beáta zariadila, že sa konečne odťahovali z tej detskej izby. Vlastne necítila zášť voči svokrovcom. Veď áno, narúšala ich súkromie a svokor jej to dával najavo drsnejším spôsobom. Martin? Sú to predsa jeho rodičia, nebude kvôli nej na nich hulákať. Keď odchádzali, podala svokrovi ruku a povedala, ďakujem! Svokra sa uľahčene usmiala a on čosi neurčité zahundral.

Po roku v podnájme sa sťahovali do svojho. Beáta znovu tehotná. Jej ustráchanosť, aby sa čosi zlé nezopakovalo, vedel Martin láskavo tíšiť. Áno, aj vtedy to bola láska. Beáta v jednom kole. Práca vo firme, zariaďovanie zrekonštruovaného bytu, peňazí málo, ale sú už vo svojom. Martin rodičov navštevoval často, Beáta dosť zriedka. Oficiálne mala málo času, ale pravdupovediac, nežiadalo sa jej veľmi. Radovala sa, že v tomto ich byte nemusí tak veľmi špekulovať, ako a kam umiestni detskú postieľku. Tehotenstvo zvládala dobre, gynekológ potvrdil, že všetko je v normále. Strachu sa nedokázala zbaviť až do dňa plánovaného pôrodu.

Dorotka bola nádherné, vytúžené dieťa. Martin sa šťastne usmieval, aj keď ho Beáta v duchu podozrievala, že by predsa radšej, ako každý chlap, syna. Svokrovci priniesli zlatú retiazku. Pekné dievčatko, povedal svokor a Beáta by ho za tie slová v návale akejsi vďačnosti najradšej vybozkávala. Ale pravdaže sa ovládla, iba povedala, ďakujem! Ale videlo sa jej, že ich vzťahy nastupujú na normálne koľaje. Už necítila takmer nijakú zášť. Iste! Aj Martin bol tomu rád.

Toto všetko sa Beáte mlelo v hlave, keď sa skoro ráno po rokoch prebudila v Martinovej detskej izbe.

X  X  X

Dorotka mala deväť, keď sa to celé rozsypalo. Také žena predsa cíti,  že jej muž, jej láska, je niekde inde, hoci je v tú chvíľu aj akurát pri nej. Navyše, a fyzicky bol pri nej stále menej. Deje sa niečo? Odvážila sa na otázku. Mrzutá odpoveď. Čo by sa malo diať?! Problémy v robote a vôbec... Mávol rukou. Nedal priestor na debatu, ako voľakedy, keď sa vedeli spolu pozhovárať o všetkom možnom, keď sa vedeli spolu smiať, a spolu hľadať aj riešenie problémov. Už to nebola iba taká skulinka medzi nimi, už to bola stále narastajúca priepasť. Už jej ani náhodou nenavrhol, ako voľakedy, keď bral malú a išiel navštíviť rodičov. Nemám ísť s vami, spýtala sa ho, keď sa aj s Dorotkou chystal na narodeniny svojho otca. Netreba, veď ty si ho nikdy neznášala!

Tak toto sa jej dotklo. Najmä po Dorotkinom narodení sa ich vzťahy utriasli, boli korektné, aj keď, pravda, nie veľmi vrúcne, ale v prijateľných koľajach. A Dorotka k nim rada chodila. Svokor by jej modré z neba zniesol a Beáta si ho za to vlastne vážila. Nebude v sebe živiť tú trpkú pachuť z minulosti. Ale myšlienku, že by sa im mala zveriť so svojimi obavami, s tým, že Martin sa veľmi zmenil, tak tú zavrhla. Zasa až tak blízki si neboli.

Jedného večera si Martin sadol a povedal, musíme sa pozhovárať. Usmiala sa. Konečne! Spustil tie omáčky o tom, že predsa musela cítiť, že to s nimi ide z kopca, že si prestali rozumieť, že to prestáva mať význam a... Ty niekoho máš? Priama Beátina otázka, odpoveď na ňu mala potvrdiť, alebo vyvrátiť jej podozrenie. Martin mlčal, chvíľu zbabelo mlčal, a potom potichu, chcem sa rozviesť! Vlastne to pre Beátu nebol blesk z jasného neba. Nezačala jačať, nespustila prúd výčitiek. A Dorotka?! Vždy budem jej otcom, stáť pri nej, pomáhať ti s ňou. Sme predsa dospelí, rozumní ľudia!

Dospelí rozumní ľudia sa rozviedli. Martin nebol chamtivý. Tá jeho nová mala svoj byt. Všetko sa rozsypalo, aj Beátine krehké vzťahy so svokrovcami. Ty si všetkému na vine, vmietol jej do tváre svokor. Tá tvoja čudná povaha! Vždy som sa synovi čudoval, čo na tebe vidí!

A bolo! Pri tejto výmene názorov to bol vlastne posledný Beátin kontakt s tými ľuďmi. Pravdaže, Dorotke nebránila, aby s otcom navštevovala starých rodičov. Napokon, otec držal slovo, mal ju rád a stýkal sa s ňou dosť často a Beáta sa nehádzala o zem, keď jej dcéra povedala, že bola s nimi aj tá jeho teta a kúpila jej tieto gumičky do vlasov. No dobre, čo už... Aj iné deti rastú takéto dopletené.

X  X  X

Prečo vlastne nocuje Beáta v chlapčenskej izbe svojho ex? No lebo je empatická. Včera jej zavolala bývalá svokra, Beuška, neviem, na koho sa obrátiť, Martin aj so ženou sú niekde v pekle na dovolenke, v Dubaji, či kde a neviem, kedy sa vrátia, vieš, teraz je kvôli koronavírusu všetko hore nohami a ten môj má horúčku  a je priečny a neviem si rady, mohla by si mi prosím pomôcť?!

Jasné, povedala Beáta. Dorotka je u našich, prídem tak o hodinu.

Do tašky si vložila nejaké paraleny, rúšku a sadla do auta.

Svokor mal horúčku a tieklo mu z nosa, kašeľ nie, tak zavolala na 112-ku, no trvalo, kým sa dovolala, tam jej povedali, že príznaky nepotvrdzujú nový koronavírus, čaj, paralen, keby sa to zhoršilo s dýchaním, nech skúsi volať znovu. Svokra bola nemožná, bezradná, svokor nezvykle pokorný. Navarila čaj, podala tabletku, vyvetrala. Malo by to klesnúť, povedala Beáta.

Som ti vďačná! Svokra sa previnilo usmiala. Nevedela som, na koho sa obrátiť. Keď je Dorotka u vašich, mohla by si tu prenocovať?! Posteliem ti vo vašej izbe. A ja som vravela synovi, nech sa nikam netrepú, teraz, v takýchto časoch. Ale poznáš ho a to ho iste tá jeho Nataša hnala do Dubaja. Ktovie, ako sa dostanú domov!

Beáta teraz leží v dôverne známej izbe, spánok je fuč a spomienky doliehajú. Mnohí by možno povedali, že je sprostá, že po tom všetkom... Ale čo už! Je raz taká!

tlačítko kupit casopis